znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/2011-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   E.   B.,   t.   č.   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tpo 13/2011-15 zo 14. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. apríla 2011 doručené podanie E. B., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Príloha k ústavnej   sťažnosti“.   Z   jeho   obsahu   vyplýva,   že   zámerom   sťažovateľa   bolo   doplniť prostredníctvom tohto podania svoju predchádzajúcu sťažnosť doručenú ústavnému súdu 22. marca 2011, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   pri   rozhodovaní   o vzatí   do   väzby v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 65/2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tpo 61/2010 zo 4. januára 2011. O predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa rozhodol ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 193/2011-8 zo 4. mája 2011 tak, že ju odmietol.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   20.   apríla   2011   sťažovateľ   okrem   iného uviedol: „Ďalej Vám zasielam aj uznesenia z okr. súdu v PB č. k. 0 Tp 12/2011-8 zo dňa 28. 2. 2011 ako aj uznesenie z krajského súdu v T. N. sp. zn. 23 Tpo 13/2011 zo dňa 14. 3. 2011 ktoré môžete brať ako ďalšiu ústavnú sťažnosť.“

Vzhľadom   na citované ústavný súd považoval podanie   sťažovateľa   doručené   mu 20. apríla   2011,   ako jeho ďalšiu   sťažnosť podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy, ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 13/2011-15 zo 14. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ vo vzťahu k namietaným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu v sťažnosti uvádza:

„Opätovne   som   podal   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby,   ktorá   mi   bola   zamietnutá v oboch prípadoch zo strán okr. súdu P. B. ako aj krajského súdu T. N.

Okr.   súd   toto   závažné   pochybenie   mojej   žiadosti   opomenul,   krajský   súd   v T.   N. v rámci revízneho princípu sa s ním v konaní o sťažnosti proti môjmu vzatiu do väzby nevysporiadal   tak   ako   mal,   v   končenom   dôsledku   došlo   k   porušeniu   môjho   práva a rozhodnutia o zákonnosti väzby v súlade konaným ustanoveným zákonom podľa čl. 17 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Preto   uznesenia   okr.   ako   aj   krajského   súdu   o   mojom   vzatí   do   väzby   ako   aj o prepustenie z väzby nie sú ústavne akceptovateľné.

Keďže došlo k vážnemu pochybeniu v rozpore zo zákonom žiadam keďže je táto väzba   od   začiatku   nezákonná,   aby   som   bol   prepustený   na   slobodu.   Článok   5   od.   4 Dohovoru.

Preto žiadam ústavný súd aby toto všetko zvážil a napravil. Za rýchle a kladné vybavenie vopred ďakujem...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 13/2011-15 zo 14. marca 2011.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie,   ako   aj   predchádzajúcej   sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu č. k. 0 Tp 65/2010-13 z 22. decembra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Tpo 61/2010-20 zo 4. januára 2011 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Následne sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu rozšíril aj o písomný sľub, že bude viesť riadny   život,   resp.   žiadal,   aby   jeho   väzba   bola   nahradená   dohľadom   probačného a mediačného úradníka. Okresný súd namietaným uznesením rozhodol, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú a zároveň neprijal písomný sľub obvineného a ani dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol namietaným uznesením krajský súd tak, že ju zamietol.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva   čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   0   Tp   12/2011-8 z 28. februára 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom prípade mohol sťažovateľ podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o riadnom opravnom prostriedku sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva   čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23 Tpo   13/2011-15 zo 14. marca 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti, ako aj spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ odôvodnil svoju sťažnosť proti namietanému uzneseniu okresného súdu tým, že pri jeho vzatí do väzby nebolo postupované podľa zákona, keďže mu nebol doručený návrh prokurátorky na jeho vzatie   do   väzby   pred   rozhodnutím   o   väzbe,   ale   až   28.   februára   2011,   čo   dokladá   aj zápisnicou o jeho výsluchu pred sudcom   pre prípravné konanie okresného súdu z toho istého dňa, v ktorej je uvedené: „Zároveň preberám dodatočne návrh na vzatie do väzby a nie som si vedomý toho, že mi to bolo doručené.“

Krajský   súd   namietaným   uznesením   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp 12/2011-8 z 28. februára 2011 tak, že ju zamietol, pričom v jeho odôvodnení najmä uviedol:

„Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel krajský súd k záveru, že v predmetnej veci boli splnené všetky formálne, ako aj materiálne náležitosti, podmienky a predpoklady pre vzatie obvineného do väzby a neprišlo k porušeniu jeho procesných   práv.   Obvinený   síce   už   po   svojom   vzatí   do   väzby   namietal,   že   mu   nebol doručený návrh prokurátorky na jeho vzatie do väzby, ale krajský súd na túto námietku nemal   možnosť   reagovať.   O   sťažnosti   obvineného   proti   uzneseniu   o   vzatí   do   väzby rozhodoval   dňa   04.   01.   2011,   pričom   písomné   dôvody   sťažnosti   obvineného   boli   súdu doručené až dňa 10.   01.   2011.   K tejto námietke však krajský súd uvádza,   že v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. por. upravujúceho procesný postup pri rozhodovaní o väzbe, nie je potrebné obvinenému doručiť návrh prokurátora na vzatie do väzby, postačuje, že sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodujúci   o   návrhu   na   vzatie   obvineného   do   väzby, oboznámi obvineného, čo je predmetom výsluchu a obvineného vypočuje. Po preskúmaní spisového materiálu ďalej krajský súd zistil, že sú aj naďalej dané dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a), c) Tr. por. Ako už bolo krajským súdom konštatované, obvinený sa väčšinou času v mesiaci zdržuje v zahraničí, kde podľa jeho vyjadrenia si živobytie zaobstaráva hazardnou hrou, tzv. škrupinky a osoba takéhoto páchateľa nedáva žiadne   záruky,   že   v   prípade   trestného   stíhania   nebude   toto   mariť   tým,   že   sa   mu   bude vyhýbať. Taktiež skutočnosť, že obvinený bol v minulosti 8-krát trestne stíhaný, zakladá dôvodnú obavu, že pri ponechaní na slobode, resp. po jeho prepustení na slobodu by mohol pokračovať v trestnej činnosti. O to viac, že k pôvodne stíhaným dvom skutkom pribudlo obvinenému stíhanie za ďalšie tri skutky. Zákon pritom nevyžaduje pokračovanie v trestnej činnosti, za ktorú je trestne stíhaný, ale trestnej činnosti všeobecne. Osoba obvineného skutočne   nedáva   žiadne   záruky,   že   by   mohol   dodržať   písomný   sľub,   prípadne   pokyny probačného a mediačného úradníka...“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa riadne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa, pričom sa vysporiadal aj s jeho kľúčovou námietkou s poukazom na to, že pri svojom výsluchu   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   riadne oboznámený s dôvodmi, pre ktoré má byť vzatý do väzby, a mohol sa k nim vyjadriť, a následne sa stotožnil s právnymi závermi okresného súdu o tom, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

V   nadväznosti   na   uvedené   zistenie   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V danom prípade krajský súd stručne ale zrozumiteľne odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom spôsob, akým sa vysporiadal s kľúčovou námietkou sťažovateľa, je podľa názoru ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   a   udržateľný.   Ústavný   súd v okolnostiach prípadu považuje za podstatnú skutočnosť, že sťažovateľ ako obvinený sa mal možnosť počas svojho výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu oboznámiť   s   dôvodmi   väzby   a   vyjadriť   sa   k   nim,   a   to   tak   pri   výsluchu   konanom 22. decembra 2010, ako aj následne pri výsluchu konanom 28. februára 2011 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Z materiálneho hľadiska tak boli vytvorené   predpoklady   na   to,   aby   sa   sťažovateľ   mohol   účinne   brániť   proti   svojmu väzobnému   stíhaniu.   Rovnako   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska konformný aj záver krajského súdu o tom, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku   u sťažovateľa trvajú. Ústavný súd v tejto   súvislosti   odkazuje aj na závery vyslovené v odôvodnení svojho nálezu č. k. II. ÚS 193/2011-8 zo 4. mája 2011, ktorým rozhodol o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa založenej v zásade na tých istých dôvodoch ako v posudzovanej veci.

Za   daných   okolností   nemohlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôjsť   namietaným uznesením   krajského   súdu   k   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru,   a   preto   ústavný   súd   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011