znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 196/03-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing. M. K., bytom D. n. V., zastúpeného advokátom Mgr. J. J., I., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 483/01, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 483/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   v Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. E 483/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   M.   K.   do 15 dní od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796 Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta Mgr. J. J., I.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 196/03 z 29. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   M.   K.,   bytom   D.   n. V.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. E 483/01.

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   26.   februára   2001   podal   okresnému   súdu   návrh na výkon rozhodnutia na uspokojenie peňažnej pohľadávky s príslušenstvom (z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. E 483/01 však vyplýva, že návrh na výkon rozhodnutia bol okresnému súdu doručený až 14. mája 2001).

Ďalej uviedol, že navrhol výkon rozhodnutia odpísaním z účtu povinného a zároveň predajom   hnuteľných   vecí   patriacich   povinnému   obávajúc   sa,   že   nariadenie   výkonu rozhodnutia len jedným spôsobom nebude postačovať na uspokojenie jeho pohľadávky.Vo   veci   výkonu   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   okresný   súd   uznesením sp. zn. E 483/01 z 26. októbra 2001 nariadil výkon rozhodnutia. Od vydania uvedeného uznesenia nemal žiadne informácie o výkone rozhodnutia ani o tom, či uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Až po tom, ako sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní, ho okresný súd upovedomil, že nebol vykonaný súpis hnuteľných vecí, pretože sa žiadne postihnuteľné   veci   u povinného   nenašli.   Upovedomenie   z 13.   júna   2003   bolo   doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa až po viacerých urgenciách 26. septembra 2003.

Dňa   21.   júna   2002   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o pomoc   podľa   §   260 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Listami z 15. októbra 2002 a 20. mája 2003 okresný súd žiadal o oznámenie zistených informácií, avšak žiadne mu neboli zaslané. Do podania sťažnosti preto nemal nijaké informácie, ako prebieha výkon rozhodnutia.

Poukazujúc na to, že okresný súd takmer dva roky nevykonal v namietanom konaní žiaden úkon, má sťažovateľ za dostatočne preukázané, že nečinnosťou okresného súdu bolo porušené jeho označené základné právo.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 1540/03 doručeným ústavnému súdu 5. januára 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 1. 12. 2003 bola Okresnému súdu Košice II doručená sťažnosť Ing. M. K., bytom   v D.   n.   V.,   právne   zastúpeného   Mgr. J.   J.,   advokátom   so   sídlom   v I.,   vo veci porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. E 483/01.

Sťažovateľ   podal   dňa   14. 5. 2001   na   Okresný   súd   Košice   II   návrh   na   výkon rozhodnutia   proti   povinnému   MAZIRA   spol.   s r.   o.   Košice   v likvidácii   na   uspokojenie pohľadávky oprávneného v sume 78.169,40 Sk s prísl. V návrhu oprávnený žiadal o výkon rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu povinného a zároveň predajom hnuteľných vecí povinného.

Dňa   25. 5. 2001   vyzvala   súdna   tajomníčka   oprávneného   na   zaplatenie   súdneho poplatku za nariadenie výkonu rozhodnutia ďalším spôsobom a za pomoc súdu podľa § 260 ods. 2 OSP, pretože oprávnený v návrhu neuviedol číslo účtu povinného. Dňa 23. 7. 2001 vyzval súd oprávneného na doplnenie návrhu o predloženie plnej moci pre jeho právneho zástupcu.

Vzhľadom   na   to,   že   oprávnený   neuhradil   v určenej   lehote   súdny   poplatok za nariadenie výkonu rozhodnutia ďalším spôsobom a za pomoc súdu podľa § 260 ods. 2 OSP, vyzval súd oprávneného dňa 5. 10. 2001 o označenie čísla účtu povinného. Na výzvu súdu oprávnený nereagoval, preto súd uznesením zo dňa 26. 10. 2001, č. k. E 483/01-12 nariadil   výkon   rozhodnutia   iba   predajom   hnuteľných   vecí.   Uznesenie   bolo   doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 21. 12. 2001. Dňa 24. 1. 2002 bol spis predložený súdnemu vykonávateľovi na realizáciu výkonu rozhodnutia.

Súdny   vykonávateľ   vykonal   pokus   o vykonanie   súpisu   hnuteľných   vecí   dňa 24. 5. 2002 a opakovane dňa 28. 5. 2003, kedy bola vyhotovená zápisnica o bezvýslednosti súpisu   s tým,   že   u povinného   sa   nenašli   postihnuteľné   veci   a na   majetok   povinného   je podaný   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   Upovedomenie   o bezvýslednosti   súpisu   bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 26. 9. 2003.

Na výzvu súdu zo dňa 5. 10. 2001 o označenie čísla účtu povinného reagoval právny zástupca oprávneného až dňa 1. 7. 2002, kedy bola súdu doručená žiadosť oprávneného o pomoc podľa § 260 ods. 2 OSP s nalepenými kolkovými známkami. Žiadosť bola založená do spisu E 483/01, ktorý sa v tom čase nachádzal u súdneho vykonávateľa, hoci v súlade s Rozvrhom   práce   Okresného   súdu   Košice   II   na   rok   2002   mala   byť   žiadosť   o pomoc zapísaná do súdneho registra NcE. Preto súdna tajomníčka po vrátení spisu od súdneho vykonávateľa   dňa   2. 6. 2003   dala   pokyn   na   zapísanie   žiadosti   o pomoc   do   príslušného registra.   Žiadosť   bola   zapísaná   dňa   16.   6.   2003   pod   sp.   zn.   54   NcE   35/2003   a dňa 24. 6. 2003 súd vyzval povinného na oznámenie čísla účtu. Výzvu sa nepodarilo doručiť povinnému, preto súd opakovane vyzval likvidátora povinného na oznámenie požadovaných údajov,   avšak   bezvýsledne.   Na   výzvu   súdu   dňa   28. 10. 2003   oznámil   Daňový   úrad Košice IV,   že   povinný   ako   daňový   subjekt   nemá   registrované   žiadne   účty.   Keďže do dnešného   dňa   nie   sú   známe   čísla   účtov   povinného,   nebolo   možné   nariadiť   výkon rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu povinného.

Dňa 14. 7. 2003 podal právny zástupca oprávneného predsedovi Okresného súdu Košice   II   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   E   483/01.   Predseda   okresného   súdu   listom zo dňa 6. 8. 2003 Spr.   23126/03 oznámil   sťažovateľovi,   že sťažnosť   je dôvodná,   pretože v období   od   predloženia   spisu   súdnemu   vykonávateľovi   po   vyhotovenie   zápisnice o bezvýslednosti   súpisu   vznikli   v konaní   prieťahy,   ktoré   sú   zapríčinené   predovšetkým objektívnymi okolnosťami a to vysokým počtom nevybavených vecí vo všetkých súdnych agendách, vrátane agendy výkonu rozhodnutia.

Sťažovateľ namieta porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní, vedenom na tomto súde pod sp. zn. E 996/00.

Predmetom konania je výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Vec nemožno považovať za právne zložitú.

Sťažovateľ   svojím   konaním   dĺžku   konania   ovplyvnil   v časti,   v ktorej   navrhoval nariadenie   výkonu   rozhodnutia   odpísaním   pohľadávky   z účtu   povinného.   Oprávnený neoznačil   číslo   účtu,   z ktorého   sa   má   pohľadávka   odpísať   a súdny   poplatok   za   pomoc pri zistení účtu podľa § 260 ods. 2 OSP zaplatil až dňa 1. 7. 2002, takmer 14 mesiacov po začatí konania. Je zároveň potrebné uviesť, že oprávnený síce môže navrhnúť výkon rozhodnutia niekoľkými spôsobmi, ale súd nariadi výkon rozhodnutia len tým spôsobom, ktorý stačí na uspokojenie pohľadávky oprávneného (§ 263 OSP). Po nariadení výkonu rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   teda   nie   je   možné   bez   podania   nového   návrhu nariadiť v tom istom konaní výkon rozhodnutia odpísaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave.

Pokiaľ ide o výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí, súd v konaní postupoval bez zbytočných prieťahov v období od podania návrhu na výkon rozhodnutia do predloženia spisu   súdnemu   vykonávateľovi   na   realizáciu   výkonu.   Od   vykonania   prvého   pokusu o vykonanie   súpisu   hnuteľných   vecí   povinného   dňa   24. 5. 2002   po   vykonanie   druhého pokusu dňa 28. 5. 2003 došlo v konaní k prieťahom, tie sú však spôsobené predovšetkým objektívnymi   okolnosťami,   ako   bolo   uvedené   v odpovedi   predsedu   súdu   na   sťažnosť právneho zástupcu sťažovateľa.

S ohľadom   na   kritériá,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   posúdení,   či   došlo k zbytočným   prieťahom   v konaní   považujeme   sťažnosť   za   čiastočne   opodstatnenú   a sme toho   názoru,   že   k zbytočným   prieťahom   v konaní   pod   sp.   zn.   E   483/01   došlo   v období od 24. 5. 2002 do 28. 5. 2003. V prevyšujúcej časti navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel.

Podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania vo veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu a z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   konania v predmetnej   veci   od   podania   návrhu   okresnému   súdu   do   5.   januára   2004,   keď   bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. E 483/01:

-   návrh   sťažovateľa   na   výkon   rozhodnutia   bol   okresnému   súdu   doručený 14. mája 2001,

-   dňa   8.   augusta   2001   bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručená   výzva na zaplatenie súdneho poplatku za nariadenie výkonu rozhodnutia,

- dňa 23. augusta 2001 bola okresnému súdu doručená plná moc právneho zástupcu sťažovateľa,

-   dňa   12.   októbra   2001   bola   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručená   výzva, aby v lehote 7 dní oznámil číslo účtu povinného,

- uznesením z 26. októbra 2001 okresný súd nariadil výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí povinného,

- dňa 24. januára 2002 bol spis predložený súdnemu vykonávateľovi na realizáciu výkonu rozhodnutia,

-   dňa   14.   februára   2002   doručil   právny   zástupca   sťažovateľa   okresnému   súdu podanie,   v ktorom   žiadal   o oznámenie,   či   uznesenie   o nariadení   výkonu   rozhodnutia nadobudlo   právoplatnosť   a kedy   bude   vykonaný   súpis   hnuteľných   vecí   patriacich povinnému,

- dňa 24. mája 2002 súdny vykonávateľ urobil do spisu záznam s tým, že „likvidátora firmy na uvedených adresách nezastihol“,

- dňa 28. mája 2003 súdny vykonávateľ vyhotovil zápisnicu o bezvýslednosti súpisu hnuteľností s tým, že u povinného sa nenašli postihnuteľné veci a na majetok povinného je podaný návrh na vyhlásenie konkurzu,

- dňa 12. júna 2003 boli podania sťažovateľa, s ktorými sa domáhal pomoci podľa § 260 OSP, zaslané „na zápis do registra Nc“,

- dňa 13. júna 2003 okresný súd vyhotovil upovedomenie oprávneného a povinného o tom, že súpis hnuteľných vecí nebol vykonaný,

-   dňa   16.   júla   2003   boli   okresnému   súdu   doručené   výpoveď   plnomocenstva pôvodného právneho zástupcu sťažovateľa a plnomocenstvo nového právneho zástupcu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Účelom   konania   o výkon   rozhodnutia   je   nútená   realizácia   exekučného   titulu vykonaná   zásahom   do   majetkových   práv   povinného.   Uskutočňuje   sa   za   podmienok a predpokladov   vymedzených   procesnými   predpismi   s cieľom   uspokojiť   pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnila.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   konania na okresnom   súde   vo veci   vedenej   pod sp.   zn. E   483/01 je návrh na výkon rozhodnutia na uspokojenie peňažnej pohľadávky s príslušenstvom podľa šiestej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   251   a nasl.   OSP).   Exekučným   titulom vo veci je o platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. 1 Rob 2082/00 z 18. októbra 2000. Predmetom konania pred okresným súdom teda nie je hmotnoprávny spor, ale iba výkon rozhodnutia,   t.   j.   jeho   nariadenie   a uskutočnenie   prostredníctvom   súdu.   Tento   procesný postup   je   celkovo   jednoduchý   a nevyžaduje   ani   obligatórne   procesné   úkony   súdu (napr. nariadenie   pojednávania, príp.   vypočutie povinného).   Z uvedených   dôvodov   preto ústavný súd nehodnotil vec vedenú pod sp. zn. E 483/01, ktorá je predmetom konania, ani ako   právne   a ani   ako   fakticky   zložitú.   Na   právnu   ani   faktickú   zložitosť   konania nepoukazuje   ani   predseda   okresného   súdu   v písomnom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr   1540/03 z 18. decembra 2003 zaslanom ústavnému súdu.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Na ťarchu sťažovateľa v tomto smere je potrebné pripísať tú skutočnosť, že súdny poplatok za pomoc pri zisťovaní účtu povinného zaplatil až po viac ako roku od doručenia výzvy okresného súdu. V ďalšom priebehu konania možno správanie sťažovateľa hodnotiť ako súčinnostné, ktoré už neprispelo k jeho predĺženiu.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Z obsahu spisu vyplýva, že k zbytočným prieťahom v konaní zo strany okresného súdu došlo v dvoch prípadoch.   Zbytočné   prieťahy,   ktoré   priznal   aj   predseda   okresného   súdu   vo svojom vyjadrení, vznikli prvýkrát v období od 24. mája 2002, keď bol uskutočnený prvý pokus o vykonanie súpisu hnuteľných vecí povinného, až do 28. mája 2003, keď bol vykonaný druhý pokus o vykonanie súpisu.

V druhom prípade bolo spomalenie konania postupom okresného súdu zapríčinené tým, že keď 1. júla 2002 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za pomoc súdu pri zisťovaní bankového účtu povinného, okresný súd vyzval povinného na oznámenie čísla jeho účtu až 24. júna 2003, teda až takmer po roku od zaplatenia poplatku zo strany sťažovateľa.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   argumentáciu   predsedu   okresného   súdu,   že „prieťahy   sú   zapríčinené   predovšetkým   objektívnymi   okolnosťami   a to   vysokým   počtom nevybavených vecí vo všetkých súdnych agendách, vrátane agendy výkonu rozhodnutia“. Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   opierajúcej   sa   o judikatúru   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   nadmerné   množstvo   vecí   na   súde   nezbavuje štát   zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis III. ÚS 32/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní, ktoré je na ňom vedené pod sp. zn. E 483/01, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného v nej zdôraznil, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu sa zhoršili jeho majetkové pomery a vyhranil sa v ňom pocit „nedôvery nielen voči tomuto konkrétnemu súdu, ale voči celému systému ochrany zákonnosti v Slovenskej republike“.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Podľa názoru ústavného súdu preto prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. E   483/01   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že konanie   vo   veci   návrhu   sťažovateľa   na   výkon   rozhodnutia   nebolo   dosiaľ   skončené, považoval ústavný súd priznanie sumy 15 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr. J. J., uplatnených   v podaní   z 21.   januára 2004.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2004