znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/2010-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. R., T., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín   v konaní vedenom   pod sp. zn. 8 C 41/2000,   za   účasti Okresného súdu   Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 41/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému súdu Trenčín   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 41/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500   €   (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   I.   R.   trovy   konania   v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 196/2010 z 19. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie sťažnosť   I.   R.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 41/2000 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   19.   januára   2000   okresnému   súdu žalobu o zaplatenie nájomného za užívanie nebytových priestorov.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň požadovala priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 532/10 doručeným ústavnému súdu 14. júna 2010, v ktorom okrem chronológie procesných úkonov v doterajšom priebehu napadnutého konania uviedol:

„Dĺžka konania je zapríčinená zmenami návrhu – naposledy podaním doručeným 29,. 12009,   keď   nie   je   zrejmé,   čoho   sa   domáha   (výška   plnenia),   nepripravenosťou navrhovateľky   predložiť   ucelené   dôkazy   k preukazovanému   nároku,   keď   viackrát po pojednávaniach   predkladala   ďalšie   listinné   dôkazy   a priebežne   navrhovala predvolávanie ďalších svedkov. Taktiež úmrtie odporcu 1) a v neposlednej rade aj zmena zákonnej sudkyne v dôsledku odchodu konajúcej sudkyne na iný súd.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 19. júla 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Sťažovateľka   ako   žalobca   podala   dňa   19. 01. 2000   na   Okresnom   súde   Trenčín (u Porušovateľa) proti žalovanému v prvom rade: B. Š... a žalovanému v druhom rade: S. Z... (ďalej len „žalovaní“) Žalobu o zaplatenie nájmu za užívanie nebytových priestorov zo   dňa   18. 01. 2000   (ďalej   aj   len   „Žaloba“),   ktorú   sme   priložili   v   prílohe   k   ústavnej sťažnosti. Do dnešného dňa Porušovateľ ako súd prvého stupňa v rámci prvostupňového konania nerozhodol v uvedenej veci a konať začal až na písomné upozornenia Sťažovateľky, pričom   sám   súd   priznáva   vo   svojich   doterajších   vyjadreniach   (ktoré   tvoria   prílohu k ústavnej sťažnosti), že dochádza k prieťahom v súdnom konaní.

Po dvoch rokoch od podania žaloby na súd Sťažovateľka listom zo dňa 11. 01. 2002 upozornila   súd   na   skutočnosť,   že   vo   veci   nezačal   konať,   nebolo   vytýčené   žiadne pojednávanie – na čo súd konal tak, že vytýčil prvé pojednávanie na deň 27. 03. 2002, po viac ako dvoch rokoch.

Po tom ako Sťažovateľka podala Sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky začal Okresný súd Trenčín spochybňovať predmetnú žalobu. Sťažovateľka v tom samozrejme vidí len akt pomsty za to, že sa odvážila brániť svoje ústavou garantované práva a sťažovať sa na postup súdu na Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Vyjadrenie Okresného súdu Trenčín obsahuje viaceré nepravdivé a klamlivé tvrdenia s cieľom obhájiť porušovanie ústavných práv Sťažovateľky a to najmä tvrdeniami, že nie je zrejmé – čoho sa navrhovateľka domáha. No ak by toto nebolo súdu prvého stupňa zrejmé, tak   za   10   rokov   od   podania   žaloby   mohol   rozhodnúť   v   zmysle   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Záverom si dovoľujem poukázať na dôkazy priložené k podanej ústavnej sťažnosti – z ktorých   je   nepochybné,   že   Okresný   súd   Trenčín   viac   krát   v   minulosti   písomne   uznal prieťahy   v   uvedenom   súdnom   konaní   –   a   to   ako   reakciu   na   sťažnosti   navrhovateľky (Sťažovateľky) a preto sa nám zdá absurdná a až komická snaha Okresného súdu Trenčín v súčasnosti to popierať. Navyše v právnom štáte (ktorý Slovenská republika deklaruje, že je) nie je mysliteľné, aby konanie na súde prvého stupňa trvalo 10 a viac rokov (navyše nevieme kedy skončí) – pričom máme za to, že v predmetnom prípade došlo nepochybne ku jednoznačnému   porušeniu   základného   práva   Sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   to   postupom Okresného súdu Trenčín v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 41/2000.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 8 C 41/2000 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 19. januára 2000 bola okresnému súdu doručená žaloba sťažovateľky „o zaplatenie nájmu za užívanie nebytových priestorov“,

- 30. mája 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu (súdny poplatok bol uhradený 13. júna 2001),

- 28. júna 2001 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k žalobe,

- 23. januára 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 27. marec 2002,

- 13. marca 2002 okresný súd termín pojednávania určený na 27. marec 2002 zrušil,

- z úradného záznamu z 26. marca 2002 vyplýva, že zákonná sudkyňa uvedeným dňom nie je oprávnená vo veci konať, pretože jej uplynulo štvorročné funkčné obdobie výkonu funkcie sudcu,

- z úradného záznamu z 5. októbra 2002 vyplýva, že zákonná sudkyňa bola následne 4. októbra 2002 vymenovaná prezidentom Slovenskej republiky za sudkyňu bez časového obmedzenia,

- 24. októbra 2002 okresný súd nariadil termín pojednávania na 25. november 2002, ktoré sa však neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne,

- 13. januára 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. február 2003, ktoré však odročil na 9. apríl 2003 z dôvodu nutnosti predvolania svedkov,

- pojednávanie nariadené na 9. apríl 2003 sa na žiadosť právneho zástupcu odporcov neuskutočnilo a bolo odročené na 18. jún 2003,

-   pojednávanie   uskutočnené   18.   júna   2003   bolo   na   žiadosť   účastníkov   konania v súvislosti so snahou uzavrieť vo veci mimosúdnu dohodu odročené s tým, že okresný súd poskytol účastníkom konania na tento účel mesačnú lehotu,

- okresný súd prípisom z 15. augusta 2003 vyzval účastníkov konania, aby oznámili výsledok pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody,

- sťažovateľka listom doručeným okresnému súdu 19. augusta 2003 oznámila, že k uzavretiu   mimosúdnej   dohody   nedošlo,   a preto   žiada   o nariadenie   ďalšieho   termínu pojednávania vo veci samej,

- okresný súd prípisom zo 16. septembra 2003 vyzval sťažovateľku, aby oznámila adresu svedka P. B. (sťažovateľka tak urobila 1. októbra 2003),

- okresný súd prípisom z 1. apríla 2005 vyzval sťažovateľku, aby obratom oznámila, či   je v jej   možnostiach   zabezpečiť   účasť   svedka   P.   B.   (nachádzajúceho   sa   v zahraničí) na pojednávaní,

- 19. augusta 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. október 2005,

- okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 26. októbra 2005 pripustil rozšírenie žaloby   o nárok   na   zaplatenie   nájomného   za   garáž   voči   odporkyni   v 2.   rade   a odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu nutnosti doplnenia dokazovania,

-   okresný   súd   prípismi   z 30.   novembra   2005   a 1.   marca   2006   zaslal   vyžiadané dokumenty na vyjadrenie účastníkom konania,

- okresný súd uznesením z 19. júna 2006 ustanovil znaleckú organizáciu a uložil jej, aby mu v lehote 60 dní predložila znalecký posudok,

- odporcovia v 1. a 2. rade podali okresnému súdu 2. novembra 2006 odvolanie proti jeho uzneseniu č. k. 8 C 41/2000-162, ktorým bola priznaná odmena znaleckej organizácii,

- 21. novembra 2006 bol súdny spis pridelený na prerokovanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni,

- prípisom zo 17. mája 2007 bol súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odporcov v 1. a 2. rade proti uzneseniu č. k. 8 C 41/2000-162 Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“),

- krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 159/2007 z 20. júna 2007 zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu a súdny spis bol okresnému súdu vrátený 16. júla 2007,

- okresný súd 16. júla 2007 vec pridelil na prerokovanie a rozhodnutie opäť novej zákonnej sudkyni,

- 28. augusta 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 16. október 2007,

-   okresný   súd   pojednávanie   uskutočnené   16.   októbra   2007   odročil   na   neurčito z dôvodu nutnosti ďalšieho doplnenia dokazovania,

-   23.   októbra   2007   odporcovia   predložili   okresnému   súdu   znalecký   posudok č. 34/2004, ktorý na ich podnet vypracoval znalec Ing. J. T.,

- 19. marca 2008 právny zástupca odporcov oznámil okresnému súdu, že 2. decembra 2007   zomrel   odporca   v 1.   rade Š. B.,   pričom   mu súčasne   oznámil mená a adresy   jeho dedičov,

-   okresný   súd   prípismi   zo   17.   septembra   2008   a z   19.   novembra   2008   žiadal od notárky   poverenej   prerokovaním   dedičskej   veci   po   odporcovi   v   1.   rade   oznámenie okruhu dedičov po poručiteľovi (notárka tak urobila oznámením doručeným 25. novembra 2008),

- okresný súd prípisom z 9. júna 2009 požiadal notárku o oznámenie, či dedičské konanie po odporcovi v 1. rade bolo právoplatne skončené (osvedčenie o dedičstve bolo okresnému súdu predložené 20. októbra 2009),

- zákonná sudkyňa pokynom kancelárii z 29. marca 2010 žiadala predložiť súdny spis   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi „na   prípravu   rozhodnutia   o doplnení   znaleckého posudku na výpočet nájomného na celú predmetnú nehnuteľnosť“,

- okresný súd prípisom z 12. mája 2010 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní „spresnila návrh“,

- sťažovateľka podaniami doručenými okresnému súdu 2. a 7. júna 2010 predložila požadované upresnenie návrhu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súdneho   spisu   vyplýva,   že   predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie o sťažovateľkou   uplatnenom   nároku   na   zaplatenie   nájomného   za   užívanie   nebytových priestorov.   Vec   nie   je   právne   zložitá,   o čom   svedčí   dostatok   stabilizovanej   judikatúry všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti veci v súvislosti s tým, že sťažovateľka v priebehu konania menila, resp. upresňovala rozsah uplatneného nároku, na čo vo svojom vyjadrení k sťažnosti poukazoval aj podpredseda okresného súdu. Uvedená   skutočnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   okresný   súd   zbaviť zodpovednosti   za   stav,   v akom   sa   napadnuté   konanie   nachádza   v čase   meritórneho prerokovania sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania   v procesnom   postavení   navrhovateľky.   Z obsahu   zapožičaného   súvisiaceho súdneho spisu okrem iného vyplýva, že sťažovateľka v priebehu napadnutého konania iba postupne, nie naraz a ucelene predkladala listinné dôkazy a navyše opakovane upresňovala (špecifikovala)   uplatnený   nárok,   čím   do   určitej   miery   negatívne   ovplyvnila   plynulosť priebehu   napadnutého   konania. Uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zohľadnil   pri   ustálení sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní, kde zistil dve dlhodobejšie obdobia jeho nečinnosti v uvedenom rozsahu:

- od 19. januára 2000 (doručenie žaloby okresnému súdu) do 30. mája 2001 (výzva na zaplatenie súdneho poplatku), t. j. viac ako 16 mesiacov,

- od 16. septembra 2003 (výzva okresného súdu sťažovateľke) do 1. apríla 2005 (výzva okresného súdu sťažovateľke), t. j. viac ako 1 a pol roka.

Okrem toho ústavný súd zistil aj krátkodobejšie obdobia nečinnosti okresného súdu, a to:

- od 28. júna 2001 (výzva odporcom na vyjadrenie k žalobe) do 23. januára 2002 (nariadenie termínu pojednávania),

- od 26. marca 2002 (uplynutie štvorročného funkčného obdobia zákonnej sudkyni) do 4. októbra 2002 (vymenovanie pôvodnej zákonnej sudkyne za sudkyňu bez časového obmedzenia),

- od 2. novembra 2006 (doručenie odvolania odporcov proti uzneseniu okresného súdu) do 17. mája 2007 (predloženie súdneho spisu krajskému súdu).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný viac než 4 roky.

Pri   celkovom   hodnotení   napadnutého   konania   ústavný   súd   na   jednej   strane   bral do úvahy   aj   skutočnosti   uvedené   podpredsedom   okresného   súdu   v   jeho   vyjadrení k sťažnosti   (úmrtie   odporcu   v 1.   rade   v priebehu   konania, „zmena   zákonnej   sudkyne v dôsledku   odchodu   konajúcej   sudkyne   na   iný   súd“),   na   druhej   strane   však   zohľadnil v súlade   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 260/04,   IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09) aj to, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 10 rokoch   od   jeho   začatia,   čo   je   doba,   ktorú   z ústavnoprávneho   hľadiska   nemožno akceptovať.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 41/2000 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu napriek tomu, že sťažovateľka sa   toho nedomáhala, aby vo veci   konal bez zbytočných prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000   €   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázala   predovšetkým   na právnu neistotu,   v ktorej   sa   nachádza   z dôvodu   viac   ako   10-ročného   neskončenia   predmetného konania, ako aj na svoj pokročilý vek a zlý zdravotný stav, čo dokladovala aj zaslanou lekárskou správou.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 C 41/2000 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, správanie sťažovateľky vyhodnotené   v časti   III   bode   2   tohto   nálezu, ako   aj   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. R. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010