znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   B.,   zastúpeného advokátkou JUDr. Alžbetou Čalfovou, Tatranská Lesná 10, Vysoké Tatry, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 49/2010 a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 22/2013 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2013 doručená sťažnosť Ľ. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   4 C 49/2010   (ďalej aj „napadnutý   postup okresného súdu“)   a jeho rozsudkom   zo   7.   novembra   2012   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu“)   a   postupom Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 Co 22/2013 a jeho rozsudkom zo 17. júna 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ (otec maloletého dieťaťa   narodeného   mimo   manželského   zväzku)   bol   v   procesnom   postavení   odporcu účastníkom konania o určenie otcovstva a o určenie výživného pre maloleté dieťa v konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   4 C 49/2010.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn. 4 C 49/2010 z 21. januára 2011 rozhodol tak, že sťažovateľ je otcom maloletého dieťaťa, a určil výšku vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči maloletej takto: „od 01. 03. 2007 do 28. 02. 2010 vo výške 140 € mesačne a od 01. 03. 2010 naďalej vo výške 90 € mesačne so splatnosťou do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám navrhovateľky. Súčasne určil dlh zročného výživného od 01. 03. 2007 do 21. 01. 2011 výškou 6 030 €, ktorý povolil odporcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 100 € spolu s bežným výživným pod následkom straty výhod splátok. Súčasne navrhovateľke nepriznal náhradu trov konania.“

Proti   tomuto   rozsudku   (v   časti   výživného   a trov   konania) podala navrhovateľka odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu   vo   výroku   o výživnom,   o dlhu   výživného   a o trovách   konania   zrušil   a vec   vrátil na nové   konanie.   Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 C 49/2010   zo   7.   novembra   2012 rozhodol tak, že zaviazal sťažovateľa platiť na maloleté dieťa „v období od 19. 02. 2007 do 31. 08. 2010 po 120 € mesačne, od 01. 09. 2010 po 100 € mesačne, ktoré výživné je splatné   vždy   do   15.   dňa   toho   ktorého   mesiaca   predom   navrhovateľke.   Zročné   výživné za obdobie od 19. 02. 2007 do 07. 11. 2012 v čiastke 5 820 € odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke v 3 splátkach – prvú splátku 820 € do 31. 12. 2012, druhú splátku 2 500 € do 31. 12. 2013 a tretiu splátku 2 500 € do 31. 12. 2014.“. Zároveň zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 1 230,11 €.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podali odvolanie sťažovateľ aj navrhovateľka. Navrhovateľka preto, lebo výživné považovala za nízke a nedostatočné, sťažovateľ   preto,   že   namietal   procesné   nedostatky   (napr.   neukončenie   dokazovania), namietal opätovné nepreukázanie dôvodov hodných osobitného zreteľa a napokon namietal aj výšku trov konania priznaných navrhovateľke.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 22/2013 zo 17. júna 2013 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že „odporca je povinný platiť výživné na maloletú... od 19. 2. 2010 do 31. 8. 2010 vo výške 200 €, od 1. 9. 2010 do 30. 4. 2012 150 € mesačne a od 1. 5. 2012 naďalej vo výške 200 €.

Dlh   zročného   výživného   za   obdobie   od   19. 2. 2010   do   17. 6. 2013   vo   výške   4 621,43 € povoľuje odporcovi zaplatiť v mesačných splátkach po 150 € splatných spolu s bežným výživným.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku k rukám JUDr. D. S.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, pokiaľ ide o výroky o náhrade trov prvostupňového, ako i odvolacieho konania, v ktorom namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v tejto časti založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „je 67-ročný invalidný muž, ktorého jediným príjmom (po ukončení pracovno-právneho vzťahu) je starobný dôchodok vo výške 472,30 €.   Keďže   žije   s   manželkou   v   manželstve,   príjem   manželky   je   taktiež   starobný dôchodok vo výške 268,50 €. Celkove príjem navrhovateľa spolu s manželkou je 740,80 €... Po určenej vyživovacej KS Trnava zo dňa 13. 06. 2013 povinnosti vo výške 200 € + 150 € zročné   výživné   sa...   ocitá   v   existenčnej   núdzi   a   nedostatku,   ktorý   ohrozuje   jeho   život a zdravie, ako aj život a zdravie jeho manželky.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postup   krajského   súdu „pri   posudzovaní   a   následnom rozhodovaní   o   odvolaní   oboch   účastníkov   konania   sa...   javí   ako   ústavne   neudržateľný, pretože nie je z ústavného hľadiska prijateľné, aby dobromyseľný účastník právneho vzťahu, dlhodobo   invalidný   a   v   súčasnosti   starobný   dôchodca,   ktorý   sa   od   začiatku   podaného návrhu správal ústretovo, prišiel o možnosť dôstojnej staroby nielen pre seba, ale aj pre svoju   manželku,   pretože   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   ho   tento   posunul   na   hranicu živorenia, ba až prežitia“.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na porušenie ústavnej zásady rovnosti strán, ktorá sa podľa jeho názoru prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Za nerovnaké postavenie účastníkov konania v tomto súdnom konaní považuje sťažovateľ aj v to, že „od začiatku všetky svoje tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi. Naproti tomu matka maloletej Kristíny nepredložila dodnes dôkazy, na ktorých sťažovateľ trval. Na veľké naliehanie nakoniec predložila nákupné bločky za obdobie od II/12-VI/12, ktoré v žiadnom prípade nekorešpondujú s nevyhnutnými potrebami maloletej.“.

Sťažovateľ ďalej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu argumentuje poukazom na svoj príjem a príjem svojej manželky, konštatujúc, že jeho manželka „je pre maloletú... úplne cudzí človek, no jej príjem má dosah na výživné pre ňu, no v opačnom rade sa do príjmu matky nezapočítava príjem matky navrhovateľky, s ktorou žije v spoločnej domácnosti“.

Za   nepravdivé   považuje   sťažovateľ   taktiež   tvrdenie   krajského   súdu, „že   výživné na maloletú nedosahuje ani 25 %... nie sú nám známe skutočnosti, z ktorých vychádzal súd... sťažovateľ je poberateľom starobného dôchodku vo výške 470 €“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 22/2013 v spojitosti s konaním Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 4 C 49/2010 porušil základné právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   nezabezpečil   rovnaké   postavenie   účastníkov   v   tomto konaní, obe tieto práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 17. 06. 2013 v konaní, vedenom pod sp. zn. 23 Co 22/2013 a vec vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka, že k porušeniu jeho označených základných   práv   podľa   ústavy   došlo   postupom   krajského   súdu   (v   spojení   s postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 49/2013)   a   jeho   rozsudkom   sp. zn. 23 Co 22/2013   zo   17.   júna   2013,   ktorým   zmenil   prvostupňový   rozsudok,   pričom nezohľadnil ním predloženú argumentáciu o jeho schopnostiach a možnostiach poskytnúť maloletému dieťaťu prisúdené výživné.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   základných   práv   rozsudkom okresného   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   ústavný   súd   poukazuje, na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   a   postupu   predchádzajúcemu   jeho vydaniu   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   urobil),   o ktorom   bol   oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu,   ktorý   vo   veci   rozhodol v rámci odvolacieho konania, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný   súd   sa   preto,   vychádzajúc zo   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností, v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   obsah   napadnutého rozsudku krajského súdu môže opodstatňovať prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti v rozsahu ním označených základných   práv   podľa   ústavy,   teda   či   účinky   výkonu   právomoci   krajského   súdu   sú zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom   označeného   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu to, že postupom krajského súdu v predmetnom konaní bola podľa neho odmietnutá jeho faktická a právna   argumentácia   poukazujúca   na   rozsah   jeho   možností   a   schopností   plniť   si vyživovaciu povinnosť v sume určenej mu súdom.

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01,   III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné garancie   v   súdnom   konaní.   K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl. 51   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V   súvislosti   so   sťažnostnou   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Zo správy zamestnávateľa navrhovateľky S., a. s., o výške príjmu navrhovateľky vyplýva, že v roku 2008 od júla do decembra bol jej čistý mesačný príjem 12 815,33 Sk = 425,39 eur, v roku 2009 bol jej čistý mesačný príjem 504,87 eur, v roku 2010 bol jej čistý mesačný príjem 489,79 eur, v roku 2011 bol jej čistý mesačný príjem 474,40 eur a v roku 2012 od januára do apríla bol jej čistý mesačný príjem 859,29 eur, v ktorom je zahrnuté aj odstupné, nakoľko čistý mesačný príjem navrhovateľky bol v apríli 2012 vo výške 1 936,69 eur.   Z   výpovede   navrhovateľky   na   pojednávaní   15. 12. 2010   vplýva,   že   bývajú   spolu s matkou, ktorá má 73 rokov a poberá starobný dôchodok 283 eur a náklady na domácnosť 300   eur   mesačne.   Z výpovede   navrhovateľky   na   pojednávaní   13. 2. 2012   vyplýva,   že u zamestnávateľa   S.   pracuje   od   roku   2008.   V   roku   2007   bola   nezamestnaná,   nebola evidovaná na úrade práce a výdavky na živobytie hradila z peňazí získaných za predaj bytu v roku 2006 vo výške 1 200 000 Sk = 39 832,70 eur s tým, že v roku 2008 mala rovnaký zárobok   ako   v   roku   nasledujúcom.   Navrhovateľka   vo   svojej   výpovedi   na pojednávaní 18. 5. 2012 uviedla, že návrh na súd podala až po dvanástich rokoch preto, lebo odporca sa jej viackrát vyhrážal, že jej dieťa zoberie. Z dokazovania doplneného odvolacím súdom vyplýva,   že navrhovateľka   bola   práceneschopnou   od   1. 5. 2012   do 28. 4. 2013 s tým,   že poberala dávky nemocenského poistenia vo výške priemerne 318 eur mesačne. Zo správy zamestnávateľa   navrhovateľky   S.,   a. s.,   z   27. 5. 2013   vyplýva,   že   s   navrhovateľkou   bol skončený pracovný pomer 30. 4. 2012 z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. Z jej výpovede v   odvolacom   konaní   vyplynulo,   že   je   i naďalej   práceneschopnou   s tým,   že   nemocenské dávky   od   1. 5. 2013   už   nepoberá   a   nepoberá   ani   sociálne   dávky.   Z   lekárskej   správy   z 12. 6. 2013, vydanej MUDr. A. T. vyplýva, že navrhovateľke vypísala žiadosť o invalidný dôchodok, ktorá bude posúdená Sociálnou poisťovňou.

Z rozhodnutia Úradu dôchodkového zabezpečenia v Bratislave z 12. 2. 1987 vyplýva, že odporcovi od 7. 1. 1987 bol priznaný invalidný dôchodok vo výške 1 962 Kčs mesačne = 65,13   eur.   Z   rozhodnutia   Obvodného   národného   výboru   Bratislava   V   z   18. 11. 1986 vyplýva, že odporca bol uznaný občanom s ťažkým telesným alebo zmyslovým postihnutím pre   dlhodobo   nepriaznivý   zdravotný   stav,   nakoľko   mal   podstatne   obmedzenú   pohybovú schopnosť tak, že nie je schopný dlhšieho státia ani dlhšej chôdze. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 1. 10. 1996 vyplýva, že odporcovi bol od 2 7. 1996 odňatý invalidný dôchodok a zastavená   jeho   výplata.   Z   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   zo   7.   6.   2007   vyplýva,   že odporcovi od 1. 7. 2007 bol zvýšený invalidný dôchodok na 4 728 Sk mesačne = 156,94 eur. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. 6. 2008 vyplýva, že odporcovi bol zvýšený invalidný dôchodok   od   1. 7. 2008   na   4   965   Sk   mesačne   =   164,81   eur   mesačne.   Z   rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 21. 11. 2008 vyplýva, že odporcovi od 20. 10. 2008 bol vyplácaný starobný   dôchodok   vo   výške 11 578 Sk =   384,40   eur mesačne a súčasne   od 2. 1. 2009 odňatý invalidný dôchodok. Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 12. 1. 2009 vyplýva, že odporcovi   bol   zvýšený   od   1. 1. 2009   starobný   dôchodok   na   411,20   eur   mesačne. Z prepúšťacej správy Fakultnej nemocnice Trnava z 9. 6. 2009 vyplýva, že odporca bol hospitalizovaný od 6. 5. do 9. 6. 2009. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 5. 2. 2010. Z prepúšťacej správy FNSP Žilina vyplýva, že odporca bol hospitalizovaný na ortopedickom oddelení od 5. 2. do 10. 2. 2010. Zo   správy   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z   26. 5. 2010   vyplýva,   že odporca je v tejto organizácii zamestnaný od 15. 5. 1997. Zo správy uvedeného subjektu vyplýva, že v roku 2006 dosiahol odporca čistý mesačný príjem 558,62 eur, v roku 2007 príjem   vo   výške   606,30   eur,   v   roku   2008   vo   výške   643,67   eur,   v   roku   2009   vo   výške 732,84 eur a v roku 2010 vo výške 198,07 eur za mesiac január až marec. Zo správy zamestnávateľa   odporcu   MS SR   vyplýva   čistý   mesačný   príjem   odporcu   v   roku   2010 v mesiacoch január, február a august až december 412,05 eur a v roku 2011 vo výške 579,29 eur   za   mesiace   marec   až   november.   Z   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne z 19. 12. 2011 vyplýva, že odporcovi bol priznaný nárok na nemocenské z dôvodu pracovnej neschopnosti   vzniknutej   25. 11. 2011.   Zo   správy   Sociálnej   poisťovne   zo   16. 12. 2010 vyplýva,   že   odporcovi   bola   priznané   nemocenské   od   13. 12. 2010   z   dôvodu   pracovnej neschopnosti   vzniknutej   3. 12. 2010.   Z   potvrdenia   Ministerstva   spravodlivosti   SR z 12. 2. 2013 vyplýva, že uvedený zamestnávateľ hodlal skončiť pracovný pomer dohodou k 15. 2. 2013   zo   zdravotných   dôvodov,   ktoré   skončenie   pracovného   pomeru   odporca nepreukázal.   Z   lekárskej   správy   MUDr.   G.   H.,   všeobecnej   lekárky   pre   dospelých, z 18. 1. 2013   vyplýva   doporučenie   ukončiť   pracovný   pomer   zo   zdravotných   dôvodov vzhľadom   k   dlhodobým   zdravotným   ťažkostiam   prevažne   na   pohybovom   ústrojenstve   a stavu   po   operácii   pohybového   aparátu,   v   dôsledku   ktorého   odporca   dlhodobo   stratil spôsobilosť   vykonávať   akékoľvek   zamestnanie.   Z   oznámenia   Sociálnej   poisťovne zo 4. 9. 2012 vyplýva, že 22. 11. 2012 zanikne odporcovi nárok na nemocenské vzhľadom k tomu, že mu uplynie podporné obdobie so začiatkom od 25. 11. 2011. Z PN č. L482092 vyplýva,   že   odporca   bol   práceneschopným   od   25. 11. 2011   do   22. 12. 2012 a z PN č. L865193 vyplýva, že odporca bol práceneschopným od 18. 1. 2012 do 2. 2. 2012. Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že jeho výdavky sú 527,91 eur (nájom 216 eur, elektrina 34,80 eur, inkaso 16 eur, DSS matky 78,50 eur, lieky manželky 60 eur, telefón 20 eur, UPC 16,50 eur, poistenie vozidla 23,82 eur, poistenie domácnosti 2,29, lieky odporcu 60 eur) a starobný dôchodok odporcu je 423,80 eur a jeho manželky 257,30 eur.   Z vyjadrenia vyplýva tiež skutočnosť, že odporca zaplatil výživné vo výške 50 eur mesačne od 19. 2. 2010 do vyjadrenia 20. 6. 2012 vo výške 1 350 eur.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 28. 4. 2005 vyplýva, že manželke odporcu M. B. od 28. 2. 2005 bol priznaný starobný dôchodok vo výške 4 919 Sk mesačne =163,28 eur. Z rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   z   10. 12. 2009   vyplýva,   že   manželke   odporcu   od 1. 1. 2010 bol zvýšený starobný dôchodok na 231,80 eur mesačne. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne   vyplýva,   že   manželka   odporcu   poberala   starobný   dôchodok   od 1. 1. 2007   do 30. 6. 2007 vo výške 5 674 Sk = 188,34 eur, od 1. 7. 2007 do 30. 6. 2008 vo výške 6 029 Sk = 200,13 eur; od 1. 7. 2008 do 31. 12. 2008 vo výške 6 331 Sk = 210,15 eur, od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009 vo výške 224,90 eur a od 1. 1. 2010 vo výške 231,80 eur mesačne. Zo správy NOEMI... z 2. 6. 2010 vyplýva, že matka odporcu V. B... je umiestnená v Domove sociálnych služieb od 1. 3. 2010 s úhradou 78,50 eur mesačne, ktoré uhrádza odporca.

Z rozpisu výdavkov na maloletú z 23. 6. 2010 vyplýva, že výdavky na maloletú sú mesačne 409 eur, z toho 350 eur škola (cestovné, školské potreby a pomôcky, príspevok na rodičovské združenie, príspevok na školu v prírode), oblečenie 120 eur a obutie, strava, hygienické potreby, kultúra 250 eur mesačne a 30 eur mesačne záujmová činnosť, mobil a cestovné   k   lekárovi,   Z   prepúšťacej   správy   Národného   ústavu   reumatických   chorôb Piešťany   z   25. 11.2011   vyplýva,   že   maloletá   trpí   ochorením   juvenilná   polyartritída. Zo špecifikácie   nákladov   na   dieťa   (č.   l.   256)   vyplýva,   že   v roku   2011   boli   náklady na maloletú 6 232 eur, mesačne 544 eur, pozostávajúce z cestovného do školy 240 eur/21 eur bývanie 1 266 eur/109 eur, potraviny a drogéria 1 239 eur/110 eur oblečenie a obuv 1 405   eur/117   eur,   lieky   a   zdravotnícke   pomôcky   554   eur/52,50   eur,   škola   a   školské pomôcky 175 eur/15 eur, hygiena 258 eur/21 eur, mobil 100 eur/10 eur, internet 280 eur/24 eur, Digi TV 115 eur/9,60 eur a cestovné náklady na liečenia 600 eur/55 eur. Z vyjadrenia navrhovateľke vyplýva špecifikácia nákladov na maloletú v roku 2012 od januára do mája v priemere 639,37 eur a poplatky za bývanie mesačne 174,59 eur, z toho plyn 63,33 eur, elektrika 31 eur, domová daň 46,66 eur, internet 24 eur a satelit 9,60 eur. Zo správy Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Dunajská Streda z 2. 7. 2012 vyplýva, že navrhovateľka aj s maloletou obýva spolu so svojou matkou 4-izbový rodinný dom. Maloletá navštevuje ZŠ v Dunajskej Strede s cestovným do školy 22 až 24 eur mesačne, telefón 10 eur mesačne, internet 24 eur mesačne a Digi TV 9,60 eur mesačne. Raz štvrťročne v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu cestuje do Piešťan za lekárom, kde cesta stojí 70 eur x 2, ortopedické pomôcky 7 eur, lieky 2-krát denne mesačne 50 eur.“

Krajský súd na základe uvedených skutkových zistení nasledovne formuloval svoje právne   závery,   uvádzajúc,   že „Z   dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa a doplneného odvolacím súdom vyplýva príjem do domácnosti navrhovateľky v roku 2010 vo výške 489,79 eur a do domácnosti odporcu do 31. 8. 2010 vo výške 1 263,05 eur, tvorený príjmom odporcu zo zamestnania 412,05 eur a jeho starobným dôchodkom 411,20 eur, príjmom   manželky   odporcu   z pracovného   procesu   439,80   eur   a   starobným   dôchodkom 231,80 eur a od 1. 9. 2010 vo výške 1 055,05 eur po odpočítaní príjmu odporcovej manželky zo zamestnania.   V   roku   2011   vyplýva   čistý   mesačný   príjem   navrhovateľke   474,40   eur a príjem do domácnosti odporcu 1 222,29 eur tvorený je príjmom z pracovného pomeru vo výške 579,29 eur a starobným dôchodkom minimálne vo výške 411,20 eur a starobným dôchodkom   manželky   odporcu   minimálne   vo   výške   231,80   eur   mesačne.   V   roku   2012 od januára   do   apríla   navrhovateľka   dosiahla   čistý   mesačný   príjem   859,29   eur   vrátane odstupného vyplateného v apríli 2012 a od mája do decembra, vo výške 318 eur titulom nemocenských dávok. Príjem domácnosti odporcu v roku 2012 bol minimálne na úrovni roku 2011, t. j. 1 222,29 eur. V roku 2013 navrhovateľka dosiahla čistý mesačný príjem od januára do apríla vo výške 318 eur tvorený nemocenskými dávkami a odporca spolu s manželkou   vo   výške   na   úrovni   roku   predchádzajúceho,   nakoľko   nepreukázal,   že k skončeniu   pracovného   pomeru   k   15. 2. 2013   aj   skutočne   prišlo.   Vychádzajúc z odôvodnených potrieb maloletej v roku 2011 vo výške 544 eur a v roku 2012 vo výške 640 eur,   ktoré   sú   zvýšené   oproti   zdravým   deťom   vzhľadom   na   ochorenie   maloletej, vyžadujúce si zvýšené náklady na kompenzáciu jej zdravotného stavu, a ktoré aj v roku 2013 podľa tvrdenia navrhovateľky sa nezmenili oproti predchádzajúcemu roku, odvolací súd dospel k záveru, že odporca je povinný podieľať sa na výžive maloletej vzhľadom ku svojmu príjmu   tvorenému   mzdou   a   starobným   dôchodkom   po   zohľadnení   jeho   nákladov   na zhoršený zdravotný stav výškou 200 eur od 19. 2. 2010, ktorú výšku odvolací sud znížil od 1. 9. 2010 na 150 eur mesačne vzhľadom ku skutočnosti, že odporca musel od uvedeného obdobia vo zvýšenej miere sa podieľať na nákladoch jeho domácnosti, keďže jeho manželka už   nedosahovala   aj   príjem   z   pracovného   procesu.   Od   1. 5. 2012   opätovne   výživné   na maloletú zvýšil na 200 eur mesačne vzhľadom k navrhovateľkou nezavinenému poklesu jej príjmu,   ktorý   dosahovala   z   pracovného   pomeru   ukončeného   jej   zamestnávateľom   z organizačných dôvodov, ktorý stav v dôsledku jej práceneschopnosti trvá doposiaľ. Odvolací súd poukazuje na to, že výživné maloletej nedosahuje ani 25 % príjmu výživou povinného odporcu, i keď v zmysle súdnej praxe by bolo dôvodný určiť výživné maloletej až do výšky 30 % jeho príjmu. Uvedený postup však nie je možným v dôsledku zohľadnenia jeho odôvodnených nákladov vynakladaných na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Odvolací súd záverom uvádza, že v zmysle § 62 ods. 5 zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami výživou povinného odporcu...“.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu o určení výživného pre maloleté dieťa. Svoju sťažnosť   opiera   o   dôvody,   ktoré   uviedol   aj   v   samotnom   odvolaní   proti   rozsudku   súdu prvého   stupňa.   Ústavný   súd   sa   presvedčil,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré   mu   predchádzalo,   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré   rozhodol   tak,   že   zmenil   rozsudok   súdu   prvého   a zaviazal   sťažovateľa platiť výživné   na   maloletú od   19.   februára 2010   do   31. augusta 2010   v sume   200 €, od 1. septembra 2010   do   30. apríla 2012   v sume   150 €   mesačne   a   od   1. mája 2012 do budúcnosti v sume 200 €.

Zároveň   rozhodol,   že   dlh   zročného   výživného   za   obdobie   od   19. februára 2010 do 17. júna   2013   vo   výške   4   621,43 €   povoľuje   sťažovateľovi   zaplatiť   v   mesačných splátkach po 150 € splatných spolu s bežným výživným. Napokon zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania.

Pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil   pochybenia   takej relevancie,   ktoré   by   mohli   mať   za   následok   neakceptovateľnosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k určeniu príslušnej sumy výživného. Taktiež z neho podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť vyplýva, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že určenie výšky výživného na maloleté deti ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, resp. jeho zmena, prislúcha súdu, ktorý je pri   rozhodovaní   viazaný   príslušnými   ustanoveniami   zákona   č. 36/2005   Z.   z.   o   rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré ustanovujú základné pravidlá pri určovaní výšky výživného.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.

Podľa § 62 ods. 2 zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Podľa   § 62 ods. 3 zákona o rodine   každý   rodič bez ohľadu   na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu   vo   výške   30   %   zo   životného   minima   na   nezaopatrené   neplnoleté   dieťa   alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.

Podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.

Podľa   § 62   ods. 5   zákona   o rodine   výživné   má   prednosť   pred   inými   výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Podľa   § 75   ods. 1   zákona   o   rodine   pri   určení   výživného   prihliadne   súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.   Na   schopnosti,   možnosti   a   majetkové   pomery   povinného   prihliadne   súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového   prospechu;   rovnako   prihliadne   aj   na   neprimerané   majetkové   riziká,   ktoré povinný na seba berie.

Ako z citovaných ustanovení zákona o rodine vyplýva, rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa od povinným rodičom preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť. Takto postupovali súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo uvedené, samo osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   ich   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).   Krajský   súd   sa   dostatočne   zaoberal   všetkými   podstatnými   námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotil   ich   spôsobom,   ktorý   zodpovedá   zákonným   požiadavkám   na   odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje, že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vysloviť,   že   ním   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam zákona o rodine, ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny   názor   krajského   súdu   a   jeho   závery   možno   v   posudzovanej   veci   považovať za zrozumiteľné,   logické   a   vyvážené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné.

Zároveň ústavný súd nezistil nič, čo by mohlo nasvedčovať názoru sťažovateľa, že krajský súd v procese dokazovania uprednostňoval práva jedného účastníka konania pred druhým,   alebo   že   niektorému   z   nich   poskytol   výhody   na   úkor   druhého.   Z   uvedeného dôvodu rozhodnutie krajského súdu nesignalizuje ani možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd, poukazujúc na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (III. ÚS 3/97,   II. ÚS 141/04),   dospel   pri predbežnom   prerokovaní   k   záveru,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd na záver dodáva, že sťažovateľ má právo podať na okresnom súde podľa § 78 ods. 1 zákona o rodine návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom, ak sa zmenia pomery.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. marca 2014