znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava   Orosza   v konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   I.,   a. s.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., namietajúcu porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 7. decembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 481/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   I.,   a. s.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 6 Co 481/05 zo 7. decembra 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 481/05 zo 7. decembra 2006 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti I., a. s.,   n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti I., a. s., trovy právneho zastúpenia v sume 7 492,24 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún a dvadsaťštyro halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti obchodnej spoločnosti I., a. s., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením sp. zn. IV. ÚS 198/07 z 31. augusta 2007 na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   6 Co 481/05 zo 7. decembra 2006 v konaní o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava (ďalej len   „okresný   súd“)   sp. zn.   8 C 63/04   z 8.   júna   2005   v spojení   s dopĺňacím   rozsudkom z 27. októbra 2005.

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec vyplýva,   že   žalobou   z 24.   februára   2004   sa   sťažovateľka   na okresnom   súde   domáhala uloženia   povinnosti   V.,   a. s.   (ďalej   len   „žalovaná“),   zaplatiť jej   15 776,12 Sk   z dôvodu poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy, ktorá bola vyúčtovaná žalovanej za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre jej poistencov na základe platných lekárskych predpisov a poukazov podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) a nahradiť jej trovy konania. Sťažovateľka na pojednávaní uskutočnenom 1. decembra 2004 zmenila žalobu tak, že sa celkovo domáhala zaplatenia sumy 39 440,30 Sk z toho istého dôvodu. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 63/04 z 1. decembra 2004 vyhovel žalobnému návrhu sťažovateľky a zaviazal žalovanú zaplatiť jej sumu 39 440,30 Sk a nahradiť jej trovy konania.

Žalovaná   sa   proti   tomuto   rozsudku   odvolala   a poukázala   na   to,   že   okresný   súd „vydal na základe žaloby rozsudok č. k. 8 C 63/04-27 dňa 01. 12. 2004, tj. v čase keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov bolo neúčinným a v praxi neaplikovateľným, lebo Ústavný súd SR v Náleze č. 396 okrem iného rozhodol o tom, že ustanovenia § 38 ods. 4 zákona NR SR č. 273/1994 Z. z. nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou (...) Ústavy (...) a nie novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 138/2003 Z. z.“.

Krajský súd námietkam žalovanej vyhovel a 26. apríla 2005 napadnutý rozsudok zrušil   a vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   ktorý   na   pojednávaní   uskutočnenom 8. júna 2005 súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke sumu 3 944 Sk a nahradiť jej trovy konania. Dopĺňacím rozsudkom z 27. októbra 2005 okresný súd žalobu sťažovateľky vo zvyšnej časti zamietol. Z uvedeného vyplýva,   že   okresný   súd   priznal   sťažovateľke   poplatok   z omeškania   vo výške   0,01 % za každý deň omeškania.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 8.   júla   2005   v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 27. októbra 2005 odvolanie, o ktorom krajský súd 7. decembra 2005   rozhodol   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil   a   trovy odvolacieho konania sťažovateľke nepriznal.

Pri   uplatnení   svojho   nároku   sťažovateľka   vychádzala   z   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994   Z. z.,   ktorý   upravoval   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1 %   za   každý   deň omeškania.   Žalovaná   s návrhom   sťažovateľky   nesúhlasila   a poukázala   na   to,   že k omeškaniu s úhradou faktúr došlo až po 1. júni 2003, preto má sťažovateľka nárok len na poplatok z omeškania vo výške 0,01 % denne v zmysle zákona č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“).

Sťažovateľka   poukazuje   na   nález   ústavného   súdu   uverejnený   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) 15. júla 2004 pod č. 396/2004 Z. z., ktorým   ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.,   ktorý   bol novelizovaný   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   a ktorým   sa   od   1.   júna   2003   zmenila   výška poplatku z omeškania z 0,1 % za každý deň omeškania na 0,01 % za každý deň omeškania. Ústavný   súd   vyslovil   nesúlad   tohto   ustanovenia   s   ústavou   s   odôvodnením,   že   ide o nerovnosť   medzi   zdravotnými   poisťovňami   a zdravotníckymi   zariadeniami,   ak   nie   je rovnaká výška poplatku z omeškania pre obidva subjekty. Novelizované ustanovenie § 38 ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   stratilo   účinnosť   15.   júla   2004,   teda   v čase   vynesenia namietaného rozhodnutia (7. december 2006) toto ustanovenie nebolo účinné ani platné. Krajský   súd   vychádzal   z právneho   predpisu,   ktorý   nebol   v súlade   s ústavou.   Podľa sťažovateľky bol narušený princíp právnej istoty a rovnosti, keď si zdravotné poisťovne od 1. júna 2003 až do 21. decembra 2004 uplatňovali poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý deň omeškania a zdravotnícke zariadenia si mohli uplatniť voči svojim dlžníkom, najmä voči zdravotným poisťovniam, poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % za každý deň omeškania.

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v tom, že krajský   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   sťažovateľke   priznaný poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. vo výške 0,01 % za každý deň omeškania namiesto 0,1 % za každý deň omeškania. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd postupoval podľa predpisu, ktorého nesúlad s ústavou ústavný súd vyslovil nálezom, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. 15. júla 2004.

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval túto vec na neverejnom zasadnutí, pretože krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti z 19. septembra 2007 aj sťažovateľka v podaní z 28. septembra 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a z listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 481/05 zo 7. decembra 2006   s tým,   aby   bol   označený   rozsudok   zrušený   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáhala priznania finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk a úhrady trov právneho zastúpenia v sume 8 096 Sk.

K prijatej sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyjadrila predsedníčka krajského súdu   podaním sp. zn. Spr. 3613/2007 z 19. septembra 2007, v ktorom uviedla, že výzvu postúpila na vybavenie predsedovi senátu 6 Co, ktorý «Poukázal na to, že ÚS SR v Stanovisku pléna sp. zn. PLz. 1/2006-4 pod bodom č. 2   uviedol:   „Stratou   účinnosti   a   následne   platnosti   ustanovenia   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994   Z. z.   v   znení   zákona   č. 138/2003   Z. z.   na   základe   nálezu ÚS SR   č. k. PL. ÚS 38/2003-89   zo   dňa   17.   mája   2004   o   nesúlade   ustanovenia   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zákona č. 138/2003 Z. z. s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky, uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 15. júla 2004, sa obnovuje znenie ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., platné a účinné do nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/2003 Z. z., t. j. do 01. júna 2003“».

Ďalej   predsedníčka   krajského   súdu   uviedla,   s poukazom   na   vyjadrenie   predsedu senátu 6 Co, že je zrejmé, „že právny názor krajského súdu, vyjadrený vo vyššie uvedenom rozsudku č. k. 6 Co 481/2005-95 zo dňa 07. 12. 2006, nie je správny. V čase vynesenia tohto rozsudku krajský súd ešte nemal k dispozícii uvedené Stanovisko pléna ÚS SR a jeho obsah nepoznal. Ak by ho mal k dispozícii, nepochybne by rozhodol v súlade s ním“.

K vyjadreniu predsedníčky krajského súdu sa právny zástupca sťažovateľky okrem oznámenia o súhlase s upustením od ústneho pojednávania o prijatom návrhu nevyjadril.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo, ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl. 20   ods. 1   druhej   vety   ústavy   má   vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, sa vyhlási   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Nález   je všeobecne   záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stratou   účinnosti,   prípadne   platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľky rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vete ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa realizuje   v danom   prípade   samotným   rozhodovaním   ústavného   súdu   v konaní   o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnom súde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne   skončené   (§ 41a   zákona o ústavnom   súde).   V oboch   prípadoch   ale   zákonodarca   umožnil   v záujme   uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať   nepriaznivé   účinky   rozhodnutí   súdov   alebo   iných   orgánov   verejnej   moci v individuálnych   veciach,   ktoré   vyplývajú,   resp.   by   vyplývali   z aplikácie   ustanovení právnych   predpisov,   ktoré   ústavný   súd   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   označil za nesúladné s ústavou.

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov právoplatne skončené, t. j. krajský súd bol povinný v čase rozhodovania aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne   akceptovateľné   rozhodnutie   krajského   súdu   bola   nevyhnutná   správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Zo sťažnosti i z predložených príloh vyplýva, že sťažovateľka v predmetnom konaní založila   svoj   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania   vo   výške   0,1 %   za   každý   deň omeškania aj po 1. júni 2003 na právnom názore, podľa ktorého dňom uverejnenia nálezu ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke   zákonov,   t. j.   dňom 15. júla   2004,   sa   v zmysle   ustanovenia   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   stalo neúčinným len novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. zavedené zákonom č. 138/2003   Z. z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   1. júna 2003,   a ustanovujúc   poplatok z omeškania   vo   výške   0,01 %   z dlžnej   sumy   za každý kalendárny   deň   omeškania. Sťažovateľka zároveň tvrdí, že od tohto dňa, t. j. od 15. júla 2004, je účinné ustanovenie § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v znení   platnom   pred   novelizáciou   vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z., t. j. v znení, podľa ktorého predstavuje poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Podľa právneho názoru vysloveného krajským súdom   v odôvodnení napadnutého rozsudku „Poplatok z omeškania bol v zákone č. 273/1994 Z. z. upravený od 1. 1. 1997, keď nadobudol účinnosť zák. č. 386/1996 Z. z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 273/1994 Z. z. Podľa tejto úpravy poplatok z omeškania bol 0,1 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania.   Poplatok   z   omeškania   v   tejto   výške   platil   do   1. 6. 2003,   kedy   nadobudol účinnosť zák. č. 138/2003 Z. z., ktorým bol novelizovaný zák. č. 273/1994 Z. z. Tento zákon upravil výšku poplatku z omeškania na 0,01 % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania. Ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. stratilo účinnosť dňa 15. 7. 2004, kedy bol v Zbierke zákonov pod č. 396/2004 Z. z. uverejnený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. 5. 2004, podľa ktorého toto ustanovenie nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR. Dňa 15. 1. 2005 toto ustanovenie stratilo platnosť.

Úhrada   za   zdravotnú   starostlivosť   poskytnutú   poistencom   odporkyne   sa   stala splatnou v čase platnosti a účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z., ktorý   v   § 38   ods. 4   upravoval   výšku   poplatku   z   omeškania   tak,   že   tento   poplatok predstavoval   0,01 %   z   dlžnej   sumy   za   každý   kalendárny   deň   omeškania.   Preto   má navrhovateľka nárok na poplatok z omeškania v tejto výške a nie vo výške 0,1 % z dlžnej sumy denne.

Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. 5. 2004, ústavný súd ním   vyslovil   nesúlad   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v   znení   ku   dňu   svojho rozhodovania, t. j. ku dňu 17. 5. 2004, s ústavou, a nie teda nesúlad zákona č. 138/2003 Z. z. s ústavou. Inými slovami, ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. stratilo uverejnením uvedeného nálezu, teda dňom 15. 7. 2004, účinnosť v tom zmysle, že od tohto dňa ho nebolo možné používať a dňom 15. 1. 2005 stratilo platnosť v tom zmysle, že prestalo byť súčasťou právneho   poriadku.   Nemohlo   sa   preto   obnoviť   znenie   tohto   ustanovenia   platné   pred novelou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Naviac, spomenutý nález ústavného súdu bol vydaný dňa 17. 5. 2004, teda až po uplynutí doby, počas ktorej bola odporkyňa v omeškaní so zaplatením predmetného dlhu 6. 8. 2003 - december 2003). Keďže nálezy ústavného súdu nemajú spätnú účinnosť, už z tohto dôvodu neobstojí argumentácia navrhovateľky. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti, ktorou bol návrh vo zvyšku zamietnutý, vecne správny a preto ho odvolací súd v tejto časti potvrdil podľa § 219 O. s. p.“.

Pri posudzovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z nasledovných zistení:

1. Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   7.   decembra   2006,   t. j.   v čase po uverejnení   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 38/03   zo 17.   mája   2004   v Zbierke zákonov.   Navyše   v čase rozhodovania   krajského   súdu   stratilo   ustanovenie   § 38   ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z. v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy nielen účinnosť,   ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 márne uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

2. Nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s ústavou v znení zavedenom novelizáciou vykonanou zákonom č. 138/2003 Z. z. Z tohto vyplýva, že krajský súd bol v danom prípade povinný   pri   rozhodovaní   aplikovať   znenie   § 41a   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde,   text za bodkočiarkou, podľa ktorého „ak však išlo o zmenu alebo doplnenie, platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“.

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade ústavne akceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   a či   naopak   v dôsledku   tejto   interpretácie   a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V posudzovanom   prípade   je   nesporné,   že   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z. v znení   podľa   novelizácie   vykonanej   zákonom   č. 138/2003   Z. z.   v čase   rozhodovania krajského   súdu   nebol   účinný   ani   platný,   t. j.   už   nebol   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej   republiky.   Z toho   vyplýva,   že   krajský   súd   v čase   rozhodovania   nemohol aplikovať   na   daný   prípad   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   v neplatnom   znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky na poplatok z omeškania len vo výške 0,01 % z dlžnej   sumy   za   každý   deň   omeškania,   ktorý   mu   priznal   v odvolaním   napadnutom rozsudku okresný súd. Podľa názoru ústavného súdu totiž dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z.   v znení   podľa   novelizácie   vykonanej zákonom   č. 138/2003   Z. z.   platnosť   ex   tunc, t. j. bolo anulované od počiatku. Inými slovami na toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Za   týchto   okolností   bolo   pre   rozhodnutie   krajského   súdu   potrebné   zodpovedať otázku, aké znenie, a či vôbec nejaké znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. bolo platné   a účinné   v čase   jeho   rozhodovania,   t. j.   podľa   akého   znenia   § 38   ods. 4   zákona č. 273/1994 Z. z. mal vo veci krajský súd rozhodnúť. Odpoveď na túto otázku vyplýva z § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, konkrétne z jeho citovaného textu za bodkočiarkou. Z tohto textu nesporne vyplýva, že v danom prípade po strate účinnosti (po 15. júli 2004), ako aj po následnej strate platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia § 38 ods. 4 zákona   č. 273/1994   „platí   skorší   predpis   v znení   platnom   pred   touto   zmenou   alebo doplnením“, t. j. § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platil v čase rozhodovania krajského súdu   v znení   pred   nadobudnutím   platnosti   a účinnosti   novelizácie   vykonanej   zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

V záujme   odstránenia   akýchkoľvek   pochybností   o interpretácii   textu   § 41a   ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 72/06 uviedol svoj názor na interpretáciu v ňom obsiahnutého slovného spojenia „platí skorší predpis“, podľa ktorého toto slovné spojenie treba vykladať tak, že stratou účinnosti, prípadne platnosti právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   na   základe   rozhodnutia   (nálezu) ústavného súdu sa obnovuje nielen platnosť, ale aj účinnosť „skoršieho predpisu v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“. Takýto výklad je založený na logickom argumente, podľa   ktorého samotné obnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu   by nemalo žiadny právny význam pre ochranu ústavnosti v konaniach pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré neboli ešte právoplatne skončené v čase pred uverejnením príslušného nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov a na ktoré sa mal aplikovať právny predpis (jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenie), ktorý nie je podľa príslušného nálezu ústavného súdu prijatého v konaní o súlade právnych predpisov v súlade s ústavou.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v danom prípade oprel svoj rozsudok sp. zn. 6 Co 481/05 zo 7. decembra 2006 o také znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994   Z. z.,   ktoré   v čase   jeho   rozhodovania   nebolo   ani   platné,   ani   účinné, t. j. rozhodol   v zjavnom   rozpore   s ústavou   a zákonom,   a preto   týmto   rozsudkom   porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym   názorom   ústavného   súdu.   Preto   ústavný   súd   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sa sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, nevyhovel   uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Záver ústavného súdu o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce   stanovisko   k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu vyslovených   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39   zo   17.   mája   2004   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktorého predmetom je určenie výšky poplatku z omeškania podľa zákona č. 273/1994 Z. z.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 481/05 zo 7. decembra 2006, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume   200 000 Sk.   V nadväznosti   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a vrátenia   veci na ďalšie konanie považoval ústavný súd poskytnutie ochrany porušenia základných práv týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s právnym zastupovaním   advokátom   JUDr. P. J.   v konaní   pred   ústavným   súdom. Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky   a podľa   § 27   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007