znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/08-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť A. S., Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003, za účasti Okresného súdu Čadca, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 NcP 4/2003 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40   000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Čadca p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S. trovy právneho zastúpenia v sume 8 011,08 Sk (slovom osemtisícjedenásť slovenských korún a osem halierov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2008 doručená sťažnosť A. S., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobným   návrhom   doručeným okresnému súdu   14.   júla 2003   domáhala zbavenia spôsobilosti   na právne úkony   svojej netere A. R. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 12 NcP 4/2003.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho označeného práva „v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu, a to najmä:

-v čase od doručenia znaleckého posudku MUDr. S. K. dňa 27. 01. 2004 do 03. 06. 2004, kedy bol ustanovený znalec MUDr.   P.   K.,   kedy Okresný súd v Čadci po dobu vyše štyroch mesiacov nekonal,

-v čase od júla 2004, kedy mal byť vypracovaný znalecký posudok znalca MUDr. P. K. do dňa 24. 05. 2005, kedy bolo zrušené ustanovenie tohto znalca, v ktorom časovom období súd takmer jedenásť mesiacov nekonal,

-v čase   od   doručenia   znaleckého   posudku   znalca   MUDr.   S.   dňa   02.   11.   2005   do pojednávania dňa 19. 07. 2006, kedy súd vyše osem mesiacov nekonal“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   vykonávaním   nehospodárnych, neefektívnych   úkonov,   ako   aj   nedôsledným   postupom   pri   vedení   namietaného   súdneho konania   neprimerane   predlžuje   trvanie   tohto   súdneho   konania.   V tejto   súvislosti sťažovateľka   poukázala   predovšetkým   na   tú   skutočnosť,   že   ide   o konanie,   v ktorom   sa rozhoduje o osobnom stave jej netere (zbavenie spôsobilosti na právne úkony), a ako také si vyžaduje osobitnú pozornosť, najmä čo sa týka dĺžky konania.

Za   neefektívny   a nehospodárny   sťažovateľka   označila   postup   okresného   súdu   pri ustanovovaní   znalcov   (najmä   vo   vzťahu   k znaleckému   dokazovaniu   MUDr.   S.   K.) a predovšetkým nečinnosť okresného súdu voči znalcom MUDr. K. a MUDr. S.

Sťažovateľka ďalej podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a presne uvádza úkony   okresného   súdu   a doby,   kedy   podľa   jej   mienky   došlo   v konaní   k   zbytočným prieťahom. Uviedla, že v súčasnosti stav právnej neistoty trvá už takmer piaty rok a okresný súd je po rozhodnutí Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z 24. septembra 2007 (ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie) naďalej nečinný.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003 konal bez zbytočných prieťahov, priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50   000   Sk   a úhradu   trov   konania   v sume 7 939 Sk na účet jej právneho zástupcu.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 196/08-11 zo 17. júna 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   prípisom   sp.   zn. Spr 887/08 z 1. júla 2008 doručeným ústavnému súdu 11. júla 2008 k veci uviedol, že „zo strany tunajšieho súdu boli spôsobené prieťahy. Dňa 3. 6. 2004 bol MUDr. K. ustanovený za znalca, uznesením mu bola uložená lehota na vypracovanie znaleckého posudku v lehote 30 dní. Znalecký posudok v lehote nevypracoval, reagoval prípisom až dňa 22. 4. 2005. Prípisom doručeným súdu dňa 12. 5. 2005 oznámil, že sa vo veci cíti zaujatý. Vo veci bol ustanovený nový súdny znalec MUDr. A. S., a to uznesením zo dňa 24. 5. 2005. Znalecký posudok podal dňa 2. 11. 2005.“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným ústavnému súdu 24. júla 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„Súd vo svojom vyjadrení pár vetami opisuje časť súdneho konania týkajúceho sa znaleckého dokazovania, ktorá korešponduje so skutkovým stavom vymedzeným v ústavnej sťažnosti, ktoré obdobie však nezbavuje súd zodpovednosti za prieťahy v tomto konaní. Súd bol po celú dobu pasívny a nemal ani snahu urýchliť priebeh dokazovania konania využitím procesných prostriedkov, ktoré mu priznáva O. s. p.

V konkrétnom   prípade   ide   o osobitné   konanie,   ktoré   možno   začať   i bez   návrhu a v ktorom súd bez procesných návrhov účastníkov konania iniciatívne vykonáva dôkazy na zistenie skutkového stavu veci (§ 81 ods. 1, 120 ods. 2 O. s. p.), preto v tomto druhu konaní je   činnosť   prevažne   sústredená   v rukách   súdu   a tomu   zodpovedá   i zvýšený   podiel zodpovednosti súdu za prieťahy.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné   kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje, správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup   samotného   súdu.   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   v rámci prvého kritéria   ústavný súd   prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   zbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   fyzickej   osoby, t. j. vec,   ktorej povaha si   vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu   o naplnenie účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť organizovať   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prerokovaná   a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň dotknutá osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 100/03).

Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodovanie o zbavení spôsobilosti na právne úkony môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci spravidla s náročným zisťovaním skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.   Napokon   ani   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nenamietal   zložitosť napadnutej veci.

Správanie sťažovateľky je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil z posudzovaného   spisu   žiadnu   okolnosť,   ktorou   by   sťažovateľka   prispela   k prieťahom v danom konaní, naopak sťažnosťami na prieťahy v konaní vyjadrila svoju nespokojnosť s doterajším priebehom konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky   a spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 12 NcP   4/2003,   ktorý   bol ústavnému súdu   v predmetnej   veci   zaslaný, zistil   nasledovný priebeh a stav konania:

Okresnému   súdu   bol   14.   júla   2003   doručený   návrh   sťažovateľky   na   pozbavenie spôsobilosti   na   právne   úkony   jej   netere   A.   R.   Menovanú   si   sťažovateľka   v roku   1983 zobrala z detského domova do svojej opatery. Jej matka o ňu neprejavovala záujem, od malička sa o ňu starali starí rodičia a po ich smrti sa dostala do detského domova. Je ťažko zdravotne postihnutá, s obmedzenou pohybovou schopnosťou, trpí schizofréniou a je úplne odkázaná na pomoc inej osoby.

Po tom, ako okresný súd uznesením z 22. augusta 2003 ustanovil A. R. opatrovníka na   zastupovanie   v konaní   (tajomníčku   okresného   súdu),   uznesením   zo   6. októbra   2003 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie a ustanovil znalkyňu MUDr.   S.   K.,   ktorej   uložil   v   lehote   30   dní   vyhotoviť   znalecký   posudok,   v ktorom   má posúdiť, či menovaná trpí duševnou poruchou a v akom rozsahu.

Ustanovená   znalkyňa   znalecký   posudok   vypracovala   a doručila   okresnému   súdu 27. januára 2004 so záverom, že vzhľadom na psychický stav A. R. a z hľadiska jej ochrany je plne odôvodnené pozbavenie spôsobilosti na právne úkony v celom rozsahu.

Následne   okresný   súd   žiadal   o poskytnutie   listinných   dokladov   a informácií o menovanej od Mestského úradu Čadca, od MUDr. K. z Nemocnice s poliklinikou v Čadci (toho aj urgoval, a to prípisom z 5. marca 2004) a od sťažovateľky (prípismi z 11. februára 2004).

Uznesením sp. zn. 12 NcP 4/2003 z 3. júna 2004 okresný súd opätovne nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie a za znalca ustanovil MUDr. P. K., ktorému   uložil   vypracovať   znalecký   posudok   v lehote   30   dní   s rovnakou   úlohou   ako v predchádzajúcom znaleckom posudku.

V ďalšom   období   okresný   súd   len   vyzýval   znalkyňu   MUDr.   S.   K.   o opravu vyúčtovania   znalečného   (prípisom   z   1.   júla   2004   a urgenciou   z   26.   augusta   2004) a uznesením zo 4. októbra 2004 jej priznal odmenu.

Až   15.   novembra   2004   okresný   súd   zaslal   spis   znalcovi   MUDr.   K.   za   účelom vypracovania znaleckého posudku. Prípisom doručeným okresnému súdu 22. apríla 2005 však   tento   znalec   oznámil,   že   k stanovenej   úlohe   sa   nemôže   jednoznačne   vyjadriť ambulantným vyšetrením, preto navrhol znalecké vyšetrenie A. R. ústavným pozorovaním.

Prípisom z 3. mája 2005 okresný súd urgoval znalca, aby jednoznačne oznámil, či môže vypracovať znalecký posudok. Znalec 12. mája 2005 oznámil okresnému súdu, že sa cíti vo veci zaujatý. Z uvedeného dôvodu okresný súd uznesením z 24. mája 2005 ustanovil vo veci nového znalca MUDr. A. S. Tento znalec vypracoval znalecký posudok a predložil ho okresnému súdu 2. novembra 2005 so záverom, že navrhuje vypracovanie znaleckého posudku pozorovaním v psychiatrickom zariadení.

Až 16. júna 2006 okresný súd nariadil vo veci prvé pojednávanie na 19. júl 2006, ktoré sa aj uskutočnilo, avšak bolo za účelom ďalšieho dokazovania odročené.

V ďalšom   období   bol   okresný   súd   okrem   priznania   odmeny   znalcovi   MUDr. S. (uznesením zo 14. augusta 2006) nečinný, len prípisom z 8. januára 2007 vyzval A. R., aby mu oznámila, či súhlasí s vykonaním pozorovania v zdravotníckom zariadení.

Dňa 2. februára 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. marec 2007. Dňa 7. marca 2007 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom okresný súd po vypočutí sťažovateľky a A. R. rozhodol vo veci tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Proti   prvostupňovému   rozsudku   sťažovateľka   podala   16.   apríla   2007   odvolanie. Okresný súd 4. júna 2007 postúpil spis s opravným prostriedkom krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní. Uznesením sp. zn. 6 CoP 34/2007 z 24. septembra 2007 krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odôvodnenie napadnutého   rozsudku   považoval   za   neurčité,   nejasné   a   nezrozumiteľné,   keďže   z jeho obsahu nevyplývalo, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri rozhodovaní vo veci samej. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo okresnému súdu doručené 14. decembra 2007.

Následne okresný súd uznesením z 18. februára 2008 nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil znalkyňu MUDr. M. K. Táto znalkyňa však 22. apríla 2008 požiadala okresný súd o ustanovenie iného znalca, pretože napriek predvolaniu sa sťažovateľka a A. R. na vyšetrenie nedostavili. Z uvedeného dôvodu okresný súd prípisom z 22. mája 2008 vyzval sťažovateľku, aby oznámila, či trvá na podanom návrhu na zbavenie spôsobilosti na právne úkony A. R., čo bolo ostatným úkonom okresného súdu v uvedenej veci. Sťažovateľka 19. júna 2008 okresnému súdu oznámila, že naďalej trvá na podanom návrhu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   k   neprimeranému   predĺženiu namietaného konania došlo predovšetkým neefektívnou činnosťou okresného súdu.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu, ale aj nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Z judikatúry   ústavného súdu   taktiež vyplýva, že   ak je konanie pred   všeobecným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku jeho neefektívnej činnosti, postačuje len   vymedzenie   najzávažnejších   období   takejto   neefektívnej   činnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Podľa   názoru   ústavného súdu   je poznačená zbytočnými prieťahmi   najmä tá   časť súdneho konania, počas ktorej sa vykonávalo znalecké dokazovanie. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplynulo, že zabezpečenie znaleckých posudkov trvalo okresnému súdu viac ako 15 mesiacov, pričom znalecké dokazovanie ani v súčasnosti nie je ukončené. Podľa názoru ústavného   súdu   okresný   súd   v tomto   prípade   nevyužil   dôsledne   a včas všetky   procesné prostriedky,   ktoré   umožňujú   zabezpečiť,   aby   znalecké   dokazovanie   bolo   urýchlene skončené.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorej „zbytočné   prieťahy   môžu   vzniknúť   aj   vtedy,   ak   všeobecný   súd,   ktorý   vo   veci   koná, neuplatnil   svoju   právomoc   voči   znalcovi,   ktorý   včas   nepredložil   znalecký   posudok“ (IV. ÚS 239/03).

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že jeho záver v zásade potvrdzuje aj stanovisko   predsedu   okresného   súdu   z   1.   júla   2008,   v ktorom   potvrdil,   že   zo   strany okresného súdu boli počas znaleckého dokazovania spôsobené prieťahy.

Okrem   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   pri   zabezpečovaní   znaleckého dokazovania   ústavný   súd   zistil   z jeho   doterajšej   činnosti   aj   obdobia   neodôvodnenej nečinnosti (aj keď krátkodobej). Ide o obdobia od 2. novembra 2005 (keď znalec MUDr. S. doručil okresnému súdu znalecký posudok) do 16. júna 2006 (keď okresný súd nariadil pojednávanie na 19. júl 2006), pričom medzitým len uznesením z 5. januára 2006 priznal znalečné MUDr. S., a od 19. júla 2006 (keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za   účelom   ďalšieho   dokazovania)   do   2. februára   2007   (keď   okresný   súd   nariadil pojednávanie na 7. marec 2007), počas ktorých len priznal znalečné MUDr. S. (uznesením zo 14. augusta 2006) a prípisom z 8. januára 2007 vyzval A. R., či dáva súhlas k vykonaniu pozorovania v zdravotníckom zariadení.

Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 NcP 4/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiada finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   spôsobenej   nečinnosťou okresného súdu.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   namietané   porušenie   základného práva   (doterajšiu   dĺžku   súdneho   konania,   dobu   prieťahov   okresného   súdu   v konaní, statusovú   povahu konania) ústavný   súd   považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   M.   S.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľky ich vyčíslil sumou 6 732 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 19 056 Sk), t. j. 2-krát 3 176 Sk a 2-krát 190 Sk za miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné.   Keďže   právny   zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 %, v sume 1 279,08 Sk, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 8 011,08 Sk.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 24. júla 2008 (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008