znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. K., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou v konaní vedenom pod sp. zn. 12 T/65/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2012   doručená   sťažnosť   V.   K.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 T/65/2008.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry H. podal 13. mája 2008 Okresnému súdu Humenné obžalobu podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku   na sťažovateľa pre prečin   výtržníctva   podľa   § 364 ods.   1 písm.   a) Trestného zákona a pre prečin útoku na orgán verejnej moci podľa § 322 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.   Predmetná   trestná   vec   bola   vedená   Okresným   súdom   Humenné   pod   sp. zn.   1 T/50/2008.

Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   č.   k.   3   Nto   15/2008-253   zo   7.   októbra   2008 predmetnú trestnú vec odňal Okresnému súdu Humenné a prikázal ju okresnému súdu, ktorý ju vedie pod sp. zn. 12 T/65/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom jeho trestného stíhania a podania obžaloby. Vo svojej sťažnosti ďalej uvádza:

„V predmetnej tr. veci OS Vranov nad Topľou nekonal 4 roky. Prvé pojednávanie vo veci nariadil až dňa 25. 07. 2012 (žaloba podaná na OS dňa 06. 05. 2008). Pojednávanie bolo uznesením OS odročené na deň 11. 10. 2012 z dôvodov pribrania súdnych znalcov z odboru   psychiatrie   za   účelom   posúdenia   môjho   duševného   zdravia.   Zápisnica z pojednávania zo dňa 25. 07. 2012 mi nebola doručená aj napriek mojim viacnásobným telefonickým žiadostiam.

Dňa 28. 09. 2012 ma v ranných hodinách o 7,00 hod. zobrala hliadka OO PZ H. z prechodného bydliska bez osobných dokladov. Predviedla ma na OO PZ a umiestnila do cely predbežného zadržania. O hodinu, t. j. 8,00 ma z cely zobrali, oznámili mi, že ma na základe   príkazu OS   Vranov   nad Topľou   majú   predviesť   na vyšetrenie   na psychiatrické oddelenie v P. Po príchode do P. znalci neboli prítomní. Policajná hliadka zistila telefónne číslo jedného zo znalcov, ktorého následne cez mobilný telefón kontaktovala. MUDr. K. M. v priebehu pol hodiny prišiel do nemocnice. O nariadení výkonu (zistenie môjho duševného zdravia) nemal žiadne vedomosti. Pýtal som sa znalca, či samotné vyšetrenie bude časovo náročné, nakoľko nemám so sebou osobné doklady a peniaze na cestu domov. Žiadal som hliadku, aby ma počkala a zobrala späť do H. Toto mi bolo hliadkou odmietnuté. Na cestu domov mi zapožičal peniaze súdny znalec.

Po príchode domov som v poštovej schránke našiel oznámenie o uložení zásielky. Tou zásielkou bolo uznesenie o nariadení vyšetrenia môjho duševného zdravia a pribratí dvoch znalcov. Dávam do pozornosti, že vyžiadanie znaleckého posudku je zo dňa 20. 09. 2012.   Do   pošty   podľa odtlačku pečiatky   bolo dané dňa   25.   09.   2012.   Ja som bol   bez predchádzajúceho   predvolania   predvedený   dňa   28.   09.   2012.   Uznesenie   o   nariadení vyšetrenia doručené na prvý pokus dňa 01. 10. 2012.

Poznamenávam, že všetky trestné veci, ktoré doposiaľ boli vedené proti mojej osobe pojednával na OS Humenné sudca JUDr. M. S. a dozoruje ako prokurátor JUDr. I. M. O námietkach zaujatosti rozhodujú sami. V dvoch prípadoch dokonca sudca odmietol konať vo veci námietky.   Mnov navrhovaný výkon úkonov dokazovania   zamieta.   Moje konanie hodnotí ako ohováranie predsedníčky bytového družstva, za čo ma aj odsudzuje. Tri krát som   bol   odsúdený   pre   tr.   čin   ohovárania   v   neprítomnosti   a   bez   obhájcu,   o   ktorého ustanovenie som žiadal podľa § 40 ods. 2 Tr. poriadku. Ani v jednom tr. konaní som nemal možnosť uplatniť právo záverečného slova. Dva krát mi sudca prerušil liečebný proces. V jednom   prípade   v   štádiu   predoperačných   vyšetrení.   Z   dôvodu,   aby   zabránil   natáčaniu reportáže reportérmi STV, v ich prítomnosti ma dal odviesť do výkonu trestu. Vo výkone trestu mi nebola poskytnutá adekvátna liečba,   čím došlo   k trvalému poškodeniu môjho telesného zdravia, v dôsledku čoho som vo veku 55 rokov v plnom invalidnom dôchodku. Dňa 08. 05. 2008 som sa mal podrobiť operačnému zákroku, ktorý som absolvoval až po návrate na slobodu. Rozpracovanú reportáž v roku 2008 prišli reportéri STV dokončiť v roku 2011. Celý mesiac november pracovali na jej dokončení. Dňa 28. 11. 2011 mala byť odvysielaná o 21 hod. 55min. na STV 1 v relácií REPORTÉRI. Jej odvysielaniu mocní a vo veci zainteresovaní zabránili.

Ďalej dávam ÚS na vedomie, že tr. konania vedené proti mojej osobe sú vedené na základe   mojich   aktivít   pri   poukazovaní   na   rozsiahlu   ekonomickú   tr.   činnosť   na   BD   H. Orgány činné v tr. konaní predsedníčke BD z osobitých dôvodov jednoznačne nadržiavajú. V súčasnosti vyvíjajú maximálne úsilie v snahe zbaviť ma spôsobilosti na právne úkony, aby som ako aktívny účastník v súdnych konaniach nemohol konať.

Pre ilustráciu uvádzam ako príklad skutočnosť, že predsedníčka BD Ing. M. S. vo veci poníženia základného zapisovaného imania (ďalej len ZZI) družstva ku ktorému došlo v roku 2001 orgánom činným v tr. konaní toto odôvodňovala 8 x navzájom si odporujúcimi výpoveďami. Každá nasledujúca jej odpoveď na otázku kam sa podelo 23 mil. SK ZZI popiera všetky jej predchádzajúce výpovede. Vo veci je vypočúvaná ako svedok napriek tomu ju orgány činné v tr. konaní nestíhajú za krivú svedeckú výpoveď a otázka 23 mil. Sk ich nezaujíma.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   Postupom   OS   Vranov   nad   Topľou   v trestnej   veci   proti   obžalovanému   V.   K. vedenej na OS Vranov nad Topľou bolo porušené právo sťažovateľa podľa čl. 16 ods. 1, 2, čl. 17 ods. 1, 2, 3, čl. 26 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1, 2, 3 protokolu č. 11 EU dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

... priznáva sťažovateľovi V. K. nar... finančné zadosťučinenie pre porušenie jeho Ústavou   SR   a   medzinárodnými   dohovormi   garantovaných   základných   ľudských   práv   a slobôd čiastku 100 000,- EUR..., ktoré mu je OS Vranov n. Topľou povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

OS   Vranov   nad   Topľou   prikazuje   nahradiť   trovy   konania   sťažovateľa   V.   K.   v sume  ...............   EUR   na   účet   právneho zástupcu JUDr.  .......   advokátskej kancelárii   do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

OS Vranov nad Topľou prikazuje zastaviť konanie vedené pod spis. zn.: 12T/65/08, nakoľko skutky, pre ktoré bolo tr. stíhanie začaté, nie sú trestnými činmi podľa príslušného ustanovenia zákona č. 300/2005 Z. z.

Ústavný   súd   ukladá   OS   Vranov   nad   Topľou   povinnosť   uhradiť   trovy   konania   v sume........... EUR... na účet kancelárie   ÚS SR č... vedený v štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie „článku   6   ods.   1,   2,   3 protokolu   č.   11   EU   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd“.   Protokol   č.   11 k dohovoru mení kontrolný systém založený dohovorom. Článok 6 v protokole č. 11 sa nečlení na odseky a z hľadiska obsahu sa netýka žiadneho ľudského práva alebo slobody. Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru.

Vychádzajúc zo znenia petitu a z obsahu sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta

- porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 T/65/2008 a tiež

- porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 T/65/2008.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2, čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní. V sťažnosti poukazuje na postup orgánov činných v trestnom konaní v iných trestných konaniach, poukazuje na okolnosti, ktoré viedli k jeho trestnému stíhaniu (hospodárenie na Bytovom družstve v H. a pod.). V sťažnosti   tiež   namieta   postup   policajtov,   ktorí   ho   predviedli   na   vyšetrenie   k znalcom   z odboru psychiatrie do P. bez toho, aby mu predtým bolo riadne doručené predvolanie na vyšetrenie. Rovnako tak namieta, že mu nebolo včas doručené uznesenie o pribratí znalcov a uznesenie (príkaz), ktorým bolo nariadené vyšetrenie jeho duševného stavu.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011, IV. ÚS 298/2011).

Ústavný   súd,   viazaný   vymedzením   porušovateľa   jeho   práv   v   petite   sťažnosti, v súvislosti s námietkami sťažovateľa spojenými s pribratím znalcov, nariadením vyšetrenia duševného stavu   sťažovateľa a   jeho predvedením   k   znalcom   uvádza,   že   sťažovateľ má možnosť namietať nezákonnosť uvedeného postupu okresného súdu, prípadne policajtov v ďalšom priebehu trestného konania (dokonca aj po rozhodnutí súdu prvého stupňa má možnosť namietať, že toto rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku). V rámci trestného konania sa obvinenému   poskytuje celý   systém   opravných   prostriedkov   proti   rozhodnutiam   orgánov činných v trestnom konaní, napr. sťažnosť (§ 185 Trestného poriadku), odvolanie (§ 306 a nasl.   Trestného   poriadku),   dovolanie   (§   368   a   nasl.   Trestného   poriadku)   a   pod. Na rozhodovanie o námietkach a výhradách voči postupu a rozhodnutiam orgánov činným v trestnom   konaní,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   vo   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd   nemá právomoc.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe   subsidiarity.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ústavný súd opakovane vyslovil, že pri sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prostredníctvom   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   využitia   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého majú sťažovatelia právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Navyše, v danom prípade ide o trestné konanie, v rámci ktorého má sťažovateľ tiež právo podať sťažnosť pre nečinnosť na nadriadenom súde podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj   so   základným   právom   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Rovnako tak za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd považuje aj sťažnosť na nečinnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku (II. ÚS 31/09, IV. ÚS 296/2010, IV. ÚS 75/2012). Účinnosť týchto   právnych   prostriedkov   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na § 64 ods. 1 zákona o súdoch, podľa ktorého „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný   súd   v   prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   pred   všeobecným   súdom, vyžaduje,   aby   sťažovatelia   preukázali,   že   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu podali sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v rámci   sústavy   všeobecných   súdov   a   v   trestnom   konaní,   príp.   aj   podľa   §   55   ods.   3 Trestného poriadku.

V súvislosti s už uvedeným ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu listom č. 1 Spr0/210/2013 z 13. marca 2013   oznámil,   že „podľa   zistenia   u   riaditeľa   správy   súdu   a   preskúmaní   sťažností   do dnešného dňa tunajší súd neeviduje žiadnu sťažnosť, ktorú by podal V. K. týkajúcu sa spisu 12T 65/2008“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne   skutočnosti,   ktorými   by   preukazoval,   že uvedené právne prostriedky   ochrany jeho základného práva   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyužil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní konštatoval, že sťažovateľ nevyužil v doterajšom priebehu namietaného konania právne prostriedky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, ktoré mu zákon   o súdoch   a Trestný   poriadok   účinne poskytujú, a preto sťažnosť odmietol v tejto časti ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd zdôrazňuje, že ak okresný súd po predchádzajúcom uplatnení sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, príp. sťažnosti podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku naďalej bude v namietanom konaní nečinný, resp. nebude   postupovať   efektívne   (a   to   už   aj   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania),   sťažovateľovi   nebude   nič   brániť   v   tom,   aby   opätovne   podal   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013