znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., nar..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia   čl.   2   ods.   2,   čl.   2   ods.   3   a   čl.   13   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2012 doručená   sťažnosť   P.   L.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ústavy postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   opakovane   podáva   návrh,   o   ktorom ústavný súd už rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 143/2011-16 zo 6. apríla 2011 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní   o   ochranu   osobnosti,   ktoré   inicioval   podaním   návrhu   proti   vydavateľovi týždenníka Plus 7 dní. V tejto veci už ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008 vyslovil porušenie práv sťažovateľa a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ namieta, že ústavný súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil všetky obdobia nečinnosti okresného súdu ani „obštrukcie,   ktoré vznikli tým,   že súd I.   stupňa vydával nesprávne rozhodnutia, keď sa v merite veci vôbec nemohlo konať, lebo odvolacie súdy sa museli niekoľko rokov zaoberať nezákonnými rozhodnutiami súdu I. stupňa, ktoré rušili a vec vracali na nové prejednanie“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že okresný súd dosiaľ nevypočul svedkov, ktorí si vzhľadom na časový odstup (konanie trvá už 10 rokov) „nebudú pamätať udalosti alebo aj keď si spomenú, tak protistrana ich výpovede ľahko spochybní“, v súvislosti s čím namieta, že týmto postupom okresný súd „marí dokazovanie“, v čom vidí porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru sťažovateľ odôvodnil tým, že do podania sťažnosti ústavnému súdu nebol vyrozumený o tom, ako bolo rozhodnuté o jeho odvolaní, ktoré podal proti uzneseniu okresného súdu z 27. septembra 2011, ktorým bolo zrušené ustanovenie JUDr. M. J. za právnu zástupkyňu sťažovateľovi a za zástupcu mu bolo ustanovené Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ si neželá byť zastúpený Centrom právnej pomoci,   a   preto   žiadal   toto   rozhodnutie   zrušiť.   Sťažovateľ   za   porušenie   svojich   práv považuje skutočnosť, že „Buď súd I. stupňa neodstúpil odvolanie odvolaciemu súdu na rozhodnutie   alebo   mi   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nedoručil.“.   Sťažovateľ   podal   aj „žiadosť o zrušenie právneho zastúpenia a to podaním zo dňa 13. 10. 2011“, o ktorej nebolo podľa jeho tvrdenia rozhodnuté. Z toho dôvodu podal aj námietku zaujatosti proti konajúcemu   zákonnému   sudcovi,   ktorú   Krajský   súd   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) zamietol uznesením sp. zn. 6 NcC 21/2011 zo 16. septembra 2011, ako aj trestné oznámenie na konajúceho sudcu.

Sťažovateľ   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   aj   tým,   že „mi   uvedený   súd   znemožňuje   už   niekoľko   rokov   prístup   – preštudovanie si obsahu súdneho spisu 25C/220/2006. Po nespočetných sťažnostiach mi súd námatkovo vybral niekoľko písomností a zaslal mi ich. Ide však stále ani nie o 10% z celého súdneho spisu.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.) Právo P.   L.   na   konanie bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl.   48 ods. 2 Ústavy SR a na konanie v primeranej lehote, právo na spravodlivé súdne konanie a právo na účinný opravný prostriedok, zaručené v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, v konaní č. 25C/220/2006 vedenom na OS-Nitra, porušené bolo.

2.) Právo P. L. zaručované v čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3, čl. 13 a čl. 46 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru, v konaní vedenom na OS-Nitra pod sp. zn. 25C/220/2006, porušené bolo.

3.)   Ústavný   súd   prikazuje   OS   Nitra   aby   v   konaní   č.   25C/220/2006   konal   bez zbytočných prieťahov.

4.)   Ústavný   súd   prikazuje   OS-Nitra   v   k.   č.   25C/220/2006   aby   umožnil   P.   L. preštudovať si celý súdny spis 25C/220/2006 a aby rozhodol o žiadostiach (návrhoch) P. L. o zrušení právneho zastupovania jeho osoby v k. č. 25C/220/2006 resp. rozhodol o jeho žiadosti o zrušenie právneho zastupovania jeho osoby.

5.) OS-Nitra je povinný zaplatiť P. L. sumu vo výške 15.000,- € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy na účet... vedený v Poštovej Banke pobočka N., na meno P. L. a to do 14 dní od právoplatnosti tohto Nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd považuje za potrebné najskôr uviesť, že obsah sťažnosti nekorešponduje s jej petitom, keďže sťažovateľ v úvode sťažnosti označil ako porušovateľa svojich práv aj Krajský   súd   v   Nitre,   Slovenskú   republiku   v   zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   a   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   v   petite   však navrhol   vysloviť   porušenie   svojich   práv   len   postupom   okresného   súdu.   Ústavný   súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že je viazaný petitom sťažnosti, z čoho vyplýva, že môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (III. ÚS 149/04, III. ÚS 2/05, IV.   ÚS   287/2011,   IV.   ÚS   638/2012).   Ústavný   súd   preto   posudzoval   sťažovateľom namietané porušenie jeho práv vo vzťahu len k okresnému súdu.

Vo vzťahu k ostatným subjektom, ktoré sťažovateľ označil za porušovateľov svojich práv,   sa   ústavný   súd   sťažnosťou   nezaoberal,   okrem   uvedeného   aj   z   dôvodu   absencie odôvodnenia   sťažnosti   v   tejto   časti.   Ústavný   súd   tak   postupoval   aj   napriek   tomu,   že sťažovateľ nie je právne zastúpený, a teda prípadný nedostatok odôvodnenia, resp. aj iné nedostatky sťažnosti by bolo možné odstrániť, a to z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením jeho práv v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 220/2006 a pôsobnosťou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, resp.   vymedzením   postavenia   Slovenskej   republiky,   ktorá   nemôže   byť   priamym porušovateľom základných práv alebo slobôd sťažovateľa, keďže systém ústavnoprávnej ochrany   poskytovanej   podľa   čl.   127   ústavy   je   založený   na   princípe   zodpovednosti konkrétneho orgánu verejnej moci, ktorý sa uplatnením svojej právomoci dopustí porušenia základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

Sťažovateľ namieta v prvom rade porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zbytočnými prieťahmi v   postupe   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   220/2006,   a   to   bez vymedzenia časového úseku, a teda postupom okresného súdu od začatia konania.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   už   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   82/08-50   zo   16.   júla   2008   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   v   označenom   konaní   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a okresnému súdu prikázal, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľom namietané porušenie jeho práv (zbytočnými prieťahmi) môže byť teda predmetom konania ústavného súdu len vo vzťahu k postupu okresného súdu po vydaní označeného nálezu, pretože meritórne rozhodnutie ústavného súdu zo 16. júla 2008 vytvára prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), a tým zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej neprípustnosť. Ústavný súd už takto rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 143/2011-16 zo 6. apríla 2011.

Pretože   prekážka   právoplatne   rozhodnutej   veci   bráni   opätovnému   rozhodovaniu o totožnom predmete konania, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa týkajúcu sa namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 25 C 220/2006 do vydania nálezu č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008 odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 143/2011-16 zo 6. apríla 2011 odmietol sťažnosť sťažovateľa týkajúcu postupu okresného súdu v namietanom konaní v čase po vydaní nálezu zo   16.   júla   2008   ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd v tomto období vykonával úkony, ktoré v zásade smerovali k odstráneniu stavu právnej neistoty   sťažovateľa, a nezistil   také významné prieťahy, ktoré   by si   vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa preto v tomto konaní zaoberal posúdením postupu okresného súdu v období po vydaní uznesenia zo 6. apríla 2011, berúc do úvahy doterajšiu dĺžku konania, ako aj obdobia poznačené neefektívnou činnosťou okresného súdu zistené ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 143/2011.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   právneho názoru, podľa ktorého účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie   každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 61/03).

Z   vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   25   C   220/2006   ústavný   súd   zistil v relevantnom období takýto priebeh napadnutého konania:

Dňa 15. apríla 2011 pred začatím pojednávania sťažovateľ namietal proti opatreniu, na základe ktorého mu boli ponechané na rukách putá. Z tohto dôvodu namietol zaujatosť sudcu   a   nesúhlasil   s   vykonaním   pojednávania.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na neurčito. Spis bol následne predložený krajskému súdu, ktorý uznesením zo 6. mája 2011 rozhodol, že sudca okresného súdu nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci. Okresnému súdu bol spis vrátený 6. mája 2011 a v rovnaký deň okresný súd zaslal dožiadanie o vypočutie sťažovateľa Okresnému súdu Piešťany (okresnému súdu, v obvode ktorého sa nachádza zariadenie, v ktorom sťažovateľ vykonával trest odňatia slobody). Dňa 30. júna 2011 Okresný súd Piešťany vrátil spis okresnému súdu bez vybavenia dožiadania   s   tým,   že   sťažovateľ   odmietol   vypovedať   s   odôvodnením,   že   výsluch nevykonáva zákonný sudca, a preto ide o porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dňa 18. júla 2011 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, v ktorom uviedol, že podal trestné oznámenie na konajúceho sudcu. Z toho dôvodu okresný súd zrušil termín pojednávania nariadeného na 28. júl 2011 a predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti krajskému súdu.

Dňa   17.   augusta   2011   bolo   okresnému   súdu   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 28. júla   2011,   ktorým   rozhodol,   že   namietaný   sudca   okresného   súdu   nie   je   vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci.

Dňa   7.   septembra   2011   okresný   súd   zrušil   termín   pojednávania   nariadeného   na 9. september   2011,   pretože   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   30.   augusta   2011 o zrušenie jej ustanovenia z osobných dôvodov s tým, že sťažovateľ nesúhlasí, aby bola zastúpená advokátskym koncipientom, a 6. septembra 2011 sťažovateľ opäť podal námietku zaujatosti   proti   konajúcemu sudcovi.   O tejto   námietke   rozhodol   krajský   súd uznesením zo 16.   septembra   2011   tak,   že   namietaný   sudca   okresného   súdu   nie   je   vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci.

Okresný súd uznesením z 27. septembra 2011 zrušil ustanovenie JUDr. M. J. za právnu zástupkyňu sťažovateľovi a ustanovil mu za zástupcu Centrum právnej pomoci. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal a žiadal o zrušenie uznesenia s tým, že sa chce zastupovať sám. Okresný súd následne predložil spis krajskému súdu, ktorý rozhodol uznesením z 30. novembra 2011 tak, že zrušil uznesenie okresného súdu v časti, ktorou ustanovil sťažovateľovi za zástupcu Centrum právnej pomoci.

Dňa 29. februára 2012 okresný súd zrušil pojednávanie nariadené na 2. marec 2012, pretože zistil, že sťažovateľ bol premiestnený do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody I. Okresný súd dožiadal 26. marca 2012 o vypočutie sťažovateľa Okresný súd Trenčín. Dňa 19. júna 2012 bol spis vrátený okresnému súdu po vybavení dožiadania s tým, že sťažovateľ sa k veci nevyjadril a uviedol, že nevie, k čomu sa má vyjadriť, pretože výzva okresného súdu je nejasná a nezrozumiteľná.

V decembri 2012 okresný súd dožiadal Okresný súd Bratislava II o spis a Okresný súd   Bratislava   I   o   informácie   z   obchodného   registra.   Žiadosťou   z   20.   decembra   2012 okresný súd zisťoval náklady eskorty sťažovateľa.

Dňa 16. januára 2013 okresný súd zaslal Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) návrh, aby bola vec prikázaná z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Trenčín, v obvode ktorého sa nachádza zariadenie, v ktorom sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody. Najvyšší súd rozhodol uznesením zo 14. februára 2013 tak, že návrhu nevyhovel.

Dňa 26. februára 2013 konajúci sudca oznámil predsedovi okresného súdu, že sa dozvedel   o   skutočnostiach,   ktoré   sú   dôvodom   na   jeho   vylúčenie   z prerokúvania a rozhodovania   veci   (v   súvislosti   s   konaním   vedeným   na   základe   trestného   oznámenia podaného sťažovateľom).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej kritériom na jeho rozhodovanie musí byť najmä to, či namietaný postup (resp. namietané nedostatky) všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd,   t.   j.   musí   ísť o zistenie, že v danom prípade zjavne došlo k takému zásahu do právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp. odopretie jeho základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

V   kontexte   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   keď   namietaný postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   období   nebol   z   hľadiska   plynulosti   konania optimálny, bol v rozhodujúcej miere ovplyvnený správaním sťažovateľa. Nedostatky zistené v postupe okresného súdu ústavný súd nevyhodnotil ako zásah takej intenzity, ktorý by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie opodstatňoval vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ namieta v súvislosti s prieťahmi v postupe okresného súdu aj porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a to z dôvodu ním predpokladaného oslabenia dôkaznej situácie v jeho neprospech, keď neboli dosiaľ vypočutí všetci svedkovia. Vzhľadom na to, že ústavný súd pričítal predĺženie konania v posudzovanom období na vrub sťažovateľovi, z tohto dôvodu ide na jeho vrub aj nemožnosť okresného súdu vykonať výsluchy   sťažovateľom   navrhnutých   svedkov,   z   čoho   vyplýva   zjavná   neopodstatnenosť tejto námietky sťažovateľa (pozri I. ÚS 473/2011). Navyše, ide o hypotetickú námietku, ktorá nemá základ v reálnom skutkovom stave, a preto ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že do podania sťažnosti ústavnému   súdu   nebol   vyrozumený   o   tom,   ako   bolo   rozhodnuté   o   jeho   odvolaní   proti uzneseniu   okresného   súdu   z   27.   septembra   2011,   ktorým   došlo   k   zmene   v   osobe

ustanoveného právneho zástupcu  okresný súd zrušil výrok svojho uznesenia z 10. júla 2007, ktorým bola sťažovateľovi ustanovená zástupkyňa z radov advokátov JUDr. M. J. a ustanovil   mu   za   zástupcu   Centrum   právnej   pomoci   pre   celé   konanie,   ani   nebolo rozhodnuté o jeho opakovaných žiadostiach o ustanovení mu právneho zástupcu.

Bez hodnotenia vecnej stránky tejto námietky ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažovateľom opísaný skutkový stav by mohol byť v príčinnej súvislosti so základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru), nie však so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom na účinný prostriedok   nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Absencia príčinnej súvislosti   medzi odôvodnením   sťažnosti   a označenými právami je dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej. Navyše, ústavný súd zo spisu   okresného súdu zistil,   že   krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 27. septembra 2011 uznesením č. k. 5 Co 294/2011-802 z 30. novembra 2011, ktoré mu bolo doručené 15. augusta 2012, a teda sťažovateľova námietka, že o jeho odvolaní a aj žiadostiach   nebolo   rozhodnuté,   nezodpovedala   skutočnosti   ku   dňu   podania   sťažnosti (17. mája   2012)   a   svedčila   skôr   o   prieťahoch   v   doručovaní   rozhodnutia.   Komplexným posúdením namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa ústavný súd už zaoberal v tomto uznesení.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ústavy, tieto ustanovenia neobsahujú základné práva, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd, a preto možno ich   porušenie namietať len v spojení   s konkrétnym   základným právom   (obdobne   napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keď ústavný súd nezistí možnosť vysloviť porušenie základného práva, ktoré by odôvodňovalo následné uplatnenie ústavnoprávnej ochrany,   je   vylúčená   aj   možnosť   vysloviť   porušenie   uvedených   ustanovení.   V   prípade sťažovateľa   je zjavná neopodstatnenosť   konštatovaná v   predošlom   odseku   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti.

Sťažovateľ odôvodnil namietané porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj tým, že mu okresný súd neumožnil preštudovať si celý spisový materiál. Vzhľadom na to, že súdne konanie je vedené súdom prvého stupňa, sťažovateľ bude mať možnosť v prípade nespokojnosti s rozhodnutím o jeho veci domáhať sa ochrany svojich práv vo vzťahu k tejto námietke   v   riadnom   opravnom   konaní.   Vo   veci   sťažovateľa   predchádza   právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa právomoc všeobecného súdu, a preto ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľa   vrátane   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa už nimi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013