znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Z., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Sžp 9/2012   a jeho   uznesením zo 17. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 9/2012 a jeho uznesením zo 17. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   v   zmysle   § 250   ods. 1   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   pribratá   ako   účastníčka   do   konania   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Hlavného banského úradu (ďalej len „banský úrad“) č. 417 85/2010 z 19. apríla 2010. Predmetné konanie bolo vedené Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 21/2010. V tomto konaní sa fyzická osoba ako žalobkyňa (ďalej   len   „žalobkyňa“)   domáhala   preskúmania   zákonnosti   uvedeného   rozhodnutia banského   úradu,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Obvodného   banského   úradu v Bratislave   č. 36-3329/2009-7   z   15.   januára   2010,   podľa   ktorého   žalobkyňa   nie   je účastníčkou   konania   začatého   na   základe   žiadosti   sťažovateľky   o   povolenie   zmeny dobývacieho ložiska nevyhradeného nerastu na pozemku parc. č... v katastrálnom území... Krajský súd uznesením č. k. 23 S 21/2010-153 z 26. januára 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)   konanie na základe   späťvzatia   žaloby zastavil, žalobkyni vrátil   súdny poplatok, žalovanému náhradu trov konania nepriznal a súčasne žalobkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľke   náhradu   trov   konania   predstavujúcu   náklady   právneho   zastúpenia   v sume 336,39 €. Na odvolanie žalobkyne najvyšší súd napadnutým uznesením zmenil uznesenie krajského   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   žalobkyne   zaplatiť   sťažovateľke   náhradu   trov konania tak, že jej náhradu trov konania nepriznal, pričom zároveň rozhodol, že účastníkom odvolacieho konania náhradu trov nepriznáva.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   názor „Najvyššieho   súdu   SR   prezentovaný v uznesení   sp. zn.   3 Sžp 9/2012...,   že   v   správnom   súdnictve   neprichádza   aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 OSP do úvahy, nakoľko z ustanovenia § 250k OSP explicitne vyplýva,   že   náhrada   trov   patrí   iba   žalobcovi“,   považuje   za   nesprávny   a „v   rozpore s ústavným právom na súdnu ochranu, nakoľko prijatím takého názoru by vedľajší účastník nemohol   brániť   svoje   práva   a   oprávnené   záujmy,   nakoľko   zastupovanie   v   správnom súdnictve   je   obligatórne   prostredníctvom   advokáta.   Okrem   toho   tento   právny   záver Najvyššieho súdu SR je v rozpore s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžp/6/2012, v ktorom Najvyšší súd SR posudzoval obdobnú žalobu podanú proti   obdobnému   rozhodnutiu   Hlavného   banského   úradu   len   o   účastníctve   inej   osoby, pričom aj keď aj v tomto konaní Najvyšší súd SR nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov avšak súčasne uviedol, že pri rozhodnutí aplikoval ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s ustanovením § 246c OSP. Je teda zrejmé, že aj v rozhodovacej praxi   Najvyššieho   súdu   SR   je   v   súvislosti   s   posudzovaním   oprávnenosti   priznania   trov konania v správnom súdnictve inému účastníkovi ako žalobcovi viacero odlišných právnych názorov   a   nejednotnosť   pri   rozhodovaní.“. Uvedené   má   byť   zrejmé   aj   z odlišného stanoviska jedného z členov senátu najvyššieho súdu pripojeného k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na „šikanózny charakter podaného návrhu a celého konania“, čo vyvodzuje zo skutočnosti, že v už právoplatne skončených konaniach uhradil priznané   trovy   právneho   zastúpenia   sám   právny   zástupca   žalobcov.   Uvedené   má   viesť k domnienke o financovaní týchto konaní priamo obcou...,   v katastrálnom území ktorej sťažovateľka „vykonáva svoju podnikateľskú činnosť, keďže jej súčasná starostka si svoju predvolebnú   kampaň   založila   na   zrušení   súhlasu   obce   s   rozšírením   ťažby   sťažovateľa. Máme za to, že v takom prípade by aj žalobcovia mali niesť dôsledky podaných svojich úkonov, pričom uvedené sa prejavuje práve v priznaní trov právneho zastúpenia, pričom máme za to, že v tomto prípade mal Najvyšší súd SR aj v prípade rozhodnutia o zastavení konania v dôsledku späťvzatia žaloby posúdiť nárok na náhradu trov v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 OSP, keďže je jednoznačné, že zastavenie konania spôsobila p. T.“.

Na   základe   uvedeného   podala   sťažovateľka   sťažnosť   poľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, v ktorej navrhuje, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a rozhodol, že „Základné právo   spoločnosti   Z.,   s. r. o.,   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR,   ako   aj   základného   práva sťažovateľa   podľa   článku   6   ods. 1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd na prístup k súdu a spravodlivé prejednanie veci konaním Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžp 9/2012 porušené bolo.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   3 Sžp 9/2012   zo   dňa 17. 04. 2013 a vec vracia tomuto súdu na nové konanie.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 331,15 EUR s DPH, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“.

Hoci sťažovateľka v petite sťažnosti uvádza, že jej označené základné právo malo byť   porušené   postupom   najvyššieho   súdu,   je   zrejmé,   že   sťažnosť   smeruje   nielen   proti postupu   najvyššieho   súdu   v danom   konaní,   ale   najmä   proti   výsledku   tohto   postupu, t. j. napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene môže ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08, III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, III. ÚS 47/2013).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností (napr. IV. ÚS 195/07).

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd nie je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho súdu v otázke náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, keď najvyšší súd dospel k záveru o nemožnosti použitia § 146 ods. 2 OSP v danom prípade. V napadnutom uznesení najvyšší súd k tejto otázke uviedol:

«Krajský súd priznal účastníkovi konania Z., s. r. o., ktorý bol do konania pribraný uznesením   podľa   § 250   ods. 1   O. s. p.   (a   postavenia   ktorého   ako   účastníka   konania   sa v tomto   súdnom   konaní   spoločnosť   Z.,   s. r. o.,   výslovne   domáhala),   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia podľa § 146 ods. 2 O. s. p.

Tretia   časť   Občianskeho   súdneho   poriadku   ustanovuje   v   tretej   hlave   „Trovy konania“.   Náhrada   trov   konania   je   upravená   v   ustanoveniach   § 142   a   nasl.,   ktoré   sa v správnom súdnictve aplikujú iba primerane, na základe ustanovenia § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého „pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona“.

Pojem   „primerané   použitie“   však   zákon   bližšie   nešpecifikuje.   Podľa   praxe konajúceho   senátu   však ide o   subsidiárnu aplikáciu,   ktorá   musí   byť   zlučiteľná   s inými explicitnými inštitútmi správneho súdnictva, v danom prípade s ustanovením § 250k ods. 1 O. s. p.

V správnom súdnictve v konaní o žalobách rozhoduje súd o náhrade trov konania predovšetkým podľa § 250k ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania; môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Ustanovenie   § 250k   O. s. p.   je   osobitným   ustanovením,   ktoré   upravuje   právo na náhradu trov konania iba úspešného žalobcu a v podstate vylučuje priznanie náhrady trov   konania   inému   účastníkovi.   V   prípade   späťvzatia   žaloby   ešte   možno   uvažovať o náhrade trov konania žalovanému, aj to celkom výnimočne, s prihliadnutím na konkrétne skutkové okolnosti, ktorý postup však vyplýva z aplikácie § 250h ods. 2 O. s. p.

Z ustanovenia § 250k O. s. p. explicitne vyplýva, že náhrada trov konania patrí len žalobcovi,   ktorý   má   úspech   celkom   alebo   sčasti,   a   preto   použitie   § 146   ods. 2   O. s. p. v tomto prípade neprichádza do úvahy.

Najvyšší   súd   dáva   do   pozornosti,   že   k   rovnakému   záveru   dospeli   aj   senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach vedených pod sp. zn. 2 Sžp/8/2012 zo dňa

30. 01. 2013 a sp. zn. 8 Sžp/11/2012 zo dňa 19. 03. 2013, a problematikou náhrady trov konania pribranému účastníkovi sa najvyšší súd zaoberal aj v konaní sp. zn. 2 Sžp/25/2011. Najvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred odvolacím   súdom   (už   vyššie   spomínané   konanie   sp. zn.   2 Sžp/8/2012   a   sp. zn. 8 Sžp/11/2012),   v ktorých žalovaný   je   totožný   a žalobcami sú fyzické osoby   (spolu päť súdnych konaní o prieskum zákonnosti rozhodnutí), ktoré sa domáhali postavenia účastníka na   základe   skutkových   podobností   spočívajúcich   v   popretí   ich   práv   ako   účastníkov povoľovacieho konania.

Povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú   predstavu   jednotlivca   o   právnom   štáte,   ktorého   neoddeliteľnou   súčasťou   je právna   istota,   a   s   princípom   právnej   istoty   logicky   korešponduje   zásada   rozhodovať v obdobných veciach rovnako.

Uvedená   zásada   je   pre   oblasť   správneho   súdnictva   legislatívne   zakotvená prostredníctvom   ustanovenia   § 250ja   ods. 7   O. s. p.,   podľa   ktorého   ak   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania   pred   odvolacím   súdom,   môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v   uznesení   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn.   8Sžp/11/2012   zo   dňa 19. marca 2013, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a zároveň v súlade s ustanovením § 250ia ods. 7 O. s. p. uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:

„Nemožnosť   priznania   náhrady   trov   konania   úspešnému   žalovanému,   resp. účastníkom konania, ktorých súd pribral do konania podľa § 250 ods. 1 veta druhá O. s. p. by   síce   mohla   byť   chápaná   ako   narušenie   zásady   rovnosti   účastníkov   konania,   avšak na druhej strane za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo žiadať, aby nahradil   trovy   vzniknuté   účastníkovi,   ktorého   súd   musí   podľa   § 250   ods. 1   veta   druhá O. s. p.   pribrať   do   konania,   hoci   žalobca   jeho   pribratie   do   konania   sám   ovplyvniť nemohol“.

V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa   30. 05. 2012,   sp. zn.   2 Sžp/25/2011,   v   ktorom   bolo   konštatované,   že   „(pribratý) účastník konania nie je povinný byť právne zastúpený a v prípade, ak realizuje svoje právo na právne zastúpenie v tomto postavení, je povinný náklady spojené s takýmto zastúpením znášať sám“.

Odvolací   súd   vzhľadom   na   uvedené   vyššie   sa   v   danom   prípade   nestotožnil s aplikáciou právnej normy §146 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. súdom prvého stupňa dospejúc k záveru, že prvostupňový súd v danej veci nesprávne právne posúdil nárok pribratého   účastníka   na   náhradu   trov   konania,   a   preto   podľa   § 246c   ods. 1   O. s. p. v spojení s § 220 O. s. p. uznesenie krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov pribraného účastníka konania zmenil tak že pribranému účastníkovi konania náhradu trov prvostupňového konania nepriznal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a účastníkom ich náhradu nepriznal. Žalovaný a pribratý účastník konania zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania“.

Podľa   § 146c   ods. 1   O. s. p.   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov konania   podľa   jeho   výsledku,   ak konanie bolo   zastavené.» Z týchto dôvodov   žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že už vo svojej rozhodovacej činnosti   posudzoval   analogické   prípady   tej   istej   sťažovateľky   v obdobnej   skutkovej a právnej situácii (III. ÚS 434/2013, III. ÚS 583/2013, m. m. aj II. ÚS 333/2013). Ústavný súd v okolnostiach danej veci nezistil dôvod odchýliť sa od svojich skorších rozhodnutí.

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania spravidla samo osebe nedosahuje   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv   a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Podľa názoru   ústavného   súdu   nemožno   z   hľadiska   kritérií   spravodlivého   procesu   zásadne pripisovať   rozhodovaniu   o   trovách   konania   takú   istú   relevanciu   ako   námietkam   proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo   veci   samej.   Ústavný   súd zároveň   nespochybňuje, že za určitých   okolností   možno   k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   dospieť   aj   v   súvislosti s námietkami   sťažovateľov   smerujúcimi   proti   právoplatným   rozhodnutiam   všeobecných súdov o náhrade trov súdneho konania. Ústavný súd však pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi problematiky akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu   napádaného výroku   o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k zásahu do základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) mimoriadnym spôsobom, alebo ak bolo   zasiahnuté   aj   iné   základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013).

Ústavný   súd   ďalej   poukazuje na   rozsah   nepriznanej   náhrady   trov   konania,   ktorá podľa uznesenia krajského súdu predstavovala sumu 336,39 €. Namietaná suma, o ktorú mala byť sťažovateľka   (resp.   jej   právny   zástupca)   ukrátená   konaním najvyššieho   súdu, zjavne   nedosahuje   ani   trojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   sumu,   ktorá   je   aj   vo   sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia), a nedosahuje ani sumu 1 000 € (spor s hodnotou do 1 000 € bez príslušenstva sa podľa § 29 ods. 6 OSP považuje za drobný). V tejto súvislosti ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom   výnimočných prípadoch, keď už došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v takom rozsahu, ktorý má ústavnoprávny rozmer (m. m. IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011).

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za ústavne neakceptovateľné.

K   námietke   sťažovateľky   o   rozdielnej   judikatúre   najvyššieho   súdu   v   otázke aplikovateľnosti   ustanovení   tretej   hlavy   tretej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (v zmysle § 246c ods. 1 OSP) ústavný súd dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto ak všeobecné   súdy   zaujímajú   vo   vzťahu   k   určitej   otázke   rôzne   právne   názory,   nemožno v takomto   postupe   automaticky   vidieť   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy,   keďže   zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (III. ÚS 376/09).

V danej veci je ale potrebné zdôrazniť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je odôvodnené práve odkazom na ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu v podobných veciach podporujúce záver, ku ktorému dospel najvyšší súd v napadnutom uznesení.

Napokon   v   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľky,   podľa   ktorej   v   jej   prípade   bolo advokátske zastúpenie povinné, a teda mala mať nárok na náhradu trov, ústavný súd uvádza, že z § 250a OSP je zrejmé, že povinne zastúpeným musí byť v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku iba žalobca. Sťažovateľka však v konaní nemala postavenie žalobcu,   a   preto   táto   námietka   nie   je   dôvodná.   Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky o šikanóznej povahe celého súdneho konania „realizovaného v záujme obce Č.“, ústavný súd podobne ako v konaní o inej obdobnej sťažnosti sťažovateľky (pozri II. ÚS 333/2013, III. ÚS 434/2013,   III. ÚS 583/2013)   dospel   k   záveru,   že   z   predložených   dôkazov   táto skutočnosť nevyplýva a ide len o tvrdenie sťažovateľky, na ktoré nemohol byť v konaní o predloženej sťažnosti braný zreteľ.

V okolnostiach danej veci tak najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite formuloval dôvody, ktoré ho viedli k odchylnému právnemu záveru oproti niektorým jeho iným rozhodnutiam, pokiaľ išlo o náhradu trov účastníkov konania pribratých podľa § 250 ods. 1 OSP. Vzhľadom na to, že tieto dôvody ústavný súd nehodnotí ako svojvoľné, a tiež vzhľadom na kritérium ústavnej relevancie spornej otázky zastáva názor, že nič neindikuje, že by konaním najvyššieho súdu vedeným pod sp. zn. 3 Sžp 9/2012 alebo jeho napadnutým uznesením mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie (vrátane práva na prístup k súdu) podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   v   celom   rozsahu   zotrváva   na   svojej konštantnej   judikatúre,   podľa   ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,   o   aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

S prihliadnutím na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014