znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   Spojené   kráľovstvo   Veľkej Británie a Severného Írska, zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 44/2010 z 26. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011 faxom   a   8.   apríla   2011   poštou   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   Spojené kráľovstvo   Veľkej   Británie   a   Severného   Írska   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 44/2010 z 26. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „dňa 26. 01. 2011 vydal Najvyšší súd Slovenskej   republiky   uznesenie   sp.   zn.   2   Obdo   44/2010,   ktorým   odložil   vykonateľnosť uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. augusta 2010 sp. zn. 2 CoKR/17/2010- 634 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní; uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 07. 02. 2011.

Na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. augusta 2010 sp. zn. 2 CoKR/17/2010-634   pritom   došlo   k   zastaveniu   konkurzného   konania (vyhláseného   na majetok sťažovateľky, pozn.).“.

Sťažovateľka tvrdí, že „ustanovením § 197 ods. 4 ZoKR je expressis verbis daná neprípustnosť   odloženia   vykonateľnosti   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 2 CoKR/17/2010-634   zo   dňa   23.   08.   2010,   nakoľko   sa   jedná   o   rozhodnutie   vydané v konkurznom konaní.

Rovnako,   je   nepochybné,   že   z   ustanovenia   §   198   ods.   1   ZoKR   expressis   verbis vyplýva   neprípustnosť   dovolania   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 2 CoKR/17/2010-634 zo dňa 23. 08. 2010.“.

Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/I7/2010-634 zo dňa 23. 08. 2010), na základe ktorého krajský súd v súlade s § 32 ods. 3 ZoKR zastavil slovenské konkurzné konanie na majetok spoločnosti G., nie je rozhodnutím, v prípade ktorého by mohol byť nariadený výkon rozhodnutia.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   máme   za   to,   že   sťažnosťou   napádané   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obcdo 44/2010 zo dňa 26. 01. 2011 je contra legem, pričom takéto rozhodnutie nemôže z hľadiska čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru obstáť.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Obcdo (sťažovateľka má zrejme na mysli „2 Obdo“, pozn.) 44/2010 zo dňa 26. 01. 2011 nerešpektujúcim princíp právneho štátu založeného na úcte k základným právam a slobodám podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   a   právo   na   spravodlivý   proces   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochranu ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 44/2010 zo dňa 26.   01.   2011,   ktorý   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odložil   vykonateľnosť   uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. augusta 2010 sp. zn. 2CoKR/17/2010-634 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že odklad vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoKR 17/2010 z 23. augusta 2010 o zastavení konkurzného konania je neprípustný, pretože ide o rozhodnutie vydané v konkurznom konaní.

Zo sťažnosti sťažovateľky, z jej príloh a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka je zahraničnou právnickou osobou, jej registrovaným sídlom je Veľká Británia. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 K 4/2010 z 9. februára 2010 začal proti sťažovateľke (ako dlžníkovi) konkurzné konanie na základe návrhu z 25. januára 2010 podaného veriteľom Ing. J. N., P. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý súdu preukázal, že má proti sťažovateľke pohľadávku v sume 57 490 GBP. Okresný súd dospel   k záveru, že na území Slovenskej   republiky sa nachádza centrum hlavných záujmov sťažovateľky, a preto je v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000   o konkurznom   konaní   (ďalej   len   „nariadenie“)   daná   právomoc   súdov   Slovenskej republiky na začatie hlavného konkurzného konania a rozhodným právom v zmysle čl. 4 ods. 1 nariadenia je právny poriadok Slovenskej republiky. Z dôvodu neosvedčenia svojej platobnej schopnosti podľa § 19 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) okresný súd uznesením sp. zn. 3 K 4/2010 z 22. februára 2010 vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľky a vyzval veriteľov, aby v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 26. februára 2010.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   (dlžníka)   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 2 CoKR 17/2010   z   23.   augusta   2010   rozhodol   o   zastavení   konkurzného   konania vyhláseného   na   majetok   dlžníka.   Podľa   odvolacieho   súdu   dôvodom   na   zastavenie konkurzného   konania   bola   skutočnosť,   že   súdu   nebolo   známe,   že   o   začatí   hlavného insolvenčného   konania   rozhodol   22.   januára   2010   High   Court   of   Justice   v   Londýne. Vydaním   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   3   K   4/2010   z   9.   februára   2010   o   začatí konkurzného konania ako hlavného konania a uznesenia sp. zn. 3 K 4/2010 z 22. februára 2010 o vyhlásení konkurzu teda podľa odvolacieho súdu reálne došlo k porušeniu princípu univerzality a priority vyplývajúceho z bodu 22 preambuly a čl. 16 ods. 1 prvého pododseku nariadenia.   Uznesenie   krajského   súdu   o   zastavení   konkurzného   konania   na   majetok sťažovateľky nadobudlo právoplatnosť 10. novembra 2010.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Podľa dovolateľa odvolací súd arbitrárne rozhodol o zastavení konkurzného konania tým, že svoje skutkové a právne závery riadne neodôvodnil. Súčasne navrhovateľ navrhol odloženie vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 44/2010 z 26. januára 2011 odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 CoKR 17/2010 z 23. augusta 2010 až do rozhodnutia o dovolaní (podaného navrhovateľom). V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd iba uviedol, že „podľa § 243 O. s. p. pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

S poukazom na vyššie citované ustanovenie Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd   dovolací,   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   odvolacieho   súdu   zo   dňa 23. augusta 2010 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní.“.

Ústavný súd zistil, že medzičasom najvyšší súd o dovolaní navrhovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 2 Obdo 44/2010 z 20. decembra 2011 tak, že ho odmietol ako neprípustné dôvodiac, že podľa § 198 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

Podľa   čl.   142   ods.   4   ústavy   výklad a   uplatňovanie ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 196 zákona č. 7/2005 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné   konanie   a   konanie   o   oddlžení   sa   primerane   použijú   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 197 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. odklad vykonateľnosti v konaní podľa tohto zákona nie je prípustný.

Podľa § 198 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní alebo   v   konaní   o   oddlžení   je   odvolanie   prípustné,   len   ak   to   ustanovuje   tento   zákon. Dovolanie   ani   mimoriadne   dovolanie   proti   uzneseniu   vydanému   v   konaní   podľa   tohto zákona nie je prípustné.

K obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ústavného súdu patrí aj to, aby účastník konania nebol vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia mimoriadneho   opravného   súdu,   ak   neboli   splnené   ústavné   a   zákonom   ustanovené predpoklady na to, aby opravný súd vo veci konal a rozhodoval.

Z   okolností   posudzovanej   veci   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd namietaným   uznesením   z 26. januára   2011   až   do   rozhodnutia   o   dovolaní,   ktoré   podal navrhovateľ,   odložil   vykonateľnosť   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoKR   17/2010 z 23. augusta 2010 o zastavení konkurzného konania na majetok sťažovateľky. Dovolací súd   pritom   založil   namietané   rozhodnutie,   ktorým   odložil   vykonateľnosť   rozhodnutia odvolacieho krajského súdu na aplikácii § 243 OSP, hoci zákon č. 7/2005 Z. z. má osobitnú procesnú úpravu v § 197 ods. 4.

Z ďalšieho postupu a rozhodnutia dovolacieho súdu však vyplýva, že odmietnutím dovolania navrhovateľa ako neprípustného podľa zákona č. 7/2005 Z. z. ako zákona lex specialis   k Občianskemu   súdnemu   poriadku   v   zásade   napravil   svoje   pochybenie,   ktoré spočívalo v použití neadekvátnej právnej úpravy na procesnú situáciu (návrh navrhovateľa na odklad výkonu rozhodnutia odvolacieho súdu), ktorá vznikla po právoplatnom zastavení konkurzného   konania   na   majetok   sťažovateľky.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   išlo o pochybenie, ktoré mohlo mať v okolnostiach posudzovanej veci aj ústavný rozmer.

Výrok   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   CoKR   17/2010   z   23.   augusta   2010 o zastavení   konkurzného   konania   na   majetok   dlžníka   sa   stal   vykonateľným,   len   čo nadobudol   právoplatnosť (§   161 ods.   2 OSP),   t.   j. 10.   novembra 2010.   Vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré neukladá povinnosť na plnenie, sa prejavuje v tom, že účastníci konania sú   týmto   výrokom   viazaní.   V   takomto   prípade   už   stráca   pochybenie   najvyššieho   súdu týkajúce sa jeho rozhodnutia o odklade vykonateľnosti predmetného uznesenia krajského súdu právnu relevanciu, pretože v čase predbežného prerokovania sťažnosti už nemá vplyv na právne postavenie sťažovateľky, keďže uznesením najvyššieho súdu z 20. decembra 2011   o   odmietnutí   dovolania   navrhovateľa   (právoplatného   2.   februára   2012)   bolo sťažnosťou   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   z   26.   januára   2011   o   odklade vykonateľnosti uznesenia krajského súdu z 23. augusta 2010 „konzumované“.

V nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   ustálený právny názor, podľa ktorého ak bola náprava procesných pochybení vo veci sťažovateľky vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie označených základných práv sťažovateľky (napr. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08).

Vzhľadom na materiálny prístup k chápaniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a vzhľadom na ďalšie okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zohľadňujúc skutočnosť, že najvyšší súd svojím ďalším   postupom   a rozhodnutím   odstránil   pochybenie,   ktorého   sa   dopustil   namietaným uznesením, dospel k záveru, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti už neexistujú relevantné   dôvody   na   vyslovenie   porušenia   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľky, a preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti požiadal sudca spravodajca najvyšší súd o súčinnosť, pričom   v tejto   súvislosti   bola   predsedom   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu (konajúceho   zastupujúc   predsedu   najvyššieho   súdu)   vznesená   námietka   zaujatosti   proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, o ktorej v súlade s platným rozvrhom práce ústavného   súdu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   99/2012 z 29. februára 2012 tak, že namietaných sudcov z výkonu sudcovskej funkcie nevylúčil. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období do rozhodnutia I. senátu ústavného súdu o námietke zaujatosti vo veci nemohol konať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012