znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/2010-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008, ktorým bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O., s. r. o..., P., za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo JUDr.   J. T.   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 K 33/2007   a jeho uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Prešov   č. k.   2 K 33/2007-459   z   12.   augusta   2008 z r u š u j e   a vec   v r a c i a Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 197/2010-16   z 19.   mája   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 35   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie“), ktorým bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O., s. r. o..., P. (ďalej „správca konkurznej podstaty“ alebo „SKP“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn.   2 K 33/2007   z 15. októbra   2007   ustanovený   za   správcu   konkurznej   podstaty a 12. augusta 2008 ho okresný súd uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z funkcie SKP odvolal.

Okresný súd v namietanom uznesení odôvodnil odvolanie sťažovateľa z funkcie SKP tým,   že „správca   konkurznej   podstaty   v danom   prípade   nerešpektoval   záväzný   pokyn, udelený   príslušným   orgánom   na   speňažovanie   majetku,   na   základe   čoho   dospel   súd k záveru,   že   správca   porušil   svoje   povinnosti   vyplývajúce   z ustanovenia   ZKR“ [zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov,   pozn.   (ďalej   len   „zákon   č. 7/2005   Z. z.“)].   V spojitosti s uvedenými   dôvodmi   odvolania   z funkcie   SKP   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že z odôvodnenia namietaného uznesenia nie je zrejmé, kedy nerešpektoval záväzný pokyn, a ktorý záväzný pokyn mal opakovane nerešpektovať, ani to, ktorý príslušný orgán mal tento   pokyn   vydať.   Navyše,   okresný   súd   rozhodoval   na   základe   návrhu   zabezpečeného veriteľa   z 20.   mája   2008,   v ktorom   tento   ani   nevytýkal   opakované   nerešpektovanie záväzného pokynu, ale navrhoval odvolanie SKP z iných dôvodov.

V sťažnosti sa ďalej uvádza: «O odvolaní správcu súd rozhoduje podľa § 42 ods. 1, 2 ZKR, avšak pri rozhodovaní postupuje primerane podľa ust. O. s. p. v zmysle § 196 ZKR. Teda aj na konanie o odvolaní správcu   je   súd   povinný   primerane   použiť   ust.   O. s. p.   o   dokazovaní   (§ 120   a nasl.), o hodnotení   dôkazov   (§ 132   a nasl.),   ako   aj   ust.   § 169   o   obsahu   uznesenia   a   jeho náležitostiach. Uznesenie okrem iného obsahuje aj odôvodnenie. Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ust. inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 198 ods. 2 ZKR písomné vyhotovenie uznesenia obsahuje aj odôvodnenie.

Podľa   návrhu   z   20. 5. 2008   boli   dôvody   na   odvolanie   formulované   do   7   bodov návrhu,   ku   ktorému   som   podal   vyjadrenie   2. 6. 2008,   kde   som   k   jednotlivým   dôvodom na odvolanie zaujal stanovisko. V odôvodnení sa súd vôbec nevysporiadal s mojou obranou, vôbec nedal odpoveď na skutkovo relevantné tvrdenia, podložené listinnými dôkazmi, ktoré som   k svojmu   stanovisku   pripojil.   Z   odôvodnenia   nie   je   vôbec   zrejmé   –   pretože   to neobsahuje – o ktoré dôkazy oprel svoje zistenie, že som nerešpektoval opakovane záväzný pokyn, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Z odôvodnenia nie je ani zrejmé, z akého   dôvodu   považoval   súd   splnenie   povinnosti   správcu   podľa   § 84   ods. 2   ZKR za porušenie jeho povinnosti rešpektovať záväzný pokyn. Súd sa vôbec nezaoberal právnym zdôvodnením údajného nerešpektovania záväzného pokynu, t. j. či postup správcu podľa § 84 ods. 2 ZKR bol porušením jeho povinností a prečo,   ak toto ust. ukladá správcovi povinnosť podať návrh, ak sú splnené tam predpokladané podmienky.

Podľa   rozhodnutia   mal   byť   opakovane   nerešpektovaný   záväzný   pokyn,   teda minimálne dvakrát. Z rozhodnutia súdu však nevyplýva, ktoré pokyny, kým udelené, ktorým prísl.   orgánom   a   akým   konaním   nemali   byť   rešpektované.   Navrhovateľom   vytýkané porušenie   mojich   povinností   nerešpektovaním   jeho   záväzného   pokynu   súd   právne neodôvodnil s poukazom na konkrétne ust. ZKR a konanie, teda akým úkonom som mal toto ust. porušiť. Svoje rozhodnutie oprel súd o vypočutie zástupcov veriteľov na nariadenom pojednávaní. Na tomto pojednávaní však súd vypočul týchto zástupcov formálne, bez toho, aby sa títo vyjadrovali ku konkrétnym úkonom, ktorými malo dôjsť k porušeniu povinnosti správcu. Podľa uznesenia z pojednávania súd odročil pojednávanie za účelom zabezpečenia správy od prísl. orgánov v trestnom konaní a stave trestného konania. Súd však rozhodol ešte pred tým, než vôbec mal správu o stave trestného konania.

Ak   by   súd   postupoval   v   zmysle   prísl.   ust.   § 157   ods. 2   O. s. p.,   potom   by   sa v odôvodnení uznesenia z 12. 8. 2008 zaoberal aj tým, prečo splnenie povinnosti správcu podľa § 84 ods. 2 ZKR požiadať súd o vydanie uznesenia, ako postupovať („... správca požiada súd, aby vydal uznesenie...“), ak príslušný orgán neuložil správcovi v primeranej lehote určenej správcom pokyn požadovaný správcom, považoval za porušenie povinnosti správcu.

Správca má totiž povinnosť požiadať súd o rozhodnutie, ako postupovať. Splnenie zákonnej   povinnosti   nemôže   byť   hodnotené   ako   porušenie   povinnosti.   Súd   v   uznesení neodôvodnil tieto skutočnosti.»

Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj toho, že okresný súd „konal ako s účastníkom konania so S., a. s., B., zrejme na základe uznesenia z 1. 7. 2008, ktorým rozhodol o jej vstupe   do   konania.   Z   výroku   však   nie   je   jasné   a   vôbec   z neho   nevyplýva,   ktorých pohľadávok   prihlásených   veriteľom   sa   vstup   týka.   Takéto   rozhodnutie   je   neurčité   a nepreskúmateľné, na čo bol súd upozornený a listom zo 16. 7. 2008 požiadaný na nápravu. Nie je teda ani jasné, či vôbec mohla S., a. s., B., ako účastník vystupovať.

Ak   súd   na   základe   takého   rozhodnutia   konal   ako   s   účastníkom   so   S.,   a. s.,   B., a na základe jej stanoviska rozhodol o mojom odvolaní, rozhodol tak v rozpore s ust. § 196 v spojení s § 167 ods. 2 a § 155 O. s. p. a § 25 ods. 1, 2 ZKR, pretože záväzným je iba výrok rozhodnutia, z ktorého má byť zrejmé, namiesto ktorých pohľadávok a ktorého veriteľa podľa   zoznamu   pohľadávok   vstupuje   do   konania   nový   veriteľ.   Toto   nie   je   zrejmé   ani z odôvodnenia cit. uznesenia.“.

Sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   aj   na   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 2 K 33/2007-462 zo 16. júna 2008, ktorým súd zamietol jeho návrh na uloženie záväzného pokynu.   V odôvodnení   tohto   uznesenia   pritom   poukázal   na   vyjadrenie   predsedu veriteľského výboru, ktoré bolo podľa neho podané bez toho, aby o stanovisku rokoval veriteľský výbor. Pokiaľ okresný súd prihliadol aj na vyjadrenie zabezpečeného veriteľa, sťažovateľ tvrdí, že tento nebol oprávnený sa vo veci vyjadrovať a súd nemal pri jeho rozhodovaní na toto vyjadrenie prihliadať.

Sťažovateľ dospel k záveru, že okresný súd svoje rozhodnutia v predmetnom konaní odôvodnil   iba   formálne,   najmä   konal   v rozpore   s   § 157   ods. 2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), čím porušil jeho označené práva.

Ústavný   súd   si   k   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko   okresného   súdu,   ktoré   mu   bolo doručené 6. novembra 2008. Okresný súd považuje sťažnosť za neopodstatnenú vyslovujúc názor, že „Tvrdenia JUDr. J. T. v sťažnosti zo dňa 02. 10. 2008 o tom, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu o jeho odvolaní z funkcie správcu úpadcu nie je zrejmé, kedy správca nerešpektoval   záväzný   pokyn   udelený   príslušným   orgánom,   sa   nezakladajú   na pravde. Súčasťou   konkurzného   spisu   sú   uznesenia   súdu   s   odôvodnením,   ktorým   zamietol   návrh správcu na udelenie záväzného   pokynu pre   speňažovanie   vecí   patriacich do konkurznej podstaty   podľa   ustanovenia   § 84   ZKR.   V   spise   sa   nachádzajú   aj   písomné   vyjadrenia zástupcu veriteľského výboru k návrhom správcu, z obsahu ktorých vyplýva, že žiadajú návrhy   správcu   na   udelenie   záväzného   pokynu   pre   speňažovanie   majetku   patriaceho do podstaty v celom rozsahu zamietnuť. Z obsahu vyjadrení jednoznačne vyplýva, že návrh správcu   považujú   za   zmätočný,   zbytočne   zaťažujúci   súd.   Rovnako   podľa   názoru zabezpečeného   veriteľa   správca   nechápe   princípy   vyjadrené   v   zákone   o   konkurze a reštrukturalizácii, ktorý jasne určuje práva a povinnosti správcu a príslušných orgánov. Podľa   názoru   zabezpečeného   veriteľa   správca   nemôže   nerešpektovať   záväzné   pokyny príslušných   orgánov   a   osvojovať   si   právo   rozhodovať   sám,   resp.   diktovať   príslušným orgánom   ako   majú   rozhodovať.   Svojím   konaním   správca   neguje   základné   zásady konkurzného   konania.   Správca   môže   žiadať   súd   o   udelenie   záväzného   pokynu   podľa ustanovenia § 84 ZKR len vtedy, ak sú kumulatívne splnené obidve podmienky a to, že príslušný orgán v primeranej lehote záväzný pokyn neuložil a oprávnené záujmy veriteľov môžu   byť   poškodené.   Vo   svojich   žiadostiach   však   správca   splnenie   týchto   podmienok nepreukázal. Príslušné orgány t. j. veriteľský výbor a zabezpečený veriteľ správcovi záväzné pokyny   udelili   a   oprávnené   záujmy   dotknutých   veriteľov   tým   nie   sú   poškodené   a   teda správca mal v súlade s nimi postupovať.“.

Okresný súd poukázal tiež na to, že „súčasťou súdneho spisu sú nielen sťažnosti veriteľov ako účastníkov konania na postup správcu v konaní, ale aj sťažnosti konateľa úpadcu Dr. Ing. J. M. na postup správcu, ktorý od neho požaduje súčinnosť, ktorú mu reálne nemôže poskytnúť. Správca žiada od neho otázky, ktoré sú všeobecné a nekonkrétne a teda   na   nich   môže   odpovedať   len   takými   istými   všeobecnými   a nekonkrétnymi vysvetleniami. Žiada preto súd, aby prešetril postup správcu v tomto konaní.“.

Podľa názoru okresného súdu bol jeho postup pri odvolaní sťažovateľa z funkcie SKP v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. odvolávajúc sa aj na písomné vyjadrenia veriteľov o tom,   že   správca   nerešpektoval   ich   záväzné   pokyny,   ako   aj   na   ich   ústne   vyjadrenia na nariadenom pojednávaní, kde zhodne zotrvali na návrhu na jeho odvolanie.

Okresný   súd   taktiež   uviedol,   že   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   sa v rámci konkurzného konania použijú len primerane, ak zákon č. 7/2005 Z. z. neustanovuje inak, a preto v danom prípade nemohol vykonávať dokazovanie navrhované sťažovateľom.

Z rozsiahleho stanoviska sťažovateľa z 20. novembra 2008 k vyjadreniu okresného súdu považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť na tú jeho časť, ktorá sa týka uznesenia okresného súdu č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008, ktorým bol odvolaný z funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   obchodnej   spoločnosti   O.   P.   a zrušenia ktorého sa sťažovateľ výslovne domáha v petite svojej sťažnosti. Sťažovateľ v spojitosti s tým zdôrazňuje, že „V tomto rozhodnutí je iba formálne (na troch riadkoch strany 3) odôvodnené   rozhodnutie   tým,   že   správca   opakovane   nerešpektoval   záväzný   pokyn, na základe   čoho   dospel   súd   k   záveru,   že   správca   porušil   svoje   povinnosti   vyplývajúce z ustanovení ZKR.

Odkaz   vo   vyjadrení   odporcu   na   tvrdenia   zástupcu   veriteľského   výboru a zabezpečeného veriteľa nie je dôkazom o pravdivosti týchto tvrdení, ale o formálnom postupe súdu. Podstatné je to, či súd vo svojom rozhodnutí aj vyložil, prečo ich považuje za pravdivé,   čo   sa   nestalo.   Naopak,   napriek   môjmu   vyjadreniu   z   2. 6. 2008   k   návrhu na odvolanie, kde som jednotlivé dôvody na odvolanie vyvrátil konkrétnymi dôkazmi, súd sa v rozhodnutí o odvolaní ani nezmienil, prečo ich nepovažuje za pravdivé.

Poukaz vo vyjadrení na sťažnosť konateľa úpadcu na môj postup, keď som požadoval od neho súčinnosť, ktorú mi neposkytol, je svedectvom o tom, že súd v tejto veci formálne plnil   svoju   úlohu   a   nezabezpečil   kontrolnú   funkciu   objektívneho   orgánu,   ktorú   má v konkurze plniť. Podľa vyjadrenia súd poukazuje na sťažnosť, podľa ktorej som mal žiadať odpoveď na nekonkrétne a všeobecné otázky, čo nezodpovedá skutočnosti.

Keďže konateľ úpadcu odmietol podať vysvetlenie na konkrétne otázky týkajúce sa konkurznej podstaty, v súlade s §74 ods. 4 ZKR som požiadal súd o predvolanie konateľa, aby na súde podal vysvetlenie na otázky, ktoré odmietol zodpovedať v kancelárii správcu. Stalo sa tak dňa 11. 4. 2008, avšak súd až do môjho odvolania napadnutým rozhodnutím nebol schopný konateľa úpadcu predvolať, resp. predviesť a zabezpečiť jeho vyjadrenie. Pritom toto vyjadrenie by malo podstatný vplyv na majetok patriaci do podstaty.“.

Podľa   sťažovateľa   nie   je   úlohou   konkurzného   súdu   iba   to,   aby   prihliadal na vyjadrenia veriteľov, ale aby vychádzal zo všetkých skutočností, ktoré v konkurze vyšli najavo a na ich základe urobil závery tak, aby boli chránené záujmy všetkých veriteľov a v konaní   o odvolaní   aj   záujmy   správcu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   okresný   súd   tak v predmetnom konaní nepostupoval, „pretože neprihliadol na zistenia správcu, ktoré boli predmetom   trestného   stíhania,   hoci   za   tým   účelom   odročil   pojednávanie   z 22. 7. 2008 na neurčito s tým, že zabezpečí správu od príslušných orgánov činných v trestnom konaní o stave   konania.   Súd   však   rozhodol   bez   toho,   aby   v čase   rozhodnutia   sa   oboznámil so správou o stave trestného konania.“.

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej   v súlade   s návrhom na rozhodnutie (petitom) jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Ústavný súd určuje, že základné právo navrhovateľa na spravodlivé prejednanie pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podnikať   a   uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy,   postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 porušené bolo. Navrhovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100.000,-   Sk   (slovom: jednostotisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný súd ruší uznesenie OS Prešov č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. 8. 2008.“

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vyzval   okresný   súd,   aby   sa vyjadril, resp. ak to považuje za potrebné, doplnil svoje pôvodné vyjadrenie k sťažnosti z 29. októbra 2008 a zároveň, aby oznámil, či trvá v tejto veci na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu. Podpredsedníčka okresného súdu sa vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. 1 Spr 1307/2008 z 11. júna 2010, v ktorom v celom rozsahu poukázala na pôvodné vyjadrenie k sťažnosti a zároveň vyslovila súhlas, aby ústavný súd upustil od verejného pojednávania v tejto veci.

Sťažovateľ svojím podaním, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 28. júna 2010, taktiež oznámil, že súhlasí, aby ústavný súd v konaní o jeho sťažnosti upustil od verejného pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od konania verejného pojednávania potom, ako dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 33/2007 a jeho uznesením č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008, ktorým bol odvolaný z funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti O. P., s. r. o...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Jedným z aspektov práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania,   súčasťou   ktorého   je   aj   právo   účastníka   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia, čomu v okolnostiach daného prípadu nebolo podľa sťažovateľa zadosťučinené najmä   preto,   že   namietané   rozhodnutie   neobsahuje   dostatočné   a presvedčivé   dôvody, na ktorých je založené, a navyše, okresný súd neprihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré mal k dispozícii. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené kvalifikuje predmetné rozhodnutie ako   formálne   a arbitrárne   a ako   také   nielen   v rozpore   so   zákonom   č. 7/2005   Z. z.,   ale vzhľadom na závažnosť tohto rozporu aj s ústavou a dohovorom.

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane   súdov   rozhodujúcich   v konkurzných   konaniach.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich   akejkoľvek   činnosti   a zvlášť   vtedy,   ak   výkonom   svojich kompetencií   poskytujú   ochranu   základným   právam   a slobodám   fyzických   osôb alebo právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu dochádza nielen v prípadoch, ak je komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde alebo ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98), ale v neposlednom rade tiež v prípade, ak by   rozhodnutie   všeobecného   súdu   bolo   arbitrárne,   a teda   prejavom   zjavnej   svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných   a pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti   natoľko   favorizované,   že   pri   jeho   výkone   neprichádza   do   úvahy   (zo strany súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad   a ani   také   formálne   interpretačné   postupy,   následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08).

Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na súde ako hlavnej zložky základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných   súdov   vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti a vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodné   záväzky vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (III. ÚS 79/02)   zahŕňa   zároveň   požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (napr.   m. m.   III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   okresný   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Podľa   § 42   ods. 1   zákona   č. 7/2005   Z. z.   súd   aj   bez   návrhu   odvolá   správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo osobitným predpisom (zákon č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.) alebo mu vo výkone funkcie bráni zákonná prekážka; zákonnou   prekážkou   sa   rozumie   aj   vylúčenie   správcu   podľa   osobitného   predpisu.   Pred odvolaním správcu počas konkurzu súd vypočuje členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov počítaných podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.

Podľa § 42 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. návrh na odvolanie správcu môže podať veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ zistenej zabezpečenej pohľadávky. Z dôvodov ustanovených   osobitným   predpisom   môže   podať   návrh   na   svoje   odvolanie   aj   správca; ak súd dôvody správcu uzná, bezodkladne správcu z funkcie odvolá.

Podľa § 196 zákona č. 7/2005 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak... na konkurzné konanie... sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením.   Proti   uzneseniu   je   odvolanie   prípustné,   len   ak   to   ustanovuje   tento   zákon. Dovolanie   ani   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v   konaní   podľa   tohto zákona nie je prípustné.

Podľa   § 198   ods. 2   zákona   č. 7/2005   Z. z.   v   písomnom   vyhotovení   uznesenia vydaného v konaní podľa tohto zákona sa uvedie, ktorý súd uznesenie vydal, označenie navrhovateľa, dlžníka (úpadcu) a správcu, ak je ustanovený, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.

Ak všeobecný súd dospeje k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal   so   všetkými   rozhodujúcimi   skutočnosťami   tvoriacimi   základ   pre   toto rozhodnutie, treba rozhodnutie všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   naplneniu   práva   sťažovateľa   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by preto v danom   prípade   došlo   iba   vtedy,   ak   by   odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu zodpovedalo   náležitostiam   § 198   ods. 2   zákona   č. 7/2005   Z. z.,   t. j.   obsahovalo   by aj dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vydané.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   aj právo   účastníka   konania   na také   odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Týmto kritériám musí nepochybne zodpovedať aj uznesenie súdu vydané v konaní podľa zákona č. 7/2005 Z. z. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04), ktorým je pre tú časť konkurzného konania, v ktorom sa koná o jeho právach a povinnostiach podľa § 24 ods. 3 zákona   č. 7/2005   Z. z.,   aj   správca.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29.   mája   1997,   Recueil   III/1997),   avšak   musí   zodpovedať   požiadavkám   zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP (v spojení s § 167 ods. 2 OSP). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   kľúčový,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď práve na tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29. mája 1997,   Higgins   c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z odôvodnenia   rozhodnutia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci sa však podľa názoru ústavného súdu tak nestalo.

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu č. k. 2 K/33/2007-459 z 12. augusta 2008 o odvolaní   sťažovateľa   z funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   je   vo   svetle   uvedených kritérií podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Okresný súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol: «V   písomnom   podaní   zo   dňa   20. 05. 2008,   súdu   doručenom   dňa   20. 05. 2008 zabezpečený   veriteľ   žiadal,   aby   súd   odvolal   správcu   konkurznej   podstaty.   Svoj   návrh na odvolanie správcu z funkcie odôvodnil tým, že správca opakovane a závažným spôsobom porušuje povinnosti stanovené zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.

Správca JUDr. J. T. v písomnom podaní zo dňa 02. 06. 2008, súdu doručenom dňa 02. 06. 2008   uviedol,   že   tvrdenia   zabezpečeného   veriteľa   na   jeho   odvolanie   z   funkcie správcu považuje za účelové a nezodpovedajúce skutočnosti, a preto navrhuje súdu, aby bol návrh zabezpečeného veriteľa na jeho odvolanie z funkcie zamietnutý.

Predseda veriteľského výboru úpadcu v písomnom podaní zo dňa 30. 05. 2008, súdu doručenom   dňa   02. 06. 2008   uviedol,   že   správca   nerešpektoval   záväzný   pokyn na speňažovanie   majetku   úpadcu.   Nerešpektovaním   tohto   záväzného   pokynu   správca porušil   svoje   povinnosti   tak,   ako   to   uvádza   vo   svojom   písomnom   návrhu   zabezpečený veriteľ,   a preto konkurzný súd   by   mal   návrhu   na   odvolanie správcu   z funkcie   v celom rozsahu vyhovieť.

Na nariadenom výsluchu konanom dňa 22. 07. 2008 za účelom vypočutia veriteľov k návrhu na odvolanie správcu z funkcie, správca konkurznej podstaty JUDr. J. T. uviedol, že nesúhlasí s návrhom na jeho odvolanie z funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko svoje povinnosti si v zmysle zákona plnil. Poukázal na to, že vo veci bolo začaté trestné stíhanie, pričom podľa jeho názoru po vykonaní všetkých procesných úkonov bude vznesené konkrétne obvinenie voči konkrétnym osobám. Svoje povinnosti neporušoval ani opakovane, ani závažným spôsobom, naopak, o všetkých krokoch riadne informoval veriteľský výbor, ako aj zabezpečeného veriteľa.

Predseda veriteľského výboru trval na rozhodnutí súdu o odvolaní správcu z funkcie majúc   za   to,   že   správca   nerešpektuje   uloženie   záväzných   pokynov   a   neplní   si   svoje povinnosti.   Správca   si   prisvojuje   povinnosti   patriace   veriteľskému   výboru,   nerešpektuje postavenie veriteľa v danom konaní.

Právny   zástupca   zabezpečeného   veriteľa   trval   na   svojom   návrhu   na   odvolanie správcu   z   funkcie   a   to   z   dôvodov   bližšie   uvedených   vo   svojom   písomnom   podaní. Splnomocnená zástupkyňa za spoločnosť S., a. s., na výsluchu uviedla, že predstavenstvo spoločnosti rozhodlo o zmene správcu, a preto súhlasí s návrhom na odvolanie správcu z funkcie.

Prítomní zástupcovia za veriteľa a to V. a V. sa nevedeli bližšie vyjadriť k návrhu na odvolanie správcu z funkcie.“

Okresný   súd   v   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   cituje   doslovné znenie § 42 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. a pokračuje poukázaním na cieľ novej právnej úpravy konkurzného konania uvádzajúc, že ním „bolo vytvoriť právne prostredie, ktoré na jednej strane bude motivovať   dlžníkov predchádzať úpadku,   prípadne riešiť hroziaci úpadok   reštrukturalizáciou   a   na   druhej   strane   zabezpečiť   pružné   konkurzné   konanie a vysokú mieru uspokojenia pohľadávok veriteľov, najmä zabezpečených veriteľov, ak stav úpadku nastane. Podľa citovaného zákonného ustanovenia, súd odvolá správcu z funkcie, ak v   konkurznom   konaní   opakovane   alebo   závažne   porušil   povinnosti   ustanovené   ZKR alebo zákonom č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ide pritom o povinnosť, nie možnosť súdu. Ak teda správca opakovane alebo závažne porušil svoje povinnosti, súd musí správcu z funkcie odvolať. Správca konkurznej podstaty v danom prípade   opakovane   nerešpektoval   záväzný   pokyn   udelený   príslušným   orgánom na speňažovanie majetku, na základe čoho dospel súd k záveru, že správca porušil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovení ZKR.

V   súlade   s   citovaným   zákonným   ustanovením   a   vypočutím   zástupcov   veriteľov na nariadenom pojednávaní, súd má za to, že návrh zabezpečeného veriteľa na odvolanie správcu z funkcie je dôvodným, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“.

Pre   náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   nepostačuje   iba   odvolanie   sa   na   príslušné ustanovenie   zákona   č. 7/2005   Z. z.   a konštatovanie,   že   návrh   zabezpečeného   veriteľa na odvolanie   sťažovateľa   z funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   je   dôvodný   bez   toho, aby súd   akokoľvek   konkretizoval,   o nerešpektovanie   akého   pokynu   na   speňažovanie majetku   zo   strany   správcu   konkurznej   podstaty   malo   v okolnostiach   daného   prípadu opakovane ísť, kto a kedy mu tento záväzný pokyn udelil, v čom malo spočívať tvrdené opakované nerešpektovanie   tohto   pokynu   a prečo   súd   považuje tvrdenia   zabezpečeného veriteľa za pravdivé. Okresný súd sa taktiež nijako nevysporiadal s písomným vyjadrením sťažovateľa k návrhu na jeho odvolanie z funkcie správcu konkurznej podstaty ani s jeho argumentáciou   prednesenou   na pojednávaní   uskutočnenom   22.   júla   2008.   Rovnako   tak okresný   súd   nezabezpečil „správu   od   príslušných   orgánov   v trestnom   konaní   o stave trestného konania vo veci“ aj napriek tomu, že na uvedenom pojednávaní výslovne uviedol, že tak pred rozhodnutím podľa § 42 zákona č. 7/2005 Z. z. urobí.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť ani s názorom okresného súdu obsiahnutým v jeho vyjadrení   k sťažnosti,   podľa   ktorého   postačuje,   ak   sú   dôvody   odvolania   sťažovateľa z funkcie   SKP   dostatočne   zrejmé   z obsahu   konkurzného   spisu,   súčasťou   ktorého   sú aj uznesenia s odôvodnením,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   správcu   na   udelenie záväzného pokynu pre speňažovanie vecí patriacich do konkurznej podstaty podľa § 84 zákona č. 7/2005 Z. z. Akceptácia takéhoto názoru by vlastne zakladala aprobovanie, resp. tolerovanie svojvôle, ktorú nedovoľuje čl. 2 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky jeho ingerencie v rovine sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru splnené, pretože rozhodnutie okresného súdu č. k. 2 K 33/2007-459 z 12. augusta 2008, ktorým   bol   sťažovateľ   odvolaný   z funkcie   správcu   konkurznej   podstaty,   nemožno z hľadiska   požiadaviek   riadneho   a   presvedčivého   odôvodnenia   vrátane   imperatívu vysporiadania sa s námietkami účastníka konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci, akceptovať.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd v nadväznosti na to vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu), zrušil namietané uznesenie krajského súdu č. k. 2 K 33/2007-459   z   12.   augusta   2008   a   vec   mu   podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Okresný súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

K aplikácii citovaného ustanovenia v okolnostiach prerokúvanej sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho právne názory, ktoré ho viedli k vysloveniu porušenia označených práv   sťažovateľa   a   k   následnému   zrušeniu   namietaného   uznesenia   okresného   súdu, nesmerujú k jednoznačnému záveru o tom, ako má okresný súd o návrhu na odvolanie správcu meritórne rozhodnúť. Základom výroku tohto nálezu bolo totiž výlučne zistenie nedostatočnosti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu vec opäť prerokovať a rozhodnúť   o odvolaní,   resp.   neodvolaní   sťažovateľa   z funkcie   správcu   konkurznej podstaty   úpadcu   obchodnej   spoločnosti   O. P.,   s. r. o...,   náležite   zistiť   a posúdiť   všetky relevantné objektívne okolnosti, o ktoré sťažovateľ opiera svoje tvrdenia, že nie sú dané zákonom ustanovené dôvody na jeho odvolanie z funkcie SKP, a v uznesení o odvolaní, resp.   neodvolaní   sťažovateľa   z funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   jasne   a podrobne uviesť dôvody na jeho odvolanie, resp. neodvolanie.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   konaní   pred   okresným   súdom   neboli dodržané princípy riadneho procesu a nadväzne na to namietané uznesenie okresného súdu zrušil,   nepovažoval   už   za   nevyhnutné   pristupovať   k ďalšiemu   kroku,   ktorým   by   bolo meritórne posúdenie súladu odôvodnenia predmetného uznesenia s ústavou garantovaným právom na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Ako   už   ústavný   súd   viackrát   zdôraznil,   ochranu   ústavnosti   je   nutné   spájať s minimalizáciou zásahov do právomoci všeobecných súdov, a preto je nálezom zrušujúcim namietané   rozhodnutie   a vrátenie   veci   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   vytvorený procesný   priestor   na   ochranu   tohoto   základného   práva   hmotného   charakteru   v rámci ďalšieho konania pred okresným súdom (m. m. IV. ÚS 149/09, IV. ÚS 136/2010).

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosti   v časti   namietaného   porušenia   základného práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 1 ústavy nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   neuplatnil   úhradu   trov konania v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd o úhrade trov nerozhodoval.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ požiadal ústavný súd o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   100 000 Sk   (3 319,39 €), pričom tento svoj návrh odôvodnil takto:

„V   konkrétnej   veci   je   opodstatnené   aj   poskytnutie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   pretože   iba   deklarovaním   porušenia   základného   práva   nebude   možné zachovať v predmetnom konaní moje základné právo na uskutočňovanie zárobkovej činnosti správcu podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy, pretože novovymenovaný správca sa účinne ujal funkcie po zverejnení uznesenia súdu v OV dňa 10. 9. 2008, po jeho vymenovaní uznesením súdu zo 4. 9. 2008 a toto vymenovanie nie je možné zrušiť. Naviac, podľa ZKR má správca právo na odmenu za činnosť do konania schôdze veriteľov a od toho času je celá jeho činnosť honorovaná až odmenou zo speňaženia podľa § 43 ods. 1 ZKR. Odvolaný správca nemá nárok na odmenu za činnosti, ktoré nie sú speňažovaním, avšak sú nevyhnutné jednak pre prípravu speňažovania, ale aj za činnosť, ktorá je nevyhnutná napr. pre vysporiadanie pracovnoprávnych vzťahov, ale aj za ďalšie činnosti podľa ZKR, ktoré nie sú speňažovaním. V   predmetnom   konkurze   pri   počte   433   pracovníkov,   ktorí   ostali   v   pracovnom   pomere po vyhlásení konkurzu, bola činnosť správcu náročná a v dôsledku protiústavného postupu súdu nebude odvolaný správca za svoju činnosť odmenený.“

Ústavný súd dôsledne zvážiac všetky okolnosti tohto prípadu sťažovateľovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie nepriznal. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že sa napadnuté uznesenie okresného súdu zrušilo a vrátila sa mu vec na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačuje v tomto konaní vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   bol   v dôsledku   namietaného postupu   okresného   súdu a na jeho základe vydaného rozhodnutia o jeho odvolaní z funkcie SKP poškodený, a keďže odvolaný správca nemá nárok na odmenu za činnosti, ktoré nie sú speňažovaním, ústavný súd uvádza, že účelom priznania primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada   škody,   resp.   ušlého   zisku.   Slovenský   právny   poriadok   disponuje   nástrojmi umožňujúcimi   osobe   poškodenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným postupom orgánu verejnej moci uplatniť si nárok na náhradu takej škody (zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010