znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti D. Z., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C/430/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. Z. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktorú   jej   j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť D. Z. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. D., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2013 doručená sťažnosť D. Z., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. D., Ž.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007, predmetom ktorého je rozhodovanie o návrhu na určenie spoluvlastníctva nehnuteľnosti (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:„... Sťažovateľka podala na Okresný súd v Žiline dňa 18. 10. 2007 návrh na určenie, že je spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. 294 Správa katastra Ž. v kat. úz. Ž. Sťažovateľka   tvrdí,   že   k   prieťahom   v   konaní   došlo   predovšetkým   v   dôsledku nekonania súdu vo veci, nakoľko do podania tejto sťažnosti nedošlo vo veci k žiadnym podstatným produktívnym úkonom na základe ktorých by mohlo byť vo veci rozhodnuté – vytýčenie termínu pojednávania a pod.

V snahe zjednať nápravu sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v predmetnom súdnom konaní k rukám predsedu Okresného súdu v Žiline, ktorý na sťažnosť reagoval písomným vyjadrením zo dňa 19. 12. 2011.

Dôkaz:   vyjadrenie   k   sťažnosti   predsedom   Okresného   súdu   Žilina   SprS/443/2011 zo dňa 19. 12. 2011.

Sťažovateľka   síce   so   závermi   predsedu   súdu   uvedenými   vo   vyjadrení   k sťažnosti nesúhlasila, avšak túto akceptovala, nakoľko očakávala, že dôjde k náprave a urýchleniu súdneho konania.

Z   ďalšieho   priebehu   však   jednoznačne   vyplýva,   že   naďalej   dochádza k neodôvodneným prieťahom konania a to vo väčšej miere, ako pred podaním sťažnosti predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľka je takto vystavená trvalej psychickej traume. Na   strane   navrhovateľky   dochádza   k   trvalému   vzniku   škody,   nakoľko   nemôže profitovať   na svojom   vlastníctve,   ktorého   určenia je   navrhovateľka   nútená   sa domáhať súdnou cestou, i keď z predložených dokladov,   ktoré predložila odporcovi ako aj súdu jednoznačne   vyplýva,   že spoluvlastnícky   podiel,   ktorý   je   predmetom   sporu   jednoznačne legálne nadobudla.

Na   viac   vzhľadom   na   neustále   prieťahy   v   súdnom   konaní,   nie   sú   jej   vyplácané dividendy v súvislosti s jej podielmi, a ktorých sa bude musieť znova domáhať, vzhľadom na postoj vedenia odporcu súdnou cestou, čo z hľadiska jej posudzovania súdneho konania, vzhľadom na doterajší priebeh bude pre ňu prakticky nedosiahnuteľné.

Sťažovateľka tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza hlavne zavinením súdu. Aj keby pripustila, že k prieťahom dochádza z dôvodu zaťaženosti súdu a zložitosti konania, nemožno   tým   ospravedlniť   častú   pasivitu,   resp.   neproduktívne   konanie   súdu.   Vlastným konaním, či pasivitou sťažovateľka k prieťahom neprispela a ak áno, tak vzhľadom na dobu konania v minimálnej miere.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Z. D., nar... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej Republiky a v čl. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007 bolo porušené.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/430/2007 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Z. D. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 275,94 € na účet právneho zástupcu JUDr. P. D., vedený v T. a. s., č. účtu...“

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   197/2013-8 z 5. apríla 2013 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 22. apríla 2013 povereného predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.

Poverený predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 13. mája 2013 (sp. zn. 1 SprS/212/2013, doručenom ústavnému súdu 17. mája 2013) okrem iného uviedol, že sa stotožňuje s vyjadrením zákonnej sudkyne v označenej veci.

V priloženom vyjadrení k sťažnosti zákonná sudkyňa uviedla:„Navrhovateľka podala návrh dňa 8. 10. 2007 proti označeným odporcom v počte 82. Vzhľadom k tomu, že podanie nebolo úplné súd dňa 9. 11. 2007 vyzval navrhovateľku na odstránenie vád podania.

Dňa 30. 11. 2007 navrhovateľka požiadala súd o predĺženie lehoty na odstránenie vád podania o 20 dní – súd jej žiadosti vyhovel.

Dňa   3.   1.   2008   navrhovateľka   zobrala   späť   návrh   voči   odporcom   1-81   späť a rozšírila návrh o 120 odporcov.

O   vyššie   uvedených   procesných   podaniach   bolo   potrebné   rozhodnúť   a   doručiť účastníkom.   Pri   doručovaní   návrhu   a   procesných   rozhodnutí   súd   zistil,   že   niektorí odporcovia zomreli pred podaním návrhu, niektorí po podaní návrhu, niektorým nebolo možné   doručiť   na   adresy   označené   v   návrhu.   V   tejto   súvislosti   súd   vykonal   množstvo procesných úkonov – zisťovanie právnych nástupcov, oznámenie o ich vstupe do konania, zisťovanie   ich   pobytu   aj   cez   dožiadané   súdy   v ČR,   opätovné   doručovanie,   rozhodnutie u niektorých účastníkov o doručovaní ukladaním do súdneho spisu, nakoľko nebolo možné ustanoviť opatrovníka. Súd uvedené procesné úkony vykonával priebežne, avšak vzhľadom na veľký počet odporcov pre vyššie uvedené procesné prekážky nebolo možné vytýčiť termín pojednávania. Po ustálení okruhu účastníkov na strane odporcov, v snahe zhospodárniť konanie vzhľadom na veľký počet účastníkov na strane odporcov (120) bolo rozhodnuté o ustanovení spoločného zástupcu, ktoré rozhodnutie nadobudlo ppl dňom 13. 4. 2012. Už   v   roku   2011   som   upozorňovala   v   zmysle   ust.   §   30   ods.   4   Zákona   NR   SR č. 385/2000   Z.   z.   na   vysoký   nápad   vecí   v   agendách   v   mojom   senáte,   že   nie   je   možné vybavovať veci priebežne bez zbytočných prieťahov aj napriek mojej snahe vyplývajúcej z osobnej zodpovednosti k práci, v roku 2012 došlo ešte k výraznejšiemu nápadu oproti predchádzajúcim rokom, na čo sme upozorňovali aj v rámci občianskoprávneho grémia, keď navyše v septembri 2012 došlo k hromadnému podaniu žalôb vo veľkom počte, čo spôsobilo   enormné   zaťaženie   všetkých   pracovníkov   v   mojom   senáte,   v   takejto   situácii, vzhľadom na enormnú zaťaženosť nebolo v mojich silách vytýčiť termín pojednávania skôr. Termín pojednávania som vytýčila na 26. 6. 2013.“

Predseda okresného súdu súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   podaní   z   27.   mája   2013   (doručenom ústavnému   súdu   31.   mája   2013)   na   výzvu   ústavného   súdu   uviedol,   že   trvá   na   svojej sťažnosti v celom rozsahu a nemá čo k veci, resp. k vyjadreniu okresného súdu, dodať. Súčasne   oznámil,   že   sťažovateľka   súhlasí   s   tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania vo veci prijatej sťažnosti.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   vyjadrenia   účastníkov   konania   k ústnemu pojednávaniu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o návrhu sťažovateľky   na   určenie   vlastníckeho   podielu   v   majetku   urbariátu   (t.   j.   o určenie vlastníckeho práva). Návrh smeroval pôvodne proti 82 odporcom a aktuálne smeruje proti 120 odporcom. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá síce tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej zložitosti; skutkovo je však vzhľadom na meniaci sa okruh účastníkov (aj v dôsledku úmrtí niektorých odporcov a s nimi spojených dedičských konaní) zložitá. Ústavný súd je však toho názoru, že ani tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania okresného súdu (päť a pol roka) bez nariadenia pojednávania vo veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľky ako žalobkyne v napadnutom konaní v zásade nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku konania, nemohol však prehliadnuť, že okresný súd musel sťažovateľku   vyzývať   na   upravenie   jej   návrhu   na   začatie   konania,   zaplatenie   súdneho poplatku a vyzývať ju aj na oznámenie ďalších skutočností relevantných na rozhodnutie.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní. Z predloženého spisu, zo sťažnosti, ako aj z vyjadrení okresného súdu zistil, že okresnému súdu bol 8. októbra 2007 doručený návrh „o určenie podielov“ sťažovateľky v majetku urbariátu smerujúci proti 82 odporcom.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C   430/2007-22   z   9.   novembra   2007   vyzval navrhovateľku (sťažovateľku), aby doplnila a spresnila svoj návrh; sťažovateľka na výzvu okresného súdu zareagovala 3. januára 2008 tak, že vzala pôvodný návrh proti odporcom v 1. – 81. rade späť a zároveň rozšírila svoj návrh na 120 odporcov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C/430/2007-33   z   19.   septembra   2008   rozhodol o zastavení konania voči odporcom v 1., 2., 3., 5., 6., 9., 12., 13., 15., 18., 21., 22., 23., 29., 32., 33., 34., 35., 36., 37., 40., 42., 46., 47., 48., 50., 51., 53., 55., 56., 57., 59., 61., 63., 67., 69.,   70.,   72.,   73.,   76.   a   81.   rade   s   tým,   že   o   trovách   konania   rozhodne   v   konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-42 z 23. februára 2009 pripustil vstup ďalších   účastníkov   na   strane   odporcov   do   konania.   Odporca   v 2.   rade   (V.   B.)   navrhol okresnému súdu 11. marca 2009, aby „nariadil verejné pojednávanie vo veci“. Právny zástupca odporcov doručil okresnému súdu 12. marca 2009 „vyjadrenie vo veci podielov k spisu 7 C 430/2007“.

Okresný súd vyzval 13. mája 2009 sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý zaplatila 15. júna 2009.

Okresný súd ďalej 1. decembra 2009 vyžiadal spisy a rozhodnutia od Správy katastra Ž. so vzťahom k listu vlastníctva č. 294 pre katastrálne územie Ž. a výzvou z 1. decembra 2009 zisťoval dátum úmrtia E. K., odporkyne v 29. rade, ktorý mu poskytol Matričný úrad mesta Ž. 11. decembra 2009 (10. december 2008).

Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-95 z 24. marca 2010 zastavil konanie voči odporcom v 63. a v 87. rade.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   C/430/2007-95   z   18.   januára   2011   rozhodol,   že písomnosti doručované odporcovi v 29b. rade sa budú doručovať uložením v súdnom spise. Procesné   úkony,   ktoré   okresný   súd   v relevantnom   období   vykonával,   súviseli   s jeho dožiadaniami iných okresných súdov vrátane okresných súdov v Českej republike (piati z odporcov mali trvalé bydlisko v Českej republike).

Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-191 z 23. augusta 2011 rozhodol o tom, že písomnosti doručované odporkyni v 34h. rade z dôvodu nezistenia miesta jej pobytu sa budú doručovať uložením v súdnom spise.

Okresný súd uznesením č. k. 7 C/430/2007-195 z 21. decembra 2011 na základe jeho výzvy z 24. marca 2010 všetkým členom urbariátu, ktorí sa k nej postupne vyjadrovali, ustanovil   (odporcom   v 1. – 104. rade) spoločného zástupcu   odporcu v 2. rade (V. B.), pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 13. apríla 2012.

Následne okresný súd bol vo veci nečinný a až na základe sťažnosti sťažovateľky z 19.   decembra   2011   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu   následne   nariadil   termín pojednávania na 26. jún 2013.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd dosiaľ v namietanom konaní realizoval len procesné úkony spojené so zisťovaním trvalého pobytu účastníkov konania   a   s rozhodovaním   o zmene   okruhu   účastníkov   konania   a taktiež   rozhodol   aj o ustanovení spoločného zástupcu 104 odporcom v konaní. Ústavný súd však pripúšťa, že aj keď vec, ktorá je predmetom namietaného konania, tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, vzhľadom na počet účastníkov konania (na strane odporcov 120) a na ich meniaci sa počet je skutkovo zložitá.

Ústavný súd však nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení zákonnej sudkyne okresného súdu, ako „... vysoký nápad vecí v agendách v mojom senáte, že nie je možné   vybavovať   veci   priebežne   bez   zbytočných   prieťahov   aj   napriek   mojej   snahe vyplývajúcej   z   osobnej   zodpovednosti   k   práci,   v roku   2012   došlo   ešte   k výraznejšiemu nápadu   oproti   predchádzajúcim   rokom,   na   čo   sme   upozorňovali   aj   v   rámci občianskoprávneho grémia, keď navyše v septembri 2012 došlo k hromadnému podaniu žalôb vo veľkom počte, čo spôsobilo enormné zaťaženie všetkých pracovníkov v mojom senáte, v takejto situácii, vzhľadom na enormnú zaťaženosť nebolo v mojich silách vytýčiť termín   pojednávania   skôr...“. V   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   so   zreteľom   na   doterajší   priebeh   napadnutého konania, v ktorom bolo nariadené prvé pojednávanie až na 26. jún 2013, t. j. po vyše päť a pol roku od jeho začatia, a teda dosiaľ nebolo rozhodnuté vo veci samej, došlo v konaní neefektívnou činnosťou okresného súdu, ako aj jeho nečinnosťou v dĺžke viac ako jedného roka   (najmä   počas   celého   roka   2012)   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/430/2007 konal bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, čo odôvodňuje „neúmernou dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá jej v dôsledku toho vzniká“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C/430/2007,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (skutková   zložitosť veci), ale aj skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred ústavným súdom   advokátom   JUDr.   P.   D. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013