znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva upraveného v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu   Rimavská Sobota   č.   k. 7 C 190/085-55 zo 17.   apríla 2007, rozsudkom Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k.   16   Co/238/2007-93   z 22. novembra   2007 a späťvzatím   mimoriadneho   dovolania   vo   veci   vedenej   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2009 doručená sťažnosť P. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a jeho   práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 190/085-55 zo 17. apríla 2007, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co/238/2007-93 z 22. novembra 2007   a späťvzatím   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2009.

Za zástupcu v konaní pred ústavným súdom označil sťažovateľ svojho otca J. K., H..

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Návrhom zo dňa 15. 6. 2005 podanom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote sa navrhovateľka V. M. domáhala zaplatenia sumy 230.550,- SK s prísl. s odôvodnením, že ide o jej nárok, ktorý nadobudla dedičskou postupnosťou po svojom manželovi J. M. z kúpnej zmluvy zo dňa 16.08.1998 predajom majetkového podielu v PD Kraskovo sťažovateľovi. PD K. bolo uznesením členskej schôdze dňa 18.04.1997 zrušené a dňom 01.05,1997 vstúpilo do likvidácie. Likvidátorom družstva sa stal Ing. K.. Návrhom zo dňa 19.03.1998 podanom na Krajskom súde v Banskej Bystrici sa likvidátor domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu PD Kraskovo v „likvidácii “ z dôvodu predĺženia majetku úpadcu o 15 002.000,- Sk. Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č. k. 46 24 K 78/98 zo dňa 01. 02. 1999 vyhlásil na   majetok   PD   K.   v   „likvidácii"   konkurz.   Z   úradného   záznamu   obchodného   oddelenia Krajského súdu v Banskej Bystrici   dňa 19. 11. 2007 vedeného pod č. k. 46 24 K 78/98 zistil,   že   V.   M.   ani   jej   nebohý   manžel   J.   M.   v zozname   104   veriteľov   PD   Kraskovo   v „likvidácii „ neboli vedení ako veritelia v PD Kraskovo v „likvidácii“ a nie sú ani veriteľmi v konkurze vyhláseného uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici k.46 24 K 78/98 na úpadcu   PD   Kraskovo   v   „likvidácii“.   Zo   zoznamu   predloženého   V.   M.   o   majetkových podieloch oprávnených osôb PD K. „v likvidácii súd zistil, že J. M. bol v čase predaja majetkového podielu oprávnenou osobou PD Kraskovo v „likvidácii“ a súd zistil, že J. M. bol oprávnením k nehnuteľnému majetku v sume 154 722.-Sk a k   hnuteľnému majetku v sume 75 822,-Sk. Zrejmým rozporom v obsahu údajov v zozname predkladanom V. M. a zoznamom vypracovaným likvidátorom a doloženým k návrhu na konkurz PD Kraskovo v „likvidácii“, riadne datovaný a podpísaný likvidátorom Ing. K. a skutočnosťou existencie dvoch zoznamov veriteľov sa odvolací súd nezaoberal.

Je   pravdou,   že   likvidátor   družstva   ponúkol   sťažovateľovi   na   kúpu   hnuteľný   a nehnuteľný majetok likvidovaného družstva s tvrdením, že predať majetok družstva je možné len za majetkové podiely, ktoré musí odkúpiť od vlastníkov majetkových podielov za ich plnú   cenu  .Za   takto   stanovených   podmienok   a   ubezpečenia   J.   M.,   že   je   vlastníkom majetkového podielu, dňa 16.8.1998 sťažovateľ kúpnu predávajúcemu J. M. podpísal. Na základe   vyššie   uvedených   skutočností   likvidátorom   predložené   kúpne   zmluvy   na   kúpu hnuteľného   a   nehnuteľného   majetku   likvidovaného   družstva,   sťažovateľ   predávajúcemu štatutárnemu   zástupcovi   likvidovaného   družstva   PD   Kraskovo   v   „likvidácii"   podpísal. Tento majetok nadobudol od PD Kraskovo v „likvidácii“ dobromyseľne na základe tvrdení a   konania   predávajúcich  .Zo   zákona   zodpovednosť   za   predávanú   vec   je   na   strane predávajúcich ako aj zodpovednosť to, že vec nemá právne vady (499 OZ).

Ako vyšlo najavo v podobnej veci č. k.17 Co/214/08-180 rozsudkom Krajského sudu zo dňa 20.8.2008 podobnú žalobu súd zamietol. V tejto podobnej veci súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že majetkový podiel nebol prevoditeľný kúpnou zmluvou a v PD K. neboli vydané ani podielnická listy, ktoré by mohli byť prevedené na kupujúceho, ktoré by nebohý manžel navrhovateľky mohol previesť na žalovaného tak je zmluva zo 16. 8. 2008 neplatná podľa § 37 ods. 2 OZ (právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný) a neplatnosť zmluvy možno vyvodiť aj z § 37 ods. l OZ (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný), pretože táto zmluva je nezrozumiteľná v tom, čo je jej predmetom, či ide o kúpnu zmluvu alebo zmluvu o postúpení pohľadávky, akej pohľadávky, kto bol dlžníkom a kto veriteľom. Krajský súd preto žalobu zamietol z dôvodu, že pohľadávku uplatňuje žalobkyňa z neplatného právneho úkonu jej právneho predchodcu, z ktorého nevznikli žiadne práva ani jej právnemu predchodcovi a tieto práva nemohla žalobkyňa   získať   dedičskou   postupnosťou   po   nebohom   účastníkovi   kúpnej   zmluvy majetkového podielu V PD K. v „likvidácii.

O   nemožnosti   odpredať   majetkový   podiel   vypočítaný   pri   transformácií   PD   K. oprávnenou osobou tretej osobe svedčí skutočnosť, že podľa lex specialis zákona č. 42/1992 Zb.   ust.   §   33   e ods.   2   „Pri   likvidácii družstva   má   oprávnená   osoba,   ktorá nadobudla pohľadávku za majetkový podiel z transformácie družstva, postavenie veriteľa rovnako ako ostatný podielnici družstva podľa § 17 ods. 3. Podľa § 17 ods. 3 „Pri likvidácii družstva a v konkurznom konaní a v konaní o vyrovnaní má podielnik postavenie veriteľa. Podľa ust § 488 Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka)   od   dlžníka   a   dlžníkovi   vzniká   povinnosť   splniť   záväzok.   Uvedené   práva veriteľa nie sú prevoditeľné na tretie osoby. Tiež povinnosti dlžníka voči veriteľovi nie sú povinnosťami voči tretím osobám. Je nespochybniteľné, že v deň predaja 16. 8. 1998 bolo PD Kraskovo v likvidácii, že J. M. mal postavenie a práva veriteľa tak, ako ostatní 104-ia veritelia v tomto družstve, pre veriteľa J. M. bolo nesporne výhodné predávať pohľadávku voči   predĺženému   družstvu   za   sumu   vypočítanú   v   transformácii   a   označovať   túto pohľadávku za vecné právo majetkového podielu, ktoré v skutočnosti neexistovalo a ako veriteľ   likvidovaného   družstva   odpredával   kupujúcemu   sťažovateľovi   neexistujúci „majetkový podiel „v postavení veriteľa nebol spôsobilý neexistujúci majetkový podiel“ kupujúcemu odovzdať. V postavení veriteľa J. M. nemal spôsobilosť uzavrieť kúpnu zmluvu podľa ust. § 588 OZ preto sa v kúpnej zmluve označoval ako vlastník predávanej veci. Zo zreteľom na preukázaný rozpor zo zákonom a nespochybniteľné zistenými skutočnosťami máme za preukázané, že J. M. v postavení veriteľa dňa 16.8.1998 nebol spôsobilý pre nedostatok   aktívnej   vecnej   legitimácie   uzavrieť   platnú   kúpnu   zmluvu   s   kupujúcim sťažovateľom P. K. predajom neexistujúceho vecného práva,, majetkového podielu“, čo znamená, že sťažovateľovi P. K. chýba pasívna vecná legitimácia a ako účastník sporu nie je   subjektom   povinnosti   a   nemá   povinnosť   uhradiť   žalovanú   sumu   navrhovateľke.   Zo zreteľom na skutočnosť, že J. M. vedel, že je veriteľom likvidovaného družstva tiež vedel, že vecné právo majetkového podielu v likvidovanom družstve neexistuje.tvrdením vlastníctva uvádzaným v kúpnej zmluve vedome a úmyselne uviedol kupujúceho do omylu. § 49a, podľa § 38 ods. 1 „Neplatný je právny úkon,   pokiaľ ten, kto ho urobil. nemá spôsobilosť na právne úkony. Právny úkon, ktorého plnenie je nemožné podľa ust.§37 ods. 2 je neplatný je kúpna zmluva zo dňa 16. 8. 1998 neplatná. Vzhľadom na tu preukázané a súdom v konaní 17 Co/214/ 08 zistené skutočnosti a skutkové zistenia pohľadávka V. M. uplatnená návrhom je nedôvodná. Pohľadávku žalobkyňa V. M. si uplatňuje z neplatného právneho úkonu jej právneho   predchodcu,   z   ktorého   nevznikli   žiadne   práva   ani   jej   ani   jej   právnemu predchodcovi a tieto práva nemohla V. M. získať dedičskou postupnosťou po nebohom účastníkovi zmluvy.»

Sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označuje okresný súd, ktorý mal porušiť ním označené práva rozsudkom č. k. 7 C 190/05-55 zo 17. apríla 2007, keď rozhodol, že sťažovateľ   je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   súdom   určenú   cenu,   krajský   súd,   ktorý rozsudkom č. k. 16 Co 238/2007-93 z 22. novembra 2007 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil (obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť 9. januára 2009), a generálnneho prokurátora, ktorý že 5. marca 2009 zobral späť svoje mimoriadne dovolanie a navrhol konanie zastaviť. O návrhu generálneho prokurátora najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 M Cdo 1/2009 z 18. marca 2009 tak, že mu vyhovel, čím bolo podľa sťažovateľa zmarené   jeho   právo   na   prístup   k súdu   a právo   na   súdnu   ochranu   právoplatnými rozhodnutiami   označených   súdov   uvedených   v podnete   na   podanie   mimoriadneho dovolania adresovaného generálnemu prokurátorovi.

Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia svojich práv označenými orgánmi domáha aj   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a žiada   aj   o ustanovenie   právneho   zástupcu (advokáta) argumentujúc svojimi osobnými a majetkovými pomermi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 190/05-55 zo 17. apríla 2007, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo   domáhať sa   ochrany   základného   práva   na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaným odvolaním domáhal, aby krajský súd napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia základného práva sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v potvrdzujúcom rozsudku č. k. 16 Co 238/2007-93 z 22. novembra 2007.

Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo preto v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu,   pretože   jeho preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   krajského   súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2.   Čo   sa   týka   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   mali byť porušené sťažovateľom označené práva, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažnosti namietaný rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 190/05-55 zo 17. apríla 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 238/2007-93 z 22. novembra 2007 nadobudli právoplatnosť 9. januára 2008, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 20. mája 2009, teda bez akýchkoľvek   pochybností   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v § 53   ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   nemá   zákonnú   možnosť   odpustiť   zmeškanie   lehoty   na   podanie sťažnosti.   Ustanovenie   § 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   dovoľuje   ústavnému   súdu odpustiť z dôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje, ale nie zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil,   že   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri napr. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Ústavný súd   preto   po predbežnom   prerokovaní sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

3.   V súvislosti   s predbežným   prerokovaním   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ namieta   porušenie   svojich   práv   generálnym   prokurátorom,   ktorý   zobral   späť   svoje mimoriadne   dovolanie,   v dôsledku   čoho   najvyšší   súd   konanie   uznesením   sp.   zn. 5 M Cdo 1/2009   zastavil,   ústavný   súd   uvádza,   že   § 243e   ods. 1   Občianskeho   súdneho poriadku   neukladá   povinnosť   (nezakladá   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna   ochrana   (napr. II. ÚS 42/01,   I. ÚS 67/02,   III. ÚS 11/04).   Tak,   ako   je v dispozičnej   právomoci   generálneho   prokurátora   podanie   mimoriadneho   dovolania, rovnako je v jeho dispozičnej právomoci zobrať mimoriadne dovolanie späť. Vzhľadom na to,   že   podanie   a späťvzatie   mimoriadneho   dovolania   je   v právomoci   generálneho prokurátora a právo na jeho podanie nepatrí do katalógu základných práv, potom ani jeho späťvzatie nemôže mať za následok ich porušenie, a preto generálny prokurátor nemohol porušiť sťažovateľom označené práva tým, že mimoriadne dovolanie vzal späť. Ústavný súd z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi uplatnenými sťažovateľom nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009