znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/05-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7. novembra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní   o   sťažnosti   B.,   a. s.,   P.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   S.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 30/94, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B., a. s., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 30/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Banskej Bystrici   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 30/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B,   a. s.,   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Banskej Bystrici p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici   j e   p o v i n n ý   uhradiť B., a. s., trovy právneho zastúpenia   v   celkovej   sume   5 302 Sk   (päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. S., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 195/05 z 25. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) vedenom pod sp. zn. 40 Cb 30/94.

Krajský súd podaním sp. zn. Spr. 1437/05 doručeným ústavnému súdu 14. októbra 2005   predložil   k sťažnosti   vyjadrenie,   ktorého   súčasťou   bolo   aj   stanovisko   vo   veci konajúcej   sudkyne   z   27. septembra 2005   obsahujúce   chronológiu   priebehu   konania v predmetnej veci a skutkový stav veci. Zákonná sudkyňa v závere vyjadrenia uviedla, že„V danej veci prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku splnené neboli.

Súd nemá vedomosť o tom, že by prieťahy spôsobila sťažovateľka. Z dôvodu zaťaženosti súdu boli prieťahy spôsobené súdom v období od 6. 8. 2001 do 28. 5. 2003.

Náročné a obtiažne posúdenie predmetu sporu malo vplyv na prieťahy v konaní“.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 25. októbra 2005 doručenom ústavnému súdu 2. novembra 2005 k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

«Máme za to,   že 11-ročné trvanie predmetného sporu je samo osebe za daného skutkového   a   právneho   stavu   evidentným   porušením   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   (naša   žaloba zo 4. 11. 1994 bola doručená do podateľne súdu dňa 7. 11. 1994).

Výzva na zaplatenie vyrubeného súdneho poplatku bola vydaná dňom 18. 3. 1996, t. j. až o 16 mesiacov! (...)

Po zrušovacom uznesení Najvyššieho súdu SR v predmetnej veci máme za to, že súd pochybil, keď v uznesení zo dňa 10. 6. 1999 položil znalkyni Ing. A. H. len veľmi všeobecne položenú,   nedôslednú   otázku:   „... zistiť   výšku   obchodného   rozpätia   jednotlivých   druhov uhlia za rok 1993 a za 1. štvrťrok 1994 oboch účastníkov a túto výšku uviesť v slovenských korunách“.

Podľa nášho stanoviska zo dňa 12. 1.2000 (nachádza sa v súdnom spise) aj z takto všeobecne   položenej   otázky   pri   tabuľkovom   spracovaní   podkladov   vyplynulo,   že: „... obchodné rozpätie za dodávky uhlia spolu je u firmy P., s. r. o., vyššie oproti B., a. s., v roku 1993 o 17,87 Sk/t, čo je 2,75 násobok a v 1. štvrťroku 1993 o 7,30 Sk/t, čo je 3,07 násobok obchodného rozpätia B., a. s.“.

Napriek tomuto stanovisku znalkyne opäť Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 29. 2. 2000 žalobu zamietol.

Najvyšší   súd   svojím   uznesením   č.   7 Obo 260/2000-165   zo   14. 6. 2001   napadnutý rozsudok Krajského súdu zrušil a vec opäť vrátil na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   zanovité   pridŕžanie   sa   svojho   pôvodného   rozhodnutia   (zo   dňa 3. 5. 1996) a prístup k žalobcom sme vzniesli námietku zaujatosti predsedkyne senátu. Citované posledné uznesenie NR SR zo 14. 6. 2001 vo svojich záveroch, po takmer 7-ročnom trvaní sporu konštatovalo:

- znalecký   posudok   je   nejasný   a   nezrozumiteľný,   čo   má   následok   nedostatočnosť skutkových zistení,

- súd pochybil,   keď   na pojednávanie   neprizval znalkyňu,   aby vyjasnila,   prípadne doplnila svoj záver,

- súd pri svojom rozhodovaní si vybral len niektoré údaje, týkajúce sa triedeného uhlia a prvého štvrťroka 1994, pričom účastníci sú súťažiteľmi od roku 1993, teda nielen 1. štvrťrok 1994 a obaja obchodujú tak s triedeným, ako aj s netriedeným uhlím,

- súd takto zúžil zisťovanie skutkového stavu veci, čo malo za následok rozpor medzi skutkovým posúdením veci súdom a znaleckým posudkom.

V postupe senátu krajského súdu, žiaľ, vidíme nerovnaký prístup k účastníkom sporu, nielen absenciu nestrannosti, ale aj tvrdošijné presadzovanie svojho pôvodného rozsudku. Súdnemu znalcovi sme navrhli (po svojom podaní zo dňa 15. 3. 2004) položiť otázku: „Aké je skutočne dosiahnuté obchodné rozpätie (vážený aritmetický priemer) podľa riadne vedeného účtovníctva spoločnosti P., s. r. o., P. a v B., a. s., P. za uhlie celkom, s ktorým obe spoločnosti obchodovali, a to za obdobie roku 1993 a prvý štvrťrok 1994?“.

Ak by súd postupoval nestranne, odpoveď na nami položenú otázku by mohla byť obsiahnutá už v znaleckom posudku zo dňa 3. 11. 1999.

Záver: prieťahy v súdnom konaní, podľa nášho názoru, boli spôsobené neochotou súdu akceptovať, že došlo k nekalosúťažnému konaniu zo strany odporcu a nedostatočná ochota akceptovať zrušovacie uznesenia Najvyššieho súdu SR.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 40 Cb 30/94 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 7. novembra 1994   bola   krajskému   súdu   doručená   žaloba   sťažovateľky „o odstránenie   závadného   stavu   spôsobeného   nekalosúťažným   konaním   a   o   poskytnutie primeraného zadosťučinenia“,

- 15. marca 1996   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   na   úhradu   súdneho   poplatku za podaný žalobný návrh (sťažovateľka ho uhradila 22. marca 1996) a upresnenie sumy, ktorú   žiada   priznať   ako   primerané   zadosťučinenie   (sťažovateľka   tak   urobila   podaním doručeným krajskému súdu 28. marca 1996),

- 29. marca 1996 krajský súd nariadil termín pojednávania na 17. apríl 1996, ktoré bolo odročené na 3. máj 1996 za účelom predloženia listinných dôkazov (sťažovateľka ich predložila 29. apríla 1996),

- 3. mája 1996 krajský súd rozsudkom č. k. 40 Cb 30/94-35 (ďalej len „zamietajúci rozsudok 1 prvostupňového súdu“) žalobný návrh sťažovateľky zamietol,

- 26. júna 1996   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   zamietajúcemu   rozsudku 1 prvostupňového súdu,

- 1. júla 1996   krajský   súd   vypracoval   predkladaciu   správu   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“,   „odvolací   súd“   alebo   „dovolací   súd“), vyzval   žalovanú   na písomné   vyjadrenie   k odvolaniu   sťažovateľky   (žalovaná   tak   urobila 8. augusta 1996)   a   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny   poplatok   za   podané   odvolanie (sťažovateľka tak urobila 24. júla 1996),

- 19. augusta 1996   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   zaujala   stanovisko k vyjadreniu žalovanej,

- 26. augusta 1996   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu,   ktorý   17. októbra 1996 rozsudkom   č. k.   4 Obo 257/96-56   (ďalej   len   „rozsudok   odvolacieho   súdu“)   v   časti uverejnenia oznámenia v miestnom denníku zmenil zamietajúci rozsudok 1 prvostupňového súdu   tak,   že   uložil   žalovanej   povinnosť   uverejniť   v   miestnom   denníku   oznámenie sťažovateľkou   požadovaného   znenia   a v časti   zaplatenia   primeraného   zadosťučinenia ho zrušil a vrátil na ďalšie konanie,

- 2. decembra 1996   bol   krajskému   súdu   vrátený   spis   sp. zn.   40 Cb 30/94   spolu s rozsudkom odvolacieho súdu,

- 9. januára 1997   došlo   krajskému   súdu   dovolanie   žalovanej   proti   rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku o odstránenie závadného stavu (uverejnenia oznámenia v miestnom denníku),

- 27. januára 1997   krajský   súd   vyzval   žalovanú   na   doplatenie   súdneho   poplatku za dovolanie   a   vypracoval   predkladaciu   správu   najvyššiemu   súdu,   ktorému   bol   spis predložený 31. januára 1997,

- 27. februára 1998   najvyšší   súd   rozsudkom   č. k.   Obdo V. 4/97-69   (ďalej   len „rozsudok dovolacieho súdu“) rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, ktorý 29. októbra 1998 uznesením č. k. 4 Obo 213/98-80 (ďalej len „uznesenie   1   odvolacieho   súdu“)   zamietajúci   rozsudok   1   prvostupňového   súdu   v   časti uverejnenia oznámenia v miestnom denníku zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie,

- 4. decembra 1998 bol krajskému súdu vrátený predmetný spis spolu s uznesením 1 odvolacieho súdu,

- 19. januára 1999 krajský súd nariadil termín pojednávania na 2. február 1999,

- 2. februára 1999   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania,

- 10. júna 1999   krajský   súd   uznesením   č. k.   40 Cb 30/94-38   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru ekonomika hospodárstva - účtovná evidencia,

- 3. septembra 1999 krajský súd vyzval súdnu znalkyňu na predloženie znaleckého posudku, prípadne oznámenie, v akom štádiu sa znalecké dokazovanie nachádza,

- 11. októbra 1999   krajský   súd   urgoval   predloženie   znaleckého   posudku   súdnou znalkyňou a opätovne tak urobil 5. novembra 1999,

- 25. novembra 1999 bol krajskému súdu doručený znalecký posudok,

- 29. novembra 1999   krajský   súd   zaslal   účastníkom   konania   znalecký   posudok a 20. januára 2000   ich   vyzval   na   vyjadrenie   k nemu   (sťažovateľka   tak   urobila   podaním doručeným krajskému súdu 9. februára 2000 a žalovaná 7. februára 2000),

- 10. februára 2000   krajský   súd   zaslal   obom   účastníkom   konania   vyjadrenia k znaleckému   posudku   na   podanie   písomného   stanoviska   k nim   a nariadil   termín pojednávania na 29. február 2000,

- 29. februára 2000   krajský   súd   rozsudkom   č. k.   40 Cb 30/94-138   (ďalej   len „zamietajúci rozsudok 2 prvostupňového súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol,

- 9. mája 2000   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   zamietajúcemu   rozsudku 2 prvostupňového súdu,

- 15. mája 2000   krajský   súd   zaslal   odvolanie   sťažovateľky   právnemu   zástupcovi žalovanej   na   vyjadrenie   (právny   zástupca   žalovanej   tak   urobil   podaním   doručeným 30. mája 2000),

- 5. júna 2000   bol   predmetný   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky,

- 14. júna 2001   najvyšší   súd   uznesením   č. k.   7 Obo 260/2000-165   (ďalej   len „uznesenie 2 odvolacieho súdu“) zrušil zamietajúci rozsudok 2 prvostupňového súdu a vec vrátil na ďalšie konanie (spis bol vrátený krajskému súdu 23. júla 2001),

- 28. mája 2003   krajský   súd   vyzval   oboch   účastníkov   na   podanie   stanoviska k doplneniu dokazovania (žalovaná tak urobila podaním doručeným 1. júla 2003),

- 16. júla 2003 sťažovateľka vzniesla námietku zaujatosti proti predsedníčke senátu krajského súdu,

- 28. júla 2003   krajský   súd   predložil   spis   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti, o ktorej najvyšší súd rozhodol 27. augusta 2003 tak, že predsedníčka senátu krajského súdu nie je vo veci zaujatá (spis bol vrátený krajskému súdu 31. októbra 2003),

- 3. marca 2004 krajský súd nariadil termín pojednávania na 24. marec 2004,

- 17. marca 2004 sťažovateľka podala stanovisko vo veci,

- 18. marca 2004 krajský súd zrušil termín pojednávania z dôvodu procesného návrhu sťažovateľky na dokazovanie,

- 4. mája 2004   krajský   súd   uznesením   č. k.   40 Cb 30/97-Db   nariadil   doplňujúce znalecké dokazovanie,

- 19. októbra 2004   krajský   súd vyzval súdnu   znalkyňu na predloženie znaleckého posudku (výzva bola doručená súdnej znalkyni až 6. decembra 2004 z dôvodu opätovného doručovania zásielky),

- 15. februára 2005 krajský súd pod hrozbou poriadkovej pokuty urgoval predloženie znaleckého posudku,

- 8. marca 2005 krajský súd uložil súdnej znalkyni poriadkovú pokutu 5 000 Sk,

- 6. mája 2005   krajský   súd   opakovane   vyzval   súdnu   znalkyňu   na   predloženie znaleckého posudku,

- 16. júna 2005   krajský   súd   predvolal   súdnu   znalkyňu   na   28. jún 2005 na informatívny výsluch (výzva bola súdnej znalkyni doručená 25. júna 2005),

- 28. júna 2005 krajský súd v úradnom zázname skonštatoval, že nebolo vykázané doručenie   predvolania   (doručenka   bola   krajskému   súdu   doručená   1   deň   po   termíne výsluchu) a že súdna znalkyňa sa na výsluch nedostavila,

- 26. septembra 2005 krajský súd uznesením č. k. 40 Cb 30/94-228 odvolal pôvodne ustanovenú súdnu znalkyňu a ustanovil nového súdneho znalca.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorej „Každý má právo,   aby   jeho   vec   bola   prerokovaná   verejne,   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní a jeho význam pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a skutkovú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetom napadnutého konania je ochrana pred nekalosúťažným konaním - zľahčovaním, ktoré je predmetom úpravy Obchodného zákonníka (§ 50 ods. 1 a 2). Ústavný súd v danom prípade pri hodnotení postupu krajského súdu podľa tohto kritéria vzal do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu relevantnú pre rozhodnutie, ako aj charakter veci. Na základe uvedeného   ústavný   súd   konštatuje   čiastočnú   právnu   zložitosť   veci   (k dispozícii   nie   je dostatok relevantnej judikatúry) a pokiaľ ide o skutkovú zložitosť veci, prihliada na nutnosť rozsiahleho dokazovania vrátane nariadenia znaleckého dokazovania a jeho doplnenia.

Treba však konštatovať, že celková doba konania (od podania žaloby 7. novembra 1994) je 11 rokov. Táto dĺžka konania je aj za predpokladu akceptácie čiastočnej právnej zložitosti a skutkovej náročnosti veci neprimeraná.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania.   Krajský   súd vo vyjadrení   skonštatoval,   že „... nemá   vedomosť   o tom,   že   by   prieťahy   spôsobila sťažovateľka“. Ústavný   súd   zistil   v jej   správaní   iba   také   skutočnosti,   v dôsledku ktorých nemohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní, ako napr. to, že:

- súdny poplatok splatný podaním žalobného návrhu uhradila až po výzve krajského súdu,

- petit žalobného návrhu (týkajúci sa sumy primeraného zadosťučinenia) upresnila až po výzve krajského súdu,

- na   výzvu   krajského   súdu   z   29. mája   2003,   aby   sa   vyjadrila   k dokazovaniu, reagovala   až   15. marca   2004   (po   doručení   predvolania   na   termín   pojednávania), keď medzitým   podaním   zo 16. júna 2003   namietala   zaujatosť   predsedníčky   senátu krajského   súdu   (rozhodnutie   o   nevylúčení   predsedníčky   senátu   krajského   súdu z rozhodovania veci jej bolo doručené 10. novembra 2003).

3. Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a taktiež na ustanovenie § 6 OSP, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k porušeniu   sťažovateľkou označených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to tak v dôsledku jeho nekonania, ako aj v dôsledku jeho neefektívneho konania, ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Obdobie   úplnej   nečinnosti   krajského   súdu   v   predmetnom   konaní   ústavný   súd zistil od 7. novembra 1994,   keď   krajskému   súdu   bola   doručená   žaloba   sťažovateľky, do 15. marca 1996, keď krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku a upresnenie   sumy   primeraného   zadosťučinenia   (t.   j.   16   mesiacov),   a   od   23. júla 2001, keď bol krajskému súdu vrátený spis s uznesením 2 odvolacieho súdu, do 28. mája 2003, keď   vyzval   právnych   zástupcov   oboch   účastníkov   konania   na   zaujatie   stanoviska k doplneniu   dokazovania   v   zmysle   uznesenia   2   odvolacieho   súdu   (t. j.   22 mesiacov). Obdobie   tejto   nečinnosti   krajského   súdu   bez   toho,   aby   existovala   zákonná   prekážka takéhoto postupu, spolu predstavuje 38 mesiacov (viac než tri roky), čo je obdobie, ktoré ústavný súd považuje v danej veci za zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Pokiaľ   ide   o   prieťahy   v dôsledku   neefektívneho   konania   krajského   súdu,   ktoré nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, ústavný súd konštatuje, že krajský súd dvakrát meritórne rozhodol, no obidva rozsudky boli v rámci odvolacieho konania   zrušené.   Prvé   rozhodnutie   (zamietajúci   rozsudok 1   prvostupňového   súdu)   bolo zrušené z dôvodu nesprávneho skutkového záveru vychádzajúceho z nedostatočne zisteného skutočného stavu a druhé rozhodnutie (zamietajúci rozsudok 2 prvostupňového súdu) bolo zrušené aj z týchto dôvodov uvedených sťažovateľkou vo vyjadrení z 25. októbra 2005:

„- znalecký posudok je nejasný a nezrozumiteľný, čo má následok nedostatočnosť skutkových zistení,

- súd pochybil,   keď   na pojednávanie   neprizval znalkyňu,   aby vyjasnila,   prípadne doplnila svoj záver,

- súd pri svojom rozhodovaní si vybral len niektoré údaje, týkajúce sa triedeného uhlia a prvého štvrťroka 1994, pričom účastníci sú súťažiteľmi od roku 1993, teda nielen 1. štvrťrok 1994 a obaja obchodujú tak s triedeným, ako aj s netriedeným uhlím,

- súd takto zúžil zisťovanie skutkového stavu veci, čo malo za následok rozpor medzi skutkovým posúdením veci súdom a znaleckým posudkom.“

V súvislosti   s   uvedeným   vzal   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu   judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty   účastníkov   súdneho   konania.   „Aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže zapríčiniť   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   osoba   obrátila   na   štátny   orgán,   aby   o jej   veci   rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Aj   keď sťažovateľka v sťažnosti   namietala určité prieťahy v priebehu znaleckého dokazovania,   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   vyvíjal   značné   úsilie   pri   odstraňovaní pasivity poverenej znalkyne (početnými písomnými výzvami, urgenciami, urgenciami pod hrozbou poriadkovej pokuty, uložením poriadkovej pokuty, odvolaním súdnej znalkyne), a to   tak   pri   vyhotovení   v poradí   prvého   znaleckého   posudku,   ako   aj   pri   jeho   dopĺňaní na základe   požiadaviek   účastníkov   konania.   V okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd obdobie od nariadenia prvého znaleckého dokazovania 1. júna 1999 do 25. novembra 1999, keď súdna znalkyňa predložila vypracovaný znalecký posudok, a obdobie od nariadenia doplňujúceho znaleckého dokazovania 4. mája 2004 až doteraz nehodnotil ako taký postup súdu, v dôsledku ktorého došlo k spomaleniu napadnutého konania.

Krajský   súd   v konaní,   ktoré   trvá   už   11 rokov,   spôsobil   zbytočné   prieťahy,   ktoré zapríčinil   jednak   svojou   úplnou   nečinnosťou   a   tiež   nesprávnym,   resp.   neefektívnym postupom v konaní. S ohľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na   krajskom   súde   považovať   za   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právu sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažovateľkou označené práva boli porušené.

V tejto súvislosti ústavný súd už vyššie uviedol „že samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec   prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony bez ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne   nerozhodli   (m. m.   I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 232/03). Priznanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť súdu aj sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (m. m. II. ÚS 21/01).

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   konštatuje,   že   k prieťahom   došlo „z   dôvodu zaťaženosti súdu“. Ústavný súd tento argument nemohol vziať do úvahy. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, IV. ÚS 178/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konania, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších zamestnancov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom krajského súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   40 Cb 30/94,   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 38   ods. 2   listiny   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   krajským súdom,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   150 000 Sk   z   dôvodov, „že   za   vedomé   prieťahy   v   konaní“ a „inflácie   sa   zúžila   faktická   hodnota   uplatňovaného   zadosťučinenia   o   82,3 %, t. j. o 411.500,00 Sk“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Cb 30/94,   ktorá   je   11   rokov,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   považoval   priznanie   sumy   80 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátom   JUDr. M.   S. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/05 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. november 2005