znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/2013-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. B. a L. B., Z., G. C., N., J. D., T., Ing. Ľ. D., B., Š. Ď. a M. Ď., N., MUDr. M. D., N., MUDr. Ž. D., N., obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., N., Ing. F. H. a Ing. A. H., N., Ing. R. K., N., JUDr. M. K., N., Ing. M. O. a Mgr. D. O., N., Ing. arch. Ľ. P. a P. P., N., Mgr. P. R., T., Z. S., N., Ing. M. S. a Ing. E. S., N., M. S., N., MUDr. I.   V., PhD., N.,   JUDr. Š. Š., N., A. R., N.,   a Ing. J. M. a Ing. I. M., N., zastúpených advokátom   JUDr. M.   Ď.,   N.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 110/2006, za účasti Okresného súdu Nové Zámky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B., L. B., G. C., J. D., Ing. Ľ. D., Š. Ď., M. Ď., MUDr. M. D., MUDr. Ž. D., obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., Ing. F. H., Ing. A. H., Ing. R. K., JUDr. M. K., Ing. M. O., Mgr. D. O., Ing. arch. Ľ. P., P. P., Mgr. P. R., Z. S., Ing. M. S., Ing. E. S., M. S., MUDr. I. V., PhD., JUDr. Š. Š., A. R., Ing. J. M. a Ing. I. M. na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Nové   Zámky   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 4 C 110/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. B., L. B., G. C., J. D., Ing. Ľ. D., Š. Ď., M. Ď., MUDr. M. D., MUDr. Ž. D., obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., Ing. F. H., Ing. A. H., Ing. R. K., JUDr. M. K., Ing. M. O., Mgr. D. O., Ing. arch. Ľ. P., P. P., Mgr. P. R., Z. S., Ing. M. S., Ing. E. S., M. S., MUDr. I. V., PhD., JUDr. Š. Š., A. R., Ing. J. M. a Ing. I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému   v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Nové Zámky   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nové Zámky   j e   p o v i n n ý uhradiť J. B., L. B., G. C., J. D., Ing. Ľ. D., Š. Ď., M. Ď., MUDr. M. D., MUDr. Ž. D., obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., Ing. F. H., Ing. A. H., Ing. R. K., JUDr. M. K., Ing. M. O., Mgr. D. O., Ing. arch. Ľ. P., P. P., Mgr. P. R., Z. S., Ing. M. S., Ing. E. S., M. S., MUDr. I. V., PhD., JUDr. Š. Š., A. R., Ing. J. M. a Ing. I. M. trovy konania v sume 4 290,90 € (slovom štyritisícdvestodeväťdesiat eur   a deväťdesiat   centov)   na účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   Ď.,   N.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 194/2013 z 5. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B., L. B., G. C., J. D., Ing. Ľ. D., Š. Ď., M. Ď., MUDr. M. D., MUDr. Ž. D., obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., Ing. F. H., Ing. A. H., Ing. R. K., JUDr. M. K., Ing. M. O., Mgr. D. O., Ing. arch. Ľ. P., P. P., Mgr. P. R., Z. S., Ing. M. S., Ing. E. S., M. S., MUDr. I. V., PhD., JUDr. Š. Š., A. R., Ing. a Ing. I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažnosť vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, bola odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní.

Sťažovatelia   uviedli,   že   v napadnutom   konaní   okresný   súd   plynulo   nekoná a dochádza v ňom k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Sťažovatelia v nadväznosti na to navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhujú prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia,   a to   G.   C.   (ďalej   len „sťažovateľ v 3. rade“) v sume 30 000 €, obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľ v 10. rade“) v sume 60 000 € a ostatným sťažovateľom každému v sume 15 000 €, ako aj úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr 1618/13 (doručeným ústavnému súdu 18. februára 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj písomného vyjadrenia zákonnej sudkyne, zo dňa 31. 01. 2013, mám za to, že všetky úkony vykonávané zo strany tunajšieho súdu boli vykonávané   plynule,   bez   prieťahov.   Je   však   nepochybné,   že   po   písomnom   podaní navrhovateľov zo dňa 20. 12. 2006 (na č. l. 346), ktorým zobrali návrh vo veci samej voči odporcom v 2. a ž 56. rade späť, súd o tomto späťvzatí nerozhodol. Zo strany sudkyne bolo prehliadnuté, že v uznesením Krajského súdu Nitra (na č. l. 363) bolo konanie voči týmto odporcom zastavené len v časti o nariadenie predbežného opatrenia. V žiadnom prípade to, že konajúca sudkyňa nekonala s odporcami v 2. až 56. rade, sa nestalo zámerne, nemala teda v úmysle týchto odporcov akýmkoľvek spôsobom ukrátiť na ich procesných právach a povinnostiach.   Nekonaním   títo   odporcovia   neboli   poškodení   na   svojich   majetkových právach.   Z   týchto   dôvodov   mám   za   to,   že   priznanie   finančného   zadosťučinenia sťažovateľom nie je dôvodné.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu zo 6. februára 2013 bol aj nasledujúci popis doterajšieho priebehu konania:

„V   danej   veci   sa   navrhovatelia   v   1.   –   7. rade   návrhom   doručeným   28. 07. 2005 na Okresnom súde Nitra domáhali voči odporcom v 1. až 56. rade určenia, že osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva sú neplatné a určenia, že im prináležal spoluvlastnícky podiel k   nehnuteľnostiam.   Spolu   s týmto   návrhom   podávali   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia.   O   predmetnom   predbežnom   opatrení   rozhodoval   Okresný   súd   Nitra   dňa 09. 09. 2005 o podaní odvolania zo strany navrhovateľov dňom 04. 10. 2005 a následnom vznesení námietok zaujatosti uznesením 8 NcC 9/06-279 zo dňa 20. 03. 2006 boli sudcovia Okresného   súdu   Nitra   vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   vo   veci   a   vec   bola prikázaná na konanie Okresnému súdu Nové Zámky. Spis bol doručený na ďalšie konanie a zaevidovaný tunajším súdom dňa 09. 06. 2006, bol pridelený na rozhodovanie sudkyni Mgr. K. H., vzhľadom na ňou vznesenú námietku zaujatosti bol spis postupom podľa § 15 O. s. p. pridelený náhodným výberom sudcovi JUDr. R. Z., ktorý taktiež namietal svoju zaujatosť,   a   preto   tým   istým   postupom   bol   napokon   spis   dňa   07. 07. 2006   náhodným výberom pridelený sudkyni JUDr. V. B. Táto sudkyňa úpravou zo dňa 14. 07. 2006 uložila uznesenie z č. l. 147 doručiť odporcom v 9., 16. a 36. rade a okrem toho uložila doručiť odporcom návrh a uznesenie na vyjadrenie k návrhu. Vyjadrenie odporcov bolo postupne do spisu predkladané v dňoch 21. 07. 2006 až 04. 08. 2006. Úpravou zo dňa 11. 09. 2006 sudkyňa uložila predložiť spis na Krajský súd Nitra za účelom rozhodovania o podanom odvolaní   voči   predbežnému   opatreniu.   Krajský   súd   Nitra   spis   prevzal   19. 09. 2006 a po rozhodnutí   o   predmetnom   predbežnom   opatrení   spis   vrátil   nášmu   súdu   dňa

26. 06. 2007.   V   priebehu   odvolacieho   konania   zástupca   navrhovateľov   doručil   na   súd 20. 12. 2006 podanie, ktorým návrh vo veci samej voči odporcom v 2. až 56. rade zobral späť.   Konajúca   sudkyňa   po   vrátení   spisu   úpravou   zo   dňa   04. 07. 2007   uložila   doručiť krajské rozhodnutie účastníkom konania, zároveň vyzvala navrhovateľov na odstránenie vád   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Na   túto   výzvu   reagovali   podaním doručeným   10. 08. 2007.   Úpravou   zo   dňa   28. 08. 2007   sudkyňa   vyzvala   navrhovateľov opätovne   na   odstránenie   vád   návrhu   na   predbežné   opatrenie   a   odstránenie   rozporu plnomocenstva. Na túto výzvu navrhovatelia reagovali podaním doručeným 13. 09. 2007. Sudkyňa dňa 20. 09. 2007 rozhodla o predbežnom opatrení, v ktorom označila za odporcu Obec N., s týmto odporcom konala vo veci ďalej. Na základe podaného odvolania, po jeho doručení   odporcovi,   zaplatení   súdneho   poplatku   bol   spis   úpravou   zo   dňa   16. 11. 2007 predložený na Krajský súd Nitra ktorý po rozhodnutí o odvolaní spis vrátil tunajšiemu súdu 01. 10. 2008.   Sudkyňa úpravou   zo   dňa 09. 10. 2008   určila   termín   pojednávania   na deň 01. 12. 2008,   kedy   sa   uskutočnilo   meritórne   pojednávanie,   bolo   odročené   na   deň 19. 01. 2009   za   účelom   výsluchu   svedkov   a predloženia   listinných   dôkazov.   Dňa 19. 01. 2009   sa   uskutočnilo   meritórne   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 02. 03. 2009   za   účelom   predloženia   ďalších   listinných   dôkazov   uvedených   v   zápisnici. Vzhľadom na to, že navrhovateľ v 4. rade dňa 05. 01. 2009 zomrel, bol zrušený termín pojednávania   na   neurčito.   Vychádzajúc   z   podania   zástupkyne   navrhovateľov   zo   dňa 24. 02. 2009   uznesením   zo   dňa   02. 03. 2009   súd   pripustil   zámenu   účastníkov.   Úpravou zo dňa 27. 03. 2009 bol určený termín pojednávania na 06. 05. 2009, kedy bol vynesený rozsudok,   voči   ktorému   odporca   podal   odvolanie,   po   jeho   doručení   navrhovateľom a zaplatení súdneho poplatku za odvolanie bol spis úpravou zo dňa 25. 08. 2009 predložený na Krajský súd Nitra. Odvolací súd dňa 27. 04. 2010 vrátil spis ako predčasne predložený bez rozhodnutia a za účelom odstránenia vád plnomocenstva a následnej opravy záhlavia rozsudku.   Po   doručení   podania   navrhovateľov   dňom   18. 05. 2010   boli   úpravou   zo   dňa 25. 05. 2010 navrhovatelia priamo vyzvaní na predloženie plnej moci na zastupovanie ich právneho   zástupcu   v   tomto   konaní,   ktoré   predložili   07. 06. 2010.   Uznesením   zo   dňa 04. 06. 2010 bolo vydané opravné uznesenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť 03. 07. 2010. Úpravou   zo   dňa   13. 07. 2010   bol   spis   predložený   odvolaciemu   súdu,   ktorý po rozhodnutí   o   podanom   odvolaní   spis   vrátil   na   ďalšie   konanie   dňa   21. 12. 2012. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia, ako aj predchádzajúcich podaní odporcov,   konajúca   sudkyňa   dňa   25. 01. 2013   vydala   uznesenie,   ktorým   nepripustila späťvzatie návrhu vo vzťahu k odporcom 2. až 56. rade. Po správoplatnení tohto uznesenia bude vo veci zrejme vytýčený termín pojednávania.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 15. mája 2013), v ktorom okrem iného uviedli:

«Predseda   Okresného   súdu   Nové   Zámky   predložil   rozsiahly   prehľad   úkonov vykonávaných tamojším súdom v konaní 4 C/110/2006. Sťažovatelia však v tejto súvislosti opätovne   zdôrazňujú,   že   ani   jeden   z   predložených   úkonov   súdu   nebol   od   roku   2006 vykonaný vo vzťahu k ich osobám. Od roku 2006 ich súd v konaní ignoroval a spôsobil im tak   pocit   nespravodlivosti   a   právnu   neistotu   trvajúcu   6   rokov,   pričom   túto   skutočnosť v konečnom   dôsledku   priamo   potvrdzuje   aj   predseda   Okresného   súdu   Nové   Zámky v podanom   vyjadrení,   v   ktorom   pochybenia   súdu   explicitne   priznal.   Tvrdenie   predsedu súdu, že úkony súdu boli „vykonávané plynule a bez prieťahov“, je potom s prihliadnutím na tieto okolnosti potrebné považovať prinajmenšom za nepravdivé.

Na argumentáciu predsedu súdu, že pochybenia príslušnej sudkyne neboli zámerné, sťažovatelia len uvádzajú, že táto skutočnosť je absolútne irelevantná. Povinnosťou každého sudcu je konať bez prieťahov a s odbornou starostlivosťou rozhodovať vo veci tak, aby bola ochrana práv účastníkov konania rýchla a účinná. Túto povinnosť si príslušná sudkyňa nesplnila,   čím   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľov   na   bezprieťahové   konanie a poškodeniu   ich   majetkových   práv.   Motív   takéhoto   (ne)konania   súdu   je   teda   v   tomto prípade nepodstatný.

V závere   vyjadrenia   predseda   Okresného   súdu   Nové   Zámky   nad   rámec   svojich kompetencií uvádza, že sťažovatelia neboli nekonaním súdu poškodení. Predseda súdu však nemôže   mať   o   tejto   skutočnosti   žiadnu   vedomosť   a   sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   len odkazujú na svoju argumentáciu ohľadom spôsobenej ujmy uvedenú v podanej sťažnosti.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 6. februára 2013, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o hodnotenie napadnutého konania z hľadiska zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu a o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   patrí   do   štandardnej   agendy   všeobecných   súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť ako právne ani skutkovo zložité. V okolnostiach danej veci, najmä vzhľadom na veľký počet účastníkov konania na strane navrhovateľov, ako aj odporcov, ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti, čo však okresný súd nezbavuje   zodpovednosti   za   stav   napadnutého   konania,   v akom   sa   nachádza   v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom   konaní   mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy. Sťažovatelia   sú   v konaní   v procesnom   postavení   odporcov.   Ústavný   súd   nezistil   žiadne skutočnosti, ktorými by sťažovatelia prispeli k predĺženiu priebehu napadnutého konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Z doterajšieho priebehu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd postupoval v zásade plynulo, avšak podľa názoru ústavného súdu nesústredene a neefektívne.

Neefektívnosť   a nesústredenosť   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní vyplýva zo závažného procesného pochybenia, ktorého sa okresný súd dopustil tým, že nerozhodol o späťvzatí časti návrhu na začatie konania z 20. decembra 2006 voči odporcom v 2. až 56. rade, pričom v odôvodnení rozsudku zo 6. mája 2009 v rozpore so skutočnosťou konštatoval, že o uvedenom spätvzatí bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 98 Co/245/2006-363 zo 14. marca 2007. V skutočnosti týmto uznesením   krajského   súdu   bolo   rozhodnuté   iba   o návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   voči   uvedeným   odporcom   (vrátane   sťažovateľov),   a nie   o späťvzatí   návrhu vo veci samej.

V dôsledku tohto procesného pochybenia okresný súd v ďalšom priebehu nekonal so sťažovateľmi ako s účastníkmi napadnutého konania.

K odstráneniu   uvedeného   procesného   pochybenia   došlo   až   na   základe   uznesenia krajského súdu   č. k.   7 Co/97/2010-670 z 31. augusta 2012,   ktorým v rámci odvolacieho konania bol zrušený rozsudok   okresného   súdu   č. k.   4 C/110/2006-586   zo   6.   mája 2009 v spojení s opravným uznesením okresného súdu č. k. 4 C/110/2006-642 zo 14. júna 2010. V odôvodnení predmetného uznesenia krajského súdu z 31. augusta 2012 je okrem iného uvedené:

„Odvolací súd rozhodujúc o odvolaní odporcu v 1. rade dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa svojím postupom v konaní dopustil závažného procesného pochybenia, pre ktoré je potrebné napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa vo veci samej rozhodol bez toho, aby sa vysporiadal so spätvzatím návrhu na začatie konania vo veci samej zo strany navrhovateľov voči odporcom v 2. až 56. rade (č. l. 346 spisu), o ktorom nebolo   doposiaľ   rozhodnuté.   V   tomto   smere   odvolací   súd   považuje   za   nesprávne konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že o späťvzatí návrhu   na začatie   konania   voči   odporcom   v   2.   až   56. rade   bolo   rozhodnuté   Krajským súdom v Nitre uznesením č. k. 9 Co/245/2006-363 zo dňa 14. 03. 2007 a konanie voči nim bolo zastavené. Krajský súd v Nitre predmetným rozhodnutím rozhodol iba o späťvzatí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia voči odporcom v 2. až 56. rade a nie aj o späťvzatí návrhu vo veci samej.

S poukazom na uvedené, keďže súd prvého stupňa doteraz nerozhodol o späťvzatí návrhu   navrhovateľov   voči   odporcom   v   2.   až   56. rade,   mal   s   nimi   ďalej   konať   ako s účastníkmi a ak tak neurobil,   odňal im možnosť konať pred súdom,   čo je dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2   OSP.   Odvolací   súd rozhodujúc   o odvolaní odporcu v 1. rade nemohol neprihliadnuť   na   uvedenú   vadu   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   ktorá   mohla   mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, keďže odporcovia v 2. až 56. rade sú osoby, ktoré od odporcu v 1. rade nadobudli vlastnícke práva k sporným pozemkom a tieto zastavali rodinnými domami.

Povinnosťou súdu prvého stupňa po zrušení a vrátení veci bude najskôr rozhodnúť o pripustení   či   nepripustení   späťvzatia   návrhu   vo   veci   samej   (o   určenie   neplatnosti osvedčení) navrhovateľmi zo dňa 20. 12. 2006 voči odporcom v 2. až 56. rade postupom podľa § 96 ods. 1 až 3 OSP.“

Okresný   súd   v   nadväznosti   na   toto   uznesenie   krajského   súdu   uznesením č. k. 4 C/110/2006-681   z   25.   januára   2013   rozhodol,   že   nepripúšťa   späťvzatie   návrhu vo vzťahu k odporcom v 2. až 56. rade a zamieta návrh na zastavenie konania v tejto časti. Prijatím tohto uznesenia došlo k napraveniu procesného pochybenia okresného súdu, ktorý v nadväznosti   na   to   začal   opätovne   konať   s   odporcami   v   2.   až   56. rade,   teda aj so sťažovateľmi, ako s účastníkmi konania. Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti   dodať,   že   procesné   pochybenie,   v dôsledku   ktorého   došlo   k podstatnému predĺženiu priebehu napadnutého konania, uznal aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti zo 6. februára 2013.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 25. januára 2013 okrem iného vyplýva, že sťažovatelia budú v rámci ďalšieho priebehu konania podrobne vypočutí, čo zakladá reálny   predpoklad,   že   napadnuté   konanie,   ktoré   ku   dňu   meritórneho   rozhodovania o sťažnosti trvá už takmer 8 rokov, nebude v dohľadnom čase právoplatne skončené.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   a neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a to   vtedy,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovuje   názor,   že   aj   napriek   určitej skutkovej zložitosti konania spočívajúcej v pomerne veľkom počte jeho účastníkov nie je ústavnoprávne   akceptovateľné,   že   napadnuté   konanie   nebolo   právoplatne   skončené   ani po takmer   8   rokoch   od   jeho   začatia   (m. m.   IV. ÚS 155/09,   IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 486/2011).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 110/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia, a to sťažovateľovi v 3. rade v sume 30 000 €, sťažovateľovi v 10. rade v sume 60 000 € (s poukazom na to, že sťažovateľ v 3. rade je vlastníkom dvoch stavebných pozemkov a sťažovateľ v 10. rade štyroch   pozemkov)   a ostatným   sťažovateľom   každému   v sume   15 000   €   z   dôvodov uvedených   v sťažnosti.   Poukázali   najmä   na   to,   že   v dôsledku   napadnutého   postupu okresného súdu vznikla u nich „nedôvera k súdnemu systému a ochrane ich práv cestou súdneho konania“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 C 110/2006   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 000   €   každému   sťažovateľovi za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona   o   ústavnom   súde. Argumentáciu v sťažnosti, na základe ktorej sa sťažovateľ v 3. rade ako vlastník dvoch nehnuteľností   a sťažovateľ   v 10.   rade   ako   vlastník   štyroch   nehnuteľností   domáhajú priznania vyššieho finančného zadosťučinenia oproti ostatným sťažovateľom, nepovažoval ústavný súd so zreteľom na účel tohto inštitútu za relevantnú na odlišné posudzovanie ich postavenia oproti ostatným sťažovateľom.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. M. Ď. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby pri zastúpení   28   sťažovateľov   spolu   v sume   4 290,90   €   je   nižšia,   ako   suma   vypočítaná ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov,   a neodporuje   tejto   vyhláške.   Ústavný   súd   preto   priznal sťažovateľom úhradu trov konania v sume uplatnenej ich právnym zástupcom.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013