znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   M.   B. a J. B.,   obaja bytom K.,   zastúpených   advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   1   ods.   1   a 2   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd všeobecne záväzným nariadením obce Ž. č. 5 z 12. apríla 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. a J. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2010   doručená   sťažnosť   M.   B.   a J.   B.,   obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. T. Š., K., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) všeobecne záväzným nariadením obce Ž. č. 5 z 12. apríla 2002.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú: «Sťažovatelia   vlastnia   stavebný   pozemok,   parcelu č.   247/2 v   katastrálnom území odporcu. Táto skutočnosť nie je medzi účastníkmi sporná.

Obec   prijala   12.4.2002   Všeobecne   záväzné   nariadenie   č.   5/2002,   ktorým   bol vytvorený   tzv.   Územný   plán   zóny.   Jeho   súčasťou   je   prístupová   komunikácia   k   ďalším pozemkom.   Plán   je   spracovaný   tak,   že   táto   komunikácia   sa   vytvorí   z   časti   pozemku, patriaceho sťažovateľom.

Dôsledkom uvedenej skutočnosti bolo, že obec odmietla vydať sťažovateľom stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu. Pre porušenie § 23 ods. 3/ Stavebného zákona podal Krajský prokurátor v K. protest č. konania Kd 2080/04-24 v uvedenej veci, no obec mu nevyhovela. Žalobu, resp. konanie onej príslušný súd (okres Košice - okolie) zastavil pre nedostatok aktívnej legitimácie sťažovateľov s poukazom na § 250zfa O.s.p., podľa ktorého má túto legitimáciu iba prokurátor. Išlo o žalobu na zrušenie uvedeného uznesenia. Podnet na preskúmanie nezákonného postupu odporcu, podaný okresnej prokuratúre bol ako vyplýva z pripojenej odpovede „vybavený“ neprijateľným spôsobom: skonštatoval porušenie normy Stavebného zákona č. 50/1976 Zb. v znení zmien, nepravdivo uviedol, že požiadavka sťažovateľov bola „čiastočne zohľadnená“ a v podstate odobril porušovanie ich práv na ochranu majetku. Pritom práve prokurátorom vytknuté porušenie § 30 ods. 4/ zák. č. 50/1976 Zb. malo za následok zásah do nich. Poukazujem na rozhodnutie ESĽP vo veci Beyeler vs Taliansko z roku 2000 v časti o dodržaní procesných pravidiel. Ustanovenie s kogentným charakterom má zabrániť neistote, pretrvávajúcej neprimeranú dobu. Treba pritom pripomenúť, že liknavý postup obce sa ťahá takmer tri desaťročia! Keď podstatná časť doby je mimo tohto posudzovania.

Sťažovatelia   sú   presvedčení,   že   VZN   č.   5/2002   v   otázke   dôvodu   obmedzenia   ich vlastníctva   v   súčasnosti   nespĺňa   kritérium   verejného   záujmu.   Ide   prakticky   o uprednostnenie niekoľkých jednotlivcov na ich úkor. Podľa ich názoru je neochota odporcu prijať iné vhodné riešenie motivované tým, že sú v obci „cudzinci“. Obmedzené možnosti súdu zasahovať konkrétne do rozhodovania o tejto autonómnej oblasti nevylučujú právomoc zakomponovať do svojich úvah a rozhodnutia aj tento dôležitý aspekt.

Sťažovatelia   sú   si   vedomí   možností   zásahov   do   vlastníckeho   práva,   ak   príslušný orgán rešpektuje obsah a podmienky čl. 20 ods. 4/ Ústavy SR. Rovnako sú im známe limity týchto zásahov, určené čl. 1 ods. 1/ Protokolu č. 1 k Dohovoru. Vychádzajúc zo záveru, prijatého v konaní II.ÚS 103/02 a III.ÚS 176/03, týkajúceho sa spôsobilosti všeobecne záväzného nariadenia obce rovnakého (v zásadnej otázke charakteru zasiahnuť priamo do základného práva na ochranu majetku treba doterajšie snahy o nápravu prostredníctvom či už prokurátora alebo súdnej žaloby za neefektívne. Sťažovatelia však u obce neuspeli so žiadosťou o vydanie stavebného povolenia. Odporca - obec - sa odvolal práve na uvádzané VZN a to napriek zjavne nezákonnému postupu pri prijímaní, tak pri jeho prolongácii. Porušuje tým právo sťažovateľov v namietanom rozsahu, pretože sa vlastníctvo pozemku pre zamýšľaný cieľ stalo bezpredmetným a jeho hodnota vzhľadom na faktické vyvlastnenie výrazne   klesla.   Nezanedbateľným   faktom   je   neodôvodnene   dlhé   obdobie   zneužívania právomoci obce v prejednávanom vzťahu. Podľa sťažovateľov prichádza do úvahy viacero rozumnejších   riešení,   ako   VZN   predpokladá   dotyčne   prístupovej   komunikácie,   no   ich presadenie naráža na súkromné dôvody starostu.

Situácia sťažovateľov je prakticky totožná ako v prípade Sporrong a Lönnroth vs Švédsko, 1982, prejednanom ESĽP so záverom o porušení rovnováhy medzi požiadavkami ochrany práv jednotlivca a tzv. všeobecného záujmu. Úvahy, postup a závery v uvedenej veci kopíruje aj rozhodnutie vo veci Elia S. r. o. vs Taliansko. 2001.

Obec, reprezentovaná starostom nemá naozajstný záujem vec definitívne vyriešiť. Možno pripustiť, že toto a iné konania postup urýchlia. Nevymažú však doterajšie obdobie porušovania základného práva sťažovateľov.

Vyššie uvedené problémy so stavebným povolením boli riešené obcou (rozhodnutie č. 300/2010   z   30.4.2010)   a   krajským   stavebným   úradom   (rozhodnutie   2010/00714 z 20.7.2010). Výsledok týchto konaní spolu s dôvodmi, pre ktoré bolo v konečnom dôsledku zastavené vychádza, resp. opiera sa o dosiaľ existujúci stav, daný VZN. Boli absolútne formálne, pretože po zabratí časti dotknutého pozemku je na zvyšku objektívne vylúčené stavbu zriadiť. V uvedenom zmysle by skončili všetky žiadosti sťažovateľov. Ich úsilie preto smeruje k odstráneniu svojvôle pri voľbe technických detailov VZN, pričom nie je pre nich zaujímavá otázka náhrady za prípadné vyvlastnenie pozemku.

S   poukazom   na   závažnosť   dopadu   namietnutého   porušovania   práv   uplatňujú sťažovatelia   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Pozemok   nadobúdali v presvedčení,   že   ide   a   pôjde   o   plnohodnotný   stavebný   pozemok   a   že   pri   objektívnom uvažovaní nemôže vniknúť situácia, rovná súčasnej. Sú značne deprimovaní a frustrovaní z formy jednania starostu, neprístupného akýmkoľvek argumentom.»

Navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol: „1/ Obec Ž.   postupom v rozpore s § 30 ods.   4/ zákona č.   50/1976 Z.z.   v znení neskorších predpisov vo veci Všeobecne záväzného nariadenia č. 5 z 12.4.2002 porušuje základné právo sťažovateľov na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1/ a 4/ Ústavy SR a pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1/ a 2/ Protokolu č. 1 k Dohovoru vo vzťahu k parcele č. 247/2 kat. úz. Ž.

2/ Obci Ž. sa prikazuje obnoviť stav pred porušením uvedených základných práv sťažovateľov Všeobecne záväzným nariadením č. 5 z 12.4.2002 a toto Všeobecne záväzné nariadenie zrušuje.

3/   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie po 2.500,-Eur.

4/ Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom právo na náhradu trov právneho zastúpenia.“

Právny zástupca sťažovateľov vzniesol proti členom IV. senátu, a to JUDr. Ľudmile Gajdošíkovej a JUDr. Ladislavovi Oroszovi námietku predpojatosti v súvislosti s predbežne prerokovanou   vecou   vedenou   pod   sp.   zn.   Rvp   7374/2010.   Obaja   sudcovia   v súvislosti s namietanou predpojatosťou vyslovili, že sa necítia byť vo veci zaujatí. Vo veci sp. zn. Rvp 7374/2010   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením   sp.   zn.   I.   ÚS   165/2011 z 27. apríla 2011 v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na rok 2011 (ďalej len „rozvrh práce“) o nepredpojatosti namietaných sudcov. Štvrtý senát ústavného súdu preto vo veci rozhodoval v zložení uvedenom v rozvrhu práce.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona   a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku v súlade   so   všeobecným   záujmom   a   zabezpečili   platenie   daní   a   iných   poplatkov   alebo pokút.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže   ísť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovatelia namietajú, že „Obec Ž.   postupom v rozpore s § 30 ods.   4/ zákona č. 50/1976 Z.z. v znení neskorších predpisov vo veci Všeobecne záväzného nariadenia č. 5 z 12.4.2002   porušuje   základné   právo   sťažovateľov   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20 ods. 1/ a 4/ Ústavy SR a pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1/ a 2/ Protokolu č. 1 k Dohovoru vo vzťahu k parcele č. 247/2 kat. úz. Ž.“; z citovaného možno vyvodiť, že sťažovatelia namietajú v zásade porušenie svojich práv všeobecne záväzným nariadením obce Ž. č. 5 z 12. apríla 2002.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa čl. 68 ústavy vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec (a aj   vyšší   územný   celok)   vydávať   všeobecne   záväzné   nariadenia,   ktoré   je   jedným z prameňov práva, t. j. právnym predpisom aj keď s obmedzenou územnou pôsobnosťou vzťahujúcou sa len na územie obce (resp. vyšší územný celok).

Z čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že k porušeniu základných práv sťažovateľov môže dôjsť   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   t.   j.   individuálnymi právnymi aktmi, medzi ktoré nemožno zaradiť všeobecne záväzné nariadenia obcí, ktoré ak sú vydané či už podľa čl. 68 alebo čl. 71 ústavy,   sú normatívnymi právnymi aktmi, t. j. ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený rozhodovať o porušení základných práv fyzických osôb a právnických osôb normatívnymi právnymi aktmi.

Sťažovatelia   sa   síce   domáhajú   v konaní   o sťažnosti   vyslovenia   porušenia   svojich práv všeobecný záväzným nariadením obce, avšak predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť otázka, ktorú žiadajú v tomto konaní riešiť. Ústavný súd totižto nemôže v konaní o sťažnosti rozhodnúť, že obec porušila svojím všeobecne záväzným nariadením označené základné práva a práva sťažovateľov. K záveru o porušení čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu označeným všeobecne záväzným nariadením obce by ústavný súd mohol dospieť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy, a to aj vtedy len za predpokladu, ak o nich nerozhoduje iný súd. Dňa 15. októbra 2008 nadobudol účinnosť zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal Občiansky súdny poriadok. Týmto dňom bolo zverené do právomoci všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva rozhodovať v konaní o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce a vyššieho územného celku so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy (§ 250zfa Občianskeho súdneho poriadku), t. j. táto časť konania o súlade právnych predpisov spadá do právomoci všeobecných súdov.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru   (IV.   ÚS   100/2011)   v   obdobných   veciach   aj   napriek   tomu,   že   sťažovatelia v sťažnosti preukazujú, že ju poznajú.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto   žiadne   z   nich   nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pre   ústavným   súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní o   súlade   právnych   predpisov   podľa čl. 125 ústavy.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   došlo   priamo   ustanovením   normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (IV. ÚS 306/08, m. m. III. ÚS 18/02). Ústavný súd ďalej poznamenáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti slúži   iný   typ   konania   (konanie   o   súlade   právnych   predpisov).   Z   tohto   dôvodu   takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore   medzi   typom   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorý   sťažovatelia   zvolili, a obsahom sťažnosti (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) považoval za potrebné ešte zdôrazniť, že je pri výkone svojej jurisdikcie tiež viazaný ústavným princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto môže uplatňovať   svoje   právomoci   iba   v   zákonnom   a   ústavnom   rámci,   čo   sa   považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi argumentmi sťažovateľov obsiahnutými v ich sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (m. m. IV. ÚS 306/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že sťažovatelia sa svojou sťažnosťou podanou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhali vo svojej podstate konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, a preto ich sťažnosť v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011