znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/07-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   V.   K.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky   č. 3945-210/02   z 20.   mája   2004   a rozhodnutím   ministra   dopravy,   pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 116/2004 zo 16. júla 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2007 doručená   sťažnosť   K.   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) rozhodnutím Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo dopravy“) č. 3945-210/02 z 20. mája 2004 a rozhodnutím ministra dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   dopravy“) č. 116/2004 zo 16. júla 2004.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie uvedeného základného   práva   označeným rozhodnutím   ministerstva   dopravy   a rozhodnutím   ministra dopravy s tým, aby boli obe rozhodnutia zrušené.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   minister   dopravy «... rozhodnutím   č. 188/2002   zo   dňa 29. 11. 2002   zamietol   rozklad   žalobcu   a súčasne   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie žalovaného (ministerstva dopravy, pozn.) č. 3945-210/02 zo dňa 18. 10. 2002, ktorým bolo sťažovateľovi   podľa   § 13   ods. 2   písm. c/   vyhl.   č. 265/1996   Z. z.   zrušené   oprávnenie na vykonávanie   emisných   kontrol   cestných   motorových   vozidiel   so   zážihovým   motorom č. 0798   a podľa   § 13   ods. 3   písm. f/   vyhl.   č. 265/1996   Z. z.   súčasne   aj   oprávnenie o odbornej   spôsobilosti   na   vykonávanie   emisných   kontrol   cestných   motorových   vozidiel so zážihovým motorom č. 0798-1, ktoré oprávnenia boli udelené žalobcovi 11. 4. 2001. Sťažovateľ sa domáhal žalobou o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 188/2002   na   Najvyššom   súde   SR   a   žiadal   zrušiť   napadnuté   rozhodnutie   pre   jeho nezákonnosť.

Žaloba sťažovateľa bola v plnom rozsahu úspešná a Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sž 176/02 zo dňa 10. 6. 2003 napadnuté rozhodnutie žalovaného - porušovateľa zrušil v zmysle ustanovenia § 250j ods. 1 OSP a vrátil mu vec na ďalšie konanie pričom vyslovil právny názor, že:

„Zákonom   a   nie   predpisom   nižšej   právnej   sily   /ako   napr.   vyhláškou/   musí   byť stanovená   nielen   pôsobnosť   orgánu,   ale   i   jeho   právomoc,   t. j.   prostriedky,   ktorými   má plnenie úloh dosahovať. Medzi tieto prostriedky patrí aj vydávanie individuálnych aktov. Správny orgán takéto akty mocenskej povahy, ktorými sa nielen zakladajú, menia, ale aj zrušujú oprávnenia môže vydávať len vtedy, ak mu je táto právomoc založená zákonom“. „Napokon aj podľa čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, štátnu moc možno uplatňovať len v prípadoch a medziach stanovených zákonom a spôsobom ustanoveným zákonom. Nedostatok potrebnej právnej úpravy nemožno odstraňovať účelovým výkladom, zvlášť za situácie, keď podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR, sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní len zákonom“.

Na základe vyššie uvedeného rozsudku žalovaný - porušovateľ dňa 7. 4. 2004 svojím rozhodnutím č. 45/2004 zrušil rozhodnutie č. 3945-210/02 zo dňa 18. 10. 2002 a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

Následne   na   to   porušovateľ   svojim   rozhodnutím   č. 3945-210   20   dňa   20. 5. 2004 podľa   § 41   ods. 2   zákona   č. 478/2002   Z. z.   a   podľa   § 16   ods. 5   písm. e/,   f/   vyhlášky ministerstva č. 90/2003 zrušil sťažovateľovi oprávnenie na vykonávanie emisných kontrol č. 0798   udelené   ministerstvom   11. 4. 2001   a   podľa   § 16   ods.7   písm. d/   a   e/   vyhlášky č. 90/2003 Z. z. a zrušil sťažovateľovi osvedčenie o odbornej spôsobilosti na vykonávanie emisných kontrol č. 0798-1 s odôvodnením, že sťažovateľ v rozpore s citovaným zákonom a vyhláškou   vykonával   emisné   kontroly   vozidiel   s   alternatívnym   pohonom   na   plyn bez príslušného oprávnenia a osvedčenia o odbornej spôsobilosti, vykonal emisné kontroly v rozpore s podmienkami ustanovenými citovanou vyhláškou.

Sťažovateľ si proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie (v skutočnosti išlo o rozklad podľa   § 61   ods. 1   Správneho   poriadku,   pozn.) v   ktorom   poukázal   na   nezákonnosť rozhodnutia   porušovateľa   v   zmysle   vysloveného   právneho   názoru   NS   SR,   že   právomoc správnych orgánov zrušovať oprávnenia môže byť založená iba zákonom, pričom v § 41 ods. 2 zákona č. 478/2002 Z. z. nebola správnemu orgánu takáto právomoc udelená. Ďalej sťažovateľ namietal, že rozpor jeho konania z 10. 9. 2001 a 9. 7. 2002 nemôže byť posudzovaný podľa vyhlášky č. 90/2003 Z. z. nakoľko táto sa stala účinnou až dňa 1. 4. 2003 a išlo by tu o retroaktivitu».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že minister dopravy rozhodnutím č. 116/2004 zo 16. júla 2004 potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva dopravy č. 3945-210/02 z 20. mája 2004 aj   napriek   tomu,   že   bolo   v rozpore   s právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ako aj napriek retroaktívne aplikovanej právnej norme. V nadväznosti na to podal sťažovateľ najvyššiemu súdu žalobu o preskúmanie zákonnosti označeného   rozhodnutia   ministra   dopravy.   Najvyšší   súd   vyhovel   žalobe   sťažovateľa a rozsudkom   sp. zn.   3 Sž 136/2004   z 13.   mája   2005   napadnuté   rozhodnutie   ministra dopravy   zrušil.   Zároveň   zrušil   aj   rozhodnutie   ministerstva   dopravy   sp. zn.   3945-210/02 z 20. mája 2004 a vec vrátil ministerstvu dopravy na ďalšie konanie. Ministerstvo dopravy podalo   proti   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd rozsudkom   sp. zn.   1 Sž o NS 199/2005   z 20.   marca   2007   zmenil   odvolaním   napadnutý prvostupňový rozsudok tak, že žalobu sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   rozhodnutím   ministerstva   dopravy   č. 3945-210/02 z 20.   mája   2004,   ako   aj   rozhodnutím   ministra   dopravy   č. 116/2004   zo   16.   júla   2004 porušené jeho základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a to z toho dôvodu, že ministerstvo dopravy nebolo oprávnené „... zrušiť sťažovateľovi oprávnenie na vykonávanie emisných   kontrol   a oprávnenie   odbornej   spôsobilosti   na   vykonávanie   emisných   kontrol, z dôvodu, že ho na to neoprávňoval zákon“.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej   lehoty odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu ministerstva dopravy č. 3945-210/02 z 20. mája 2004, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 27. mája 2004, a rozhodnutiu ministra dopravy č. 116/2004 zo 16. júla 2004, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 27. mája 2004, pričom toto rozhodnutie bolo rozhodnutím konečným (§ 61 ods. 2 Správneho poriadku) a nebolo možné sa proti nemu odvolať. Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Správneho poriadku je rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), právoplatné. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. júla 2007, to znamená, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska dodržania zákonnej dvojmesačnej lehoty vo vzťahu voči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž o NS 199/2005 z 20. marca 2007 ako súdu   odvolacieho   by   bola   situácia   odlišná,   avšak   sťažnosť   proti   tomuto   rozhodnutiu nesmeruje.

2. Z citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv   alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na konanie o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I. ÚS 103/02).   Z   uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

Keďže   v danom   prípade   na   preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí   bola   daná právomoc najvyššieho súdu a keďže sťažovateľ aj vyčerpal účinné a jemu dostupné právne prostriedky   nápravy   (pričom   rozsudok   najvyššieho   súdu   vo svojej sťažnosti   nenapadol), je potrebné   jeho   sťažnosť   odmietnuť   nielen   preto,   že   bola   podaná   oneskorene,   ale   aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007