znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   apríla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. D., T. D. a I. R., všetci bytom B., zastúpených Advokátskou kanceláriou D.., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 472/2011 z 1. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. D., T. D. a I. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. D., T. D. a I. R., všetci bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou D., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. D., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 472/2011 z 1. decembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   vlastníkmi   bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na... ulici... v B. Žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovatelia domáhali určenia neplatnosti hlasovania o zvýšení príspevku do fondu opráv a o výmene rozvodov teplej úžitkovej vody a   studenej   vody   v označenom   bytovom   dome,   pričom   za   žalovanú   označili   obchodnú spoločnosť N., s. r. o. (ďalej len „žalovaná“), ktorá vykonáva správu bytového domu na... ulici... v B. Konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 17 C 82/2010.

Sťažovatelia   žalobu podali z dôvodu,   že „a)   hlasovacie lístky neboli vyhotovené v zákonom predpísanej forme, b) nie je možné zistiť, či boli doručené všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome, c) ako platné boli vyhodnotené lístky, ktoré nespĺňali predpísaný spôsob vyznačenia odpovede, d) ako platné boli vyhodnotené hlasovacie lístky, ktoré vyplnil len jeden zo spoluvlastníkov, e) ako platné boli vyhodnotené e – mailové správy   bez   elektronického   podpisu,   pričom   takýto   spôsob   hlasovania   zákon   nepozná“. Sťažovatelia taktiež namietali, že v bytovom dome je v skutočnosti 61 priestorov, a nie 58 priestorov.

Rozsudkom okresného súdu   sp. zn. 17 C 82/2010 zo 14. júna 2011 bola žaloba sťažovateľov zamietnutá a sťažovatelia boli zaviazaní nahradiť žalovanej trovy konania. Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   472/2011   z   1.   decembra   2011   tak,   že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia   nesúhlasia   s   názorom   všeobecných   súdov,   že   žalovaná   nebola v predmetnom   konaní   pasívne   legitimovaná.   Podľa   ich   názoru „Vlastníci   bytov a nebytových priestorov nemohli byť žalovanými subjektami, nakoľko títo okrem vyplnenia nesprávne vyhotovených hlasovacích lístkov do konania žalovaného správcu nezasahovali. Všetky právne úkony, ktoré boli vykonané v súvislosti so zabezpečením hlasovania vykonal sám žalovaný správca.

Samotná   žaloba   sťažovateľov   nebola   svojim   obsahom   žalobou   prehlasovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov proti vlastníkom bytov a nebytových priestorov, ktorí   hlasovali   za   predložené   otázky,   ale   bola   žalobou   vlastníkov   bytov   a   nebytových priestorov proti subjektu ktorý v rozpore so zákonom predpísaným postupom a v rozpore s elementárnymi   matematickými   zásadami   vyhotovil   hlasovacie   lístky,   distribuoval   ich, spočítal ich a konal podľa nich!!!“

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o sťažnosti po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných hodnôt, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd,   rozsudkom Krajského súdu v   Bratislave sp. zn. 3 Co/472/2011 z 1. decembra 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co/472/2011 z 1. decembra 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania na účet Advokátskej kancelárie D., s. r. o. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Kľúčová   námietka   sťažovateľov   spočíva   v   tom,   že   všeobecné   súdy   dospeli k nesprávnemu   záveru   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie   žalovanej.   Podľa   tvrdenia sťažovateľov   práve   žalovaná   zapríčinila   neplatnosť   hlasovania   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na... ulici... o zvýšení príspevku do fondu opráv a o   výmene   rozvodov   teplej   úžitkovej   vody   a   studenej   úžitkovej   vody.   Sťažovatelia argumentujú,   že žalovaná   vyhotovila   hlasovacie   lístky,   distribuovala   ich,   nesprávne ich spočítala a konala podľa záverov plynúcich z týchto hlasovacích lístkov, a preto je pasívne legitimovaným subjektom v spore o určenie neplatnosti hlasovania.

V namietanom rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku vo vzťahu   k   nedostatku   pasívnej   legitimácie   odporcu,   konštatuje   správnosť   jeho   dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

Odvolací   súd   k   veci   udáva,   že   predmetom   konania   vo   veci   samej   je   určenie neplatnosti hlasovania.   Uvedené vyplýva z návrhu na začatie konania,   označeného ako návrh na určenie neplatnosti hlasovania, z ktorého je dostatočne zrejmé, že navrhovatelia sa domáhajú určenia neplatnosti hlasovania hlasovacími lístkami o zvýšení príspevku do fondu opráv a o výmene rozvodov TUV a SV v obytnom dome na... ulici..., vykonaného odporcom, ktoré bolo vyhodnotené zápisnicou zo dňa 15.   6.   2010.   Rovnako predniesol návrh na pojednávaní dňa 14. 6. 2011 navrhovateľ v 1. rade (zároveň právny zástupca navrhovateliek v 2. a 3. rade).

Vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo a povinnosť zúčastňovať sa na správe domu a hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a   spoločných   zariadeniach   domu,   spoločných   nebytových   priestoroch,   príslušenstve a pozemku   na   schôdzi   vlastníkov   (§   14   ods.   1   zák.   č.   182/1993   Z.   z.).   Ak   nejde o rozhodovanie o zmluve o spoločenstve alebo o zmluve o výkone správy môže správca, zástupca vlastníkov alebo predseda vyhlásiť písomné hlasovanie (§ 14 ods. 6 veta prvá zák. č. 182/1993 Z. z.). Na uvedených hlasovaniach, teda aj na písomnom hlasovaní, rozhodujú hlasovaním   vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov   a   predmetné   rozhodnutie   je rozhodnutím vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Odporca je právnickou osobou, s ktorou vlastníci bytov a nebytových priestorov uzavreli zmluvu o výkone správy (§ 6 ods. 1, § 8 a nasl. zák. č. 182/1993 Z. z.) a ktorý na uvedenom základe vykonáva správu domu. Nerozhoduje však písomným hlasovaním v zmysle § 14 ods. 6 zák. č. 182/1993 Z. z. Ak má byť určená neplatnosť hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov, musia sa konania zúčastniť všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov (obdobne pri určení neplatnosti zmluvy sa musia konania zúčastniť všetci účastníci zmluvy, resp. ich právni nástupcovia). V prípade, že účastníkmi konania na základe predmetného určujúceho návrhu nie sú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov, rozhodnutie, ktoré by malo byť v konaní vydané by nemohlo byť záväzné aj pre vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorí neboli účastníkmi konania (§ 159 ods. 2 O. s. p.). Na uvedenom základe je poukaz navrhovateľov na čl.   5 zmluvy o výkone správy,   na oprávnenie správcu domu vyhlásiť písomné hlasovanie v zmysle § 14 ods. 6 zák. č. 182/1993 Z. z. a na vadu vyhodnotenia zápisnice vzhľadom k predmetu konania vo veci samej irelevantný.“

V   súvislosti   s posudzovaním   námietky   sťažovateľov   ústavný   súd   považoval za potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací   súd   svoj   rozsudok   sp.   zn.   3   Co   472/2011   z   1.   decembra   2011   primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a listiny   ani   práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Namietaný rozsudok je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Krajský súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v danom prípade žalovaná nie je pasívne legitimovanou v konaní o určenie neplatnosti hlasovania hlasovacími lístkami. Ústavný súd sa s odôvodnením krajského súdu o nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej v celom rozsahu stotožňuje. Je nepochybné, že sú to iba a len vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, ktorí realizujú svoje   vlastnícke   práva   práve   hlasovaním,   a   závery   v   hlasovaní   prijaté   sú   rozhodnutím vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov.   Rozhodnutie   prijaté   príslušnou   väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov je prejavom ich väčšinovej vôle. Následne je toto ich rozhodnutie realizované (v danom prípade správcom – žalovanou).

V prípade rozhodnutia súdu o neplatnosti hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov   by   došlo   k   anulovaniu   rozhodnutia   prijatého   príslušnou   väčšinou   vlastníkov bytov   a   nebytových   priestorov   v   rámci   tohto   hlasovania a vo   svojej   podstate k zmene rozhodnutia   príslušnej   väčšiny   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov.   Je   preto samozrejmé,   že   účastníkmi   konania   o   určenie   neplatnosti   hlasovania   vlastníkov   bytov a nebytových   priestorov   musia   byť   všetci   vlastníci   bytov   a   nebytových   priestorov v bytovom dome.

Skutočnosť,   že sťažovatelia   sa   s právnymi názormi   krajského súdu   nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu nevykazuje nedostatky; je jasné, zrozumiteľné. Aj preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľmi označenými základnými právami podľa ústavy a listiny   a právami   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľov   spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť,   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov uplatnených v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012