znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o., zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Poštová 14, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 49/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 29/2012 a jeho uznesením z 3.   mája 2012 a postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 1/2013 a jeho uznesením z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „obchodná spoločnosť“, v prevzatých textoch aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 8 Cb 49/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob 29/2012 a jeho uznesením z 3. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Obdo 1/2013   a jeho   uznesením   z 31. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   spoločníci   sťažovateľky   ako   žalobcovia   sa   žalobným návrhom v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb/49/2011 domáhajú vydania rozhodnutia, aby bolo sťažovateľke uložené umožniť im nahliadnuť do všetkých dokladov obchodnej   spoločnosti   (sťažovateľky),   a to   za účasti   znalca   z odboru   ekonomiky a účtovníctva. V priebehu uvedeného konania sťažovateľka ako žalovaná navrhla, aby bolo toto   konanie   v zmysle   § 109   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) prerušené,   keďže   v iných   konaniach   sa   rieši   otázka,   ktorá   môže   mať   význam   pre rozhodnutie súdu. V týchto iných konaniach sa žalobcovia domáhajú zrušenia ich účasti v obchodnej spoločnosti (sťažovateľky).

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   návrh   sťažovateľky   na   prerušenie   konania zamietol.   Okrem   iného   uviedol,   že   skutočnosť,   že   sa   vedie   konanie   o zrušenie   účasti spoločníka v spoločnosti, nie je dôvodom na to, aby spoločník nemohol realizovať svoje základné kontrolné oprávnenia, v tomto prípade právo nazerať do podkladov obchodnej spoločnosti. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.Krajský   súd   napadnutým   uznesením   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil.   Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že „Niet teda pochýb o tom, že uvedené konania sa týkajú   tých   istých   účastníkov   a   skutkovo   aj   spolu   súvisia.   Odvolací   súd   však   súhlasí so záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   rozhodnutie   o   návrhu   na   umožnenie   navrhovateľov nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je závislé na rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto spoločnosti. Argumentácie odporcu v podanom odvolaní môžu mať význam pre rozhodovanie súdu o podanom návrhu na umožnenie nahliadnuť do dokladov spoločnosti, ale výsledok konania o tejto podanej žalobe   nie   je   závislý   na   výsledku   rozhodovania   v   konaniach   pod   sp. zn.   8 Cb/65/2010 a 11 Cb/63/2010. Skutočnosti, o ktoré odporca opiera svoj návrh na prerušenie konania, treba posúdiť aj z pohľadu, či opatrenie, aké súd príjme v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,   nebude   na   ujmu   ústavného   práva   účastníka,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov tak, ako to je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Pri úvahe o tom, či sa   konanie   pri   fakultatívnej   možnosti,   aká   vyplýva   z   ust.   § 109   ods. 2   písm. c)   O. s. p. preruší,   alebo   či   súd   príjme   iné   vhodné   opatrenia,   treba   mať   na   zreteli   okolnosti konkrétneho prípadu. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. súd môže pristúpiť vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom je riešená alebo má byť riešená otázka, ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že konania o zrušenie účasti navrhovateľov v spoločnosti odporcu nie sú takými, pre ktoré by bolo potrebné toto konanie prerušiť. Nebol preto dôvod pre realizáciu fakultatívnej možnosti na prerušenie tohto konania. Využitie postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. by v danej veci bolo na ujmu   ústavného   práva   účastníka   konania   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. Ak odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4 Obo/163/2008 z 28.4.2009,   odvolací   súd   je   toho   názoru,   že   predmetná   vec   vychádza   z   odlišných skutkových základov. V označenej veci NS SR išlo o súvisiace konanie týkajúce sa vylúčenia spoločníka zo spoločnosti. Konanie o vylúčenie spoločníka z hmotnoprávneho hľadiska je založené   na posúdení   skutočnosti   aké   má   na   mysli   ust.   § 149   Obch.   zák.   (porušovanie závažným spôsobom povinnosti spoločníka), čo je odlišným od posudzovania skutočnosti podľa § 148 ods. 1 Obch. zák. Preto názor vyslovený NS SR v uznesení 4Obo/163/2008 nie je pre danú vec aplikovateľným.“.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol ako neprípustné. Podľa názoru najvyššieho súdu «Treba prisvedčiť dovolateľovi, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zodpovedajúce odôvodnenie rozsudku. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   vo   svojich ustanoveniach   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   určitých   procesných   pochybení   súdu v občianskom   súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na podstatu,   význam a   procesné   dôsledky týchto   pochybení   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok   aj   predpoklady   a   podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje   za   okolnosť   zakladajúcu   prípustnosť   dovolania   (§ 237   O. s. p.)   a   zároveň   tiež za prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania, ktoré nedosahujú stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p., považuje síce   za   relevantný   dovolací   dôvod   (§ 241   ods. 2   písm. b)   O. s. p.),   nie   však   za   dôvod zakladajúci   prípustnosť   dovolania.   Nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia,   podľa dovolacieho súdu, nie je procesnou chybou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z   28.   augusta   1997   sp. zn.   2 Cdo 5/1997,   ktoré   bolo   uverejnené   v   Zbierke   stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 [časť právnej vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“].   Z   tohto   judikátu   vychádza ustálená   rozhodovacia   prax   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   považuje nedostatočné   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   za   vadu   konania,   ktorá   môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 O. s. p. O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj nedávne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, podľa ktorého uvedený právny názor k výkladu § 237 písm. f) O. s. p. považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa, ale aj rozhodnutia senátov občianskoprávneho kolégia   (napr.   1 Cdo 140/2009,   3 Cdo 69/2010,   3 Cdo 148/2009,   4 Cdo 310/2009) a senátov obchodnoprávneho kolégia (napr. sp. zn. 3 Obdo 53/201 z 29. februára 2012, sp. zn. 3 Obdo 3/11 z 30. novembra 2011 alebo sp. zn. 3 Obdo 13/2012 z 26. apríla 2012).

Vzhľadom   na   uvedené   dovolací   súd   nemal   dôvod   odchýliť   sa   z   ustálenej   praxe v rozhodovaní   a   vychádzajúc   z uvedeného   judikátu,   dospel   k záveru,   že vytýkanú   vadu rozhodnutia odvolacieho súdu – nedostatočné odôvodnenie, by mohol prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.

Dovolací   súd   však   nesúhlasí   ani   s   tvrdením   dovolateľa,   že   dovolanie   trpí nedostatočnosťou a nezrozumiteľnosťou odôvodnenia. Treba prisvedčiť odvolaciemu súdu, že argumenty uvádzané žalovaným v odvolaní (ktoré v podstate opakuje aj dovolaní) môžu byť významné pri rozhodovaní vo veci samej, sú však bez významu pri rozhodovaní o tom, či konanie   má   byť   prerušené   alebo   nie.   Nemožno   preto   odvolaciemu   súdu   vytknúť,   že sa uvedenými   argumentmi   podrobnejšie   nezaoberal.   Odvolací   súd   dostatočným,   spôsobom v rozhodnutí   vysvetlil,   prečo   považuje   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   konanie neprerušil za správne. Prípadný vecne nesprávny právny záver k uvedenej otázke a z neho rezultujúce nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu môže zakladať dôvodnosť dovolania podľa   § 242   ods. 2   písm. c)   O. s. p.,   nie   však   jeho   prípustnosť.   Predmetom   vecného preskúmania dovolacím súdom môže byť len, ak by dovolanie vo veci bolo prípustné z iného dôvodu...

K úvahám žalovaného (sťažovateľky, pozn.) o tom, komu má súd poskytovať právnu ochranu, dovolací súd len poznamenáva, že ju má poskytovať obom procesným stranám v zákonom   stanovenom   rozsahu.   Tým,   že   súd   konanie   neprerušil   neposkytol   žiadnej z procesnej   strán   nepatriacu   výhodu   na   úkor   práv   druhej   procesnej   strany.   Len   čo   sa konanie začalo, je úlohou súdu i bez ďalších návrhov postupovať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá   (§ 100   ods. 1   O. s. p.).   Uvedené   ustanovenie vyjadruje jednu zo zásad občianskeho civilného procesu – zásadu oficiality. Znamená, že povinnosťou súdu je pokračovať v začatom konaní, zistiť všetky skutočnosti potrebné pre rozhodnutie a z nich vyvodiť skutkový a právny záver a vo veci rozhodnúť. Uvedený cieľ musí dosiahnuť vlastnou procesnou činnosťou.

Ustanovenie   § 109   ods. 2   písm. c)   O. s. p.   umožňuje,   aby   súd   konanie   prerušil a vyčkal na výsledok iného konania, v ktorom sa má vyriešiť otázka, ktorá môže mať význam aj pre jeho rozhodnutie. Ide o tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie nevyhnutné. Dôvodom pre takýto postup je predovšetkým otázka hospodárnosti konania. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr   zvážiť   možnosť   iných   vhodných   opatrení   a   až   keď   tieto   zlyhajú,   môže   konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania   má   súd   podriadiť   aj   zákonnej   požiadavke   rýchlej   a   účinnej   ochrany   práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa   ochrana   práv   účastníkov   konania   zabezpečí   čo   najrýchlejšie   a   najúčinnejšie. Z uvedených dôvodov treba považovať prerušenie konania vo všeobecnosti skôr za výnimku ako   pravidlo.». Najvyšší   súd   neidentifikoval   ani   iné   dôvody   prípustnosti   dovolania (osobitne skúmal otázku zaujatosti predsedu senátu krajského súdu).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s tým, že konanie vo veci samej nebolo prerušené a že sa okresný súd, krajský súd ani najvyšší súd nedostatočne vysporiadali s jej tvrdeniami uvedenými v procesných návrhoch.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažovateľka odôvodňuje svoje tvrdenie   o porušení   ňou   označeného   základného   práva   tým,   že „prvostupňový   súd   sa opomenul vyjadriť k dôvodom, ktoré mu boli z jeho činnosti (súdne konanie 8 Cb/65/2010) a z   písomného   podania   sťažovateľa   zo   dňa   22. 08. 2011   známe.   Toto   písomné   podanie obsahovalo   argumenty   sťažovateľa,   ktoré   poukazovali   na   nekalé   obchodné   praktiky žalobcov, na zakladanie obchodných spoločností žalobcov s rovnakým predmetom činnosti ako má žalovaná spoločnosť, ako aj na ďalšie podstatné skutočnosti, ktoré boli významné pre posúdenie možnosti prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Navzdory prezentovaniu týchto faktov sťažovateľom, prvostupňový súd nepovažoval za potrebné sa s týmito   vecne   relevantnými   a   dostatočne   konkrétnymi   argumentmi   právne   korektným spôsobom vyrovnať.“.

Sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že «postup Krajského súdu... ako súdu odvolacieho nebol... natoľko   správny,   aby   bolo   možné   uvažovať   o   neexistencií   vady   konania   v   podobe nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, ktorá sa premieta v porušení čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Uznesenie... vykazovalo a stále vykazuje znaky neopodstatnenosti a arbitrárnosti, čo v konečnom dôsledku zakladá vadu konania v podobe nepreskúmateľnosti predmetného uznesenia.

V predmetnom uznesení... sa na strane 4 konštatuje, že „Niet teda pochýb o tom, že uvedené konania sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo aj spolu súvisia.“. Následne odvolací   súd   súhlasil   s   názorov   prvostupňového   súdu,   v   zmysle   ktorého   rozhodnutie o návrhu na umožnenie navrhovateľov nahliadnuť do dokladov žalovanej spoločnosti nie je závislé na rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto spoločnosti. Následne však odvolací súd priznáva, že argumentácie odporcu v rámci   odvolania   môžu   mať   význam   pre   rozhodovanie   súdu   o   podanom   návrhu na umožnenie nahliadnuť do dokladov spoločnosti, ale výsledok konania o tejto podanej žalobe   nie   je   závislý   na   výsledku   rozhodovania   v   konania   pod   sp. zn.   8 Cb/65/2010 a 11 Cb/63/2010.

Otázne však je, na základe čoho sa odvolací súd uchýlil k tomuto konštatovaniu. Okrem   stotožnenia   sa   s   názorom   prvostupňového   súdu   neuviedol   odvolací   súd   žiadne argumenty, ktoré by (priamo, alebo nepriamo) vyvracali, alebo aspoň spochybňovali silu argumentov sťažovateľa.

Na   strane   5   predmetného   uznesenia   uviedol   odvolací   súd   tézu,   podľa   ktorej   je potrebné posúdiť, či prerušenie konania nebude na ujmu ústavného práva účastníka, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Na druhej strane   však   už   samotné   vyrovnanie   sa   odvolacieho   súdu   s   týmito   úvahami   obsiahnuté v odôvodnení   absentuje,   nevedno   teda,   ako   by   podľa   názoru   súdu   mohlo   ovplyvniť prerušenie   konania   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Takéto dôvodenie nie je možné považovať za argumentáciu, ktorá by napĺňala základné požiadavky v zmysle štandardov utvorených v rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Sťažovateľ na tomto mieste nevytýka relevantnosť tejto tézy,   ale   poukazuje   na   nekonkrétnosť   prameniacu   v   abstraktnosti.   V   dôsledku   vyššie uvedeného sa preto nemôže jednať o argument v pravom slova zmysle.

V   zmysle   týchto   skutočností   sa   javí   odôvodnenie   uznesenia   odvolacieho   súdu za vecne nesprávne a postihnuté vadou, ktorá zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia... nestačí aby všeobecný súd na argument účastníka konania iba formálne reagoval, ale musí sa s ním vyrovnať dostatočne a v prípade, ak tento argument odmietne, musí dostatočným spôsobom uviesť, prečo ho považuje za nesprávny, t. j. musí ho vyvrátiť.».

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že v podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu poukázala «na podobný prípad o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn.   4   Obo/163/2008   zo   dňa   28. 04. 2009,   presnejšie   sa   jedná   o   právny   názor Najvyššieho   súdu   SR,   v   zmysle   ktorého   rozhodnutie   vo   veci   vylúčenia   spoločníka   zo spoločnosti môže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní o určenie povinnosti umožniť žalobcovi nahliadnutie do účtovných dokladov spoločnosti žalovaného, a teda je dôvod na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Naproti tomu odvolací súd prezentoval názor, podľa ktorého vyššie uvedený judikát nie je pre danú vec aplikovateľný, poukazujúc   na   ust.   § 149   obchodného   zákonníka   (porušovanie   závažným   spôsobom povinností spoločníka). Sťažovateľ je však naďalej presvedčený, že ak by súd dôkladne zvážil   všetky   vecné   argumenty   podané   ním   v   odvolacom   konaní   (odvolanie   zo   dňa 20. 02. 2012,   doplnenie   odvolania   zo   dňa   26. 03. 2012),   ako   aj   prezentované   v prvostupňovom   konaní,   má   aj   vyššie   citovaný   judikát   svoje   uplatnenie   v   konkrétnom prípade.

Práve podania sťažovateľa poukazujú   na   tendenčnosť   úkonov   žalobcov   a   na   ich vážne   porušovanie   povinností   z   pozície   spoločníkov.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že odchýlenie   sa   od   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR   v   kombinácií   s   nevysporiadaním   sa s argumentmi účastníka (sťažovateľa) zo strany súdu a tým spôsobenú arbitrárnosť súdneho rozhodnutia   spôsobuje   porušenie   ústavného   práva   čl. 46   ods. 1   Ústavy   a čl. 6   ods. 1 Dohovoru.   Podobné   závery   si   utvoril   aj   Ústavný   súd   SR   vo   svojom   náleze   zo   dňa 30. 01. 2013   sp. zn.   III. ÚS 551/2012-32:   „Z   ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich   oprávnenie   dopĺňať   a   rozvíjať   existujúcu   judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti   alebo   zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej veci.“».

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   zastáva   názor „že   predmetné   rozhodnutie krajského súdu sa javí ako neodôvodnené, svojvoľné a predčasne vydané“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu   sťažovateľka spochybňuje záver   najvyššieho   súdu   o tom,   že   nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého rozhodnutia nie je takou vadou, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania (odňatie možnosti konať pred súdom), ale môže byť takou vadou, ktorá by odôvodňovala prípustné dovolanie s odvolaním sa na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 139/2011 z 12. októbra 2011, z ktorého má vyplývať opak. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že ani najvyšší súd sa „nevyjadril ku konkrétnym   okolnostiam   uvedeným   v podaniach   sťažovateľa,   pričom   sa   uchýlil   len k mechanickému prepisu už raz vyvodených záverov súdu nižšieho stupňa“, a z toho dôvodu mal aj najvyšší súd porušiť jej označené základné právo.

Sťažovateľka ďalej bez bližšieho ozrejmenia v sťažnosti uvádza pod označením „Iné právne významné skutočnosti“ toto: „Zároveň si dovoľujeme poukázať aj na tú skutočnosť, že na základe Nálezu Ústavného súdu SR, číslo: I. ÚS 616/2012-31 zo dňa 27. 03. 2013, bola   konajúca   zákonná   sudkyňa   JUDr.   Silvia   Šviderská   uznesením   Krajského   súdu v Prešove   č. k.:   4 Ncb/4/2013-574   zo   dňa   09. 07. 2013   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.: 8 Cb/65/2010, kde sú účastníkmi konania totožné osoby. Zároveň sa zákonná sudkyňa JUDr. Silvia Šviderská nechala   vylúčiť   aj   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou, sp. zn.: 8 Cb/49/2011, z čoho sa dá vyvodzovať, že aj pri rozhodovaní v danej právnej   veci   sp.   zn.:   8 Cb/49/2011   bola   zaujatá.“ Sťažovateľka   ale   uvedené   tvrdenie nepoužíva na spochybnenie ústavnej udržateľnosti niektorého z napadnutých uznesení.Z uvedených   dôvodov   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že napadnutým uznesením   okresného   súdu,   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie okresného súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a aby vec vrátil najvyššiemu   súdu   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   uložil najvyššiemu súdu uhradiť jej trovy konania pred ústavným súdom (špecifikované podaním sťažovateľky z 2. septembra 2013).

Ústavný   súd   považuje   za   dôležité   uviesť,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti   síce namieta   porušenie   základného   práva „na   súdnu   ochranu   zaručené(ho) čl. 46   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd“,   ale   ústavný   súd   považuje uvedené za zjavnú chybu v písaní, keďže aj vzhľadom na obsah sťažnosti vychádza z toho, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho sťažovateľka navrhuje, aby „v prípade, že podaná sťažnosť bude prijatá na ďalšie konanie,... bola odložená vykonateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu... a   zákonnej sudkyni   bolo uložené   vo veciach 8 Cb 65/2010 a   8 Cb 49/2011   vykonať   len úkony,   ktoré   neznesú   odklad,   a   nerozhodnúť   vo   veci   do   rozhodnutia   Ústavného   súdu o sťažnosti“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   namietanému   postupu   a   uzneseniu okresného   súdu   mohla   sťažovateľka   podať   odvolanie   (čo   aj   využila),   o   ktorom   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide   (meritórne alebo procesné)   a v akom štádiu   súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

V   súvislosti   s uznesením   o   prerušení   konania   je   potrebné   tiež   dodať,   že   ide o uznesenie vydané podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ktorým sa nerozhoduje o právach a povinnostiach   účastníkov   sporu   vo   veci   samej.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   je všeobecný súd oprávnený konanie prerušiť a účastník konania nemá procesný nárok na prerušenie   konania   v ustanovených   prípadoch.   Predmetné   ustanovenie   upravuje   prípady fakultatívneho prerušenia konania v špecifikovaných situáciách. Všeobecný súd v prípadoch vymedzených v predmetnom ustanovení nie je povinný prerušiť konanie – je vecou úvahy všeobecného súdu, aký postup zvolí [možnosť prerušenia konania, prípadne iné vhodné opatrenie (m. m. IV. ÚS 332/2012)]. Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje výklad zákonov a podzákonných úprav ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu pri posudzovaní dôvodnosti prerušenia konania a taktiež nie je ani nadriadeným   súdom   okresnému   súdu   ani   krajskému   súdu   (m. m.   I. ÚS 558/2013, III. ÚS 84/2011,   III. ÚS 466/2011).   Z toho   dôvodu   je   takéto   uznesenie   iba   výnimočne spôsobilé   zasiahnuť do základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Okrem toho, čo sa týka otázky prerušenia konania, je potrebné vychádzať z toho, že okresný   súd   vykonal   voľbu   medzi   viacerými   do   úvahy   prichádzajúcimi   procesnými postupmi a tento zákonom dovolený procesný postup treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah ku všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. To však   ešte   neznamená,   že   táto   voľnosť   je   bez   obmedzenia   a   ústavným   súdom nekontrolovateľná.   Aj   § 109   ods. 2   písm. c)   OSP   tak   ako   napokon   každé   zákonné ustanovenie sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže   zo   žiadneho   ustanovenia   ústavy   nemožno   vyvodiť,   že   prerušením   konania   jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť   i   požiadavkou,   ktorá   je   upravená   v   tomto   článku   ústavy   a   ktorá   ukladá povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   napadnutej   veci   bez zbytočných   prieťahov,   a   tým   vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote,   aj   keď prekážka,   pre   ktorú   sa   konanie   prerušilo,   ešte   nepominula   (napr.   II. ÚS 30/2013, IV. ÚS 221/03, IV. ÚS 19/04, II. ÚS 393/06).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd svoje rozhodnutie – berúc na zreteľ už uvedený   rozsah   skúmania   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavným   súdom   – odôvodnil   ústavne   konformným   spôsobom.   Krajský   súd   sa   v napadnutom   uznesení vysporiadal   s   otázkou   zásadného   významu   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   navrhovanému prerušeniu   konania   podľa   § 109   ods. 2   OSP,   a to   otázkou,   či   rozhodnutie   o   návrhu na umožnenie žalobcov nahliadnuť do   dokladov   žalovanej spoločnosti   nie je závislé na rozhodnutí v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o ich návrhu na zrušenie ich účasti v tejto spoločnosti   (výsledok   iných   konaní   neovplyvní   výsledok   konania   o veci   samej). Rozhodnutie krajského súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu je taktiež vo výsledku nepochybne priaznivejšie pre základné právo na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   stotožniť   ani s námietkou   sťažovateľky,   že krajský   súd nevysvetlil dôvod, prečo by neprerušenie konania malo byť priaznivejšie pre základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   krajskému   súdu   vyčíta,   že   sa   v napadnutom   uznesení   dostatočne nevysporiadal   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Obo 163/2008   z 28.   apríla   2009 a odchýlil sa tak od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd aj s touto námietkou vysporiadal, keď uviedol odlišnosti ním prerokúvanej veci od   uvedeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   (iný   druh   súvisiaceho   konania).   Nad   rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že je to súd konajúci vo veci samej, ktorého úlohou je posúdiť vhodnosť prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, a preskúmanie   vhodnosti   využitia   práve   tohto   (a   nie   iného)   procesného   postupu v inštančnom   postupe   je   z povahy   veci   obmedzené   (ako   to   vo   výsledku   vyplýva aj zo sťažovateľkou   uvedeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 Obo 163/2008 z 28. apríla 2009).

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že napadnuté uznesenie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však túto svoju námietku   nešpecifikovala.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   nahradzovať   nedostatok argumentácie sťažnosti. Tým by sa okrem iného obchádzal inštitút povinného právneho zastúpenia sťažovateľky v konaní o sťažnosti, čo je neprípustné. Nemôže byť preto úlohou ústavného   súdu   na   základe   všeobecnej   námietky   preskúmať   celý   obsah   napadnutého rozhodnutia a porovnávať ho s procesnými podaniami sťažovateľky v konaní. Vzhľadom na to,   že   krajský   súd   dal   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   udržateľnú   odpoveď na zásadnú   otázku   v konaní,   a ani   iné   námietky   sťažovateľky   nespochybňujú   ústavnú akceptovateľnosť jeho záverov, sa ústavný súd nemohol stotožniť ani s touto námietkou sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov (§ 109 ods. 2 OSP), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   nie   je   právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu   krajského   súdu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu Podstatou námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je nesúhlas   s názorom,   že   nedostatočné   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   uznesenia krajského súdu nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP, ale môže odôvodňovať   inak   prípustné   dovolanie,   ako   aj   všeobecná   námietka   o nedostatočnom odôvodnení tohto uznesenia.

Ústavný súd v súvislosti s týmito námietkami sťažovateľky musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo (v   okolnostiach   daného   prípadu)   dôjsť   k   namietanému   porušeniu   v   petite   sťažnosti označených práv.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil (a sťažovateľka ich ani neuvádza) osobitné dôvody, ktoré by odôvodňovali odlišný postup, zotrváva na opakovane vyslovenom závere (napr.   IV. ÚS 481/2011,   IV. ÚS 499/2011,   IV. ÚS 161/2012)   o ústavnej   udržateľnosti názoru   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   prípadný   nedostatok   riadneho   odôvodnenia dovolaním   napadnutého   rozsudku,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   alebo   nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ani námietka sťažovateľky, že sa týmto spôsobom   najvyšší   súd   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti (sťažovateľka uvádza iba uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 139/2011 z 12. októbra 2011), neobstojí. Ústavný súd už posudzoval prípady, v ktorých sťažovatelia (podobne ako sťažovateľka v tomto konaní) namietali, že reštriktívnym výkladom prípustnosti dovolania sa   najvyšší   súd   odkláňa   od   svojej   skoršej   rozhodovacej   činnosti   (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011).   Ústavný   súd   v týchto   prípadoch   skúmal,   či   najvyšší   súd   ponúkol dostatok presvedčivých dôvodov pre svoj záver, a to najmä v súvislosti s princípom právnej istoty   a so   záujmom   na   jednotnom   rozhodovaní   vo   veci.   Ústavný   súd   nezistil   dôvod odchýliť sa od uvedenej línie rozhodovacej činnosti a uzatvára, že najvyšší súd ústavne konformným spôsobom vysvetlil výklad § 237 písm. f) OSP.

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   najvyšší   súd   sa „nevyjadril   ku   konkrétnym okolnostiam   uvedeným   v podaniach   sťažovateľa,   pričom   sa   uchýlil   len   k mechanickému prepisu   už   raz   vyvodených   záverov   súdu   nižšieho   stupňa“. Odhliadnuc od   absentujúcej špecifikácie námietok, s ktorými sa najvyšší súd podľa sťažovateľky nemal zaoberať, je podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   odmietnutie   dovolania   ako   neprípustného samozrejmé,   že   najvyšší   súd   sa   nemusel   zaoberať   takými   námietkami,   ktoré   nie   sú relevantné na posúdenie prípustnosti dovolania.

Ústavný súd dospel k názoru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu obsahuje aj dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v časti   smerujúcej   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014