znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/07-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Ct 1/03 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   30   000 Sk   (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V. T.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   7 492,24   Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. A., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 197/07 z 31. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 2. januára 2003 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal určenia, že u neho ide o chorobu z povolania, a odškodnenia z dôvodu choroby z povolania.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebola jeho právna vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom   okresného   súdu   boli porušené jeho označené práva, a súčasne   žiadal,   aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2168/2007 doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2007, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu, vec je zaradená v zmysle rozvrhu práce medzi ťažké spory. Ide o určenie, či u navrhovateľa sa jedná o chorobu z povolania a odškodnenie   za   chorobu   z   povolania.   Nakoľko   pre   posúdenie   sú   potrebné   špecificky odborné znalosti s ktorými súd nedisponuje, do konania pribral súdneho znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie choroby z povolania.

Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku sa v konaní nevyskytli, súd konal vo veci priebežne, bez prieťahov.

Prieťahy z hľadiska dĺžky konania podľa môjho názoru spôsobil sám navrhovateľ tým, že návrh vykazoval procesné vady na odstránenie ktorých bol vyzvaný súdom, avšak zásadnou   skutočnosťou   dĺžky   konania   je   nespokojnosť,   resp.   nesúhlas   navrhovateľa so znaleckým   posudkom   súdneho   znalca   z   odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   chorôb z povolania, ktorý bol účastníkom doručený v novembri 2004. Podľa názoru navrhovateľa by odbornú otázku mal riešiť súdny znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie neurológia. Nekvalifikovaný   a   neefektívny   postup   navrhovateľa   a   tým   i   neprimerané   predlžovanie konania demonštruje odvolanie navrhovateľa na č. 1. 81 proti uzneseniu súdu o priznaní znalečného   na   č. 1. 78,   ktorým   namieta   priznanie   odmeny   súdnemu   znalcovi   ale i skutočnosť, že posudok mal vyhotoviť súdny znalec - neurológ.

Dokazovanie v predmetnej veci v plnom rozsahu zabezpečil súd, ktorý jednoznačne stojí za tým, že pre posúdenie odbornej otázky, či u navrhovateľa ide o chorobu z povolania, je   jediným   kompetentným   súdny   znalec   z   odboru   zdravotníctvo,   odvetvie   choroby z povolania, čo ustanovuje súdny znalec MUDr. F. J., jednoznačne spĺňa.

Napriek dĺžke konania s poukazom i na skutočnosť, že zákonná sudkyňa JUDr. O. B. bola v čase od 01-01-2007 do 30-06-2007 dočasne pridelená na Krajský súd v Bratislave, nemožno vôbec pripustiť, že by súd v predmetnom konaní spôsobil prieťahy.“

V replike   na   vyjadrenie   okresného   súdu   z 29.   októbra   2007   právny   zástupca sťažovateľa označil vyjadrenia jeho predsedníčky za „účelové a vyňaté z kontextu priebehu sporu s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za súdom spôsobené prieťahy.“ Poukázal tiež na to, že prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené po viac než roku od podania návrhu, ale „aj od doplnenia podaného návrhu v intenciách súdnej výzvy“.

Ďalšie vytýkané nedostatky v postupe okresného súdu v počiatočnom štádiu konania spočívajú   v nevykonaní   a nezabezpečení   žiadnych   dôkazov,   z čoho   je   podľa   právneho zástupcu sťažovateľa zrejmé, „že takto premrhaná doba nemôže ísť na vrub nedostatkom v návrhu, ktoré sťažovateľ po výzve súdu prakticky ihneď odstránil“. Znaleckým posudkom, ktorý bol vypracovaný na žiadosť sťažovateľa, sa okresný súd nezaoberal, a až po viac ako dvoch mesiacoch bol predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi na vyhotovenie uznesenia o priznaní   odmeny   znalcovi.   Aj   v ďalšom   postupe   okresného   súdu   dochádzalo k neprimeraným časovým odstupom medzi jednotlivými úkonmi, pričom sťažovateľ tvrdí, že reagoval na jeho výzvy promptne. Právny zástupca sťažovateľa odmietol taktiež názor predsedníčky okresného súdu, že využívanie procesných oprávnení, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii, viedlo k predĺženiu namietaného konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 Ct 1/03 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 2.   januára   2003   bol   okresnému   súd   doručený   návrh   sťažovateľa   na „určenie a odškodnenie choroby z povolania“,

- na   výzvu   okresného   súdu   z 13.   februára   2003   sťažovateľ   reagoval   doplnením návrhu z 5. marca 2003, ktoré bolo okresnému súdu doručené 11. marca 2003,

- na základe výzvy okresného súdu z 26. mája 2003 odporca doručil 13. júna 2003 vyjadrenie k návrhu,

- 15. decembra 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 16. marec 2004,

- pojednávanie uskutočnené 16.   marca   2004   bolo odročené   na   neurčito   z dôvodu znaleckého dokazovania,

- uznesením sp. zn. 15 Ct 1/03 z 12. mája 2004 okresný súd poveril súdneho znalca vypracovaním znaleckého posudku znalcom z odboru choroby z povolania,

- 12. júla 2004 bol okresnému súdu predložený znalecký posudok č. 7/2004,

- 8. novembra 2004 okresný súd doručoval účastníkom konania znalecký posudok a 26. novembra 2004 bola okresnému súdu vo veci znaleckého posudku doručená sťažnosť sťažovateľa,

- uznesením   sp. zn.   15 Ct 1/03   z   29. decembra 2004   okresný   súd   priznal ustanovenému   znalcovi   odmenu   za   vypracovanie   znaleckého   posudku,   proti   ktorému sťažovateľ 18. januára 2005 podal odvolanie,

- 25.   apríla   2005   bol   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) predložený spis okresného súdu spolu s odvolaním na rozhodnutie,

- krajský súd prípisom doručeným okresnému súdu 3. augusta 2005 vrátil spis ako predložený   predčasne   z dôvodu   nutnosti   odstránenia   nedostatkov   odvolania   tak,   aby   to zodpovedalo požiadavkám v zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),

- uznesením z 22. augusta 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil nedostatky odvolania,

- 5.   októbra   2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa,   ktorým doplnil odvolanie podané proti uzneseniu o priznaní odmeny ustanovenému znalcovi,

- 17. januára 2006 bol spis spolu s odvolaním proti uzneseniu o priznaní odmeny znalcovi opätovne predložený krajskému súdu na rozhodnutie,

- uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   5 Co 26/06   z 30.   júna   2006   bolo   napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené; uvedené uznesenie bolo okresnému súdu doručené 25. septembra 2006,

- Okresná   prokuratúra   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   prípisom doručeným okresnému súdu 28. novembra 2006 požiadala o zapožičanie spisu v súvislosti s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania,

- 29. novembra 2006 okresný súd doručoval účastníkom konania uznesenie krajského súdu   sp. zn.   5 Co 26/06   z 30.   júna   2006,   uvedené   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 5. decembra 2006,

- okresná   prokuratúra   prípisom   doručeným   okresnému   súdu   28.   decembra   2006 urgovala zapožičanie súdneho spisu,

- okresný súd prípisom z 9. januára 2007 zaslal okresnej prokuratúre „fotokópiou spisového materiálu 15 Ct 1/2003“,

- podaniami   z 10.   mája   2007   a z 31.   mája   2007   sťažovateľ   žiadal   okresný   súd nariadiť termín pojednávania,

- 4. júla 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. október 2007.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že pojednávanie uskutočnené 23. októbra 2007 bolo odročené na 19. február 2008.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o určenie a odškodnenie choroby z povolania tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, v zásade nie sú právne ani fakticky zložité, avšak za určitých okolností je možné najmä   faktickú   zložitosť   pripustiť,   a to   v prípadoch,   keď   je   nutné   vykonať   znalecké dokazovanie   a následne   v závislosti   od   jeho   výsledku   realizovať   výpočet   v rámci uplatnených nárokov súvisiacich s odškodnením choroby z povolania. V uvedenom zmysle je možné súhlasiť s tou časťou vyjadrenia okresného súdu, v ktorej poukazuje v súvislosti s dĺžkou   konania   na   nutnosť   vykonania   znaleckého   dokazovania.   Týmto   konštatovaním však   nemožno   ospravedlniť   nečinnosť   a nesústredenosť   v konaní   okresného   súdu vyhodnotenú v ďalšej časti odôvodnenia tohto nálezu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľ má podiel na predĺžení priebehu konania, a to v súvislosti   s neúspešným   odvolaním   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   15 Ct 1/03 z 29.   decembra   2004,   ktorým   okresný   súd   priznal   ustanovenému   znalcovi   odmenu za vypracovanie znaleckého posudku. Hlavným dôvodom odvolania bol nesprávny názor sťažovateľa, že k určeniu, či ide o chorobu z povolania, sa mal vyjadriť znalec z odvetvia neurológia a nie znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie choroby z povolania. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 26/06 z 30. júna 2006 odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a správnosť prvostupňového rozhodnutia potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd okrem iného konštatoval: „Vyššie uvedené dôvody uvedené v odvolaní odvolateľa nie sú spôsobilými dôvodmi pre navrhovanú zmenu napadnutého uznesenia, a to jednak pre ich nepravdivosť (viď údaje zo zdravotných záznamov odvolateľa na č. l. 8 znaleckého posudku (...) č. 7/2004 z 9. 7. 2004)   a jednak   pre   ich   nedôvodnosť   (v   časti   týkajúcej   sa   špecializácie   súdneho znalca   resp.   neustáleho   požadovania   vyšetrenia   pre   podanie   posudku   nekompetentného neurológa).“

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci, a to nielen z hľadiska namietaných zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ale   aj   z hľadiska   doterajšieho   priebehu   súdneho   konania.   Ústavný   súd   zo   sťažnosti, z vyjadrení účastníkov a najmä z predloženého súdneho spisu zistil v priebehu konania tieto obdobia nečinnosti:

- od 13. júna 2003 (okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu) do 15. decembra 2003 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 12. júla 2004 (okresnému súdu bol doručený znalecký posudok) do 8. novembra 2004 (okresný súd doručoval znalecký posudok účastníkom konania),

- od   18. januára   2005   (okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa) do 22. augusta 2005 (okresný súd vyzval sťažovateľa odstrániť nedostatky odvolania),

- od   29. novembra 2006   (okresný   súd   doručoval   uznesenie   krajského   súdu účastníkom) do 4. júla 2007 (okresný súd nariadil termín pojednávania).

Postup okresného súdu okrem nečinnosti vykazoval v namietanom konaní aj znaky nesústredenosti   a neefektívnosti.   Okresný   súd   25.   apríla   2005   predložil   predmetný   spis spolu   s odvolaním   proti   uzneseniu   sp. zn. 15 Ct 1/03 z 29.   decembra   2004   odvolaciemu súdu, avšak 3. augusta 2005 mu bol spis krajským súdom vrátený bez rozhodnutia ako predložený   predčasne.   V prípise,   ktorým   bol   spis   okresnému   súdu   vrátený,   krajský   súd uviedol:

„Spis vraciam bez rozhodnutia o odvolaní navrhovateľa z č. l. 30 spisu z dôvodu, že spis bol odvolaciemu súdu predložený predčasne.

Z odvolania   navrhovateľa   zo   dňa   18. 1. 2005   nevyplývajú   všetky   požadované náležitosti v zmysle ust. § 205 ods. 1 O. s. p., najmä v akom rozsahu sa uznesenie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ vo vzťahu k vydanému (napadnutému) uzneseniu domáha.

Vzhľadom na vyššie uvedené bude potrebné postupom v zmysle ust.   § 209 ods. 2 O. s. p.   vyzvať   odvolateľa   na   doplnenie   neúplného   odvolania   v lehote   10   dní,   spis   až následne predložiť odvolaciemu súdu novou predkladacou správou.“

Ústavný súd   z dôvodu   zistenia   nečinnosti,   ako aj nesústredeného a neefektívneho postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   nemohol   akceptovať   tú   časť   vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti, v ktorej nepripúšťal svoj podiel na vzniku prieťahov v konaní a poukazoval aj na polročné pôsobenie zákonnej sudkyne na Krajskom súde v Bratislave (dočasné pridelenie).

V tejto súvislosti treba poznamenať, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   označované   ako   objektívne,   ktoré   vyplývajú z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 28/01,   I. ÚS 50/01,   I. ÚS 108/02,   I. ÚS 38/03),   že   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl. 48   ods. 2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Ct 1/03 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže prikázať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 40 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Napriek podaniu sťažnosti na prieťahy v konaní dňa 25. 6. 2007 súd do dnešného dňa nielen, že nevytýčil termín pojednávania ale ani nereagoval na výzvy a sťažnosť navrhovateľa“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 Ct 1/03 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, ale aj jeho podiel na spomalení priebehu konania, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátom JUDr. P. A. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007