znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/2012-66

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   augusta   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej B., s. r.   o.,   B.,   konajúcej   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   P.   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Obo 32/2009   zo   16.   decembra   2009,   za   účasti   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 32/2009 zo 16. decembra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obo   32/2009 zo 16. decembra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti S., a. s., trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej B., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 32/2009 zo 16. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutím   Okresného   úradu v Michalovciach (ďalej len „okresný úrad“) z 25. februára 1997 bol sťažovateľke povolený odber   povrchovej   vody   z   rieky   L.,   a to   najmä na   účely   chladenia   zariadení   v   tepelnej elektrárni V. Označené rozhodnutie ustanovuje maximálny ročný a denný odber, neobsahuje však žiadne informácie o cene, ktorá mala byť zaplatená za vodu sťažovateľkou. Podľa tohto rozhodnutia konkrétne množstvo odoberaných povrchových vôd má byť pravidelne upresňované zmluvami medzi správcom toku – S., štátnym podnikom Ž., Ž. (ďalej len „žalobca“), a sťažovateľkou.

Žalobca a sťažovateľka uzatvorili 15. júla 1999 kúpnu zmluvu na dodávku vratnej povrchovej vody na prietokové chladenie v cene 0,746 Sk za m3 a nevratnej doplňujúcej vody v cene 1,20 Sk za m3. Uvedená kúpna zmluva mala pokrývať celý rok 1999. Pre roky 2000, 2001 a 2002 nebola podpísaná obdobná zmluva.

V   roku   2002   odoberala   sťažovateľka   povrchovú   vodu   z   rieky   L.,   pričom   medzi žalobcom   a   sťažovateľkou   existovala   zhoda   o   množstve   odobratej   vody.   Pokiaľ   išlo o rokovania medzi žalobcom a sťažovateľkou o zmluve týkajúcej sa odberu vody v roku 2002, sťažovateľka uviedla, že „podľa záznamu pre pamäť zo stretnutia strán konaného dňa 25. januára 2002...

a) Sťažovateľ oznámil dodávateľovi predpokladaný objem odberu pre rok 2002;

b) Dodávateľ   navrhol   cenu   za   vodu   vo   výške   1,00   Sk   za   m3 pre   využívanie na prietokové chladenie... a 1,20 Sk za m3 pre ostatné využívanie;

c) obe strany vyjadrili vlastné stanoviská k navrhovaným cenám...

d) Sťažovateľ uviedol, že navrhované ceny bude musieť schváliť jeho vedenie;

e) až do doby uzatvorenia kúpnej zmluvy pokrývajúcej odber vody v roku 2002 bude odber vody fakturovaný v cenách uplatňovaných v roku 2001.

Počas   celého   roku   2002   platil   Sťažovateľ   Dodávateľovi   za   odbery   vody   vyššie uvedené ceny uvedené v Zázname pre pamäť. Dodávateľ nemohol technicky Sťažovateľovi zabrániť v odbere vody; v roku 2002 Dodávateľ nepodnikol žiadne právne kroky s cieľom zamedziť alebo obmedziť odber vody Sťažovateľom.“.

Dňa 15. januára 2003 žalobca vystavil faktúru na sumu 176 141 433,60 Sk (vrátane DPH)   zodpovedajúcu   doplatku   v   sume   0,60   Sk   za   m3 k   cene,   ktorú   už   sťažovateľka za vratnú   povrchovú   vodu   zaplatila   v   roku   2002.   Sťažovateľka   odmietla   túto   faktúru zaplatiť.   Podstatou   sporu   vo   veci   samej   bola   teda   úhrada   za   vratnú   povrchovú   vodu nazývanú aj povrchová voda na prietočné chladenie.

Žalobou   podanou   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) 27. decembra   2004   sa   žalobca   domáhal   proti   sťažovateľke   zaplatenia   sumy 176 141 433,60 Sk   s príslušenstvom.   Svoj   návrh   odôvodnil „údajnou   existenciou zmluvného vzťahu medzi stranami alebo alternatívne, pre prípad, že súd bude názoru, že medzi stranami nebol zmluvný vzťah, bezdôvodným obohatením Sťažovateľa“.

Sťažovateľka uviedla, že „v priebehu celého konania v spore vo veci samej mali súdy za preukázané, že cenu za odber povrchových vôd upravuje Zákon o cenách a výmer Ministerstva financií SR č. R-1/1996 z 12. marca 1996..., ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami, a to v časti I. pod bodom 1, položka 41.00.12 – voda povrchová – ako cena maximálna vo výške 1,90 Sk za m3. Neskôr bola opatrením Ministerstva financií SR č. R-7/1999 určená maximálna cena vo výške 2 Sk za m3. Sťažovateľ v priebehu konania namietal, že na vzťah Sťažovateľa a Dodávateľa sa Výmer nevzťahuje.“.

V   konaní   vo   veci   samej   krajský   súd   rozhodol   prvýkrát   rozsudkom sp. zn. 3 Cb 211/2004 z 30. apríla 2007 tak, že žalobu žalobcu zamietol, keď sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že na rokovaní 25. januára 2002 boli dohodnuté zálohové platby, čo by ho   oprávňovalo   dodatočne   doúčtovať   cenu   odobratej   vody   zohľadňujúc   svoje   výrobné náklady. Súčasne konštatoval neexistenciu bezdôvodného obohatenia sťažovateľky na úkor žalobcu.

Na základe odvolania žalobcu bol rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2007 zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 211/2007 z 23. apríla 2008. Podľa sťažovateľky odvolací súd odmietol závery prvostupňového súdu s odôvodnením, že „na rokovaní dňa 25. januára 2002 nedošlo k úkonu, ktorým by účastníci konania nadobudli práva, resp. povinnosti... že záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého došlo medzi účastníkmi konania k   dohode   o   cene   jej   zaplatením   vo   výške   požadovanej   Dodávateľom   je   nesprávny a z uvedeného   dôvodu   považoval   prvostupňové   rozhodnutie   o   nedôvodnosti   práva Dodávateľa   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   (o   ktorom   nevykonal   prvostupňový   súd žiadne dokazovanie) za predčasné.“.

Krajský   súd   vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   medzi   žalobcom   a   sťažovateľkou nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy týkajúcej sa dodávky vody v roku 2002, v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 3 Cb 211/2004 z 26. novembra 2008 zaviazal sťažovateľku z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcovi sumu 176 141 433,60 Sk s úrokom z omeškania vo výške 9,43 % p. a., ako aj náhradu trov konania spolu v sume 8 553 400 Sk.

Podľa sťažovateľky považoval krajský súd zo správy žalobcu o výsledku rozboru hospodárskej činnosti za rok 2002 za preukázané, že «hospodársky výsledok Dodávateľa v roku 2002 - zisk vo výške 16,9 mil. Sk bol vytvorený vrátane započítania spornej faktúry č.... vo výške 176.141.433,60 Sk, pričom v prípade jej neuznania by Dodávateľ vykázal stratu cca. 140 mil. Sk. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal Krajský súd v Bratislave najmä zo skutočnosti, že audítor navrhol zakladateľovi štátneho podniku (t. j. Dodávateľa) účtovnú závierku Dodávateľa schváliť bez výhrad.

Z uvedeného prvostupňový súd vyvodil, že „navrhovateľ pre účely tvorby svojich cien účtoval   iba   o   ekonomicky   oprávnených   nákladoch,   predpokladaných   vyššie   citovaným ustanovením § 3 ods. 2 písm. a) Zákona o cenách; neporušil teda ani podzákonné normy [...]. Ak mu teda odporca nezaplatil sumu 176.141.443,60 Sk, doúčtovaných faktúrou č.... zo dňa 15.   1.   2003,   získal na jeho úkor tovar vo vyššej hodnote ako zaplatil,   teda sa bezdôvodne obohatil.“.».

S uvedeným názorom prvostupňového súdu sťažovateľka nesúhlasila, a preto podala odvolanie   proti   rozsudku   krajského súdu   z 26.   novembra 2008,   v   ktorom   okrem   iného namietala, že

„-   súd   prvého   stupňa   v   konaní   predchádzajúcom   napadnutému   rozsudku dokazovanie v zmysle pokynu odvolacieho súdu nevykonal (nedoplnil) a preto dospel na základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   čím   je   daný   odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP...

- namiesto toho, aby sa súd prvého stupňa zaoberal cenou, ktorú Dodávateľ za svoje plnenie považuje za opodstatnenú (teda situáciou u Dodávateľa),   mal sa podľa názoru Sťažovateľa   zaoberať   objektívnou,   trhovou   hodnotou   tohto   plnenia,   ktoré   nadobudol Sťažovateľ (teda situáciou u Sťažovateľa)...

- súd namiesto toho, aby exaktne stanovil hodnotu plnenia (odobratej vody), ktoré získal v priebehu roku 2002 Sťažovateľ, uspokojil sa s tým, že uložil Sťažovateľovi zaplatiť Dodávateľovi   sumu   zodpovedajúcu   nákladom,   ktoré   Dodávateľ   údajne   ekonomicky oprávnene na odobratú vodu vynaložil...

- nemožno považovať Správu audítora za dôkaz skutočnosti, že auditovaná účtovná jednotka zahrnula do cien len „ekonomicky oprávnené náklady“ a už vôbec nie za dôkaz toho, že trhová hodnota plnení, ktoré Dodávateľ dodal Sťažovateľovi bola vyššia alebo rovnaká ako náklady, ktoré na ne vynaložil...“.

Uvedené námietky sťažovateľka zhrnula v podaní z 11. decembra 2009, v ktorom najmä uviedla, že:

„a) súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia nezohľadnil osobitné postavenie Sťažovateľa ako odberateľa, ktoré spočíva v skutočnosti, že Sťažovateľ bol v roku 2002 zďaleka   najväčším   odberateľom   povrchovej   vody   Dodávateľa   a   zároveň   už   niekoľko desaťročí odoberá povrchovú vodu, so stabilným objemom odberov;

b)   súd   nezohľadnil   skutočné   dôvody   straty   Dodávateľa   v   roku   2002   a   bez akéhokoľvek   opodstatnenia   sa   stotožnil   s   názorom,   že   strata   vznikla   iba   z   dôvodu nezaplatenia žalovanej sumy Sťažovateľom;

c) súd nevzal do úvahy tvrdenie Sťažovateľa, že na základe správania Dodávateľa nepristúpil Sťažovateľ k alternatívnym riešeniam odberu vody, ktoré boli k dispozícii;

d) aj pri stanovovaní primeranej náhrady za údajne získané bezdôvodné obohatenie mal   prvostupňový   súd   v   zmysle   ustanovenia   §   266   ods.   3   Obchodného   zákonníka zohľadňovať prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli (v tomto prípade pokiaľ ide o určenie ceny plnení v rokoch predchádzajúcich roku 2002 a po ňom nasledujúcich), ako aj následné správanie strán v roku 2002;

e) odplata za odobratú vodu požadovaná Dodávateľom bola podstatne vyššia ako boli odplaty platené Sťažovateľom v rokoch predchádzajúcich roku 2002 a v niekoľkých rokoch   nasledujúcich   po   roku   2002;   túto   skutočnosť   Sťažovateľ   názorne   dokumentoval prílohou k Zhrnutiu argumentácie.“

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Obo 32/2009 zo 16.   decembra   2009   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu z 26. novembra 2008 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky „porušovateľ   (obdobne   ako   ani   prvostupňový   súd) nerozhodol a neodôvodnil... či treba zisťovať objektívnu trhovú hodnotu plnenia tak, ako ho nadobudla osoba, od ktorej sa bezdôvodné obohatenie vymáha... alebo či a prečo treba vychádzať zo sumy, ktorú osoba, ktorá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniesla určila ako vlastné náklady na obstaranie predmetu bezdôvodného obohatenia...“.

Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zo 16. decembra 2009 sťažovateľka podala   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Obdo   V   23/2010 zo 16. decembra 2010 (právoplatným 17. januára 2011) odmietol ako neprípustné.

Podnet   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ako   aj opakovaný podnet Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odložila (podnet prípisom č. k.   VI/2   Pz   662/10-10   z   29.   novembra   2010   a   opakovaný   podnet   prípisom z 24. januára 2011).

Sťažovateľka už v uvedenej právnej veci 15. marca 2010 podala sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej uplatnila argumentáciu v zásade zhodnú s argumentáciou použitou v jej veci pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 196/2010 z 22. apríla 2010 sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   neprípustnosť   práve   z   dôvodu   podania   dovolania najvyššiemu súdu, pričom vyslovil právny záver, podľa ktorého lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (po rozhodnutí dovolacieho súdu, pozn.) bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 48 ods.   2 ústavy   a právo podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru, pretože najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal s jej zásadnou argumentáciou   v súvislosti   s   určením   výšky   získaného   bezdôvodného   obohatenia a neumožnil jej ani bezprostredne sa v tej veci vyjadriť pred súdom. Odvolací súd mal podľa názoru sťažovateľky nariadiť pojednávanie, na ktorom jej mal dať príležitosť vyjadriť sa k správnosti spôsobu určenia a výpočtu sumy bezdôvodného obohatenia, ktorý napokon najvyšší súd v namietanom rozsudku uplatnil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu nepreskúmateľný, pretože odvolací súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal so zásadnou právnou otázkou vyplývajúcou z jej argumentácie uvedenej v odvolaní, a to, «či rozsah bezdôvodného   obohatenia   v   prípade   plnenia   podliehajúceho   cenovej   regulácii   (ak   už Porušovateľ   dospel   k   záveru,   že   vzťah   Dodávateľa   a   Sťažovateľa   podliehal   cenovej regulácii) treba stanoviť v rozsahu sumy objektívnej trhovej hodnoty plnenia v čase a mieste vzniku bezdôvodného obohatenia (ktorú je však nevyhnutné exaktne kvantifikovať), alebo či v   takomto   prípade   zodpovedá   suma   bezdôvodného   obohatenia   ekonomicky   oprávneným nákladom   na   poskytnuté   plnenie   (ktoré   opätovne   musia   byť   exaktne   kvantifikované vo vzťahu ku konkrétnemu plneniu)... Odôvodnenie založené na konštatovaní, že „námietku žalovaného   preto   nemožno   považovať   za   dôvodnú“   je   nepreskúmateľné   a   ústavne nekonformné.

Predmetné   odôvodnenie   sa   navyše   vôbec   nevysporiadava   so   skutočnosťou,   že v období   roku   1999   odoberal   Sťažovateľ   od   Dodávateľa   na   základe   písomnej   Kúpnej zmluvy Vratnú povrchovú vodu za cenu 0,746 Sk/m3 a Nevratnú povrchovú vodu za cenu 1,20 Sk/m3.   V   období   rokov   2000   a   2001   síce   nedošlo   k   uzatvoreniu   písomnej   kúpnej zmluvy,   na základe   konsenzu   Dodávateľa   a   Sťažovateľa   na   predmete   plnenia,   rozsahu plnenia,   čase   plnenia   a   cene   dodávok   došlo   medzi   Sťažovateľom   a   Dodávateľom k uzatvoreniu kúpnej zmluvy konkludentne v zmysle ustanovenia § 275 ods. 4 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 druhá veta Zákona o cenách úhradou dodávok v sumách fakturovaných Dodávateľom vo výške 0,746 Sk/m3 pre Vratnú povrchovú vodu a v sume 1,20 Sk/m3 pre Nevratnú povrchovú vodu.

Z listinných dôkazov vyplýva, že v období roku 2003 Dodávateľ dodával a fakturoval Sťažovateľovi Vratnú povrchovú vodu v sume 0,8268 Sk/m3 a Nevratnú povrchovú v sume 1,20 Sk/m3 a v období roku 2004 v sumách Vratnej povrchovej vody 0,90 Sk/m3 a Nevratnej povrchovej vody v sume 1,20 Sk/m3. Je zrejmé, že v období rokov 1999, 2000, 2001, 2003 a 2004 Dodávateľ poskytoval Sťažovateľovi dodávky Vratnej povrchovej vody a Nevratnej povrchovej   vody   v   sumách   (vyššie   uvedených)   pokrývajúcich   ekonomicky   oprávnené náklady   Dodávateľa   na   poskytnuté   plnenie   vrátane   primeraného   zisku,   a   to   pri   výške maximálnej ceny za odber povrchovej vody stanovenej Ministerstvom financií SR a neskôr Úradom pre reguláciu sieťových odvetví v sume 1,90 Sk/m3 v prvej polovici roku 1999, v sume 2,00 Sk/m3 od 1. júla 1999 do 31. decembra 2002, v sume 1,88 Sk/m3 v roku 2003, v sume 1,88 Sk/m3 v roku 2004, v sume 1,64 Sk/m3 v roku 2005 a v sume 1,97 Sk/m3 v roku 2006. V   uvedenom   kontexte   je   zrejmé,   že   výsledná   suma   ceny   1,346   Sk/m3 Vratnej povrchovej   vody   dodanej   Sťažovateľovi   v   roku   2002   (vyplývajúca   zo   súčtu   pôvodnej fakturácie Dodávateľa v priebehu roku 2002 v sume 0,746 Sk/m3 a dofakturácie v sume 0,60 Sk/m3 vyplývajúcej z faktúry č.... a priznanej Dodávateľovi Napadnutým rozsudkom) výrazne   presahuje   sumu   ekonomicky   oprávnených   nákladov   Dodávateľa   na plnenie poskytnuté Sťažovateľovi v roku 2002.

Porušovateľ   nemal   preukázané,   že   by   v   roku   2002   došlo   k   zásadnému   nárastu nákladov Dodávateľa na predmetné dodávky Sťažovateľovi v porovnaní s rokmi 1999 až 2001, 2003 a 2004...».

Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   nechal   bez   povšimnutia   tiež   ďalšiu   závažnú námietku,   a to: „...maximálna   cena   za   odber   povrchovej   vody   stanovená   cenovými predpismi   pre   obdobie   roku   2002   vôbec   nezohľadňuje   vnútornú   diferenciáciu   dodávok povrchovej vody Dodávateľa Sťažovateľovi v členení Vratná povrchová voda a Nevratná povrchová voda, ktoré boli dodávané Sťažovateľovi vždy v nižšej cene Vratnej povrchovej vody a vyššej cene Nevratnej povrchovej vody.

Na základe skutočnosti, že Dodávateľ vo vzťahu k Nevratnej povrchovej vode, pokiaľ ide o plnenia uskutočnené počas roku 2002 v prospech Sťažovateľa, akceptoval konečnú cenu   1,20   Sk/m3 (pokrývajúcu   ekonomicky   oprávnené   náklady   Dodávateľa   vrátane primeraného   zisku),   bol   Porušovateľ   povinný   zisťovať   a   v   odôvodnení   Napadnutého rozsudku   exaktne   uviesť   sumu   Dodávateľom   vynaložených   ekonomicky   oprávnených nákladov vrátane uvedenia ich jednotlivých položiek a posúdenia ich oprávnenosti (pokiaľ Porušovateľ   dospel   k   záveru   o   nutnosti   stanovenia   rozsahu   bezdôvodného   obohatenia v nadväznosti na ekonomicky oprávnené náklady vynaložené Dodávateľom na poskytnuté plnenie)   -   vzťahujúcich   sa   výlučne   na   dodávky   Vratnej   povrchovej   vody   Sťažovateľovi, s odôvodnením   preukázania   vyšších   nákladov   na   dodávky   Vratnej   povrchovej   vody (zodpovedajúcich   uplatnenému   nároku)   v   porovnaní   s   nákladmi   dodávok   Nevratnej povrchovej   vody   Sťažovateľovi   v   roku   2002.   Porušovateľ   však   v   odôvodnení   vôbec neuviedol, ktoré konkrétne náklady a v akých sumách zahrnul do celkového súčtu nákladov Dodávateľom údajne skutočne vynaložených.“

Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľky spočíva v extrémnom   nesúlade „medzi   právnymi   závermi   konštatovanými   Porušovateľom v Napadnutom rozsudku a skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, z ktorých nevyplýva preukázanie vynaložených nákladov Dodávateľa na dodávke vratnej povrchovej vody Sťažovateľovi v roku 2002 v rozsahu sumy 176.141.433,60 Sk“.

Tým, že „na základe nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti Napadnutého rozsudku došlo k vzniku povinnosti Sťažovateľa uspokojiť peňažný nárok Dodávateľa a tým k   dovŕšeniu   zásahu   do   majetkovej   sféry   Sťažovateľa“, došlo   podľa   sťažovateľky   aj k porušeniu jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Obo/32/2009, zo dňa 16. decembra 2009 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   právo   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis. zn. 3 Obo/32/2009, zo dňa 16. decembra 2009, porušené bolo.

Zrušuje sa v celom rozsahu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 3 Obo/32/2009, zo dňa 16. decembra 2009, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S., a. s. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie B., s. r. o., B.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.   3   Obo   32/2009   zo   16.   decembra   2009   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 Cb   211/2004   z   26.   novembra   2008   a   uložil   žalobcovi,   aby   sa   dočasne   zdržal oprávnenia priznaného mu napadnutým právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal prípisom z 19. októbra 2011 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto žiadosť reagoval prípisom z 2. novembra 2011, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným   rozvrhom   práce   ústavného   súdu   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením sp. zn. I. ÚS 98/2012   tak,   že   sudcov   IV.   senátu   ústavného   súdu   z   výkonu   sudcovskej funkcie   vo veci   sťažovateľky   nevylúčil.   Spis   bol   vrátený   sudcovi   spravodajcovi 7. marca 2012.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   od   vznesenia   námietky   predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 7. marca 2012 vo veci nemohol konať.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 195/2012 z 12. apríla 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 32/2009 zo 16. decembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cb 211/2004 z 26. novembra 2008 ústavný súd nevyhovel.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s   ich   vyjadreniami,   ako   aj   s   obsahom   vyžiadaného súdneho   spisu   dospel   k   názoru,   že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti zo 7. mája 2012 [č. k. KP 4/2011-80 (Nobs 60/2012) doručenom ústavnému súdu 17. mája 2012] okrem iného uviedol:

„Predmetom odvolacieho konania na najvyššom súde bolo rozhodovanie o odvolaní sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 26. novembra 2008, č. k. 3 Cb/211/2004-281, ktorým súd prvého stupňa uložil žalovanej (sťažovateľke) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 176.141.433,60 Sk s 9,43 %-ným ročným úrokom z omeškania od 30. januára 2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania v celkovej výške 8.553.400 Sk.

Najvyšší   súd,   ako   súd   odvolací,   sťažnosťou   napadnutým   rozsudkom zo 16. decembra 2009,   sp.   zn.   3   Obo/32/2009,   odvolaním   žalovanej   napadnutý rozsudok Krajského   súdu   v Bratislave   súdu   v   Bratislave   z   26.   novembra   2008, č. k. 3 Cb/211/2004-281, potvrdil podľa § 219 OSP ako vecne správny. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľka namietla jeho nepreskúmateľnosť   a   arbitrárny   charakter   z   dôvodu,   že   sa   nedostatočne,   resp.   vôbec nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní.... Jedným z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Jeho obsahom je právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Nemožno   však   považovať   za   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Podľa znenia ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, súd v odôvodnení rozsudku uvedie podstatný obsah   prednesov,   stručne a výstižne vyloží,   ktoré   skutočnosti   má   preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkom   konania.   Predmetné ustanovenie sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní s tým, že úlohou odvolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený   v opravnom   prostriedku,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   rozhodujúci   význam   pre rozhodnutie o odvolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.

Najvyšší   súd   má   za   to,   že   odvolací   súd   sa   v   sťažnosťou   napadnutom   rozsudku adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa s nimi   vysporiadal,   tak,   ako   to   vyplýva   z   odôvodnenia   vytýkaného   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   spĺňa   kritériá   ústavnej   akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP, a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli,   že   inštitút   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   jednou   z   podstatných   záruk výkonu   súdnej   moci,   súčasne,   že   výklad   legislatívneho   textu   právnej   normy   a   jeho uplatnenie musí byt' v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka   vzhliadla   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   aj   v   nesprávnom procesnom postupe odvolacieho súdu spočívajúceho v tom, že o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím jej nedal príležitosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v rozpore s citovaným čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na margo tejto námietky najvyšší súd ozrejmuje ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce o povinnosti (§ 214 ods. 1 OSP) a možnosti (§ 214 ods. 2 OSP) odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní, resp.   bez   nariadenia   pojednávania.   Podľa   znenia   §   214   ods.   1   OSP   účinného   v   čase rozhodovania   odvolacieho   súdu   (16.   decembra   2009),   na   prejednanie   odvolania   proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ustanovenie § 214 ods. 2 OSP hovorí o tom, že v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Zo znenia § 214 OSP vyplýva, že základnou formou konania o odvolaní je konanie bez pojednávania. V danom prípade rozhodol odvolací súd v súlade s citovaným   ustanovením   §   214   ods.   2   OSP,   nakoľko   nešlo   o   žiaden   z   troch   prípadov vymedzených v citovanom ustanovení § 214 ods. 1 OSP, kedy je povinnosťou predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej vždy.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že rozsudkom NS SR zo 16. decembra 2009, sp. zn. 30bo/32/2009, k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv nedošlo.“

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 29. mája 2012 doručenom ústavnému súdu   30.   mája   2012   uviedol,   že   k   vyjadreniu   najvyššieho   súdu   zo   7.   mája   2012 „nepovažujeme za potrebné zaujímať stanovisko“.

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však   prirodzene nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr.   IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 60/04).   Potreba   náležite   odôvodniť   súdne   rozhodnutie   je daná   tiež   vo   verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a   preto   bolo úlohou   ústavného súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn. 3 Obo 32/2009 zo 16. decembra 2009, ktorým bol potvrdený rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cb   211/2004   z   26.   novembra   2008   ukladajúci sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi 176 141 433,60 Sk s 9,43 % ročným úrokom z omeškania od 30. januára 2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania v celkovej výške 8 553 400 Sk. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky vzal predovšetkým do úvahy, že namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti   do   tej   miery   favorizované,   že   pri   jeho   uplatňovaní   neprichádza   do   úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať organický, a pritom vnútorne harmonický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci to tak však podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je.   Odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 32/2009   zo   16.   decembra   2009,   ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 3 Cb 211/2004 z 26. novembra 2008, je totiž z hľadiska uvedených kritérií podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Predmetom   konania   je   zaplatenie   sumy   176   141   433,60   Sk   s   príslušenstvom, vyúčtovanej faktúrou č.... zo dňa 15. januára 2003, ktorou žalobca žalovanému doúčtoval rozdiel   medzi   už   zaplatenou   cenou   odberu   povrchovej   vody   a   cenou,   ktorú   žalobca považoval pre rok 2002 za zodpovedajúcu jeho ekonomicky oprávneným nákladom. Žalobca požaduje   zaplatenie   vymáhanej   sumy   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   podľa   § 451 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný   odoberá   povrchovú   vodu   od   žalobou   na   základe   povolenia vodohospodárskeho orgánu - Okresného úradu v Michalovciach, odbor tvorby a ochrany životného prostredia č. 97/28-a/ŽP-Ka zo dňa 25. februára 1997, ktoré bolo vydané na jeho žiadosť. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. (od 1. júna 2002 zák. č. 184/2002 Z. z.) tí, ktorí odoberajú vodu z vodných tokov v množstve, presahujúcom 15 000 m3 ročne alebo 1250 m3 mesačne, alebo používajú jej silu na výrobu elektrickej energie, sú povinní platiť správcovi vodného toku za túto činnosť platby a poplatky. Obdobným spôsobom je systém platieb   a   poplatkov   upravený   aj   zákonom   č.   184/2002   Z.   z.   Odplaty   slúžia   na   úhradu nákladov, spojených so správou vodných tokov.

Súd   prvého   stupňa,   v   súlade   s   právnym   názorom   vysloveným   v   rozhodnutí Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   3   Obo   211/2007   správne   konštatoval,   že   medzi   účastníkmi konania nebola uzavretá zmluva o odbere povrchových vôd pre rok 2002, pretože v rámci rokovaní o uzavretie zmluvy nedošlo medzí účastníkmi konania k dohode o cene, pričom neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 18/1996 Z. z., podľa ktorého   dohoda   o   cene   vznikne   aj   tým,   že   kupujúci   zaplatí   cenu   tovaru   vo   výške, požadovanej predávajúcim.   Na potrebu navýšenia ceny odberu povrchových vôd oproti predchádzajúcemu obdobiu poukazoval žalobca pri rokovaniach so žalovaným v priebehu roka 2002, čo vyplýva zo záznamov pre pamäť z prejednania podmienok kúpnej zmluvy pre rok 2002.

Pri určení výšky platieb za odber povrchových vôd v roku 2002 žalobca postupoval podľa   zákona   č.   18/1996   Z.   z.   v   zmysle   §   2   ods.   3   písm.   c/,   ktorého   sa   ekonomicky oprávnenými   nákladmi   rozumejú   náklady   na   obstaranie   zodpovedajúceho   množstva priameho   materiálu,   mzdové   a   ostatné   osobné   náklady   a   v   prípade   platného   systému regulácie   miezd   len   tie,   ktoré   tomuto   systému   zodpovedajú,   technologicky   nevyhnutné ostatné   priame   a   nepriame   náklady   a   náklady   obehu,   pri   posudzovaní   ekonomicky oprávnených   nákladov   sa   vychádza   z   vývoja   obvyklej   úrovne   týchto   nákladov v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na osobitosti daného tovaru. Regulácia ceny odberu povrchovej vody sa do 31. decembra 2002 vykonávala podľa Výmeru ministerstva financií SR č. R - 1/1996 z 12. marca 1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami, pričom v časti A - Maximálne ceny sa pod číselným kódom 41.00.12 stanovila cena povrchovej vody vrátane DPH vo výške 1.90 Sk/m3 ako maximálna cena s tým, podmienky regulácie cien povrchovej vody sa uskutočňujú na základe dohody o odplatnom   odbere   povrchovej   vody,   ktorú   uzatvára   dodávateľ   povrchovej   vody   s   jej odberateľom.

Žalovaný v odvolaní namieta, že v prípade posúdenia uplatneného nároku žalobou z titulu bezdôvodného obohatenia bolo potrebné presne určiť trhovú hodnotu prevzatého plnenia.

Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   cena,   účtovaná   žalobcom   za   odber   1   m3 povrchových vôd nedosahovala ani po jej doúčtovaní sumu stanovenú cenovými predpismi ako maximálnu pre sporné obdobie. Z rozboru hospodárskej činnosti žalobcu pre rok 2002, ako aj správy auditora z overenia účtovnej závierky k 31. decembru 2002 možno vyvodiť záver, že pri určení výšky ceny odberu povrchových vôd pre rok 2002 žalobca vychádzal z ekonomicky oprávnených nákladov tak, ako ich obsah definuje ustanovenie § 2 ods. 3 písm.   a/   zákona   o   cenách.   Uvedenú   námietku   žalovaného   preto   nemožno   považovať za dôvodnú.

Podľa žalovaného, výkon práv žalobcu z bezdôvodného obohatenia by zasahoval do práva oprávnených záujmov iných a bol by v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný si bol počas celého roka 2002 vedomý dobromyseľného správania žalobou, ktorý ho ponechal v omyle, že platí konečnú, nespochybniteľná cenu za poskytnuté plnenie.

Uvedenú   skutočnosť   žalovaný   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   nenamietal (§ 205a ods. 1 O. s. p.). Takúto námietku by však bolo možné považovať za dôvodnú iba v prípade, ak by sa jednalo o zneužitie práva, t. j., ak by účelom výkonu práva nebola realizácia   vlastných   oprávnených   hospodárskych   záujmov,   ale   snaha   výkonom   práva znevýhodniť   druhú   stranu   a   spôsobiť   jej   ujmu.   Šikanózny   výkon   práva   sa   musí   vždy preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto výkonom práva poškodený. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dôvodne dospel k záveru, že na strane žalovaného   došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu   v   zmysle   §   451   Občianskeho   zákonníka v rozsahu uplatnenom v žalobe, pričom, vzhľadom na charakter daného prípadu prichádza do   úvahy   poskytnutie   peňažnej   náhrady   v   rozsahu   zodpovedajúcom   ekonomicky oprávneným nákladom na poskytnuté plnenie.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, na ktorý aplikoval správne právne predpisy.   V konaní pred súdom prvého stupňa tiež neboli zistené vady, uvedené v § 221 ods. l O. s. p., v dôsledku čoho neobstojí ani odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. Najvyšší súd SR preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Návrhu   žalovaného   na   pripustenie   dovolania   odvolací   súd   nevyhovel,   keďže   sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich ignoroval.   Podľa   sťažovateľky   spočívajú   kľúčové   pochybenia   najvyššieho   súdu   najmä v tom, že:

a) najvyšší súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej odvolacími   dôvodmi   smerujúcimi   k   určeniu   výšky   bezdôvodného   obohatenia. Predovšetkým so zásadnou právnou otázkou, či rozsah bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia podliehajúceho cenovej regulácii (ak už najvyšší súd dospel k záveru, že vzťah žalobcu   a   sťažovateľky   podliehal   cenovej   regulácii)   treba   stanoviť   v   rozsahu   sumy objektívnej trhovej hodnoty plnenia v čase a mieste vzniku bezdôvodného obohatenia (ktorú je však nevyhnutné exaktne kvantifikovať) alebo či v takomto prípade zodpovedá suma bezdôvodného obohatenia ekonomicky oprávneným nákladom na poskytnuté plnenie (ktoré opätovne   musia   byť   exaktne   kvantifikované   vo   vzťahu   ku   konkrétnemu   plneniu),   sa nevyporiadal spôsobom, z ktorého by vyplývali preskúmateľné právne úvahy odvolacieho súdu a odôvodnenie nesprávnosti argumentácie sťažovateľky (v zmysle ktorej je potrebné stanoviť   trhovú   hodnotu   plnenia   v   čase   a   mieste   vzniku   bezdôvodného   obohatenia). Odôvodnenie založené na konštatovaní, že „námietku žalovaného preto nemožno považovať za dôvodnú“, je nepreskúmateľné a ústavne nekonformné;

b) v tejto súvislosti sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s námietkou nevykonania dokazovania   v   zmysle   pokynu   odvolacieho   súdu   (jeho   v   poradí   prvého   rozhodnutia sp. zn. 3 Obo   211/2007   z   23.   apríla   2008);   v   tomto   kontexte   sťažovateľka   poukázala na § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) stanovujúci povinnosť ustanoviť znalca vždy v prípade, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, v danom prípade na účely stanovenia objektívnej trhovej hodnoty plnenia, ktoré nadobudla sťažovateľka od žalobcu v roku 2002, resp. stanovenie rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu na poskytnuté plnenie;

c)   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   tak   nedáva   jasné   a   zrozumiteľné odpovede   na   všetky   zásadné   skutkové   a   právne   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej ochrany;

d) odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie, čím jej neumožnil ani bezprostredne sa v tej veci vyjadriť pred súdom;

e) nevyhovej jej návrhu na pripustenie dovolania.

Podľa   §   157   ods.   2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorého   imanentnou   súčasťou   je   aj   právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď   práve   na   tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins c. Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vyplýva   aj povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP, (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.) ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového   súdu,   že   nárok   žalobcu   voči   sťažovateľke   ako   žalovanej   z   titulu bezdôvodného obohatenia   (za   odoberanie povrchovej   vody   počas roka   2002 bez riadne uzavretej zmluvy) je dôvodný.

V priebehu konania medzi účastníkmi nebola sporná existencia platného povolenia vodohospodárskeho orgánu – okresného úradu číslo 97/28-a/ŽP-Ka z 25. februára 1997, vydaného sťažovateľke na jej žiadosť, ktorým je určený predmet plnenia — povrchová voda,   a súčasne   je   určený   maximálny rozsah   plnenia   na obdobie   jedného   roka,   rozsah skutočného   plnenia   v   roku   2002,   zaplatená   suma   jednotlivých   mesačných   faktúr a neexistencia   technickej   možnosti   zo   strany   žalobcu   zamedziť   dodávke   vody pre sťažovateľku.   Nespornou   bola   aj existencia   zákonnej   povinnosti   sťažovateľky   platiť za odber vody [§ 43 ods. 1 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách v znení neskorších predpisov; od 1. júna 2002 zákon č. 184/2002 Z. z. o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov].

Vzhľadom na žalobcom tvrdenú neexistenciu dohody o cene na rok 2002 zostala výška a právny dôvod doplatenia žalobcom požadovanej sumy spornou. Predmetom sporu v okolnostiach   prípadu   je   teda   bezdôvodné   obohatenie,   ktoré   mala   získať   sťažovateľka v priebehu roka 2002 odobratím a využívaním povrchových vôd vo vyššej hodnote, ako uhradila žalobcovi.

Rozsah bezdôvodného obohatenia vzhľadom na charakter daného prípadu najvyšší súd   posúdil   ako   peňažnú   náhradu   v   rozsahu   zodpovedajúcom   ekonomicky   oprávneným nákladom žalobcu za poskytnuté plnenie. Vecnú obranu sťažovateľky týkajúcu sa potreby presne   určiť   objektívnu   trhovú   hodnotu   prevzatého   plnenia   (odberu   povrchovej   vody) a na ten účel ustanoviť znalca odvolací súd považoval za nedôvodnú a svoj záver o určení výšky ceny odberu povrchových vôd na rok 2002 v závislosti od ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu vyvodil len z rozboru hospodárskej činnosti žalobcu za rok 2002, ako aj správy   audítora   z   overenia   účtovnej   závierky   k   31.   decembru   2002.   V odôvodnení napadnutého rozsudku sa pritom vôbec nezaoberal tým, ktoré konkrétne náklady a v akých sumách   zahrnul   žalobca   do   celkového   súčtu   nákladov   skutočne   vynaložených   ako ekonomicky oprávnené náklady na sťažovateľkou odobratú povrchovú vodu (vzťahujúce sa výlučne   na   dodávky   vratnej   povrchovej   vody   sťažovateľke,   pretože   tá bola   predmetom dofakturácie).

Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej právnej veci námietky sťažovateľky uplatnené v odvolaní signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti, a najmä rozsahu voči nej uplatneného nároku zo strany žalobcu.

Podľa   sťažovateľky   zo správy   o   výsledku   rozboru   hospodárskej   činnosti   žalobcu za rok 2002 ani zo správy audítora z overenia účtovnej závierky k 31. decembru 2002 nemožno   vyvodiť   výšku   bezdôvodného   obohatenia.   Súd   sa   podľa   nej   mal   zaoberať objektívnou trhovou hodnotou plnenia, ktoré nadobudla. V danom prípade namiesto toho, aby   vo   veci   konajúce   súdy   (prvostupňový   aj   odvolací)   preskúmali   hodnotu   plnenia (odobratej vody), ktoré sťažovateľka získala v priebehu roku 2002, uspokojili sa s tým, že sťažovateľke uložili povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu   nákladom, ktoré žalobca   mal   údajne   ekonomicky   oprávnene   na   odobratú   vodu   vynaložiť.   V   prípade uplatnenia takéhoto prístupu by v zmysle argumentácie sťažovateľky osoba povinná vrátiť bezdôvodné obohatenie bola povinná zaplatiť oprávnenej osobe akúkoľvek sumu náhrady bez ohľadu na nehospodárnosť jej konania. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že výkon   práv   oprávneného   z   bezdôvodného   obohatenia   nesmie   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

S uvedenou argumentáciou sťažovateľky sa ústavný súd stotožňuje a zastáva názor, že   z hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku   bolo   povinnosťou najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sa   s touto   podstatnou   námietkou   sťažovateľky v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   primeraným   spôsobom   zaoberať   a   ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadať.

Posúdenie,   či   medzi   účastníkmi   išlo   o   vzťah   z   bezdôvodného   obohatenia,   závisí od naplnenia   znakov   skutkovej   podstaty   hmotnoprávnej   normy — §   451   ods.   1   a   2 Občianskeho zákonníka. Bezdôvodné obohatenie je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo   k   bezdôvodnému   obohateniu.   Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech získaný   plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo plnením   z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný z nepoctivých   zdrojov   (§   451   ods.   2   Občianskeho   zákonníka).   Kto   sa   na   úkor   iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na   úkor   koho   sa   získal   (§   456   Občianskeho   zákonníka).   Musí   sa   vydať   všetko,   čo   sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto   získaný   prospech   vrátiť   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Cdo 124/2002).

Zodpovednosť   za   bezdôvodné   obohatenie   je   objektívneho   charakteru a predpokladom   jeho   vzniku   nie   je   protiprávny   úkon   obohateného   ani   jeho   zavinenie, podstatné   je   iba   to,   že   stav   obohatenia   vznikol   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008).

Podľa   §   2   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   18/1996   Z.   z. o cenách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   cenách“)   ekonomicky oprávnenými   nákladmi   sa   rozumejú   náklady   na obstaranie   zodpovedajúceho   množstva priameho   materiálu,   mzdové   a   ostatné   osobné   náklady   a   v   prípade   platného   systému regulácie   miezd   len   tie,   ktoré   tomuto   systému   zodpovedajú,   technologicky   nevyhnutné ostatné   priame   a   nepriame   náklady   a   náklady   obehu;   pri   posudzovaní   ekonomicky oprávnených   nákladov   sa   vychádza   z   vývoja   obvyklej   úrovne   týchto   nákladov v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na osobitosti daného tovaru.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku obmedzil v súvislosti s vecným posúdením   nároku   žalobcu   voči   sťažovateľke   (zaplatenie   peňažnej   sumy   z   titulu bezdôvodného obohatenia)

- len na záver, že pri určení výšky ceny odberu povrchových vôd na rok 2002 žalobca vychádzal   z   ekonomicky   oprávnených   nákladov   tak,   ako   ich   obsah   definuje   § 2 ods. 3 písm. a)   zákona   o   cenách   bez   toho,   aby   ich   exaktne   vyčíslil   a   vyhodnotil   z hľadiska hospodárnosti,

- len na konštatovanie, že cena účtovaná žalobcom za odber 1 m3 povrchových vôd nedosahovala ani po jej doúčtovaní sumu stanovenú cenovými predpismi ako maximálnu pre   sporné   obdobie   (výmer   Ministerstva   financií   Slovenskej   republiky   č.   R-1/1996 z 12. marca 1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami, pričom v časti A − Maximálne ceny sa pod číselným kódom 41.00.12 stanovila cena povrchovej vody vrátane DPH vo výške 1,90 Sk/m3 ako maximálna cena),

- v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa z ekonomických dokladov žalobcu považoval najvyšší súd za preukázané, že hospodársky výsledok žalobcu (zisk vo výške 16,9 mil. Sk) bol tvorený vrátane započítania spornej faktúry č.... z 15. januára 2003 na sumu 176 141 433,60 Sk, inak by zaznamenal stratu vo výške cca 140 mil. Sk,

- a na základe toho sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že na strane sťažovateľky došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka v rozsahu uplatnenom v žalobe, t. j. v sume 176 141 433,60 Sk bez toho, aby náležite odôvodnil, ako k uvedenej peňažnej náhrade dospel, pričom nepreskúmal komplexne vecné námietky   sťažovateľky   a   nezaujal   k   nim   právne   závery.   Kľúčové   vecné   námietky sťažovateľky spočívali pritom   v tvrdeniach, že súdy (prvostupňový súd aj odvolací sú) na základe uvedeného nesprávne vyložili pojem „peňažná náhrada“ uvedený v § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľky spočíva v extrémnom   nesúlade „medzi   právnymi   závermi   konštatovanými   Porušovateľom v Napadnutom rozsudku a skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania, z ktorých nevyplýva preukázanie vynaložených nákladov Dodávateľa na dodávke vratnej povrchovej vody Sťažovateľovi v roku 2002 v rozsahu sumy 176.141.433,60 Sk“.

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nevyhnutné,   aby   sa   najvyšší   súd   s nimi v odôvodnení namietaného rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný a nespochybniteľný právny záver. Podľa názoru ústavného súdu by   v danom   prípade   k tomu   výrazne   prispelo   aj   to,   ak   by   sa   závery   najvyššieho   súdu zdôvodňujúce   rozsah   bezdôvodného   obohatenia   opierali   o výsledky   znaleckého dokazovania.

Na   základe   uvedených   skutočností   hodnotí   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   ako   nepreskúmateľný   a   nezodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim z obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom   a zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s kľúčovými   právnymi   otázkami,   ktoré   ho   viedli   ku   konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa názoru   ústavného   súdu   však   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a postup,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, uvedené požiadavky nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd ako odvolací   súd   nenariadil   v jej   veci   pojednávanie,   a   tým   jej   odňal   možnosť   konať   pred súdom. Táto námietka tvorila podstatnú súčasť dovolania, ktoré sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obdo V 23/2010 zo 16. decembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. Je však zjavné, že označené uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sťažovateľka   v   konaní pred   ústavným   súdom   (vzhľadom   na   petit   sťažnosti)   nenamieta. Ústavný   súd   by   dôvodnosť   námietky   sťažovateľky   o nenariadení   ústneho   pojednávania odvolacím súdom mohol vzhľadom na svoje ústavné postavenie meritórne posudzovať len v spojení s namietaným porušením základného práva sťažovateľky označeným uznesením najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   ktoré   však   sťažovateľka   podľa   petitu   svojej sťažnosti nenamieta.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv   a   slobôd.   Vychádzal   pritom   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu 2 výroku tohto nálezu v časti IV tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Obo 32/2009 zo 16. decembra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie pre účely jej   opätovného prerokovania a rozhodnutia o nej (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods.   7 zákona o ústavnom súde). Úlohou najvyššieho súdu   v ďalšom konaní bude predovšetkým zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľky, ktoré ústavný súd v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci najvyšším súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľky, pôjde ale o to, aby najvyšší súd k námietkam sťažovateľky, ktoré formulovala tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., v konaní pred ústavným súdom. V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2011   patrí   odmena   123,50   €,   čo   spolu   s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu   za jeden úkon   právnej   služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je najvyšší   súd   povinný   uhradiť   sťažovateľke   na   účet   jej   právneho   zástupcu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. augusta 2012