znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob 209/2010 z 8. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Š., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 209/2010 z 8. apríla 2011.

Sťažovateľka   podaním   z   19.   decembra   2011   doručeným   ústavnému   súdu 21. decembra 2011 doplnila svoju sťažnosť o relevantné skutočnosti argumentujúc tým, že «od   podania   sťažnosti   na   odvolacej   úrovni   sa   „ustálila   judikatúra,   ktorá   je   v   priamej súvislosti s riešením sporov s rovnakou problematikou aká figuruje v spore napadnutom touto sťažnosťou“».

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. novembra 2003 podanou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sa S.,..., B. (ďalej len „žalobca“), domáhal proti   sťažovateľke   vydania   vecí,   a to   prevádzkových   rozmnoženín   na pevných diskoch technických zariadení ich oprávneným vlastníkom. Podaním z 30. augusta 2005 žalobca   rozšíril   žalobu   a   žiadal,   aby   okresný   súd   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   sumu 21 143,19 € s príslušenstvom, predložiť výkaz o všetkých vyhotovených rozmnoženinách v období   po   2.   októbri   2002,   výkaz   o   počte   prevádzkovaných   hudobných   automatov   od októbra 2002 s uvedením obdobia prevádzkovania každého z týchto hudobných automatov, uhradiť za vyhotovenie rozmnoženín zvukových záznamov výrobcom zvukových záznamov zastúpených žalobcom sumu 16,60 € za každú vyhotovenú rozmnoženinu albumu v období od 2. októbra 2002, zaplatiť za uskutočnenie verejného prenosu bez vysporiadania nárokov výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov sumu 49,79 € za každý hudobný automat, odstrániť z pevných diskov ňou prevádzkovaných automatov všetky   nelegálne   vyhotovené   rozmnoženiny   zvukových   záznamov   a   zakázať   vyhotoviť ďalšie   rozmnoženiny   zvukových   záznamov   a   ich   uskladnenie   na   pevné   disky   ňou prevádzkovaných   hudobných   automatov,   pokiaľ   nezíska   súhlas   nositeľov   práv   k   týmto zvukovým záznamom.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 Cb 108/2003 z 11. júna 2010 tak,   že   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobcovi   sumu   21   242,78   €   so   16   %   úrokom z omeškania ročne od 2. októbra 2002 do   zaplatenia a v prevyšujúcej časti ju zamietol. Označeným rozsudkom okresný súd zároveň konanie o povinnosti sťažovateľky odstrániť z pevných   diskov   ňou   prevádzkovaných   automatov   všetky   nelegálne   vyhotovené rozmnoženiny   zvukových   záznamov   a   zákaze   vyhotovovať   ďalšie   rozmnoženiny zvukových   záznamov   a ukladať   ich   na   pevné   disky   ňou   prevádzkovaných   hudobných automatov, pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto zvukovým záznamom, zastavil na návrh žalobcu, ktorý v tejto časti zobral žalobu späť.

Okresný   súd   svoj   rozsudok   odôvodnil   s poukazom   na   to,   že   považoval   za preukázané,   že   právne   vzťahy   medzi   účastníkmi   boli   záväzným   spôsobom   upravené zmluvami uzavretými 2. augusta 2001 a tieto zmluvy boli pre zmluvné strany záväzné do času vypovedania zmluvy, t. j. do 2. októbra 2002. V zmluve, predmetom ktorej bola úprava vzťahov vznikajúcich pri vyhotovovaní prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu, medzi vyhotoviteľom prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane, a výrobcami zvukových záznamov, zastúpenými žalobcom, na druhej strane, boli dohodnuté podmienky týkajúce sa platby za vyhotovenie jednej rozmnoženiny v sume 1,28 € (40 Sk) za   rozmnoženinu,   pričom   sťažovateľka   žalobcovi   9.   októbra   2001   oznámila,   že   bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín. Sťažovateľka pritom jednu splátku v sume 929,43 € žalobcovi uhradila. Vychádzajúc zo zmluvy dospel okresný súd k záveru, že nárok žalobcu   na   zaplatenie   sumy   21 143,20   €,   ktorá   predstavovala   poplatok   za   vyhotovenie rozmnoženiny, je opodstatnený.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 209/2010 z 8.   apríla   2011   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   vo   výroku   o   povinnosti   sťažovateľky zaplatiť žalobcovi sumu 21 143,20 € so 16 % úrokom z omeškania ročne od 2. októbra 2002 do zaplatenia, a tiež vo výroku o zastavení konania, ako aj vo výroku o trovách konania. Krajský   súd   zároveň   označeným   rozsudkom   zmenil   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby tak, že zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a nad sumu 21 143,20 €.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „súdy uvedeným spôsobom uzavreli spor medzi účastníkmi, vzniknutého z obchodného vzťahu, v ktorom sťažovateľ vo svojich hudobných skriniach reprodukuje hudbu a protistrana je organizáciou kolektívnej správy práv autorov. Ich vzťah bol upravený príslušnými ustanoveniami z. č. 383/1997 Z. z. Autorský zákon v znení   zákona   č.   234/2000   Z.   z.   a   z.   č.   283/1997   Z.   z.“,   a v tejto   súvislosti   tvrdí,   že «Odôvodnenie   prvostupňového   rozsudku   akceptované   a   rozšírené   odvolacím   súdom obsahuje   viacero   chýb   a   omylov   zásadného   rázu.   Uvedené   rozšírenie   ako   doplnenie dôvodov vykazuje rovnaké známky neujasnenosti o problematike samotného predmetu sporu oboma súdmi.

Obom súdom neprípustným spôsobom uniklo, z akej zmluvy, z akého obdobia, na základe   akého   zákona   atď.   nárok   žalobcu   vychádza.   Veľkú   časť   dôvodov   tvorí   citácia irelevantných,   na   vec   sa   nevzťahujúcich   právnych   noriem,   irelevantných   stanovísk Ministerstva kultúry a vzájomne si odporujúcich záverov (raz môže žalobca vykonávať iba kolektívnu   správu   povinnú,   nedisponuje   oprávnením   ohľadne   rozmnoženín   ani   ohľadne odmien za ne, inokedy sa povinnej kolektívnej správy držať nemusí). Čo však súdom uniklo celkom   zjavne   je   fakt,   že   žalobca   požaduje   -   a   súdy   mu   priznali   -   odmeny   podľa nepodpísanej a teda neuzavretej zmluvy, resp. „Dohody o vysporiadaní záväzkov“, čl. II ods. 1, v ktorej uvádza, že ide o obdobie pred nadobudnutím účinnosti zmluvy z 2. 8. 2001 a v ktorej žiadna zmienka o sadzobníku nie je... Sám žalobca (viď. vyjadrenie z 19. 1. 2009, adresovaného súdu) uvádza, že išiel nad rámec aktuálnej zákonnej úpravy. Za tohto stavu sú jeho motívy, pre ktoré sa rozhodol žiadať od žalovaného odmeny bezpredmetné.».

Ďalej sťažovateľka namieta, že okresnému súdu aj krajskému súdu «uniklo, že jeden z dôkazov,   z ktorých vychádzali,   ktorým   je   faktúra   z 24.   4.   2002 sa o   rozmnoženinách a odmenách   za   ich   vyhotovenie   nezmieňuje.   Išlo   pritom,   alebo   malo   ísť   o   vyrátanie   či zosumarizovanie odmien výlučne za tzv. rozmnoženiny. Celý spor, zmluvy a ich návrhy, vyjadrenia S., obsah jeho rozsiahlej predsporovej korešpondencie a nakoniec aj rozsudky samotné užívajú málo zodpovedne množstvo pojmov, pričom sa S. snaží ťažiť zo „sporov“ o ich   výklad:   rozmnoženina,   prevádzková   rozmnoženina,   album,   pevný   disk,   prevádzková rozmnoženina zvukového záznamu. Ako vysvitá z rozsudkov, nakoniec aj súdy nepripisujú osobitný   význam   pojmu   „vysielanie“   a   „zhotovenie   rozmnoženiny“   hoci   predstavujú samostatné práva autorov. Napokon v spise založená faktúra, o ktorej je zmienka vyššie je toho flagrantným dôkazom. Je pre tento spor nepoužiteľná, pretože jej adresát má uhradiť príslušnú sumu za „... verejnú produkciu komerčných snímkov, prevádzkovanie jukeboxov – legalizácia“.

Iba nedostatočnej pozornosti súdov, najmä Krajského sa dá pričítať skutočnosť, že v závere svojho rozsudku uvádza príklady zmlúv medzi S. a výrobcami pričom ani jedna z týchto firiem nesplnomocňuje S. na vyberanie odmien za rozmnoženiny ale za vysielanie. A za to sťažovateľ platil a platí osobitne!

Pripájam list č. 234/01 zo 14. 02. 2001, v ktorom žalobca vyhotovenie rozmnoženiny spoplatňuje 10,- a nie 40,- korunami. To však iba na ilustráciu jeho svojvôle. Aj sumu 28000 Sk, ktorú by rád považoval za akési uznanie dlhu uhradila sťažovateľova učtáreň automaticky,   neskúmajúc   oprávnenosť.   Žiadosť   o   jej   vrátenie   pravdaže   rešpektovaná nebola...».

Napokon sťažovateľka uvádza, že „vo svojej výpovedi vyjadril nesúhlas s počtom tzv. rozmnožením, nahlásených zamestnankyňou. Aj keď je za ňu formálne zodpovedný, je zainteresovaným (dokonca aj oboznámenému laikovi) známe, že išlo o zjavný omyl. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sa mal nahlásiť počet albumov a nie počet skladieb. A albumy ako je známe, obsahujú cca 10 skladieb. Skladba ako dielo je popísaná v § 5 ods. 7 a § 6 ods. 1 písm. d) z. č. 383/1997 z. z. a album ako pojem je popísaný v tzv. sadzobníku. Popritom   je   rovnako   dôležité,   že   existuje   objektívna   vedomosť   o   kapacite   prístrojov, vyrábaných pred rokom 2000 a v kritickom čase používaných. Mať 16 000 albumov je nemysliteľné. A vie to i S. Sankciou za takýto omyl nemôže byť jeho bezdôvodné obohatenie takého rozsahu na úkor sťažovateľa. Ak by teda bol v krajnom prípade sťažovateľ povinný za niečo platiť, tak nie za 16 624 ks a nie po 40 Sk rozmnožením, ale max. za 1600 a po 10,- Sk.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„1. vysloví, že napadnutým rozsudkom boli porušené základné práva sťažovateľa, chránené čl. 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 dodatku k Dohovoru,

2. zruší rozsudok Krajského súdu v Košiciach 4 Cob 209/2010 z 8. 4. 2011 a vráti vec tomuto súdu na ďalšie konanie a

3. zaviaže Krajský súd Košice nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“);   toto   ustanovenie   sa   uplatňuje   aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP) s modifikáciou vyplývajúcou z § 219 ods. 2 OSP („Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na každú   námietku   alebo   argument   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   prvostupňový   súd   zaviazal sťažovateľku   zaplatiť   žalobcovi   sumu   21 242,78   €   s   príslušenstvom,   pričom   v tejto súvislosti okrem iného v ňom uviedol, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že «žalobca...   dôvodil,   že   je   nezávislou   spoločnosťou   výkonných   umelcov   a   výrobcov zvukových   a zvukovoobrazových   záznamov   založenou   podľa   zákona   č.   83/1990   Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. V zmysle zákona o združovaní občanov je združenie fyzických a právnických osôb s vlastnou právnou subjektivitou a ako združenie je registrovaný na Ministerstve vnútra SR pod č. VVS/1-900/90-3742. Vykonáva kolektívnu správu práv podľa Autorského zákona na základe Oprávnenia 3/2004 zo dňa 18. 10. 2004. V   zmysle   dodatku   č.   1   k   Zmluve   o zastupovaní   práv   výrobcov   zvukových   a   zvukovo obrazových záznamov je taktiež splnomocnený výrobcami zvukových a zvukovoobrazových záznamov udeľovať povolenie na zhotovenie prevádzkovej rozmnoženiny transformáciou zvukového záznamu z nosiča výrobcu do špecifického digitálneho formátu a jej uložením na pevný disk technického zariadenia prevádzkovateľa určeného na reprodukciu zvukových záznamov uložených na pevnom disku zariadenia rozmnoženín. Dňa 2. 8. 2001 žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu, ktorá upravovala vzťahy medzi žalovaným ako vyhotoviteľom prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane a výrobcami zvukových záznamov   zastúpených   S.   na   strane   druhej   vznikajúce   pri   vyhotovovaní   prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu. Na základe listu žalovaného zo dňa 10. 9. 2001, ktorým nahlásil   žalobcovi   počet   vyhotovených   rozmnoženín,   žalobca   na   základe   zmluvy o vyhotovení rozmnoženín, zaslal žalovanému faktúru č. 202181 na sumu 21 143,20 eur, ktorá   je   predmetom   tohto   konania.   Keďže   žalovaný   túto   fakturovanú   sumu   žalobcovi neuhradil, žalobca listom z 2. 8. 2001 oznámil žalovanému, že s okamžitou platnosťou odstupuje   od   zmluvy   a   vyzval   žalovaného   na   vrátenie   súhlasu   na   vyhotovovanie prevádzkových   rozmnoženín.   Napriek   tomu,   žalovaný   rozmnoženiny   naďalej   vyhotovuje, ukladá   ich   na   pevné   disky   prevádzkovaných   hudobných   automatov,   ktoré   prevádzkuje žalovaný   prostredníctvom   týchto   hudobných   automatov   žalovaný   uskutočňuje   verejný prenos bez vysporiadania nárokov k nositeľom práv na primeranú odmenu za takýto verejný prenos. Žalobca má preto nárok aj na náhradu škody za vyhotovenie rozmnoženín bez súhlasu nositeľov práv vo výške 16,60 eur za vyhotovenú rozmnoženinu a na úhradu odmien výkonným   umelcom   a   výrobcov   zvukových   a   zvukovo   obrazových   záznamov   za   verejný prenos ich výkonov vo výške 49,80 eur za každý jeden hudobný automat za jeden mesiac... Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky 21 143,20 eur, čo predstavuje poplatok za vyhotovenie rozmnoženiny. Tento jeho   nárok   vyplýva   zo   zmluvy,   ktorú   uzatvoril   dňa   2.   8.   2001   žalobca   ako   nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo obrazových záznamov so žalovaným. Zmluva bola uzatvorená podľa § 5 ods. 7 až § 37 zákona č. 283/1997 Z. z. o kolektívnej   správe   práv,   zákona   č.   383/1997   Z.   z.   -   Autorský   zákon   v   znení   zákona č. 234/2000   Z.   z..   Podľa   čl.   I   tejto   zmluvy   sú   upravené   vzťahy   medzi   vyhotoviteľom prevádzkovej rozmnoženiny zvukového záznamu na jednej strane a výrobcom zvukových záznamov   zastúpeným   žalobcom   na   strane   druhej.   Podľa   čl.   II   zmluvy   za   vyhotovenie prevádzkovej   rozmnoženiny   zvukového   záznamu   je   jej   vyhotoviteľ   podľa   §   47   ods.   3 Autorského zákona povinný uhradiť prostredníctvom žalobcu odmenu výrobcom zvukových záznamov   vo   výške   stanovenej   podľa   sadzobníka   odmien,   ktorá   je   prílohou   uvedenej zmluvy.   Na   základe   tejto   zmluvy   žalobca   udelil   žalovanému   súhlas   na   vyhotovenie prevádzkových   rozmnoženín   zvukových   záznamov   a   na   ich   uloženie   na   pevný   disk technického   zariadenia.   Výška   odmeny   výrobcu   zvukového   záznamu   za   vyhotovenie rozmnoženiny jedného albumu pre jeden stroj vyhotoviteľom je 1,99 eur.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Autorského zákona, podľa ktorého má výrobca zvukovoobrazového záznamu výhradné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie   zvukovoobrazového   záznamu   -   a   udeľovať   súhlas   na   verejný   prenos zvukovoobrazového záznamu, alebo rozmnoženín prostredníctvom technického zariadenia. Dňa 23. 6. 1998 Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky vydalo Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona na území Slovenskej republiky držiteľovi oprávnenia - žalobcovi. Rozsah udeleného oprávnenia spočíval okrem iného v oprávnení žalobcu   ako   držiteľa   tohto   Oprávnenia   vykonávať   kolektívnu   správu   práv   výkonných umelcov   zvukových   a   zvukovoobrazových   záznamov   pri   vyhotovovaní   rozmnoženín zvukových a zvukovoobrazových záznamov pre osobnú potrebu prenesením ich obsahu na nenahraté   nosiče   takýchto   záznamov.   Dňa   10.   4.   2007   Ministerstvo   kultúry   Slovenskej republiky vydalo ďalšie Oprávnenie organizácie kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona na území Slovenskej republiky č. 3/2004 pre žalobcu. Podľa stanoviska Ministerstva kultúry Slovenskej republiky vykonáva žalobca len povinnú kolektívnu   správu   práv   podľa   §   78   ods.   3   Autorského   zákona   v   odbore   „Vyhotovenie rozmnoženín   záznamu   umeleckého   výkonu   zvukového   záznamu,   zvukovoobrazového záznamu alebo záznamu vysielania pre osobnú potrebu.“ Do účinnosti zákona č. 618/2003 Z.   z.   -   Autorský   zákon   bolo   možné   vykonávať   kolektívnu   správu   práv   len   v   taxatívne vymedzených odboroch, ktoré upravovali citované zákonné ustanovenia zákona č. 283/1997 Z. z. - Autorský zákon. Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 618/2003 je výpočet odborov kolektívnej správy práv podľa Autorského zákona len demonštratívny a pripúšťa kolektívnu správu aj v iných odboroch. Súd prvého stupňa posúdil, že za účinnosti zákona č. 283/1997 Z.   z.   -   Autorský   zákon   kolektívnu   správu   práv   k   spornému   predmetu   nebolo   možné vykonávať,   takýto   odbor   nebol   uvedený   v   taxatívnom   výpočte.   Až   s   príchodom   nových technológií na území   Slovenskej republiky   začali byť   prevádzkované   hudobné automaty v ktorých   boli   uložené   upravené   rozmnoženiny   zvukových   záznamov   vyhotovené prevádzkovateľmi   automatov   bez   súhlasu   nositeľov   a   dochádzalo   k   hromadnému porušovaniu   práv   nositeľov   týchto   práv   -   výrobcov   záznamov.   Nositelia   týchto   práv splnomocnili žalobcu, aby udeľoval okrem súhlasu na použitie pri verejnom prenose aj súhlas na vyhotovovanie rozmnoženiu a uzatvoril v ich mene aj zmluvy. Preto podľa § 24 zákona č. 618/2003 Z. z. Autorský zákon mal súd prvého stupňa za preukázané, že právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli záväzne upravené zmluvami uzatvorenými 2. 8. 2001 a   tieto   boli   pre zmluvné strany   záväzné do času   vypovedania zmluvy dňa 2.   l0.   2002. V zmluve boli dohodnuté platby 40,00 Sk (1,28 eur) za rozmnoženinu, pričom žalovaný oznámil žalobcovi dňa 9. 10. 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín. Žalovaný žalobcovi uhradil jednu splátku vo výške 28 000,00 Sk (929,43 eur), neuhradil mu zvyšnú sumu 21 143,20 eur titulom poplatku za vyhotovenie rozmnoženiny. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nárok žalobcu na zaplatenie tejto sumy je oprávnený...».V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné   právne   závery   k   námietkam   sťažovateľky   vyjadreným   v   odvolaní,   keď   najmä uviedol:

„Odvolací   súd   podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   konštatuje   správnosť   napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia v rozsahu 21 143,20 eur s príslušenstvom a v celom rozsahu sa s ním   stotožňuje.   Na doplnenie dôvodov napadnutého rozsudku súdu prvého   stupňa a k odvolaniu žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné   pre rozhodnutie vo veci. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že účastníci konania, teda žalobca aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa § 132 ods. 1 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli   účastníci.   Odvolací   súd   dospel   k záveru, že súd prvého stupňa, z toho čo vyšlo v konaní najavo, vyvodil správne skutkové a právne závery a vo veci správne rozhodol o uplatnenej pohľadávke 21 143,20 eur s úrokom z omeškania.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má samostatnú procesnú spôsobilosť podľa § 18, § 19 Občianskeho súdneho poriadku, pretože ako nezávislú spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov je právnickou osobou podľa § 18 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku registrovanou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky pod č. VVS/1-900/90-3742 ako združenie fyzických osôb podľa zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov. Aktívna legitimácia žalobcu v tomto konaní je odvedená od zmluvy o zastupovaní práv niektorých výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov na zastupovanie ich práv, ktoré žalobca v tomto konaní doložil. Ide o individuálne splnomocnenia niektorých výrobcov. V spise na č. l. 9 je zmluva o zastupovaní práv výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov uzatvorená dňa 11. 11. 1993 medzi žalobcom a výrobcom zvukovoobrazových záznamov – M. s. r. o., B. z ktorej vyplýva, že žalobca je týmto výrobcom zvukovoobrazových záznamov splnomocnený na   zastupovanie   svojich   práv   na   udelenie   povolenia   a   vyberania   náhrad   za   vysielanie zvukových, alebo zvukovoobrazových záznamov prostredníctvom technického zariadenia. Žalobca predložil aj ďalšie zmluvy s ďalšími výrobcami zvukovoobrazových záznamov – B. s. r. o., B., O. a. s., B., B. s. r. o., P. Oprávnenosť sumy 21 143,20 eur (636 960,00 Sk) vyplýva zo zmluvy, ktorú uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 2. 8. 2001, sadzobníka poplatkov žalobcu,   faktúry   č.   202181   zo   dňa   24.   4.   2002,   ktorú   žalobca   vystavil   žalovanému   na základe oznámenia žalovaného žalobcovi dňa 9. 10. 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín po 1,28 eur (40,00 Sk) za jednu rozmnoženinu.

Odvolací súd preto podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 21 143,20 eur so 16 % úrokom z omeškania ročne od 2. 10. 2002 do zaplatenia, teda od splatnosti uvedenej faktúry a taktiež potvrdil rozsudok vo výroku o zastavení konania o povinnosti žalovaného odstrániť z pevných diskov ním prevádzkovaných automatov všetky nelegálne vyhotovené rozmnoženiny zvukových záznamov a zákazu vyhotovovať ďalšie rozmnoženiny zvukových záznamov a ich ukladanie na pevné disky k ním prevádzkovaných hudobných automatov, pokiaľ nezíska súhlas nositeľov práv k týmto zvukovým záznamom, pretože tieto výroky sú vecne správne.

Taktiež   potvrdil   výrok   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   o   trovách   konania,   pretože účastníci konania mali v konaní na súde prvého stupňa úspech iba pomerný.

Odvolací súd podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a zamietol žalobu v prevyšujúcej časti tak, ako to   rozhodol   súd   prvého   stupňa,   avšak   zamietol   žalobu   aj   v   prevyšujúcej   časti   nad pohľadávku 21 143,20 eur do sumy 21 242,78 eur, pretože žalobca nepreukázal, že má nárok na pohľadávku vyššiu ako 21 143,20 eur.“

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Cob 209/2010 z 8. apríla 2011 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 27 Cb 108/2003 z 11. júna 2010, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky [dôvodnosť   uplatňovaného   nároku   žalobcu   (zastupujúceho   výrobcov   zvukových a zvukovoobrazových   záznamov)   voči   sťažovateľke   (ako   vyhotoviteľke   prevádzkových rozmnoženín   zvukových   záznamom)]   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu možno podľa názoru ústavného súdu považovať z ústavného hľadiska za primerané a dostatočné. Skutkové východiská, na ktorých   je posudzované rozhodnutie   odvolacieho   súdu   založené,   zodpovedajú   listinným dôkazom   predloženým   v   predmetnom   súdnom   konaní,   pričom   aj   právne   závery   v ňom obsiahnuté korešpondujú obsahu právnych noriem aplikovaných v danej veci. Na základe ústavne konformného výkladu   a   aplikácie   týchto   právnych   noriem   krajský   súd   zároveň racionálnym spôsobom   vysporiadal   vzájomné vzťahy   dotknutých   subjektov vyplývajúce z autorských práv, ktoré vznikli v súvislosti s vyhotovovaním prevádzkových rozmnoženín zvukového a zvukovoobrazového záznamu podľa v tom čase platného zákona č. 383/1997 Z. z. Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“) a príslušných vykonávacích predpisov.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi (okresným súdom   a krajským súdom) bol žalobcom uplatnený   peňažný   nárok   na   vyplatenie   poplatku   za   vyhotovenie   prevádzkových rozmnoženín zvukového záznamu, ktorú podľa zmluvy z 2. augusta 2001 mala sťažovateľka uhradiť výrobcom   zvukových   a zvukovoobrazových   záznamov prostredníctvom   žalobcu zastupujúceho ich práva v súvislosti s udelením súhlasu na vyhotovenie prevádzkových rozmnožením zvukových   a zvukovoobrazových záznamov a ich   uloženie na pevný disk technického zariadenia a vyberaním, spravovaním a rozdeľovaním odmien za toto použitie (§ 47 ods. 3 a § 49 ods. 2 autorského zákona).

Žalobca   je nepodnikateľským   subjektom   založeným   ako   združenie   podľa   zákona č. 83/1990   Zb.   o združovaní   občanov   v   znení   neskorších   predpisov   na   ochranu   práv výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov. Rozsah jeho pôsobnosti je na jednej strane vymedzený autorským zákonom [od 1. januára 2004 zákonom č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 618/2003 Z. z.“)] a na strane druhej   samostatnými   zmluvami   uzatvorenými   s   umelcami   a   výrobcami   zvukových a zvukovoobrazových záznamov, ktorí na neho delegovali svoje práva.

V posudzovanom prípade rozsah prieskumu krajského súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľka   vymedzila   svojím   odvolaním   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 27 Cb 108/03   z 11.   júna   2010.   Podstatou   jej   odvolacích   námietok   bolo   tvrdenie,   že „prvostupňový   súd   sa   dôsledne   nevysporiadal   ani   s   jednou   z   legitimácií   žalobcu: procesnou, vecnou a žalobnou... Popiera, že ide o rozmnoženiny podľa § 21 ods. 1, 2 zákona   č.   383/1997   Z.   z...,   že   žalobca   sa   odvoláva   v   konaní   na   individuálne   zmluvy s výrobcami,   títo   však   žalobcu   na   vyberanie   odmien   nesplnomocnili,   splnomocnenie   sa týkalo výlučne udeľovania súhlasu na zhotovovanie rozmnoženín.“.

Ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy sa s otázkou   procesnej   spôsobilosti,   aktívnej   legitimácie   žalobcu,   ako   aj   oprávnenosťou uplatňovaného nároku v sume 21 143,20 € (ako poplatku za vyhotovovanie rozmnoženín) ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysporiadali.

Z obsahu sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka nad rámec odvolacích dôvodov v nej namieta ďalšie skutočnosti, pre ktoré považuje rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok   odvolacieho súdu   za nesprávny   (jej   nesúhlas s počtom nahlásených   rozmnoženín,   pozn.).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   s   poukázaním   na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a z nich predovšetkým na § 212 ods. 1, podľa ktorého je všeobecný súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, uvedený postup sťažovateľky možno považovať za nerešpektovanie zákonného princípu neúplnej apelácie v odvolacom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého je jeho právomoc na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená len za predpokladu, že námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu boli   v   porovnateľnom   rozsahu   obsiahnuté   v   opravnom   prostriedku   sťažovateľky   proti prvostupňovému uzneseniu, a tým sa stali, resp. mohli stať predmetom skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi (IV. ÚS 144/2010, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS   266/08),   k   čomu   v danom   prípade   nedošlo.   Z   uvedeného   dôvodu   námietky sťažovateľky nad rámec námietok uplatnených v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu (aj keby boli oprávnené) nemohli relevantným spôsobom zmeniť postoj ústavného súdu k namietanému rozsudku krajského súdu.

Okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania okrem iného ustálil, že žalobca má nárok na zaplatenie uplatnenej pohľadávky v sume 21 143,20 €, ktorej oprávnenosť   vyplýva   zo   zmluvy   z 2.   augusta   2001   (uzavretej   medzi   žalobcom a sťažovateľkou   2.   augusta   2001),   sadzobníka   poplatkov   žalobcu   a   faktúry   č.   202181 z 24. apríla 2002, ktorú žalobca vystavil sťažovateľke na základe jej oznámenia žalobcovi 9. októbra 2001, že bolo vyhotovených celkom 16 624 ks rozmnoženín po 1,28 € za jednu rozmnoženinu. Odvolací súd považoval tento záver okresného súdu za správny a v plnom rozsahu   sa   s   ním   stotožnil,   a to   aj   preto,   že   sťažovateľka   ho   vo   svojom   odvolaní relevantným spôsobom nespochybnila. Ústavný súd nemá oprávnenie zasiahnuť do tohto záveru vo veci rozhodujúcich všeobecných súdov za okolností, keď sťažovateľka uplatnila relevantné námietky   až v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   hoci   jej   nič   nebránilo v tom, aby ich uplatnila už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

V danom   prípade   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky   ustálenou   judikatúrou všeobecných   súdov, „ktorá   je   v   priamej   súvislosti   s riešením   sporov   s   rovnakou problematikou,   aká   figuruje   v spore   napadnutom   touto   sťažnosťou“. Sťažovateľka   totiž v doplnení sťažnosti poukázala na rozsudky Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 340/2009 z 26. januára 2010 a krajského súdu sp. zn. 1 Co 224/2010 z 20. októbra 2011, v ktorých išlo o súdne rozhodnutia v prípadoch, ak medzi účastníkmi nedošlo k dohode o odmene a odmenu neurčil ani súd podľa § 82 ods. 5 zákona č. 618/2003 Z. z., t. j. ide o rozhodnutia, ktoré sú skutkovo neporovnateľné s posudzovanou vecou.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil, že by odôvodnenie namietaného rozsudku   krajského   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   zjavne   vnútorne   protirečivé   či   urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie skutkových a právnych záverov tohto súdu. Po preskúmaní obsahu namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd konštatoval, že odvolací súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci,   ústavne   konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   obsahom   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka tiež namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Cob 209/2010 z 8. apríla 2011 došlo aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (IV.   ÚS   326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním   porušenia   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň   spojená so   vznikom   jeho oprávnenia a povinnosti   hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   ani   o   porušení   jej   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012