znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   N.,   T.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 366/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 3/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. februára 2011 doručené podanie JUDr. I. N., T. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Sťažnosť“, ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 366/2009 o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) o zastavení konania vo veci sp. zn. 1 S 3/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 3/2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„I. Skutkový stav Dňa 22. 01. 2008 som podal žalobu na Krajský súd v Bratislave proti žalovanému I. Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a proti žalovanému II. Akadémia Policajného zboru v B. o preskúmanie zákonnosti postupu správneho orgánu.

Súd žalobu prijal dňa 25. 01. 2008 a pridelil jej spisovú značku 1 S/3/2008. Nakoľko súd riadne nekonal, podaním zo dňa 28. 01. 2009 som podal sťažnosť na prieťahy konania na Krajský súd, ktorý moju sťažnosť prevzal dňa 03. 02. 2009.

Predsedníčka súdu JUDr. E. B. mi listom zo dňa 23. 02. 2009 doručeným 05. 03. 2009 oznámila, že moja sťažnosť je dôvodnú a za vzniknutý prieťah sa ospravedlnila. Krajský súd dňa 28. 05. 2009 vydal uznesenie, ktorým konanie zastavil. Uznesenie mi bolo doručené 03. 07. 2009.

Proti tomuto uzneseniu som podal v zákonnej lehote odvolanie doporučeným listom zo dňa 15. 07. 2009. V odvolaní som konštatoval, že pokyny súdu som plne rešpektoval a riadil   sa   nimi.   Navrhol   som,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zrušil   napadnuté uznesenie a vrátil vec Krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky od júla 2009 je nečinný a preto som doporučeným listom zo dňa 14. 01. 2011 adresovaným predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podal sťažnosť na prieťahy v konaní.

Predsedníčka správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mi listom zo dňa 19. 01. 2011 doručeným dňa 24. 01. 2011 JUDr. I. H. oznámila, že vo veci prieťahov v konaní bude rozhodnuté v neverejnom zasadaní do konca januára tohto roku.

Dňa 01. 02. 2011 mi bolo doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo   dňa   20.   01.   2011   ktorým   bolo   môjmu   odvolaniu   vyhovené   a   súd   zrušil   uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 05. 2009 a vrátil vec na ďalšie konanie.

Ak   by   som   nepodal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, tak by doteraz Najvyšší súd Slovenskej republiky nerozhodol a tak by bolo pokračované v prieťahoch v konaní.

Skutočnosť, že prieťahy v konaní na Najvyššom súde evidentne boli a trvali od júla 2009 do súčasnej doby a prieťahy v konaní na Krajskom súde v Bratislave od podania žaloby -január 2008 až do júla 2009 sú taktiež evidentné.

Ja už budem mať tento rok 72 rokov a dizertačnú skúšku som vykonal 23. 04. 2003 a doposiaľ je moja obhajoba v nedohľadne.

Žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby na tieto relevantné skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol.

II. Porušenie základného práva Porušenie môjho základného práva spočíva v tom, že v konaní sa riadne nepokračuje a došlo k zbytočným prieťahom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. III. Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky Moju sťažnosť odôvodňujem tým, že niet iného súdu, ktorý by chránil moje základné právo a ja som nemal možnosť ovplyvniť nečinnosť súdu inými zákonnými prostriedkami. Podľa čl. 127 ods. 1 poslednej vety Ústavy Slovenskej republiky v takýchto prípadoch rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky.

Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky je daná zákonom č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred nim a o postavení jeho sudcov.

IV. Primerané finančné zadosťučinenie Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, tak tento návrh podám v prípade, že Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne, že môj návrh prijíma na ďalšie konanie v rámci predbežného prerokovania. V. Návrh na rozhodnutie Navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol toto UZNESENIE: Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť JUDr. I. N. prijíma na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I.   ÚS   22/01,   I.   ÚS   77/02,   I.   ÚS   116/02).   Ak   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009)

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 366/2009 o jeho odvolaní proti uzneseniu krajského súdu z 15. júla 2009, v ktorom podľa neho najvyšší súd porušil jeho základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva aj to, že   najvyšší   súd   uznesením   z   20.   januára   2011   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa z 15. júla 2009,   pričom   písomne   vyhotovený   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť 1. februára 2011. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd   rozhodnutím   vo   veci   ešte   pred   doručením   sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému   súdu vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty   sťažovateľa,   a   preto   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať základné právo označené sťažovateľom.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 14. februára 2011, t. j. v čase, keď najvyšší súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 3/2008 s poukazom na to, že k prieťahom došlo „od podania žaloby – január 2008 až do júla 2009 sú taktiež evidentné.“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v predmetnej veci bola krajskému súdu žaloba podaná   25.   januára   2008,   pričom   krajský   súd   o nej   rozhodol   po   štyroch   mesiacoch uznesením   sp.   zn.   1   S 3/2008   z 28.   mája   2009   tak,   že   konanie   zastavil.   Po   zrušení označeného uznesenia najvyšším súdom (uznesením z 20. januára 2011) bol spis krajskému súdu vrátený 25. januára 2011. Následne krajský súd po doručení zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu účastníkom konania nariadil vo veci termín pojednávania na 12. máj 2011.

V nadväznosti   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   ustálenú judikatúru, podľa ktorej ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistil, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   41/01,   III.   ÚS   59/05, III. ÚS 82/07).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že doterajší postup krajského súdu v namietanom konaní podľa zistení ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako taký, pri ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011