znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 198/04-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14. septembra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., bytom B.; E. Ž., bytom B., a F. V., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. D. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 141/92 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 141/92 p o r u š i l základné právo M. Š., E. Ž. a F. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. M.   Š., E.   Ž.   a F.   V. p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume každému po 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 198/04-14   z   9. júna 2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade), E. Ž. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“) a F. V. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade; spolu ďalej aj ako „sťažovatelia“) pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV [pôvodne Obvodného súdu Bratislava 4 (ďalej len „okresný súd“)] v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 141/92.

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. marca 1992 sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na vydanie nehnuteľností v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej   len   „zákon   o mimosúdnych   rehabilitáciách“)   proti   odporcovi   S.,   B.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 11 C 141/92 zo 16. novembra 1993 zaviazal odporcu k vydaniu sporných nehnuteľností.   Proti   predmetnému   rozsudku   sa   odporca   odvolal,   o odvolaní   rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 9 Co 79/95 zo 4. apríla 1995   tak,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 141/92 z 24. mája 2000 návrh sťažovateľov opätovne zamietol.   Sťažovatelia   sa proti   rozsudku   odvolali,   o ich   odvolaní   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 19 Co 294/01-152 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   ďalej   uviedli: „Toto   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   nebolo nikdy do dnešného dňa zo strany Okresného súdu Bratislava IV doručené tak právnemu zástupcovi   navrhovateľov   ako   ani   samotným   navrhovateľom.   Napriek   tomu,   že   právny zástupca požiadal listom Okresný súd Bratislava IV o doručenie uznesenia Krajského súdu a zároveň požiadal o vytýčenie termínu pojednávania, do dnešného dňa sa tak nestalo. Predmetná   vec   bola   začatá   podaním   návrhu   navrhovateľov   ešte   v roku   1992, uvedenými prieťahmi, vyvolaním konaní tak súdov I. a II. stupňa do dnešného dňa nebolo ešte   v tomto   konaní   právoplatne   rozhodnuté.   (...)   v   predmetnej   veci   boli   porušené   ich ústavné práva zaručené Ústavou v jej čl. 48 ods. 2 (...).

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd SR po prejednaní tohto podnetu   prijal   nález,   ktorým   vysloví   porušenie   ústavných   práv   navrhovateľov   v konaní spôsobených zbytočnými prieťahmi a prizná každému z navrhovateľov sumu 500.000,- Sk ako finančnú kompenzáciu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. Č., podaniami zo 16. apríla 2004 a z 27. augusta 2004 sp. zn. Spr. 3127/04 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu z 9. septembra 2005.

2.   1.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojich   vyjadreniach   uviedla   nasledovné podstatné skutočnosti:

„Ako vyplýva z faktografie spisu je objektívnou skutočnosťou, že jednotlivé časové úseky medzi úkonmi sudcu sú väčšie, ako by sa vyžadovalo. Túto skutočnosť však nemožno kvalifikovať ako zbytočný prieťah v konaní. Na ozrejmenie tohto tvrdenia a pre objektívne posúdenie sťažnosti (...) poznamenávame, že na tunajšom súde už niekoľko rokov pretrváva nedostatok   sudcov,   je   zaznamenaná   veľká   fluktuácia   a vysoká   práceneschopnosť,   ktoré skutočnosti majú vplyv na zabezpečenie riadneho a bezprieťahového konania“.

V ďalšom podaní predsedníčka okresného súdu uviedla, že „prieťahy v konaní boli v značnej   miere   zapríčinené   najmä   neúčasťou   a pasivitou   navrhovateľov,   resp.   ich právneho zástupcu. Je nesporné, že prieťahy boli spôsobené i súdom a to najmä z príčin objektívnych, preto ich nemôžeme kvalifikovať ako zbytočný prieťah“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„Nemôžem   sa stotožniť   s názorom Okresného súdu Bratislava   IV,   podľa   ktorého prieťahy   v konaní   boli   v značnej   miere   zapríčinené   najmä   neúčasťou   a pasivitou navrhovateľov,   resp.   ich   právneho   zástupcu.   Pokiaľ   zo   strany   navrhovateľov,   resp.   ich právneho   zástupcu   došlo   k ospravedlneniu   ich   neúčasti,   bolo   to   z dôvodu   kolidujúcich termínov   právneho   zástupcu.   (...)   Práve   naopak   odročovanie   termínov   z dôvodu práceneschopnosti   sudcu,   spôsobovali   podstatne   dlhšie   prieťahy   v konaní.   (...)   O zlej organizácii práce súdu a sudcov svedčí i fakt, že Okresný súd Bratislava IV vo svojom vyjadrení   uviedol,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   nadobudol   právoplatnosť   dňa 31. 07. 2004   z dôvodu,   že   nebolo   podané   odvolanie.   Táto   skutočnosť   sa   nezakladá   na pravde a je mylná. Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 11 C 141/92 mi bol ako právnemu zástupcovi navrhovateľov doručený dňa 30. 06. 2004. Voči tomuto rozsudku som podaním zo dňa 29. 7. 2004 podal odvolanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené ako aj s poukazom na novovzniknutú situáciu s údajne nepodaným   odvolaním   mám   za   dôvodné   sa   domnievať,   že   uvedeným   postupom a rozhodovaním súdov v predmetnej veci boli a sú porušované ich ústavné práva zaručené Ústavou.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 141/92 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ku   ktorému   došlo   pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03, I. ÚS 242/04):

- 30. marec 1992 - sťažovatelia podali okresnému súdu návrh na vydanie nehnuteľností podľa zákona o mimosúdnych rehabilitáciách;

- 29. september 1992 - okresný súd nariadil pojednávanie na 4. december 1992;

- 4. december 1992 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré súd odročil z dôvodu neúčasti sťažovateľky v 2. rade a právneho zástupcu sťažovateľov na 14. január 1993;

- 14. január 1993 - pojednávanie okresný súd odročil z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 25. marec 1993;

- 25.   marec   1993   -   pojednávanie   okresný   súd   odročil   pre   neúčasť   právneho   zástupcu sťažovateľov na 13. máj 1993;

- 13. máj 1993 - uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom boli vypočutí účastníci konania, následne   súd   odročil   pojednávanie   na   29.   jún   1993   za   účelom   predvolania   svedkov a predloženia dokumentácie súvisiacej s kúpou spornej nehnuteľnosti odporcom;

- 29.   jún   1993   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   svedkovia,   súd následne odročil pojednávanie na 28. september 1993 za účelom vypočutia sťažovateľmi navrhnutého svedka a doplnenia dokazovania navrhovaného sťažovateľmi;

- 28.   september   1993   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vypočul   svedka a sťažovatelia   predložili   návrhy   na   dokazovanie,   pojednávanie   následne   súd   odročil   na 16. november 1993 za účelom vyžiadania si ďalšej dokumentácie súvisiacej so sporom;

-   26. október 1993 - okresný súd žiadal Obvodný úrad B. (ďalej len „obvodný   úrad“) o zapožičanie overovacej knihy z roku 1973;

- 27. október 1993 - odporca zaslal okresnému súdu vyjadrenie k sťažovateľmi predloženej dokumentácii;

- 11. novembra 1993 – doručená odpoveď okresnému súdu z obvodného úradu,

-   16.   november   1993   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   bol   okresným   súdom vyhlásený rozsudok, ktorým zaviazal odporcu vydať spornú nehnuteľnosť;

- 19. mája 1994 - odporca podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu;

- 13. marec 1995 - okresný súd predložil odvolaciemu súdu spis na rozhodnutie o odvolaní;

- 16. marec 1995 - krajský súd nariadil pojednávanie na 4. apríl 1995, na ktorom bolo prijaté uznesenie   sp.   zn.   9   Co   79/95,   ktorým   odvolací   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu zo 16. novembra 1993 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 27. apríl 1995 – spis z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 20.   marec   1997   -   okresný   súd   nariadil   doručiť   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom konania;

- 13. máj 1998 - okresný súd nariadil pojednávanie na 8. júl 1998, ktoré 9. júna 1998 zmenil na 27. júl 1998;

- 27. júl 1998 - uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré pre ospravedlnenú neúčasť sťažovateľov a ich právneho zástupcu bolo odročené na 16. september 1998;

- 16.   september   1998   -   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľov   a ich právneho zástupcu odročené na 12. október 1998;

- 12.   október   1998   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   ktoré   na   základe   návrhu   právnych zástupcov účastníkov z dôvodu vykonania ohliadky nehnuteľnosti okresný súd odročil na 30. október 1998;

- 30. október 1998 - uskutočnila sa ohliadka nehnuteľnosti;

- 22.   jún   1999   -   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   14.   júl   1999,   ktoré   z dôvodu neospravedlnenej neúčasti sťažovateľov a ich právneho zástupcu odročil na 27. september 1999, ktoré pre práceneschopnosť zákonného sudcu bolo odročené na 13. október 1999;

- 13.   október   1999   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   súd   vypočul   účastníkov a právneho   zástupcu   odporcu,   následne   pojednávanie   odročil   na   18.   november   1999 (dodatočne opravené na 8. november 1999) za účelom predloženia ďalšej dokumentácie zo strany sťažovateľov súvisiacej s vydaním spornej nehnuteľnosti;

- 8. november 1999 – uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré z dôvodu neúčasti sťažovateľov a odporcu okresný súd odročil na 15. december 1999;

- 15.   december   1999   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   na   ktorom   právni   zástupcovia účastníkov predložili okresnému súdu písomnú dokumentáciu súvisiacu s vydaním spornej nehnuteľnosti a okresný súd vypočul účastníkov konania, následne pojednávanie odročil;

- 1. február 2000 - okresný súd v Registri obyvateľov Slovenskej republiky B. B. zisťoval pobyt sťažovateľa v 3. rade v období od januára 1990 do konca decembra 1992;

- 31. marec 2000 - okresný súd nariadil pojednávanie na 24. máj 2000;

- 24. máj 2000 - uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh zamietol;

- 18. júl 2000 - sťažovatelia podali proti rozsudku z 24. mája 2000 odvolanie ktoré bolo doplnené podaním o dôvodoch odvolania doručeným okresnému súdu 19. októbra 2000;

- 28. november 2000 - okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľov odporcovi na vyjadrenie;

- 20. júl 2001 - odvolanie sťažovateľov bolo predložené krajskému súdu, ktorý 27. marca 2002 nariadil pojednávanie na 23. apríl 2002;

- 23. apríl 2002 - krajský súd uznesením sp. zn. 19 Co 294/01 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 4. september 2002 - spis z krajského súdu vrátený okresnému súdu;

- 27.   január   2004   -   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   sťažovateľov   o   doručenie uznesenia krajského súdu z 23. apríla 2002;

- 17. február 2004 - okresný súd nariadil pojednávanie na 17. marec 2004 a zaslal uznesenie krajského súdu z 23. apríla 2002 právnemu zástupcovi sťažovateľov;

- 17. marec 2004 - uskutočnilo sa pojednávanie, ktoré po vypočutí právnych zástupcov účastníkov okresný súd odročil na 21. apríl 2004;

- 21.   apríl   2004   -   uskutočnilo   sa   pojednávanie,   ktoré   po   vypočutí   právnych   zástupcov účastníkov bolo odročené na 26. apríl 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku;

- 26. apríl 2004 - uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh zamietol;

- 2. august 2004 - sťažovatelia podali proti predmetnému rozsudku odvolanie (podané na poštu 30. júla 2004),

- 29.   december   2004   -   odvolanie   sťažovateľov   bolo   predložené   krajskému   súdu   na rozhodnutie.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   osoby   v zásade neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   pre   splnenie ústavného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátny   orgán   vec   prerokoval (II. ÚS 26/95).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   141/92   o vydanie   nehnuteľností,   v ktorom sťažovatelia   vystupujú   ako   navrhovatelia,   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o reštitučnom   nároku   sťažovateľov   v okolnostiach   danej   veci   môže   predstavovať   určitý stupeň   zložitosti   súvisiaci   najmä   s ustálením   skutkového   stavu   najmä   pre   zložité zabezpečovanie dôkazov z minulosti. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania   mali   svoj   podiel   aj   sťažovatelia,   najmä   tým,   že   sa   nezúčastnili   viacerých pojednávaní, a to aj neospravedlnene (napr. 16. septembra 1998, 14. júla 1999), pričom kvôli odročovaniu pojednávaní nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať v konaní. V danom   prípade   však   podiel   sťažovateľov   na   vzniknutých   prieťahoch   podľa   názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, viac ako trinásť rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené správanie sťažovateľov ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v tejto veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci nečinný v období:

- od 19. mája 1994 (odvolanie odporcu proti rozsudku okresného súdu zo 16. novembra 1993)   do   13.   marca   1995   (predloženie   odvolania   krajskému   súdu),   t. j.   viac   ako 15 mesiacov;

-   od   27.   apríla   1995   (spis   vrátený   z krajského   súdu)   do   13.   mája   1998   (nariadenie pojednávania na 8. júl 1998), t. j. viac ako 36 mesiacov;

- od 30. októbra 1998 (ohliadka nehnuteľnosti) do 22. júna 1999 (nariadenie pojednávania na 14. júl 1999), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 9. septembra 2002 (vrátenie spisu z krajského súdu) do 17. februára 2004 (nariadenie pojednávania na 17. marec 2004), t. j. viac ako 17 mesiacov.

Celková doba zbytočných prieťahov z dôvodu nečinnosti okresného súdu ustálená ústavným súdom je viac ako 75 mesiacov, t. j. viac ako 6 rokov.

Obranné tvrdenie predsedníčky okresného súdu, ktorá odôvodňovala celkovú dĺžku konania tým, že „na tunajšom súde už niekoľko rokov pretrváva nedostatok sudcov, je zaznamenaná veľká fluktuácia a vysoká práceneschopnosť, ktoré skutočnosti majú vplyv na zabezpečenie riadneho a bezprieťahového konania“, nemožno akceptovať.

V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   sa   domáhali   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia každému vo výške po 500 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľov dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené vzhľadom aj na určitú zložitosť veci a podiel sťažovateľov na celkovej dĺžke konania   priznať   im   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona o ústavnom súde, každému vo výške po 40 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

5.   Ústavný   súd   nerozhodol   o   náhrade   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľom, pretože si takýto nárok neuplatnili.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2005