znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/04-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. F., T., a F. P., B., zastúpených advokátom JUDr. M. F., T., vo veci porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich základných práv podľa   čl.   20   ods.   1   a 3,   čl.   46   ods.   3   a čl.   59   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   –   pracovisko Bratislava, sp. zn. II/256/3685/04-2139 a sp. zn. II/256/3687/04-2139 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. a F. P.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2004 doručená sťažnosť A. F. a F. P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 3 a čl. 59 ods. 2 ústavy rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky   Banská   Bystrica   –   pracovisko   Bratislava,   (ďalej   len   „daňové riaditeľstvo“), sp. zn. II/256/3685/04-2139 a sp. zn. II/256/3687/04-2139.

Sťažovatelia svoju sťažnosť odôvodnili tým, že „Národná rada SR schválila dňa 11. 11. 2003 zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Tento zákon pod č. 564/2003 Z. z. bol uverejnení v Zbierke zákonov dňa 4. 12. 2003. V ust. § 10 ods. 2 uvedeného zákona znie, že vždy rozhoduje vláda,   teda   štát   o privatizácii   podniku,   ktorý   má   charakter   prirodzeného   monopolu. Taxatívne v písm. a. až 1. sú uvedené podniky a charakterom prirodzeného monopolu a pod písm. j. sú uvedené aj Slovenské elektrárne, a. s. Teda štát vlastní aj Slovenské elektrárne, a. s. a Fond národného majetku majetok štátu len spravuje, stará sa oň a formálne za štát a len s jeho súhlasom uzatvára prevod majetku štátu (teda majetok sa privatizuje) na iné osoby a to po prerokovaní zámeru a postupu privatizácie v Národnej rade SR. Z uvedeného je zrejme, že privatizovať sa môže len a len štátny majetok.

Keď sme sa dozvedeli z médií o uvedenom zákone (v prílohe predkladáme článok z Pravdy z 12. 11. 2003) bolo nám zrejmé a jasné, že štát vlastnil a aj vlastní 100% podiel v Slovenských elektrárňach, a. s.

Preto   sme   podali   návrh   na   obnovu   konania   podľa   §   51   ods.   1   písm.   a,   b   zák. č. 511/1992 Zb.“

Daňový   úrad   Bratislava   II   ich „žiadosť   na   povolenie   obnovy   konania“ zamietol z dôvodu, že uplynula lehota na povolenie obnovy konania, voči ktorému podali odvolanie z dôvodu, že „daňový orgán sa nezaoberal právnou otázkou, či premlčacia lehota neplynie, keď   sa   predmetným   rozhodnutím   s platobným   výmerom   č.   601/211/77055/99/Lamo z 29. 9. 1999   a platobným   výmerom   č.   601/211/76898/99/Lamo   z 29.   9.   1999   zaoberali a konali odvolací daňový orgán a príslušné súdy“.

Podľa   sťažovateľov   je   odôvodnenie   platobných   výmerov   na   daň   z prevodu a prechodu nehnuteľností Daňového úradu Bratislava II nesprávny, pretože daňový orgán si mal riadne overiť všetky okolnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak by zistil, že štát môže zakladať akciové spoločnosti a iné orgány pre správu štátneho majetku, jeho využívanie a na jeho privatizáciu a predaj.

Na   tomto   základe daňový   úrad,   teda   štát,   získal   od   sťažovateľov dane v rozpore s ustanovením   § 18 ods.   7 zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   318/1992   Zb.   o   dani   z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení neskorších predpisov, keď prevod majetku na štát je oslobodený od dane

V dôsledku uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodnutia daňového riaditeľstva sp. zn. II/256/3685/04-2139 z 25. marca 2004 a sp. zn. II/256/3687/04-2139 z 25. marca 2004 zrušil a nariadil obnovu konania.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje   iný   súd,   pričom   z tohto   konania   nie   je   vylúčený   ani   postup   a rozhodnutia všeobecných súdov.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo   sťažnosti   sťažovateľov,   ako   aj   z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci sťažovateľov o návrhu na obnovu konania rozhodol Daňový úrad Bratislava II rozhodnutím sp. zn. 601/231/144285/03/Sti a 601/231/144373/03/Sti z 15. decembra 2003 tak, že návrh na obnovu konania zamietol. Proti uvedeným rozhodnutiam podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. II/256/3685/04-2139 a sp. zn. II/256/3687/04-2139 z 25. marca 2004 tak, že napadnuté rozhodnutia boli potvrdené.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietajú   porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   a ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 3 a čl. 59 ods. 2 ústavy.

Z   čl. 127 ods.   1 ústavy i.   f.,   ako aj z § 49 zákona o ústavnom   súde   vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba subsidiárne, t. j. v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Daňové   orgány   pri   rozhodovaní   vo   veciach   povolenia   obnovy   konania   majú postavenie   správneho   orgánu,   ktorého   rozhodnutie   podľa   §   244   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) podlieha preskúmaniu všeobecným súdom.

Podľa § 247 OSP súdy preskúmavajú na základe žalôb proti rozhodnutiam správnych orgánov zákonnosť týchto rozhodnutí. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu je limitovaný negatívnym   výpočtom   takých   rozhodnutí   podľa   §   248   OSP, ktoré   taxatívne vypočítava rozhodnutia   vylúčené z preskúmavacej   činnosti   súdu   a odkazuje aj na také   rozhodnutia správnych   orgánov,   ktorých   preskúmanie   vylučujú   osobitné   predpisy,   v danom   prípade § 100   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“). Rozhodnutie vo veciach povolenia obnovy konania takýto charakter   nemá,   čo   zakladá   právnu   možnosť   podania   návrhu   na   začatie   konania a preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa cit. ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.   Sťažovatelia   mali   teda   možnosť   podať   žalobu   o preskúmanie   rozhodnutia daňového riaditeľstva všeobecnému súdu, ktorú možnosť nevyužili.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.   1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach,   ktoré   patria   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný   súd   musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu v oblasti rozdelenia právomocí, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov   ako   správnych   súdov   vo   veciach   žalôb   o   preskúmavanie   rozhodnutí   správnych orgánov.

Sťažovatelia sa o tejto možnosti nezmieňujú ani v súvislosti s povinnosťou vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu opravné a iné právne prostriedky podľa § 53 ods. l zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   je   možná   a dostupná účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľom v správnom súdnictve, je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci.

Sťažovatelia   mali   možnosť   podľa   §   247   OSP   podať   žalobu   o   preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva, ako aj možnosť podľa § 53 zákona č. 511/1992 Zb. podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia   mimo   odvolacieho   konania   ako   mimoriadny opravný   prostriedok   v daňovom   konaní,   čo   nevyužili,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľov   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd osobitne poukazuje na sťažovateľmi namietané porušenie   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy,   ktoré   zásadne   nemôžu   byť   priamo   aplikovateľné v individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu   diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby,   pretože   ide   o   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.

Uvedené   platí   aj pre   čl.   59   ods.   2 ústavy   v spojení s čl.   2 ods.   2 ústavy, ktorý ustanovuje zásadu, resp. základný princíp spôsobu a rozsahu konania orgánov štátu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004