znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/05-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Lubyho v konaní   o sťažnosti   PharmDr.   J. Z.,   mal.   M. Z.   a mal.   J. Z.,   zastúpených   zákonnou zástupkyňou PharmDr. J. Z., všetci bytom B., právne zastúpených advokátkou Mgr. Z. K., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 144/00, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo PharmDr. J. Z.,   mal.   M. Z.   a   mal.   J. Z. na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 144/00 v období po doručení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 66/02 z 29. januára 2003   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 144/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PharmDr. J. Z. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Mal. M. Z. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk matky PharmDr. J. Z.

5. Mal. J. Z. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu do rúk matky PharmDr. J. Z.

6. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť PharmDr. J. Z., mal. M. Z. a mal. J. Z. trovy   právneho   zastúpenia   v   celkovej   sume   18 457,20 Sk (osemnásťtisícštyristopäťdesiatsedem   slovenských   korún   a dvadsať   halierov)   na účet   ich právnej   zástupkyne   advokátky   Mgr. Z. K.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

7. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 196/05 z 25. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť PharmDr. J. Z.   (ďalej aj „sťažovateľka“),   mal. M. Z.   a   mal. J. Z.   (ďalej   aj   „mal.   sťažovatelia“,   ďalej   spolu   aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a   práva na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Bratislava III   (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 C 144/00 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 66/02 z 29. januára 2003 (ďalej aj „nález ústavného súdu z 29. januára 2003“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   navrhovateľkou   v konaní   o   „rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom“, ktoré začalo 27. októbra 2000. Ústavný súd už nálezom sp. zn. II. ÚS 66/02 z 29. januára 2003 rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 144/00 porušené, prikázal okresnému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných   prieťahov   a priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   a úhradu   trov právneho zastúpenia. Podľa sťažovateľky okresný súd „nerešpektoval“ výrok ústavného súdu spočívajúci v príkaze konať v predmetnom konaní bez zbytočných prieťahov, preto 16. júna   2005   sťažovatelia   podali   na   ústavnom   súde   ďalšiu   sťažnosť,   ktorou   namietali pokračujúce porušovanie ich práv postupom okresného súdu.

Okresný   súd   podaním   sp. zn.   Spr. 3595/05   z 30. decembra 2005   doručeným ústavnému súdu 9. januára 2006 predložil k sťažnosti sťažovateľov vyjadrenie, v ktorom chronologicky opísal priebeh predmetného konania od doručenia nálezu ústavného súdu z 29.   januára   2003   a v závere   uviedol,   že „(...)   súd   vo   veci   konal   riadne,   úkony   boli vykonávané v primeraných lehotách a z ich obsahu je zrejmé, že smeroval k rozhodnutiu vo veci, a preto ústavnú sťažnosť považujem za neodôvodnenú“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   v podaní   z 23.   januára   2006   k prehľadu   úkonov okresného súdu a jeho vyjadreniu okrem iného uviedla, že: «Sťažovatelia predovšetkým uvádzajú,   že   v   plnom   rozsahu   zotrvávajú   na   obsahu   svojich   doterajších   podaní.   Ďalej sťažovatelia   zdôrazňujú,   že   nesúhlasia   so   záverom   podpredsedu   Okresného   súdu Bratislava III, podľa ktorého „z chronológie uvedených úkonov a ich obsahu je zrejmé, že súd vo veci konal riadne, úkony boli vykonávané v primeraných lehotách a z ich obsahu je   zrejmé,   že   smeroval   k   rozhodnutiu   vo   veci,   a   preto   ústavnú   sťažnosť   považujem za nedôvodnú“. Sťažovateľom nie je zrejmé, ako mohol podpredseda súdu dospieť k vyššie citovanému záveru, keď priamo z jeho vyjadrenia vyplýva, že:

- Okresný súd Bratislava III po tom, ako zákonný sudca JUDr. H. začal pôsobiť na Krajskom   súde   v Bratislave,   neuskutočnil   vo   veci   počas   7 mesiacov   a 11 dní (od 1. januára 2003 do 12. augusta 2003) žiadny úkon a aj pojednávanie na 20. októbra 2003 vytýčil s viac ako 2 mesačným predstihom;

- Okresný   súd   Bratislava III   dňa   21.   októbra   2003   nesprávne   nariadil   znalecké dokazovanie   znalcom,   v   ktorého   znaleckej   kompetencii   nebolo   vyjadriť   sa   k   danej problematike; navyše znalecké dokazovanie nariadila neoprávnená osoba - vyššia súdna úradníčka, v dôsledku čoho musel Krajský súd v Bratislave dňa 7. júna 2004 uznesenie Okresného súdu Bratislava III z 21. októbra 2003 zrušiť;

- Okresný súd Bratislava III takmer 1 rok, t. j, od 17. decembra 2003 do 2. decembra 2004 neurobil vo veci ani jeden úkon;

- hoci krajský súd v uznesení zo 7. júna 2004 uviedol, že povinnosťou Okresného súdu Bratislava III bude opätovne rozhodnúť o nariadení znaleckého dokazovania. Okresný súd Bratislava III sa začal o znalecké dokazovanie zaujímať až 6. mája 2005, resp. 25. mája 2005,   teda   takmer   po   11 mesiacoch,   resp.   po   viac   ako   11 mesiacoch   od   rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo 7. júna 2004;

- Okresný súd Bratislava III od 2. decembra 2004 do 10. marca 2005 neuskutočnil vo veci ani jeden úkon;

- Okresný súd Bratislava III nepojednával vo veci 2 roky a 20 dní, t. j. od 20. októbra 2003 do 9. novembra 2005.

Toto všetko vyplýva priamo z vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Bratislava III, ktorý   vyššie   opísaný   postup   považuje   za   riadne   konanie,   v   primeraných   lehotách   a smerujúce k rozhodnutiu vo veci, a to aj napriek tomu, že mu je známe, že dňa 29. januára 2003 (teda nie 22. januára 2003, ako to nesprávne uvádza podpredseda súdu) Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. II. ÚS 66/02 rozhodol, že Okresný súd Bratislava III porušil   v   predmetnom   konaní   článok   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   prikázal Okresnému súdu Bratislava III konať bez zbytočných prieťahov.

Pokiaľ ide o pojednávanie vytýčené na 9. novembra 2005, tak sťažovatelia uvádzajú, že Okresný súd Bratislava III mohol, vzhľadom na povahu veci, keďže ide o takú vec, ktorá si   vyžaduje   mimoriadnu   pozornosť   aj   pokiaľ   ide   o   rýchlosť   konania   (str.   22   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 66/02), pojednávanie vytýčiť aj skôr a nie   až   na   9.   novembra   2005.   Už   2.   septembra   2005   došiel   totiž   Okresnému   súdu Bratislava III   očakávaný   znalecký   posudok,   ktorý   súdu   zaslala   právna   zástupkyňa sťažovateľky   s   tým,   že   súčasne   požiadala   súd   o vytýčenie   pojednávania   v   najskoršom možnom   termíne   (č.   listu   356   a   nasl.).   Sťažovatelia   súčasne   poukazujú   na   to,   že sťažovateľka   PharmDr. J. Z.   bola   v   deň   pojednávania,   teda   9. novembra   2005, hospitalizovaná v Národnom onkologickom ústave v Bratislave na chirurgickom oddelení a do dnešného dňa sa podrobila už dvom chirurgickým zákrokom, podstupuje chemoterapiu a stále je práceneschopná. Sťažovatelia rovnako poukazujú na obsah vyjadrenia právnej zástupkyne   sťažovateľky   na   pojednávaní   dňa   9.   novembra   2006,   z   ktorého   je   zrejmé, že Okresný súd Bratislava I dňa 17. októbra 2005 vyslovil zákaz styku otca, t. j. odporcu Ing. B. Z.   s   maloletými   M. Z.   a   J. Z.   a   zároveň   zamietol   návrh   otca   na   zníženie   jeho vyživovacej povinnosti na maloleté detí na čas do rozvodu (...).

Pokiaľ   ide   o   pojednávanie   vytýčené   na   12.   decembra   2005,   tak   sťažovatelia uvádzajú, že toto bolo odročené bez meritórneho prejednania veci (...), nakoľko odporca nesúhlasil s tým, aby bolo konané v neprítomnosti jeho právneho zástupcu. Okresný súd Bratislava III to akceptoval, a to aj napriek tomu, že:

- 20.   októbra   2003   sa   odporca   ani   jeho   právny   zástupca   na   pojednávanie neustanovili; odporca sa do pojednávacej miestnosti dostavil až po pojednávaní a svoju neúčasť   na   pojednávaní   ospravedlnil   návštevou   lekára,   pričom   neprítomnosť   svojho právneho zástupcu ospravedlniť nevedel;

- 9. novembra 2005 sa odporca ani jeho právny zástupca na pojednávanie, ktoré sa konalo   po   2 rokoch   a   20 dňoch,   neustanovili;   dňa   4.   novembra   2005   došlo   súdu ospravedlnenie   právneho   zástupcu   odporcu   z   jeho   neúčasti,   ako   aj   z neúčasti   odporcu na pojednávaní   určenom   na   9. novembra   2005   z   dôvodu   podrobenia   sa   chirurgickému zákroku (č. listu 422);

- 12.   decembra   2005   sa   právny   zástupca   odporcu   na   pojednávanie   nedostavil, pričom listom z 22. novembra 2005, ktorý došiel súdu 24. novembra 2005, navrhol zmenu termínu   pojednávania,   nakoľko   v   danom   čase   a   dátume   má   už   údajne   skôr   vytýčené pojednávanie na Okresnom súde Bratislava II (č. listu 434). Sťažovatelia sú toho názoru, že Okresný   súd   Bratislava III   nemal   tento   návrh   odporcu   a   jeho   právneho   zástupcu akceptovať a považovať ho za ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. To platí o to viac, že išlo už o tretie pojednávanie, na ktoré sa právny zástupca odporcu neustanovil.

Na   záver   sťažovatelia   poukazujú   na   nepriaznivý   zdravotný   stav   sťažovateľky PharmDr. J. Z. a prosia Ústavný súd Slovenskej republiky, pokiaľ je to možné, aby o ich sťažnosti rozhodol v dohľadnom čase. Súčasne pripomínajú, že Okresný súd Bratislava III už 5 rokov a takmer 3 mesiace nie je schopný rozhodnúť o návrhu na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom. Táto skutočnosť mimoriadne negatívne ovplyvňuje   zdravotný   stav   sťažovateľov,   osobitne   sťažovateľky   PharmDr.   J. Z.,   ktorí   sú nútení žiť v neustálom strese a neistote.

Sťažovatelia rovnako žiadajú Ústavný súd Slovenskej republiky, aby im v rámci trov konania priznal aj náhradu hotových výdavkov vo výške 100,- Sk za vyhotovenie fotokópie zápisníc z pojednávaní z 9. novembra 2005 a 12. decembra 2005 (...).»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 144/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania po 20. marci 2003, keď bol okresnému súdu doručený nález ústavného súdu z 29. januára 2003:

- 23. apríla 2003 bol predmetný spis prerozdelený a pridelený novému zákonnému sudcovi v zmysle Opatrenia predsedu okresného súdu z 15. apríla 2003 č. Spr 3673/2002,

- 12. augusta 2003 okresný súd nariadil termín pojednávania na 20. október 2003 a predvolal   sťažovateľku,   otca   maloletých,   oboch   právnych   zástupcov   a kolízneho opatrovníka,   ktorého   zároveň   vyzval   na   aktuálne   prešetrenie   pomerov   v rodine sťažovateľov,

- 20. októbra 2003:

za účasti sťažovateľky, jej právnej zástupkyne a kolízneho opatrovníka, bez prítomnosti   otca   maloletých   a jeho   právneho   zástupcu   sa   uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   po   oboznámení   účastníkov   konania   s   obsahom   spisu bolo odročené na neurčito za účelom doplnenia dokazovania vypracovaním znaleckého posudku, pripojenia spisu sp. zn. 25 Nc 19/99,

zákonný sudca dal pokyn na predloženie spisu vyššej súdnej úradníčke o. i. aj za účelom nariadenia znaleckého dokazovania,

- 21. októbra 2003 okresný súd:

pripojil spis sp. zn. 25 Nc 19/99, žiadal Okresnú prokuratúru Bratislava III a Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   o oznámenie   stavu konaní vedených vo veci sťažovateľov (odpovede doručené 31. októbra 2003 a 28. októbra 2003),

uznesením   č. k.   9 C 144/00-307   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom z odboru   psychológia,   odvetvie   klinická   psychológia   detí   a dospelých, ustanovil znalkyňu a uložil jej, aby v lehote 20 dní od právoplatnosti tohto uznesenia písomne podala znalecký posudok,   a oboch účastníkov konania zaviazal na zloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania (ďalej len „uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania“),

vyzval   otca   maloletých   na   predloženie   dokladov   preukazujúcich   aktuálnu výšku jeho príjmov, daňových priznaní a iných dokladov o jeho príjmoch,

- 11. novembra 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky z 3. novembra 2003, ktorým podala námietky k osobe znalca,

- 14. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené:

odvolanie   sťažovateľky   z 13.   novembra   2003   proti   uzneseniu   o nariadení znaleckého dokazovania v časti zloženia preddavku na trovy dokazovania, ktoré podrobne odôvodnila,

podanie ustanovenej súdnej znalkyne z 12. novembra 2003, ktorým odoprela podať znalecký   posudok   v predmetnej   veci,   pretože je znalcom   v odvetví psychiatria, a nie psychológia,

- 17. decembra 2003   okresný   súd   ustanovil   uznesením   č. k.   9 C 144/00-325 na vykonanie znaleckého dokazovania nového súdneho znalca,

- 27. februára 2004 okresný súd predložil spis z dôvodu odvolania sťažovateľky proti uzneseniu   o nariadení   znaleckého   dokazovania   krajskému   súdu,   ktorý   7.   júna   2004 uznesením   č. k.   6 Co 58/04-330   toto   uznesenie   zrušil   [(ďalej   len   „zrušujúce   uznesenie krajského súdu“) spis bol vrátený okresnému súdu 21. júna 2004],

- 2. mája 2005 okresný súd vyzval Okresný súd Bratislava I o pripojenie znaleckého posudku vo veci maloletých sťažovateľov a rozhodnutia v konaní sp. zn. 1 P 195/04,

- 3. mája 2005   bol   okresnému   súdu   doručený   prípis   Okresného   súdu   Bratislava I, ktorým žiadal o oznámenie, či vo veci maloletých sťažovateľov bolo nariadené znalecké dokazovanie (okresný súd odpovedal 6. mája 2005),

- 28. júna 2005   okresný   súd   oznámil   účastníkom   konania,   že „z   dôvodu hospodárnosti konania“ a aby „maloleté deti neboli vystavované opakovane znaleckému vyšetreniu“, nariadi termín pojednávania po predložení znaleckého posudku vypracovaného pre potreby konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1 P 195/04,

- 2. septembra 2005   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   znalecký   posudok vypracovaný   pre   konanie   sp. zn.   1 P 195/04   a zároveň   požiadala   o nariadenie   termínu pojednávania,

- 4. októbra 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 9. november 2005 a vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k pripojenému znaleckému posudku,

- 4. novembra 2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   právneho zástupcu otca maloletých z pojednávania nariadeného na 9. november 2005,

- 9. novembra 2005 sa uskutočnilo za prítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľov a kolízneho opatrovníka pojednávanie, ktoré bolo odročené na 12. december 2005, okresný súd zároveň žiadal o pripojenie spisu 25 Nc 19/99 a rovnopisu rozsudku sp. zn. 1 P 195/04,

- 24. novembra 2005   bolo   okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   právneho zástupcu otca maloletých na pojednávaní nariadenom na 12. december 2005,

- 12. decembra 2005 sa uskutočnilo za prítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľky, otca   maloletých   a kolízneho   opatrovníka   pojednávanie,   ktoré   bolo   pre   nesúhlas   otca maloletých pojednávať v neprítomnosti jeho právneho zástupcu odročené na 6. február 2006 okrem iného s tým, že právny zástupca bude predvolaný pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty,

- 6. februára 2006   sa   aj   za   prítomnosti   právneho   zástupcu   otca   maloletých uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 15. marec 2006.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to podľa týchto troch základných kritérií: právna a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   II. ÚS 32/02,   I. ÚS 54/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že nezistil otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto   konaní   posúdená   bez   jej   predošlého   riešenia   v stabilizovanej   judikatúre všeobecných   súdov.   Určitý   stupeň   skutkovej   zložitosti   možno   pripísať   tomu,   že   ide o rozvod manželstva, ktoré je spojené s konaním starostlivosti súdu o maloletých. Napriek tomu ústavný súd konštatuje, že pred okresným súdom prebieha konanie, ktoré nemožno považovať   za   právne   zložité   a ani   za osobitne   fakticky   zložité,   takže   pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie bolo urýchlilo, čo bolo žiadúce najmä s ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd už nálezom sp. zn. II. ÚS 66/02 z 29. januára 2003 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky v tomto konaní. Z hľadiska povahy veci (konanie   o úprave   práv   a povinností   rodičov   k mal.   sťažovateľom   na   čas   po rozvode manželstva) ide pritom o takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 9 C 144/00 napokon   nepoukázal   ani   samotný   okresný   súd   vo svojom   vyjadrení   k sťažnosti sťažovateľov.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľali   sťažovatelia.   Keďže   v   danom   prípade   sú   dvaja   zo   sťažovateľov   maloletí, neprichádza do úvahy hodnotiť ich správanie ako účastníkov konania. Preto ústavný súd mohol   zohľadniť   iba   správanie   ich   zákonnej   zástupkyne   -   matky,   ako   jednej   zo sťažovateľov a vyhodnotil ho rovnako ako v predošlom náleze ústavného súdu z 29. januára 2003 ako aktívne a súčinnostné. Sťažovateľka pravidelne nahliadala do spisu, navrhovala a predkladala   dôkazy,   osobne   alebo   v zastúpení   právnou   zástupkyňou   sa   zúčastnila na všetkých nariadených pojednávaniach, urgovala plynulosť postupu okresného súdu.

So zreteľom na povahu veci je potrebné spomenúť aj správanie otca maloletých, resp. jeho   právneho   zástupcu,   ktoré   tiež   malo   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Otec maloletých   sa   na rozdiel   od   sťažovateľky   zúčastnil   iba   na jednom   pojednávaní,   a aj to navrhol   odročiť   pre   nesúhlas   pojednávať   v neprítomnosti   jeho   právneho   zástupcu (ktorý sa s výnimkou pojednávania konaného 6. februára 2006 nezúčastnil ani na jednom pojednávaní,   svoju   neúčasť   vždy   odôvodnil   -   zdravotné   problémy,   kolízia   pojednávaní, a žiadal ju ospravedlniť). Na pojednávanie nariadené na 6. február 2006 bol právny zástupca otca maloletých predvolaný už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej veci a konštatuje, že súdne konanie, ktoré na okresnom súde prebieha od 27. októbra 2000, je stále na prvostupňovom súde bez rozhodnutia vo veci samej a trvá už viac ako 5 rokov. Ústavný   súd   pritom,   ako   to   už bolo   uvedené,   nálezom   z 29.   januára   2003   vyslovil,   že v preskúmavanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Posledným úkonom okresného súdu (vykonaným 23. decembra 2002), ktorý ústavný súd vzal do úvahy pred prijatím rozhodnutia vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 66/02, bolo odročenie termínu pojednávania 15. januára 2003 na neurčito z dôvodu zmeny rozvrhu práce na okresnom súde.

Nový zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená opatrením predsedu okresného súdu z 15. apríla 2003, nariadil 12. augusta 2003 termín pojednávania na 20. október 2003. Ústavný súd pripúšťa, že nový zákonný sudca „potreboval určitý čas, kým sa oboznámil s vecami v súdnom oddelení“, avšak zmena vo veci konajúceho sudcu nemôže ísť na ťarchu účastníka konania a navyše v tak citlivej veci, ako je to v okolnostiach tohto prípadu. Preto ústavný   súd   obdobie   od   29.   januára   2003,   keď   rozhodol   vo   veci   sp. zn.   II. ÚS 66/02, do 12. augusta 2003, t. j. v trvaní viac ako 6 mesiacov vyhodnotil ako zbytočný prieťah okresného súdu spočívajúci v jeho nečinnosti.

Ďalšie   konanie   okresného   súdu   nasledujúce   po   pojednávaní   uskutočnenom 20. októbra   2003   do   septembra   2005,   keď   bol   okresnému   súdu   predložený   znalecký posudok   vypracovaný   pre   potreby   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava I pod sp. zn.   1 P 195/04,   vyhodnotil   ústavný   súd   ako   neefektívne   a súčasne   spojené   aj s obdobím úplnej nečinnosti (od 21. júna 2004 do 2. mája 2005, t. j. v trvaní viac ako 10 mesiacov), a to z nasledujúcich dôvodov:

Okresný súd na pojednávaní 20. októbra 2003 aj napriek vyhláseniu sťažovateľky, „že nesúhlasí s nariadením znaleckého dokazovania, pretože podľa jej názoru stačí rok a pol   starý   znalecký   posudok“,   a poukázaniu „aj   na   výsledky   znaleckých   posudkov založených v spise“ nariadil 21. októbra 2003 znalecké dokazovanie z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých, avšak nesprávne ustanovil znalca z odboru psychiatria,   v kompetencii   ktorého   nebolo   vyjadriť   sa   k danej   problematike.   Preto 12. decembra 2003 ustanovil nového súdneho znalca z príslušného odboru. Obe uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania boli vydané (podpísané) vyššou súdnou úradníčkou.

Dňa 7. júna 2004 krajský súd na základe odvolania sťažovateľky proti uzneseniu o nariadení znaleckého dokazovania toto uznesenie, z dôvodu že „súdny úradník nemohol, a to ani napriek písomnému povereniu vec prejednávajúceho sudcu (...) vydať predmetné uznesenie a toto bolo tak vydané nekompetentnou osobou“, zrušil.

Na základe týchto dôvodov ústavný súd opísané konanie okresného súdu kvalifikoval ako   neefektívne,   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní nemusí   dochádzať   len   nekonaním príslušného   súdu,   ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania.   „Aj neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04).

V   období   od   10. marca 2005   do   2. septembra 2005   okresný   súd   čakal na vypracovanie   a   predloženie   znaleckého   posudku   pre   potreby   konania   vedeného na Okresnom   súde   Bratislava I   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   1 P 195/04,   a to   z dôvodu „hospodárnosti   konania,   ako   aj   tej   skutočnosti,   aby   maloleté   deti   neboli   vystavované opakovane znaleckému dokazovaniu“.

Po   predložení   vypracovaného znaleckého posudku   v septembri 2005 okresný   súd nariadil   termín   pojednávania   na   9. november 2005,   ktoré   bolo   pre   neprítomnosť   otca maloletých,   ako   aj   jeho   právneho   zástupcu   odročené   na   12.   december   2005.   Aj   toto pojednávanie   bolo z dôvodu   návrhu   otca   maloletých   o odročenie   pojednávania pre   jeho nesúhlas   pojednávať   v neprítomnosti   svojho   právneho   zástupcu   znovu   odročené na 6. február   2006.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vzhľadom   na   mimoriadne okolnosti prípadu mal skôr urobiť opatrenia na zabezpečenie účasti druhej strany a využiť procesné prostriedky (resp. poriadkové opatrenia) dané mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie súčinnosti otca maloletých. Na ostatný termín pojednávania bol právny zástupca predvolaný už pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   právoplatného rozhodnutia   trvá   tak   dlho,   ako   je   tomu   v danej   veci   (konanie   vo   veci   starostlivosti o maloletých), treba považovať už len so zreteľom na samotnú dĺžku konania za konanie nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným   v čl. 48   ods. 2 ústavy. Táto   zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že ich právo na   súdnu   ochranu   sa   stáva   iluzórnym,   a teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate (napr. I. ÚS 65/03, I. ÚS 39/00).

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   9 C 144/00,   opakovane   došlo k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľmi označených práv okresným súdom, prikázal   mu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   200 000 Sk   spoločne   a nerozdielne,   o. i.   z dôvodov   beznádeje, „ktorú   sťažovatelia   pociťujú   v ich   veci,   a ktorá   je   vyvolaná   tým,   že   Okresný   súd Bratislava III   napriek   tomu,   že   o zbytočných   prieťahoch   už   rozhodol   Ústavný   súd   SR, vo veci   nekonal   tak,   aby   to   viedlo   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľov“, straty „dôvery sťažovateľov, najmä sťažovateľky k princípom právneho štátu“ a hlavne z dôvodu, že „odsúvanie   súdnej   ochrany   má   nepriaznivé   dopady   na   psychický   a fyzický   stav sťažovateľov, maloleté deti sťažovateľky sú nútené žiť v neistote a v strachu z toho, ako to bude po rozvode, kto sa bude o nich starať, či sa budú musieť stýkať s otcom, ktorý je trestne stíhaný (...)“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 144/00,   ktorá   je   viac   ako   5 rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu, ako aj skutočnosť,   že   v danom   prípade   ide   o pokračujúce   porušenie   sťažovateľmi označených   práv,   ústavný   považoval   priznanie   sumy   50 000 Sk   pre   každého zo sťažovateľov   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou Mgr. Z. K., ktoré si vyúčtovala za tri spoločné úkony právnej služby v celkovej sume 18 457,20 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia, ako suma vypočítaná   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto   ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   úhradu   trov   právneho   zastúpenia v požadovanej výške.

Úhradu hotových výdavkov za zhotovenie dvoch zápisníc z pojednávaní vyčíslených advokátkou vo vyjadrení z 23. januára 2006 v sume 100 Sk ústavný súd nepriznal, keďže ich nepovažoval za účelne vynaložené hotové výdavky v súvislosti s konaním o sťažnosti.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006