znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 195/04-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6. októbra 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť E. Sz., bytom R., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., F., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 270/98 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo E. Sz. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Lučenec   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 270/98 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2004 doručená   sťažnosť   E.   Sz.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   okrem   iného   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 270/98.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 195/04-11 z 9. júna 2004 sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala zbytočné prieťahy, prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Podpredseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   prijatej   sťažnosti z 9. septembra 2004 uviedol, že:

„1. Návrh na začatie konania navrhovateľa CLASSINVEST Slovakia o. c. p. a. s. Košice ul. Povstania českého ľudu číslo 1 Košice, zast. JUDr. B. K., komerčnou právničkou, so sídlom vo V., proti odporkyni E. Sz., bytom R. o zaplatenie 1 280.- Sk a prísl. bol tunajšiemu súdu doručený 09. 09. 1997.

Predmetom   konania   bolo   zaplatenie   označenej   sumy   a   prísl.   na   tom   skutkovom a právnom základe, že odporkyňa a CAPILAL i. s. s. r. o. so sídlom v Banskej Bystrici uzavreli v roku 1994 zmluvu o pôžičke podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, podľa ktorej   odporkyni   bola   poskytnutá   pôžička   vo   výške   1 280.- Sk   a   to   v   súvislosti s pripravovanou II. vlnou kupónovej privatizácie. Po zmene kupónovej formy privatizácie na dlhopisovú po nadobudnutí účinnosti zákona č. 190/95 Z. z. sa stali vzájomné plnenia účastníkov zmluvy nemožnými. Tým povinnosť dlžníka zanikla (§ 575 odsek 1 Občianskeho zákonníka)   a   v   súlade   s   §   457   Občianskeho   zákonníka   sa   navrhovateľ   domáhal   voči odporkyni zaplatenia sumy 1 280.- Sk a prísl.

K návrhu na začatie konania ako listinné dôkazy boli pripojené fotokópia uzavretej zmluvy, zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenie o postúpení pohľadávky.

Všeobecné súdy Slovenskej republiky prejednali niekoľko tisíc sporov s podobným skutkovým základom a na základe označeného rozsahu listinných dôkazov. Z tohto hľadiska nie   je   možné   považovať   právnu   vec   vedenú   na   tunajšom   súde   pod   číslom   konania 9 C 270/98 za skutkovo a právne zložitú. Hoci je potrebné podotknúť, že právna kvalifikácia povinnosti   vrátiť   prevzatú   sumu   navrhovateľom   sa   podľa   jednotlivých   súdov   aj   podľa špecifických ustanovení zmlúv líšila a v niektorých prípadoch dôvodom vrátenia prevzatej sumy bolo vrátenie pôžičky v iných prípadoch vydanie bezdôvodného obohatenia.

Vec vedená na tunajšom súde pod číslom konania 9 C 270/98 sa napriek tomu stala skutkovo   aj   právne   zložitou.   Stalo   sa   tak   následkom   postupu   odporkyne   resp. jej splnomocneného zástupcu, ktorý trval na vykonaní dokazovania v takom rozsahu, ktorý spôsobil nemožnosť skončenia konania v primeranej lehote.

Je   potrebné   poukázať   na   to,   že   súd   na   základe   návrhov   odporkyne   vykonával dokazovanie smerujúce k zisteniu, či právna zástupkyňa navrhovateľa vyštudovala vysokú školu   príslušného   smeru,   či   je   oprávnene   zapísaná   v   komore   komerčných   právnikov a jej celkový karierny postup. Odporkyňa taktiež trvala na vykonaní dokazovania ohľadne pravosti podpisov práv. zást. navrhovateľa na rôznych listinách, hoci vážne pochybnosti v tomto smere nevznikli.

Ďalej odporkyňa trvala na vykonaní dokazovania o spôsobe a okolnostiach vzniku právnických   osôb - navrhovateľa   ako   aj   o   platnosti   zmlúv   o   postúpení   pohľadávky uzavretých   medzi   postupcami   a   postupníkmi,   pokiaľ   ich   predmetom   bola   pohľadávka uplatňovaná voči nej.

Dňa   23. 03. 2001   odporkyňa   doručila   tunajšiemu   súdu   upresnenie   protinávrhu v ktorom sa domáhala určenia, že rámcová zmluva o tichom spoločenstve uzavretá medzi CLASSINVEST Slovakia o. c. p. a. s. Košice ako podnikateľom a na druhej strane C. S. I. a. s.   ako   tichým   spoločníkom   je   absolútne   neplatná.   Ďalej   sa   domáhala   určenia, že CLASSINVEST Slovakia o. c. p. a. s. sa nestala jej veriteľom a ďalej, že CLASSINVEST Slovakia o. c. p. a. s. Košice v likvidácii nie je jej veriteľom.

Na   základe   tohto   protinávrhu   odporkyne   sa   viedlo   konanie   na   Krajskom   súde v Banskej Bystrici, v dobe od 12. 06. 2001 do 10. 09. 2002 keď Najvyšší súd SR v Bratislave potvrdil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku odporkyňou.

Na   základe   podaného   dovolania   odporkyňou   Najvyšší   súd   SR   rozhodol dňa 28. 01. 2004   a   dovolanie   odporkyne   odmietol.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 13. 04. 2004.

Okresný súd v Lučenci v konaní číslo 9 C 270/98 bol povinný vyčkať na výsledok konania o vzájomnom návrhu odporkyne, pretože tieto otázky mali pre rozhodnutie súdu podstatný význam.

2. V konaní číslo 9 C 270/98 tunajšieho súdu boli vykonané nasledovné procesné úkony:

ako   bolo   vyššie   konštatované   návrh   na   začatie   konania   prevzal   tunajší   súd 09. 09. 1997. Dňa 30. 01. 1998 bol vydaný platobný rozkaz číslo konania 2 Ro 5008/97, ktorým   odporkyňa   bola   zaviazaná   zaplatiť   navrhovateľovi   1 280.- Sk   a   prísl.   Dňa 03. 04. 1998   odporkyňa   podala   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   27. 04. 1998   uhradila súdny poplatok z odporu a 22. 06. 1998 predložila plnomocenstvo podpísané pre Ing. Ľ. Sz.. Na   24. 06. 1998   bol   nariadený   termín   pojednávania,   ktorého   sa   zúčastnil splnomocnený zástupca odporkyne a trval na predložení prvopisov všetkých listín, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ.

Ďalšie pojednávanie sa konalo 23. 09. 1998 za účasti Ing. Ľ. Sz. a 25. 09. 1998 bol vyhlásený rozsudok, ktorým odporkyňa bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu. Odporkyňa prevzala rozsudok I. stupňového súdu 26. 11. 1998 a 04. 12. 1998 bolo doručené tunajšiemu súdu odvolanie odporkyne.

Odvolacie   pojednávanie   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   sa   konalo 28. 06. 1999, pričom   pred   vytýčením   termínu   pojednávania   sa   krajský   súd   snažil   o zadováženie listinných dôkazov podľa prednesov odporkyne.

Po zrušení I. stupňového rozsudku Krajským súdom v Banskej Bystrici, Okresný súd v Lučenci prevzal spis v tejto veci 16. 07. 1999. Po vyžiadaní ďalších listinných dôkazov zmluvy   o   tichom   spoločenstve,   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky,   výpisu   z   obchodného registra, sa uskutočnilo pojednávanie 23. 09. 1999 s tým, že pojednávanie bolo odročené za účelom   výsluchu   právnej   zástupkyne   navrhovateľa   JUDr. B. K.,   pričom   ďalšie pojednávanie   na   Okresnom   súde   v   Lučenci   sa   uskutočnilo   15. 12. 1999.   Na   ďalšom pojednávaní   19. 01. 2000   bolo   rozhodnuté   o   ďalšom   dokazovaní   vyžiadaním   prvopisov listín najmä zmluvy o postúpení pohľadávky. Na ďalšom pojednávaní 29. 03. 2000 bolo dokazovanie ukončené s tým, že 31. 03. 2000 bol vyhlásený rozsudok.

30. 05. 2000 odporkyňa podala odvolanie proti I. stupňovému rozsudku o ktorom krajský súd rozhodol uznesením zo 04. 10. 2000 tak, že rozsudok pre procesnú chybu zrušil.

08. 03. 2001 Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zamietol návrh odporkyne na opravu zápisnice z pojednávania zo 04. 10. 2000.

23. 03. 2001 odporkyňa upresnila svoj protinávrh na určenie neplatnosti rámcovej zmluvy o tichom spoločenstve a o tom, že firma CLASSINVEST Slovakia o. c. p. a. s. Košice nie je jej veriteľom.

Prípisom   z   27. 03. 2001   požiadala   o   odročenie   pojednávania   a   navrhla   vykonať dokazovanie listinami.

Uznesením   Okresného   súdu   v   Lučenci   zo   04. 04. 2001   bol   vzájomný   návrh odporkyne vylúčený na samostatné konanie.

Prípisom,   ktorý   tunajší   súd   prevzal   17. 06. 2004   navrhovateľ   zobral   späť   návrh na začatie konania v celom rozsahu a konanie žiadal zastaviť.

Prípisom   z   10. 08. 2004   odporkyňa   prostredníctvom   svojho   splnomocneného zástupcu oznámila, že nesúhlasí so zastavením konania a trvá na tom, aby súd vo veci meritórne rozhodol.

Uznesením   z   31. 08. 2004   súd   konanie   o   zaplatenie   1 280.- Sk   zastavila   vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Od 04. 04. 2001 do 31. 08. 2004 okresný súd vo veci nevytýčil termín pojednávania, pretože čakal na výsledok konania vo veci číslo konania 45 Cb 54/01 o vzájomnom návrhu odporkyne.   Konanie   však   bolo   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   2 000.- Sk odporkyňou.

3. Prekážky v postupe súdu podľa § 107 a nasl. OSP sa nevyskytli.

4. Dokazovanie na vykonaní ktorého odporkyňa trvala a ktoré navrhovala v tomto konaní sa neukázali ako dôvodné, podstatnou mierou neprispeli k objasneniu skutkového stavu veci najmä pokiaľ sa týkali osoby právnej zástupkyni navrhovateľa, platnosti zmlúv o tichom spoločenstve a podobne.

5. Zo strany Okresného súdu v Lučenci neboli spôsobené prieťahy v tomto konaní a súd priebežne konal.

6. Prieťahy alebo zbytočné prieťahy v postupe konajúcej sudkyne Okresného súdu v Lučenci neboli zistené.

7. Prieťahy v konaní zistené neboli.

Na   základe   obsahu   spisu   Okresného   súdu   v   Lučenci   číslo   konania   9 C 270/98 a obsahu spisu Krajského súdu v Banskej Bystrici číslo konania 45 Cb 54/01 je dôvodný záver, že odporkyňa svojimi návrhmi a svojím postupom v konaní úmyselne marila možnosť včasného ukončenia veci, čo vyplýva najmä z okolnosti, že podaním vzájomného návrhu spôsobila,   že   v   tejto   veci   okresný   súd   nemohol   konať   niekoľko   rokov,   nakoniec   však súdny poplatok   nezaplatila   a   konanie   muselo   byť   zastavené,   hoci   výška   súdneho poplatku 2 000.- Sk nepresahovala ani jej možnosti ako dôchodkyne.

Tak isto stanovisko odporkyne k späťvzatiu návrhu navrhovateľom v celom rozsahu nasvedčuje tomu, že odporkyňa nemá záujem ukončiť tento spor.

Pripomínam, že v priebehu dokazovania o povinnosti odporkyne zaplatiť 1 280.- Sk bol vytvorený súdny spis doteraz o počte strán 404 a ďalší spis (45 Cb S 4/01) o počte strán 53.

Je pritom potrebné tiež uviesť, že podľa vyjadrenia odporkyne navrhovateľ jej časť pôžičky   vyplatil   v   hotovosti   a   časť   pôžičky   použil   na   zakúpenie   kupónovej   knižky a registračnej   známky   v   prospech   odporkyne   a   odporkyňa   sa   len   preto   mohla   stať účastníčkou dlhopisovej formy privatizácie, lebo navrhovateľ tieto úkony v jej prospech vykonal. Odporkyňa napriek tomu sa bráni vráteniu sumy 1 280.- Sk.

Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   je   možné   považovať   sťažnosť   odporkyne   podanú na Ústavnom súde SR v Košiciach za zneužitie tohto právneho inštitútu.“

Obdobné procesné   úkony, ktoré uviedol   podpredseda   okresného súdu   vo svojom vyjadrení,   zistil   aj   ústavný   súd   z obsahu   spisu   okresného   súdu   okrem   tej   skutočnosti, že odvolacie pojednávanie sa konalo na Krajskom súde v Banskej Bystrici 26. mája 1999, a nie 28. júna 1999, ako sa uvádza vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 270/98 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   pri   skúmaní   porušenia   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zohľadňuje   aj   to, či u sťažovateľa   objektívne   ide   o   odstránenie   právnej   neistoty   v   jeho   veci,   pretože   len v takom prípade možno uvažovať o porušení týchto práv.

Z   doterajšieho   konania   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   9 C 270/98   vyplýva, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 457 Občianskeho zákonníka), ktorý si uplatnil žalobca proti sťažovateľke v celkovej sume 1 280 Sk. Vec nie je z právneho a ani zo   skutkového   hľadiska   zložitá   a   ničím   výnimočná,   pretože   patrí   do   štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Faktickú zložitosť veci v samotnom konaní však   spôsobovala   samotná   sťažovateľka   a   jej   splnomocnený   zástupca   podávaním jednotlivých návrhov.

Išlo   predovšetkým   o   ich   návrhy   podané   okresnému   súdu   na   zistenie,   či   právna zástupkyňa   žalobcu   vyštudovala   vysokú   školu,   či   je   zapísaná   v   Komore   komerčných právnikov   Slovenskej   republiky,   na overovanie   podpisov   štatutárnych   orgánov, resp. právnej zástupkyne žalobcu, exekútorky, na rôznych listinách a podobne. Okresný súd musel   na   základe   ich   návrhov   24. júna   1998   a   19. januára 2000   odročiť   pojednávanie na neurčito   za   účelom   zabezpečenia   originálov   listinných   dôkazov,   na   pojednávaní 4. apríla 2001   sa   sťažovateľka   domáhala   protinávrhom   určenia,   že   rámcová   zmluva o tichom spoločenstve medzi žalobcom a tichým spoločníkom je absolútne neplatná. Návrh sťažovateľky   bol   vylúčený   okresným   súdom   na   samostatné   konanie   a bol   predmetom posudzovania počas nasledujúcich troch rokov v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici   a   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky,   pričom   konanie   bolo   nakoniec právoplatne   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku   zo   strany   sťažovateľky. Najvýraznejšie   však   o tom,   že   sťažovateľka   nemala   záujem   ukončiť   tento   spor,   svedčí jej nesúhlas so zastavením konania z 10. augusta 2004.

V súvislosti   s   procesnými   úkonmi   účastníkov   konania   ústavný   súd   už   vyslovil, že „využitie   možností   daných   sťažovateľovi   Občianskym   súdnym   poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie   konania,   ale nemožno   ho   kvalifikovať   ako   postup   súdu,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01), ako aj že „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných   prieťahov“   v prípade,   keď   súd   o   procesných   návrhoch   sťažovateľky   konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na   súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v   súlade so zákonom. Vychádzajúc z uvedenej základnej charakteristiky sporového konania ústavný súd zistil, že sťažovateľka (a jej splnomocnený zástupca) napriek tomu, že sa zúčastňovali nariadených pojednávaní, svojím konaním výrazne prispeli k tomu, že konanie sa neúmerne predlžovalo.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   sporovom   konaní   musí   účastník   počítať   s   tým, že ak jeho úkony a správanie a iba tvrdená a nepreukázaná obrana predĺžia konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 101 ods. 2, § 120 ods. 1 OSP).

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   dospel   k záveru,   že   sťažovateľke nešlo   v   konaní   pred   okresným   súdom   materiálne   o   odstránenie   takého   stavu   právnej neistoty,   ktorý   by mohol   byť posudzovaný pri   tvrdenom   porušení čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak však chýba takýto cieľ postupu sťažovateľa v súdnom konaní, nemožno   uvažovať   o   tom,   že   by   existovali   objektívne   prekážky   na   jeho   dosiahnutie v podobe zbytočných prieťahov.

Vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru u sťažovateľky v konaní pred okresným súdom sp. zn. 9 C 270/98 porušené nebolo.

Vzhľadom na takýto záver ústavného súdu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004