znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom Mgr. J. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 117/2009 a jeho uznesením z 20. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2010 faxom a 4. mája 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd 1“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 117/2009 (ďalej aj „namietané konanie“) a jeho uznesením z 20. januára 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresným súdom Nové Mesto nad   Váhom   (ďalej   len   „okresný   súd 1“)   je   pod   sp. zn.   8 Cb 171/2008   vedené   konanie, v ktorom   si   sťažovateľka   uplatňuje   voči   žalovanej   obchodnej   spoločnosti   (ďalej   len „žalovaná“) zaplatenie pohľadávky z titulu neuhradenej časti ceny diela s príslušenstvom. Obrana   žalovanej   proti   návrhu   je   v uvedenom   konaní   založená   na argumentácii,   že uplatňovaná pohľadávka zanikla v celom rozsahu v dôsledku započítania s jej pohľadávkou predstavujúcou   zmluvnú   pokutu   za   omeškanie   s odovzdaním   diela.   Zároveň   medzi sťažovateľkou a žalovanou prebiehalo na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd 2“) konanie, v ktorom si žalovaná tentoraz v pozícii žalobkyne, uplatňovala voči sťažovateľke pohľadávku   predstavujúcu   časť   zmluvnej   pokuty,   ktorá   mala prevyšovať sťažovateľkou uplatňovanú   pohľadávku   v konaní   pred   okresným   súdom 1.   Žalovaná   uplatnila   v oboch prípadoch rovnaké skutkové tvrdenia a jej procesné tvrdenia sú v oboch prípadoch založené na rovnakom argumentačnom základe.

Pokiaľ   ide   o konanie   vedené   okresným   súdom 2,   to   bolo   skončené   zamietajúcim rozhodnutím   potom,   ako   okresný   súd 2   dospel   k záveru „o neplatnosti   dojednania o zmluvnej   pokute“. Prvostupňové   rozhodnutie   bolo   na   základe   odvolania   žalovanej Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd 2“) potvrdené a v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo už v spojení s potvrdzujúcim odvolacím rozhodnutím právoplatné.

Podľa sťažovateľky došlo k porušeniu jej označených práv preto, že krajský súd 1 v namietanom konaní nerešpektoval ustanovenia ústavy a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   a v konečnom   dôsledku   ani   spomínané   rozhodnutie   okresného   súdu 2 v spojení s rozhodnutím krajského súdu 2.

Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a § 159 ods. 2 a 3 OSP a vyslovuje názor, že krajský súd 1 (ako súd odvolací) v namietanom konaní pochybil,   keď   uznesením   sp. zn.   8 Cob 117/2009   z 20.   januára   2010   zrušil   v odvolaní napadnutej časti rozsudok okresného súdu 1 sp. zn. 8 Cb/171/2008 z 25. marca 2009, a tým „neprípustným   spôsobom   revidoval   právoplatne   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline 13 Cob 345/2008, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu v Žiline, a to vzhľadom k tomu, že pre Okresný súd v Novom Meste nad Váhom záväzným názorom posúdil   základ   nároku   žalovaného   opačne,   ako   to   vyplývalo   z   predchádzajúcich právoplatných rozhodnutí, tieto rozhodnutia nerešpektoval, a to i napriek tom, že boli pre súd záväzné.

V súvislosti so znením ustanovenia § 159 ods. 2 OSP považujeme za potrebné uviesť, že výrok rozsudku je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov potrebné posudzovať vždy v spojitosti s jeho odôvodnením.

Aplikácia   § 135   ods. 2   OSP,   ktorú   vykonal   súd,   je   v   uznesení   bez   akéhokoľvek podrobnejšieho zdôvodnenia. Aj napriek uvedenému je zrejmé, že súd aplikoval nesprávne druhú vetu § 135 ods. 2 OSP, pričom toto ustanovenie neposudzoval v spojitosti s § 159 ods. 2 a 3 OSP.

Poukazujeme na to,   že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie zahŕňa kladné alebo   záporné   posúdenie   existencie   alebo   neexistencie   práva,   ktoré   je   titulom uplatňovaného plnenia, a teda negatívne posúdenie existencie práva v žalobe na plnenie nemôže byť revidované v inom konaní pri opätovnom posúdení existencie práva v rámci posudzovania predbežnej otázky tak, ako sa to stalo v konaní pred súdom. Sme toho názoru, že vzhľadom k dôvodom rozhodnutí Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline sa ich rozhodnutie vzťahuje aj na posúdenie existencie nároku žalovaného v časti, v ktorej mal byť tento započítavaný na nami uplatňovanú pohľadávku, aj keď žalovaný uplatňoval len časť   zmluvnej   pokuty   nad   jej   rozsah.   Otázka   platnosti   zmluvnej   pokuty   bola   medzi účastníkmi   právoplatne   a   s   konečnou   platnosťou   vyriešená.   Tomu   nasvedčuje   aj   súdna prax,   ktorá dospela k záveru,   že   právoplatné rozhodnutie   o žalobe na   plnenie   zakladá prekážku veci rozhodnutej pre žalobu na určenie, či tu právo je alebo nie, založenej na tých istých skutkových tvrdeniach.

Možnosť dosiahnuť konečné a záväzné rozhodnutie, ktoré je s výnimkou zákonom stanoveného postupu a prípadov nezmeniteľné, patrí k základným znakom práva na súdnu ochranu   a   právneho   štátu   ako   takého.   Podľa   nášho   názoru   je   nanajvýš   nežiaduce, aby existovali rozhodnutia súdov, týkajúce sa tých istých účastníkov, vychádzajúce z tých istých skutkových tvrdení, ktoré sú vo vzájomnom rozpore, t. j. ktoré sú protichodné. Postup súdu je možné považovať aj za porušenie ústavného princípu spočívajúceho v povinnosti zachovávať právnu istotu, predvídateľnosť rozhodnutí a neohrozovať dôveru v akty verejnej moci a ich vzájomnú jednotnosť.“.

Z   týchto   dôvodov   považuje   sťažovateľka   postup   krajského   súdu 1   za   nezákonný a ako taký kolidujúci s obsahom základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že   proti   namietanému   uzneseniu   podala dovolanie, a to „s cieľom splniť podmienku pre podanie sťažnosti stanovenú v § 53 ods. 3 zákona [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   pozn.]. Na podané dovolanie (v kópii pripojené k sťažnosti)   sťažovateľka   poukazuje aj s tým, že sú   v ňom   bližšie   ozrejmené ďalšie   dôvody,   z ktorých   vyplýva   nezákonnosť   postupu   krajského   súdu 1,   a preto   sa na obsah tohto dovolania odvoláva.

V súvislosti   s podaným   dovolaním   napokon   sťažovateľka   s poukazom   na   § 31a zákona o ústavnom súde a § 109 ods. 2 písm. c) OSP a vzhľadom na to, že rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní môže dôjsť k náprave   sledovanej   aj   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu, „avšak   so   zreteľom na skutočnosti,   že   nami   vymedzené   dovolacie   dôvody   sa   mohli   dotýkať   len   skutočností vymedzených   § 237   OSP   a teda   nie   priamo   aj   podľa   nášho   názoru   najzávažnejšieho porušenia   našich   základných   práv“, navrhla,   aby   ústavný   súd   konanie   o jej   sťažnosti až do právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o podanom dovolaní prerušil.

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti V., a. s., na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy postupom vo veci sp. zn. 8 Cob 117/2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 117/2009-246 bolo porušené.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 8 Cob 117/2009-246 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti V., a. s., priznáva náhradu trov konania v sume uvedenej v písomnom vyhotovení   rozhodnutia,   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný   zaplatiť   k   rukám Mgr. J. P... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu 1   sp. zn.   8 Cob 117/2009   z 20.   januára   2010 podala sťažovateľka 1. apríla 2010 na okresnom súde 1. Nadväzne na to bola sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie a žalovaná na vyjadrenie k nemu. Vec dosiaľ nebola predložená dovolaciemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   krajského   súdu 1 vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cob 117/2009 a jeho uznesenia z 20. januára 2010 z hľadiska rešpektovania základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáha, ako v konaní pred ústavným súdom,   tak   zároveň   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu,   zrušenia   namietaného uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu 1.

V danom prípade sťažovateľka akceptovala subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podala vo svojej právnej veci dovolanie ešte predtým, ako doručila ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   za   predčasné.   Ústavný   súd   môže   prijať sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a meritórne   o nej   rozhodnúť   až   vtedy,   ak   príslušné   orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.   Toto „poradie“ sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a 7 OSP).

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 145/2010),   že   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala zároveň aj sťažnosť   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy,   pretože aj za predpokladu,   že by dovolací   súd dospel   k záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Predčasnosť   a   neprípustnosť   sťažnosti   však   v okolnostiach   danej   veci   vyplýva najmä z toho, že k prípadnej náprave tvrdeného zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľky by bolo v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy z preskúmania ústavným   súdom   vynechané   rozhodnutie   o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktoré   jej zákon   na   ochranu   jej   základných   práv   alebo   slobôd   v konaní,   ktoré   dosiaľ   prebieha, poskytuje. Na tom nič nemení ani skutočnosť, či v ďalšom priebehu konania bude musieť byť rešpektovaný   buď právny   názor   vyslovený   v namietanom   uznesení   krajského   súdu, alebo, v prípade, ak bude sťažovateľka úspešná v dovolacom konaní, právny názor súdu dovolacieho.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   totiž   náprava   prípadných   pochybení   všeobecných súdov   v neskočených   (prebiehajúcich)   konaniach,   ale   ústavný   súd   je   zásadne   povolaný posudzovať až z komplexných hľadísk po právoplatnom skončení veci, či konanie ako celok a jeho výsledok sú ústavne udržateľné.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   pripomína,   že   v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky z tejto zásady, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým   sa   riešila   iba určitá   parciálna procesná   otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé   výrazne   a nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   ako aj to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne   na   dané   štádium   konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr. O takýto prípad však podľa názoru ústavného súdu vo veci tejto sťažnosti nejde.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie „je výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok,   a skutočnosť,   či napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci   od   pokračujúceho konania   a rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m.   III. ÚS 33/04,   IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4. júna 2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo   spravodlivé   v zmysle   čl. 46   až   čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietaný postup a na jeho základe vydané   uznesenie   krajského   súdu 1   by   mohli   zakladať   porušenie   označeného   práva sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre ňu, ktorý bol týmto postupom (resp. rozhodnutím) spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (pozri napr. IV. ÚS 322/09). Každý iný postup by neprípustne rozširoval kompetencie ústavného súdu   a vo   svojom   dôsledku   by   ho   staval   do   pozície   ďalšej   súdnej   (opravnej)   inštancie mimoriadnej tým, že by mohla ingerovať do konania, ktoré stále pred všeobecnými súdmi prebieha.

Posúdenie   námietok   sťažovateľky   formulovaných   v jej   sťažnosti   bude   úlohou všeobecných   súdov   v ďalších   štádiách   konania   v jej   právnej   veci   vrátane   konania o opravných prostriedkoch, ktoré bude mať k dispozícii.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (predovšetkým o jej návrhu na prerušenie konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010