znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/07-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   G.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   čl. 12   ods. 4, základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a podľa čl. 144 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 7 a 8 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Okresného súdu   Považská   Bystrica   sp. zn.   5 C 207/2005   zo   16.   januára   2006,   ako   aj   rozsudkom Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp. zn.   6 C 22/2006   zo   17.   júla   2006   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 291/2006 z 3. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2007 doručená   sťažnosť   J.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   čl. 12 ods. 4, základného   práva podľa čl. 46 ods. 1,   2 a 3 a podľa   čl. 144 ods. 1   a   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 7 a 8 Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   (ďalej   len   „všeobecná   deklarácia“)   uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 207/2005 zo 16. januára   2006,   ako   aj   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 22/2006   zo   17.   júla   2006 v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   sp. zn. 17 Co 291/2006 z 3. apríla 2007.

Zo sťažnosti a pripojených príloh okrem iného vyplynulo, že uznesením okresného súdu   sp. zn.   5 C 207/2005   zo   16.   januára   2006   bol   schválený   zmier   uzavretý   medzi sťažovateľkou   ako   odporkyňou   a jej   bývalým   manželom   ako   navrhovateľom   (ďalej   aj „navrhovateľ“),   v ktorom   sa   sťažovateľka   zaviazala,   že   zaplatí   navrhovateľovi   sumu 67 615 Sk   a trovy   konania   3 380 Sk   z dôvodu   zaplateného   súdneho   poplatku,   ako   aj 11 908 Sk z dôvodu   náhrady   trov   jeho právneho   zastúpenia, všetko   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto uznesenia. Uznesenie o schválení zmieru nadobudlo právoplatnosť 30. januára 2006.   Následne   sa   sťažovateľka   domáhala   zrušenia   označeného   uznesenia okresného súdu v plnom rozsahu, čo odôvodnila tým, že „ zmier, ktorý účastníci konania uzavreli   odporuje   hmotnému   právu   a je   neplatný   podľa   § 39   Občianskeho   zákonníka, nakoľko sa prieči dobrým mravom a odporuje zákonu. Navrhovateľka bola značne finančne poškodená a odporca sa obohatil“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 22/2006 zo 17. júla 2006 návrh sťažovateľky na zrušenie   uznesenia   sp. zn.   5 C 207/2005   zo   16.   januára   2006   zamietol   a zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania v sume 18 369 Sk.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 22/2006   zo   17. júla 2006   podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadala, aby odvolací súd napadnutý prvostupňový   rozsudok   zmenil   a   jej   návrhu   v celom   rozsahu   vyhovel.   V odvolaní argumentovala sťažovateľka opäť tým, že uzavretý zmier je v rozpore s hmotným právom, pretože bola pri jeho uzatváraní uvedená do omylu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 291/2006 z 3. apríla 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 22/2006 zo 17. júla 2006 vo výroku, ktorým bol návrh vo veci samej zamietnutý a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok okresného súdu zmenil.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „Rozsudky   boli   vystavené   na   základe   klientelizmu   - nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   -   porušenie   povinnosti   zákonov...“, v dôsledku čoho boli porušené aj označené práva. Zároveň žiada, aby ústavný súd všetky rozhodnutia napadnuté v sťažnosti ako nezákonné zrušil. Napokon podrobne opisuje celý priebeh sporu s jej bývalým manželom.

Zároveň sťažovateľka požiadala, aby jej bol v konaní o sťažnosti ustanovený právny zástupca,   čo   odôvodnila   svojou   nepriaznivou   sociálnou   situáciou,   a   tým,   že „bola vo všetkých konaniach oslobodená od súdnych poplatkov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľky, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 12   ods. 4   ústavy   nikomu   nesmie   byť spôsobená   ujma   na   jeho   právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 207/2005 zo 16. januára 2006

Podľa   ustanovenia   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nemožno   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy považovať   za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že v časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich   práv   uznesením   okresného   súdu   sp. zn.   5 C 207/2005   zo   16.   januára   2006,   sa domáha ústavnej ochrany už po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Ide o uznesenie, ktorým bol schválený zmier uzavretý medzi sťažovateľkou a navrhovateľom, v ktorom sa sťažovateľka   zaviazala,   že   zaplatí   navrhovateľovi   sumu   67 615 Sk   a nahradí   mu   trovy konania. Predmetné uznesenie, ako už bolo uvedené, nadobudlo právoplatnosť 30. januára 2006.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 22/2006 zo 17. júla 2006

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Sťažovateľka namietala v konaní pred ústavným súdom okrem iného aj porušenie svojich   práv   označených   v   čl. I   tohto   uznesenia,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 22/2006 zo 17. júla 2006.

V prvostupňovom   konaní vedenom   okresným   súdom   mala sťažovateľka   možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd v rámci odvolacieho konania na krajskom súde, čo   aj   využila. V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozhodnutie   súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 17 Co 291/2006 z 3. apríla 2007.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   uvedených   práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 22/2006 zo 17. júla 2006 odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 291/2006 z 3. apríla 2007

K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou   v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ak   sťažovateľka   namieta   porušenie   čl. 46 ods. 1 ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   však   neskúma, či   sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   17 Co 291/2006   z 3. apríla 2007   vyplýva,   že krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   6 C 22/2006   zo   17.   júla   2006 vo výroku, ktorým bol návrh vo veci samej zamietnutý. V časti týkajúcej sa náhrady trov konania rozsudok okresného súdu zmenil.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila, možno vyvodiť, že porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí najmä v tom, že krajský súd nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   neakceptoval   jej   vyjadrenia   ani   vyjadrenia   svedkov, a sudcovia, ktorí vec prejednávali a rozhodovali, sú podozriví z klientelizmu a korupcie.

V   relevantnej   časti   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   uviedol,   že: „Navrhovateľka podala návrh na zrušenie zmieru dňa 14. 2. 2006, teda v rámci trojročnej lehoty na podanie takéhoto návrhu. Účastníci zmier uzavreli z dôvodu, že odporca i keď nebýval v spoločnom byte a právoplatným rozsudkom súdu bol zrušený spoločný nájom účastníkov k bytu, platil navrhovateľke nájomné a služby spojené s nájmom bytu. Navrhovateľka v konaní uznala, že mu má zaplatiť 67.615,- Sk, pretože takto prijala plnenie bez právneho dôvodu a táto výška predstavovala bezdôvodné obohatenie získané navrhovateľkou.

Podľa   § 451   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   kto   sa   na   úkor   iného   bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Navrhovateľke vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia, ktoré táto sa zaviazala v uznesení o schválení zmieru zo dňa 16. 1. 2006 vydať odporcovi. Bolo preukázané, že odporca zaplatil navrhovateľke podiel platieb za nájomné a služby spojené s nájmom bytu za obdobie, keď už v byte nebýval a bol i zrušený spoločný nájom   účastníkov   k   bytu   a   tieto   platby   boli   vo   výške,   ktorú   sa   zaviazala   schváleným zmierom navrhovateľka odporcovi zaplatiť.

Pri   posudzovaní,   či   predmetný   zmier   bol   v   rozpore   s   hmotným   právom   treba vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Podľa § 454 sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

Predpokladom   vzniku   zodpovednosti   z   bezdôvodného   obohatenia   podľa   tohto zákonného ustanovenia je na jednej strane existencia právnej povinnosti na plnenie u toho, za koho sa plnilo a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Takto môže vzniknúť bezdôvodne obohatenie na strane toho z bývalých manželov, ktorý spoločne s druhým manželom užíva byt v čase po rozvode, keď ešte obidvaja účastníci majú právo spoločného nájmu bytu, avšak celú úhradu platí iba druhý manžel.

Odporcovi preto nevzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka,   pretože   v   byte   nebýval,   v   dôsledku   čoho   neplatením   nájomného   a   platieb za služby, súvisiace s užívaním tohto bytu navrhovateľkou, vzniklo bezdôvodné obohatenie na jej strane.

Uzavretý zmier preto nebol v rozpore s hmotným právom v dôsledku čoho neboli dané hmotnoprávne dôvody pre zrušenie zmieru.

Rozpor s hmotným právom je v zmysle ust. § 99 ods. 3 O. s. p. jediným dôvodom na zrušenie zmieru.

V prejednávanej veci nemala na rozhodnutie o návrhu na zrušenie zmieru žiadny vplyv skutočnosť, že predmetná suma, ako aj ďalšie prípadné vzájomné pohľadávky medzi účastníkmi majú byť predmetom vyporiadania BSM, ktoré dosiaľ nie je ukončené.

Odvolací súd nezistil ani rozpor zmieru, ktorým sa navrhovateľka zaviazala vrátiť odporcovi   sumu   67.615,-- Sk   s   dobrými   mravmi,   keď   sa   týmto   zmierom   navrhovateľka zaviazala vydať odporcovi bezdôvodné obohatenie, ktoré jej vzniklo v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka.

Okresný súd vyhodnotil dôkazy v zmysle § 132 O. s. p. a na základe toho o veci i správne rozhodol.

Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bol návrh vo veci samej zamietnutý potvrdil.“

Krajský   súd   k námietke   zaujatosti,   ktorú   vzniesla   sťažovateľka   voči   sudcovi JUDr. L. V., ktorý vec prejednával na súde prvého stupňa, uviedol, že na túto námietku nemohol   prihliadnuť,   pretože „v   tejto   predmetnej   veci   bola   vznesená   v odvolaní   proti rozsudku a krajský súd by na ňu mohol prihliadať a o nej rozhodnúť iba v prípade, ak by bol rozsudok okresného súdu v zmysle § 221 ods. 1 O. s. p. zrušený. K zrušeniu rozsudku však nedošlo, preto o námietke zaujatosti nebolo rozhodnuté krajským súdom“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom   krajského   súdu,   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných   zákonných ustanovení.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   predloženej   sťažnosti   ani z napadnutého rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 6 C 22/2006 zo 17. júla 2006 pripojeného k sťažnosti   vyvodiť   nič,   čo   by   svedčilo   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti záverov prijatých krajským súdom, a teda o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Bolo   nepochybne   v právomoci   krajského   súdu   príslušné   zákonné   ustanovenia vyložiť.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tom spravoval,   ako   aj   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa   ktorých   zistený skutkový stav posúdil.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených   článkov   ústavy   a dohovoru,   preto   bolo   potrebné   v tejto   časti   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy   a   čl. 7   a   8   všeobecnej   deklarácie   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 291/2006 z 3. apríla 2007

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   jej   namietaným   rozsudkom   spôsobil   ujmu na právach aj v zmysle čl. 12 ods. 4 ústavy.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v   uvedení   skutočností   svedčiacich   o   porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu, atď.).

Pokiaľ takéto konkrétne skutočnosti v argumentácii sťažovateľa obsiahnuté nie sú, ústavný súd sťažnosť odmietne (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie čl. 12   ods. 4 ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   neuviedla žiadne relevantné námietky,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   súvislosť   namietaného porušenia   označeného   článku   ústavy   s predmetom   sťažnosti,   a ani   bližšie   kvalifikovane nekonkretizovala, v čom podľa nej spočíva namietané porušenie.

Ďalej   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vychádza   z toho,   že   zásada   uvedená v čl. 12 ods. 4 ústavy   je   jedna   z   ústavných   direktív,   ktorá   nemôže   byť zásadne   priamo aplikovateľná   v   individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho   vyjadrenia   dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo   právnickej   osoby   (m. m.   II. ÚS 123/02).   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľka   porušenie   základného   práva „na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivé súdne konanie“ opiera o čl. 46 ods. 2 ústavy, je evidentné, že medzi týmto článkom   ústavy   a medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   neexistuje   ústavne relevantná (priama) súvislosť. Sťažovateľkou napadnuté rozhodnutie nevydal orgán verejnej správy,   ale   všeobecný   súd,   a preto   v tomto   prípade   nemožno   uvažovať   o   porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Už táto samotná skutočnosť neumožnila ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení označeného článku ústavy.

Čo sa týka namietaného porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky vykonal svoju právomoc, ktorá preň vo   všeobecnosti   vyplýva   z čl. 142   ods. 1   ústavy,   zo   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov a z Občianskeho   súdneho   poriadku   a výkonom   tejto   právomoci   krajský   súd   ako   súd odvolací nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46   ods. 3   ústavy.   Napadnuté   rozhodnutie   nemá   žiadnu   vecnú   súvislosť   s týmto základným   právom   a ani   nevytvára   žiadnu   prekážku   pre   jeho   prípadné   uplatnenie za splnenia predpokladov ustanovených zákonom.

K namietanému porušeniu čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že jeho znenie neobsahuje garanciu základného práva alebo slobody, ktoré by bolo možné   podaním   individuálnej   sťažnosti   samostatne   namietať   v konaní   pred   ústavným súdom. Ústavný súd rozhoduje o porušení základných práv a slobôd zakotvených v druhej hlave ústavy, prípadne práv zaručených   medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie tohto článku ústavy nemožno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať samostatne, ale   len   v spojení   s relevantným   základným   právom   alebo   slobodou   (obdobne   napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv sťažovateľky podľa čl. 7 a 8 všeobecnej   deklarácie pripomína   svoju   judikatúru,   v ktorej   už   vyslovil,   že všeobecná deklarácia nebola   vyhlásená   spôsobom   upraveným   v čl. 11   ústavy   a v   § 1   a   § 4   ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky   v   znení   neskorších   predpisov   a   má   len   povahu   politického   dokumentu. Predmetnom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť alebo časť sťažnosti namietajúca   porušenie   práva   priznaného všeobecnou   deklaráciou (mutatis   mutandis II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť vo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú,   pretože   už   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti sa javí ako neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky vrátane jej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2007