znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 197/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej republiky Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, zastúpenej generálnym prokurátorom Slovenskej republiky JUDr. M. H., CSc., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s právom   na ochranu pred   ukladaním povinností v rozpore so zákonom podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 101/02 z 25. júna 2003 o náhrade trov mimoriadneho dovolacieho konania, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Slovenskej   republiky   –   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2003 doručená   sťažnosť Slovenskej   republiky Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky JUDr.   M.   H.,   CSc.   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom podľa čl. 13 ods. 1 ústavy výrokom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 101/02 z 25. júna 2003 o náhrade trov mimoriadneho dovolacieho konania.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   podal   26.   apríla   2002 na základe   podnetu   účastníka   konania   (v procesnom   postavení   žalobcu)   mimoriadne dovolanie proti rozsudkom Okresného súdu v Lučenci (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 125/00 z 23. novembra 2000 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 364/01 z 10. apríla 2001.

Najvyšší súd rozsudkom z 25. júna 2003 sp. zn. M Cdo 101/02 zamietol mimoriadne dovolanie   generálneho   prokurátora   a súčasne   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť žalovanému   náhradu   trov   dovolacieho   konania   v sume   1   695   Sk.   Toto   rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd úspešnosťou žalovanej, ktorej vzniklo v dovolacom konaní právo na náhradu trov proti sťažovateľovi. Právnu argumentáciu oprel najvyšší súd o ustanovenia § 142 ods. 1, § 224 ods. 1, § 243b ods. 4 a § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj „OSP“),   v zmysle ktorých   v konaní o mimoriadnom   dovolaní platia   primerane ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa.

Podľa   sťažovateľa   vychádza   právny   názor   najvyššieho   súdu   v tejto   veci z predpokladu,   že   generálny   prokurátor   má   postavenie   účastníka   dovolacieho   konania. S týmto názorom však sťažovateľ nesúhlasil a odvolávajúc sa na rozhodnutie ústavného súdu   vo   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   57/99   uviedol,   že „V súlade   s ústavným   a   zákonným vymedzením postavenia prokuratúry a generálneho prokurátora sa realizáciou oprávnenia podať mimoriadne dovolanie stáva generálny prokurátor len zákonným sprostredkovateľom zabezpečenia ochrany práv účastníkov konania a osôb rozhodnutím súdu dotknutých alebo osôb rozhodnutím súdu poškodených“.

Sťažovateľ poukazoval na to, že „Naplnením úlohy právnej ochrany podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   sa   nemôže   zmeniť   jeho   postavenie   na   postavenie   účastníka   konania o mimoriadnom   dovolaní.   Okrem   už   uvedených   argumentov,   bráni   tomu   i absencia akejkoľvek kauzálnosti k predmetu základného konania, k hmotnoprávnemu vzťahu. Postavenia   generálneho   prokurátora,   ako   zákonného   sprostredkovateľa   v konaní o mimoriadnom dovolaní, sa nemôže dotknúť ani skutočnosť, že s podaným mimoriadnym dovolaním môže, až do vyhlásenia rozhodnutia dovolacieho súdu, disponovať iba generálny prokurátor   (§   243b   ods.   4,   §   243i   a   §   243h   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). Rovnako sa   to   vzťahuje   i na   doručovanie   rozhodnutia   o mimoriadnom   dovolaní,   ktoré dovolací   súd   doručuje   nielen   účastníkom   konania,   ale   aj   generálnemu   prokurátorovi (§ 243j Občianskeho súdneho poriadku). Tieto dispozičné a procesné práva mu prináležia len z titulu jeho postavenia orgánu ochrany práva a logicky zodpovedajú jeho oprávneniu podať mimoriadny opravný prostriedok“.

Sťažovateľ zdôraznil skutočnosť, že «Napriek špecifickému postaveniu generálneho prokurátora   v konaní   o mimoriadnom   dovolaní,   rozhodnutie   o tomto   mimoriadnom opravnom prostriedku je plne v pôsobnosti nezávislého súdu, ktorý bez ohľadu na „osobu“ podávateľa,   je povinný sa vecou   zaoberať.   Právnym   názorom generálneho prokurátora pritom nie je viazaný. Prokuratúra, ako orgán ochrany práva, voči súdu nie je vo vzťahu nadradenosti a nijakým spôsobom nemôže zasahovať do jeho nezávislosti a nestrannosti. Znamená to tiež, že súd, po prerokovaní veci a jej objektívnom posúdení, môže rozhodnúť inak, než ako navrhoval generálny prokurátor, čo je plne v súlade s postavením a poslaním súdov. Vychádzajúc zo skutočnosti, že generálny prokurátor, a teda ani Slovenská republika – Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, neboli účastníkmi konania o mimoriadnom dovolaní, súd nemohol lege artis zaviazať takýto subjekt k povinnosti uhradiť trovy konania žalovanému z titulu jeho neúspešnosti».

Ďalej   sťažovateľ   argumentoval   aj   tým,   že   „Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky ako štátny orgán (§ 2 a § 38 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z.) je v zmysle §   21   ods.   1   zákona   č.   303/1995   Z.   z.   o rozpočtových   pravidlách   v znení   neskorších predpisov, rozpočtovou organizáciou, ktorá hospodári s rozpočtovými prostriedkami štátu. Nemôže s nimi nakladať len na základe zákona o štátnom rozpočte a v súlade s pravidlami rozpočtového hospodárenia upraveného v zákone č. 303/1995 Z. z.

Disponuje teda   s finančnými prostriedkami,   ktoré sú   vlastníctvom štátu.   Štát   ako vlastník, má rovnaké postavenie ako iné subjekty vlastníckeho práva.

Z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a ochranu. Obsah a ochrana vlastníckeho práva ktoréhokoľvek vlastníka musia byť dané bez zreteľa na to, či je vlastníkom právnická a lebo fyzická osoba alebo štát. Funkcia práva   vlastniť   majetok   a jeho   ochrana   má   spočívať   v tom,   aby   sa   vlastníkovi   poskytla a súčasne   trvalo   garantovala   právna   istota,   že   vlastnícke   právo   k veci   nemôže   byť obmedzené alebo využité bez právneho dôvodu.

Uloženie povinnosti štátu zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania rozhodnutím súdu inak, ako na základe zákona, je porušením jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a súčasne porušením princípu upraveného v čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Povinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   dovolacieho   konania   bola   súdom uložená   subjektom   (štátu,   resp.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky)   v konaní, účastníkom ktorého neboli.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i zákonom upravené relevantné   konanie   súdov.   Každé   konanie   súdu,   ktoré   je   v rozpore   so   zákonom,   je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu, nezávisle od toho, či smeruje v neprospech účastníka konania, alebo iného subjektu.

Toto   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   bolo   rozhodnutím najvyššieho   súdu   porušené   súčasne   s porušením   práva   na   ochranu   pred   ukladaním povinnosti v rozpore so zákonom a ústavou podľa čl. 13 ods. 1 ústavy“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol v zmysle   §   52   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku a aby vo veci samej na verejnom pojednávaní nálezom rozhodol tak, že:

„1. Práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením práva na ochranu pred ukladaním povinností v rozpore so zákonom a ústavou podľa článku 13 ods. 1 ústavy boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. júna 2003 č. k. M Cdo 101/02, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. júla 2003, v časti, ktorou bola Slovenskej republike   –   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   uložená   povinnosť   zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania 1 695,- Sk do rúk JUDr. Z. S., advokátky v Ž., do troch dní, porušené.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 25.   júna   2003   č.   k. M   Cdo   101/02,   v časti,   ktorou   bola   Slovenskej   republike   –   Generálnej   prokuratúre Slovenskej   republiky   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalovanému   náhradu   trov   dovolacieho konania 1 695,- Sk do rúk JUDr. Z. S., advokátky v Ž., do troch dní, zrušuje.“

Ústavný   súd   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti (§   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde) vyzval 10. septembra 2003 najvyšší súd, aby sa vyjadril k jej prípadnému prijatiu na ďalšie konanie (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   č.   KP   9/03   zo   16.   októbra   2003   uviedol, že   navrhuje   sťažnosť   odmietnuť   ako   podanú   zjavne   neoprávneným   subjektom   z týchto dôvodov:

„1. Generálny prokurátor ako orgán štátu, nie je nositeľom základných ľudských práv a slobôd (čl. 14 a nasl. Ústavy SR), teda ani práva garantovaného čl. 20 Ústavy.

2.   Funkciou   ústavnej   sťažnosti,   je   okrem   iného,   ochrana   základných   práv   osôb súkromného práva (fyzických a právnických osôb), pred zásahmi orgánov verejnej moci a nie riešenie sporov medzi orgánmi verejnej moci) generálnym prokurátorom a Najvyšším súdom SR).

Týmto   záverom   nasvedčuje   i formulácia   čl.   34   Dohovoru,   podľa   ktorého   ESĽP v Štrasburgu môže prijímať sťažnosti len od každej fyzickej osoby, nevládnej organizácie alebo skupiny jednotlivcov, považujúcich sa za poškodené v dôsledku porušenia svojich základných práv, priznaných Dohovorom alebo doplňujúcimi Protokolmi.

Na uvedenom závere nemôže v danej veci nič zmeniť ani okolnosť, že sťažovateľ vystupoval v dovolacom konaní ako jeho navrhovateľ, v ktorom mal zároveň aj osobitnú procesnú   spôsobilosť,   porovnateľnú   s dovolateľom,   čo   nakoniec   aj   sám   vníma,   keď   sa domáha aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré patrí len účastníkovi konania a nie tretej osobe.

3. Námietkou in eventum je poukaz na procesné zavinenie ohľadne náhrady trov konania, ktoré v dovolacom konaní vynaložil jeden z účastníkov tým, že sa k mimoriadnemu dovolaniu,   podanému   sťažovateľom,   vyjadril:   túto   náhradu   nemožno   pričítať podnecovateľovi   mimoriadneho   dovolania,   ale   ju   bolo   potrebné   uložiť   i   (údajnému) účastníkovi – teda sťažovateľovi, ktorý podal návrh na začatie dovolacieho konania na základe zákonného splnomocnenia, aby hradil trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, lebo ich spôsobil svojim zavinením (z hľadiska procesného). Tomu v podstate zodpovedal i výrok dovolacieho súdu, ktorý je preskúmavaný ústavným súdom.“

II.

1.   Ústavný   súd   je   podľa   článku   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

2.   Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   chráni   práva   a zákonom   chránené   záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.

Článok   150   ústavy   ustanovuje,   že   na   čele   prokuratúry   je   generálny   prokurátor, ktorému   priznáva   ústava,   zákon   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“) a zákony, na ktoré tento zákon odkazuje, niektoré oprávnenia. Generálny prokurátor môže preto okrem iného podávať najvyššiemu súdu za podmienok ustanovených v Občianskom   súdnom   poriadku   (§   243e   a   nasl.)   mimoriadne   dovolanie   proti právoplatnému rozhodnutiu   súdu   vydanému v občianskom súdnom   konaní [§ 14 ods.   2 písm. c) zákona o prokuratúre].

S prihliadnutím   na   vymedzenie   pojmu   účastníka   konania   v Občianskom   súdnom poriadku   (pozri   §   90   ods.   1   a   §   94   ods.   1)   a doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu (PL.   ÚS   43/95,   PL.   ÚS   57/99)   nemožno   generálneho   prokurátora   v mimoriadnom dovolacom   konaní   považovať   za   účastníka   konania.   Záver   o   procesnej   spôsobilosti generálneho prokurátora na začatie mimoriadneho dovolacieho konania teda neznamená, že generálny   prokurátor   sa   stáva   súčasne   účastníkom   konania,   ktoré   začalo   podaním mimoriadneho   dovolania.   Generálny   prokurátor   je   však   subjektom   tohto   konania(§ 35 ods. 3 OSP).

Dovolací súd rozhoduje o náhrade trov dovolacieho konania vtedy, ak sa dovolacie konanie skončí pred ním bez toho, aby sa pokračovalo v konaní pred prvostupňovým alebo odvolacím súdom. Pre povinnosť dovolacieho súdu rozhodnúť o náhrade trov konania platí v celom rozsahu § 151 OSP. Dovolací súd o náhrade trov konania rozhodne bez návrhu v rozhodnutí, ktorým pred ním konanie končí.

V preskúmavanej   veci   mimoriadne   dovolanie   bolo   zamietnuté   pre   jeho neopodstatnenosť a výsledkom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že sa dovolací súd nedotkol   žiadneho   z výrokov   ním   napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského súdu. Nárok na náhradu trov konania v tejto procesnej situácii mal len účastník konania, v neprospech ktorého bolo mimoriadne dovolanie podané.

Ustanovenie   §   243i   ods.   2 OSP umožňovalo v danom   prípade   najvyššiemu súdu primerané použitie noriem obsiahnutých v § 142 ods. 1 OSP. Generálny prokurátor nie je účastníkom mimoriadneho dovolacieho konania, avšak má postavenie účastníkovi konania obdobné (§ 35 ods. 3 OSP). Z toho vyplýva aj zásadne rovnaký obsah procesného vzťahu, v ktorom generálny prokurátor ako mimoriadny dovolateľ pôsobí, pričom tento obsah je tvorený   procesnými právami a procesnými povinnosťami vrátane povinnosti   na náhradu trov   konania. Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   náhrady   trov mimoriadneho   dovolacieho   konania   úspešnému   účastníkovi,   nie   je   možné   považovať za rozhodnutie   arbitrárne   a nezlučiteľné   s aplikovanými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku. Také rozhodnutie nie je ani rozhodnutím, ktorým sa uložila niekomu povinnosť bez zákonného základu, ktorým v tomto prípade je Občiansky súdny poriadok a princípy,   na   ktorých   je   postavené   rozhodovanie   súdov   o náhrade   trov   konania (§ 142 a nasl.). Preto námietka porušenia čl. 13 ods. 1 ústavy je zjavne neopodstatnená.

3.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Štruktúrne prvky základného práva na súdnu ochranu sú vytvárané predovšetkým pojmom „každý“, ktorým sa chápe účastník konania (v posudzovanej veci občianskeho súdneho   konania)   bez   zreteľa   na   to,   v akom   procesnom   postavení   vystupuje   (žalobca, žalovaný,   veriteľ   v konkurznom   konaní,   povinný,   oprávnený   atď.),   a   pojmom   „svojho práva“,   ktorým   môže   byť   právo   vyplývajúce   z hmotnoprávnych   vzťahov,   ale   aj z procesných vzťahov majúcich hmotný obsah, ako je tomu napríklad v prípade platenia a náhrady trov konania.

Účel mimoriadneho dovolania spočíva v odstránení nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní podľa Občianskeho súdneho poriadku, pričom toto odstránenie nezákonnosti vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu. Tento účel mimoriadneho dovolania je v súlade s účelom občianskeho súdneho konania   vyjadreného   v   §   1   OSP.   Súčasne   tento   účel   sleduje   ochranu   účastníka   pred dôsledkami   nespravodlivého   procesu,   konania,   ktoré   trpí   základnými   procesnými pochybeniami, a postupmi súdov   znamenajúcimi až porušenie práva na súdnu   ochranu. Tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   potvrdzujú   dôvody   mimoriadneho   dovolania ustanovené § 243f OSP (PL. ÚS 57/99).

Ako   už   bolo   uvedené,   môže   mimoriadne   dovolanie   podať   výlučne   generálny prokurátor. Oprávňuje ho na to § 243e OSP a § 14 ods. 2 písm. c) zákona o prokuratúre.

Podaním mimoriadneho dovolania vznikajú procesné vzťahy, ktorých subjektmi sú dovolací   súd,   generálny   prokurátor   a účastníci   konania,   v ktorom   bolo   rozhodnuté napadnutým   rozhodnutím   nižšieho   súdu.   Dovolací   súd   má   vymedzený   predmet mimoriadneho opravného konania rozsahom mimoriadneho dovolania a jeho predmet musí zodpovedať § 243e ods. 1 OSP (tvrdenie o tom, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon).

Z uvedeného   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   sa   v konaní   pred   mimoriadnym dovolacím   súdom   nedomáha ochrany svojho práva,   pretože   ochrana pred   právoplatným rozhodnutím   súdu,   ktorým   bol   porušený   zákon,   nie   je   subjektívne   právo   generálneho prokurátora, ale je to všeobecný účel, na ktorý bola ústavne aj zákonne zriadená prokuratúra Slovenskej   republiky.   V jej   rámci   pôsobí   aj   generálny   prokurátor,   ktorý   stojí   na   čele Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v postavení   vedúceho   ústredného   orgánu štátnej   správy   (§   7   ods.   1   zákona   o prokuratúre)   riadiaceho   a kontrolujúceho   činnosť všetkých prokuratúr (§ 10 ods. 1 citovaného zákona).

Ústavný   súd   už   z tohto   základného   dôvodu   nemôže   generálnemu   prokurátorovi priznať postavenie „každého“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Na tomto závere nemožno nič meniť ani so zreteľom na to, že podaním mimoriadneho dovolania vznikajú také procesné vzťahy medzi účastníkmi právoplatne skončeného konania, ktorých obsahom je platenie trov mimoriadneho dovolacieho konania a prípadný nárok na ich náhradu.

4. Z tejto analýzy postavenia generálneho prokurátora v mimoriadnom dovolacom konaní a jeho účelu (predmetu) vyplýva, že procesne legitimovaným sťažovateľom v tomto konaní o ochrane základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods.   1 ústavy by – aj to len teoreticky – mohol byť iba ten subjekt občianskeho súdneho konania, ktorý je oprávnený na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. generálny prokurátor.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu [rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom (II. ÚS 187/03)].

Sťažnosť podala Slovenská republika – Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Ústavný   súd   konštatuje,   že   takto   označený   sťažovateľ   sa   v danej   veci   stal   subjektom mimoriadneho dovolacieho konania v časti, v ktorej sa rozhodovalo o náhrade trov konania. To však neznamená, že sa stal aj subjektom základného práva na spravodlivý proces, resp. súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto v danom prípade nie je nositeľom ani ďalšieho základného práva, ktorého porušenie namieta (čl. 20 ods.1 ústavy). Vylučuje to aj účel, na ktorý slúži uplatnenie práva podať mimoriadne dovolanie. Týmto účelom je v širšom aspekte ochrana zákonnosti v konaní pred všeobecnými súdmi, ku ktorej dochádza v určitom napätí medzi požiadavkou právnej istoty a stability súdnych rozhodnutí a požiadavkou spravodlivosti a zákonnosti prijímaných súdnych rozhodnutí. Zodpovednosť za   dosiahnutie   tohto   účelu   nesie   v mene   štátu   generálny   prokurátor   na   základe splnomocnenia,   ktoré   mu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   dáva   Občiansky   súdny poriadok. Komponentom tejto zodpovednosti je aj zodpovednosť za negatívne následky postupu   tohto   orgánu   verejnej   moci   pri   uplatnení   práva   podať   mimoriadne   dovolanie, ku ktorým patrí aj povinnosť na náhradu trov konania. Vznik tejto povinnosti však nie je sprevádzaný aj tým, že mimoriadny dovolateľ ako orgán verejnej moci nadobúda v tomto prípade postavenie nositeľa základných práv.

Námietky sťažovateľa o tvrdenom porušení označených článkov ústavy preto treba v celom rozsahu považovať za zjavne neopodstatnené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri predbežnom prerokovaní bolo bezpredmetné rozhodovať   o návrhu   sťažovateľa   na   dočasné   opatrenie   a odloženie   vykonateľnosti napadnutého rozsudku podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003