znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/09-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   R.   a Z.   R.,   obaja   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpených advokátom JUDr. M. B., M., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1Gv 28/08 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tošs 3/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. R. a Z. R. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2009 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   R.   a Z.   R.,   obaja   t.   č.   vo väzbe   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. B., M., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky   (ďalej   len „špeciálna   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII/1Gv   28/08   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tošs 3/2009 v súvislosti s rozhodovaním o ich žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   uzneseniami   vyšetrovateľa   Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii Žilina - Stred sp. zn. ČVS: PPZ/8/BKP-S-2008   zo   14.   novembra   2008   obvinení   zo   spáchania   zločinov subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, 2 a 5 Trestného zákona a iných trestných činov v spojení s § 20 Trestného zákona. Následne sudca Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“) uznesením sp. zn. BB-Tp 47/08 z 27. novembra 2008 rozhodol o vzatí sťažovateľov do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Dňa 23. decembra 2008 bola špeciálnej prokuratúre doručená žiadosť sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu, pričom právny zástupca sťažovateľov urgoval 21. januára 2009 na špeciálnej prokuratúre „urýchlené rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby...“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   špeciálna   prokuratúra   doručila   svoje   negatívne stanovisko k žiadosti sťažovateľov špeciálnemu súdu 21. januára 2009, ktorý 28. januára 2009 na verejnom zasadnutí rozhodol o prepustení sťažovateľov z väzby na slobodu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor, o ktorej rozhodol najvyšší súd 11. februára 2009   tak,   že   napadnuté   uznesenie   špeciálneho   súdu   zrušil   a žiadosť   sťažovateľov o prepustenie z väzby zamietol.

Na tomto základe sťažovatelia konštatujú, že „Celé konanie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu teda začalo dňa 23. 12. 2008... a skončilo 11. 2. 2009... teda trvalo 50 dní. Z toho konanie pred Úradom špeciálnej prokuratúry GP SR trvalo od 23. 12. 2008 do 21. 1. 2009, t. j. 30 dní, konanie pred Špeciálnym súdom v Pezinku a Najvyšším súdom SR v Bratislave trvalo od 21. 1. 2009 do 11. 2. 2009, t. j. 22 dní.

Prokurátor Úradu Špeciálnej prokuratúry nečinnosť tohto úradu v dobe od 23. 12. 2008 prinajmenšom do 16. 1. 2009 (dátum uvedený na vyjadrení k žiadosti sťažovateľov o prepustenie   z väzby na   slobodu)   neospravedlnil   žiadnymi   relevantnými   skutočnosťami. Ďalším porušením povinností prokurátora bolo, že na verejné zasadnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica dňa 28. 1. 2009 nezabezpečil riadne predloženie vyšetrovacieho spisu tak, aby mal súd pri rozhodovaní o žiadosti obvinených o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 72 ods. 4 Tr. por.

Neprimeranú   dĺžku   konania   o žiadosti   o prepustenie   sťažovateľov   z väzby   ako   aj závažné pochybenie prokurátora pri predkladaní vyšetrovacieho spisu súdu, Najvyšší súd SR nebral do úvahy ako porušenie základných práv sťažovateľov.“.

Sťažovatelia   tvrdia,   že   postupmi   špeciálnej   prokuratúry   a najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti rozhodol tak, že vysloví porušenie týchto práv, prizná im primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy „a podľa čl. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ postupom špeciálnej prokuratúry a najvyššieho súdu pri rozhodovaní o ich   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   doručenej   špeciálnej   prokuratúre 23. decembra 2008 z dôvodu neprimeranej dĺžky konania pred oboma označenými orgánmi.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom sťažovateľov,   ktorí   sú   v tomto   prípade   zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom. Úlohou   sťažovateľov,   resp.   ich   právneho   zástupcu   bolo   presne   označiť   ustanovenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré malo byť podľa ich tvrdenia porušené. Keďže sťažovatelia tak neurobili (pozri už citovaný text, pozn.), ústavný súd preskúmaval   ich   sťažnosť   len   v rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

V čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa základného práva na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by mala   byť   táto   doba   prekročená   (pozri   napr.   nález   III. ÚS 7/00,   III. ÚS   255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 226/07).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   požiadavka,   aby   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu   a relevantnosť   dôvodov   väzby,   ale aj doterajší   postup   orgánov   činných v trestnom konaní. Základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy môže byť totiž porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (napr. II. ÚS 55/98).

Vo   veciach,   v   ktorých   sa   ústavný   súd   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu,   konštantne pripomínal,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú   týmto   požiadavkám   (napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na   jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Požiadavke   rozhodovať   neodkladne   a   urýchlene   o   žiadostiach   obvinených o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zodpovedá   aj   jedna   zo   základných   zásad   trestného konania   vyjadrená   v   § 2   ods. 6   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   „Ak   tento   zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.“.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Na účel preskúmania opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľov si ústavný súd vyžiadal spis   špeciálnej   prokuratúry   sp.   zn.   VII/1   Gv   28/08   a spis   špeciálneho   súdu   sp.   zn. BB-Tp 47/08, ako aj vyjadrenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Vyjadrenie generálneho prokurátora č. k. VII/1 Gv 28/08-65 zo 6. apríla 2009 bolo ústavnému súdu doručené 17. apríla 2009. V tomto vyjadrení sa okrem iného uvádza:«Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bola dňa 23. 12. 2008 doručená žiadosť zo dňa 18. 12. 2008 obhajcu obvinených JUDr. M. B. o prepustenie z väzby na slobodu. Zo žiadosti okrem iného vyplývalo, že obvinení žiadajú o prepustenie z väzby na slobodu preto, lebo počas vyšetrovania už boli vypočutí svedkovia, u ktorých malo dôjsť k pokusu o ich ovplyvnenie z strany obvinených, čím dôvody kolúznej väzby už pominuli.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   na   základe   žiadosti   krátko   po vianočných sviatkoch a po uplynutí pracovného pokoja požiadal príslušného vyšetrovateľa o predloženie vyšetrovacieho spisového materiálu za účelom jeho preskúmania a posúdenia dôvodov trvania väzby.

Vyšetrovací spis z Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja   proti   korupcii   Stred,   Žilina   pod   ČVS:   PPZ-8/BPK-S-2008   na   Úrad   špeciálnej prokuratúry GP SR bol doručený dňa 09. 01. 2009. Následne predmetná trestná veci bola pridelená ďalšiemu prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR dňa 12. 01. 2009. Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   po   preskúmaní   vyšetrovacieho spisu dospel k záveru, že dôvody kolúznej väzby u obvinených sťažovateľov Z. R. a Ing. M. R. podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku trvajú naďalej aj napriek tomu, že počas   vyšetrovania   už   boli   vypočutí   svedkovia,   u   ktorých   malo   dôjsť   k   pokusu   o   ich ovplyvnenie z strany obvinených, ako aj napriek tomu, že sú vo vyšetrovaní priebežne a bez prieťahov   vypočúvaní   ďalší   svedkovia.   Z   obsahu   dôkazov   zabezpečených   v   priebehu vyšetrovania vyplývajú nielen skutočnosti zakladajúce dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej   činnosti   obvinených,   ale   aj   konkrétne   konanie   oboch   obvinených,   ktorým ovplyvňovali   svedkov   v   snahe   mariť   vyšetrovanie.   V   tomto   prípade   sa   teda   nejedná   o dôvodné podozrenie z ovplyvňovania svedkov, ale o jednoznačné konania, ktoré už boli konkrétnym ovplyvňovaním svedkov.

V súvislosti s ustanovením § 71 odsek 1, písmeno b) Trestného poriadku, keď ide o tzv. kolúznu väzbu, pod pojmom „pôsobenie na svedkov“ sa rozumie snaha obvineného ovplyvniť   tieto   subjekty   trestného   konania,   aby   vypovedali   v   rozpore   so   skutočnosťou a spôsobili   tým   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu.   Zákon   pritom   nerozlišuje ovplyvňovanie svedkov, ktorí už podali výpoveď, alebo ešte nie.

Vzhľadom k tomu, že Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR nevyhovel žiadosti obhajcu obvinených o prepustenie sťažovateľov Z. R. a Ing. M. R. z väzby na slobodu,   dňa   16.   01.   2009   v intenciách   §   79   odsek   3   Trestného   poriadku   túto   žiadosť predložil na Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sudcovi pre prípravné konanie so svojim stanovisko a s návrhom na rozhodnutie, ktoré bolo doručené sudcovi pre prípravné konanie dňa 21. 01. 2009. O žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté teda od   23.   12.   2008   do   16.   01.   2009   po   predložení   a   preskúmaní   vyšetrovacieho   spisu v primeranej   lehote   v   súlade   so   zásadou   urýchleného   a   prednostného   vybavovania väzobných   vecí.   Dĺžka   doby   rozhodovania   prokuratúry   o   žiadosti   sťažovateľov o prepustenie   z   väzby   síce   nebola   optimálna   vzhľadom   na   vyššie   uvádzané   objektívne skutočnosti,   rozhodne však neodôvodňuje záver o vyslovení porušenia označených práv sťažovateľov.

V zmysle ustanovenia § 79 odsek 1 Trestného poriadku v nadväznosti na odsek 2 tohto   ustanovenia   skúma   prokurátor   v   každom   období   prípravného   konania   trvanie dôvodov väzby, v prípade, že dôvod väzby pominie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 odsek 6 alebo 7, alebo § 78, rozhodne prokurátor o prepustení obvineného na slobodu. Skutočnosť, že sa skutkový a právny názor prokuratúry týkajúci sa rozhodovania v zmysle § 79 odsek 1 Trestného poriadku nestotožňuje s názorom sťažovateľa, nemožno kvalifikovať v žiadnom prípade ako nečinnosť, teda prieťahy v konaní. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov neobsahuje záruku, že sa konajúci orgán stotožní so subjektívnymi skutkovými a právnymi názormi sťažovateľa a rozhodne podľa jeho predstáv.

Na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. 01. 2009 sudca pre prípravné konanie Špeciálneho   súdu   Pezinok,   pracovisko   Banská Bystrica uznesením   sp.   zn.   BB-Tp   47/08 podľa § 79 odsek 3 Trestného poriadku obvinených sťažovateľov Z. R. a Ing. M. R. prepustil z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR, ktorú zdôvodnil dňa 03. 02. 2009.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Tošs 3/2009 zo dňa 11. 02. 2009 podľa § 194 odsek 1, písmeno a) Trestného poriadku vyhovel sťažnosti prokurátora a zrušil   uznesenie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   sp.   zn. BB-Tp 47/08 z 28. 01. 2009, ktorým sudca pre prípravné konanie prepustil obvinených Ing. M. R. a Z. R. z väzby na slobodu a ponechal ich vo väzbe z dôvodu § 71 odsek 1, písmeno b) Trestného poriadku.

Zhrnúc uvedené možno urobiť záver, že z pohľadu sťažovateľov nedošlo k porušeniu ich základných práv. Doba trvania konania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu koncom roka 2008 a začiatkom roka 2009 na Úrade špeciálnej prokuratúry GP SR aj s prihliadnutím na dni pracovného pokoja bola objektívne primeraná. Sťažovateľom pritom nebolo odopreté ani právo na meritórne (vecné) preskúmanie dôvodov trvania väzby a aj samotné procesné rozhodnutia zodpovedali ustanoveniam Trestného poriadku...

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   na   ochranu   osobnej slobody   podľa   článku   17   odsek   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   článku   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   pri   vybavovaní   žiadosti sťažovateľov   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   o   ich   žiadosti o prepustenie z väzby z 23. 12. 2008 bolo pred Úradom špeciálnej prokuratúry GP SR rozhodnuté prinajmenšom dňa 21. 01. 2009, t. j. 30 dní a pred Špeciálnym súdom v Pezinku a Najvyššom súde SR v Bratislave od 21. 1. 2009 do 11. 02. 2009, t. j. 22 dní, teda po 50 dňoch, v čom vidia porušenie svojich práv.

V neposlednom rade sťažovatelia namietajú aj tú skutočnosť, že prokurátor Úradu špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   na   verejné   zasadnutie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku, pracovisko   Banská   Bystrica   dňa   28.   01.   2009   nezabezpečil   riadne   predloženie vyšetrovacieho spisu tak, aby mal súd k dispozícii pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 72 odsek 4 Trestného poriadku v kompletnom stave. Pre   posúdenie   požiadavky   neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   prokuratúry a všeobecných súdov o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, je potrebné zdôrazniť, že aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z   hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti. K porušenie práv sťažovateľov v 50-dňovej lehote (od 23. 12. 2008 do 11. 02. 2009) rozhodovania o ich žiadosti o prepustenie z väzby v tomto prípade   však   rozhodne   nedošlo.   Takáto   doba   je   na   rozhodovanie   Úradu   špeciálnej prokuratúry GP SR, Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica a Najvyššieho súdu v Bratislave, teda prokuratúry a dvoch stupňov súdov o žiadosti o prepustenie z väzby akceptovateľná a zjavne primeraná. Dĺžka rozhodovania bola spôsobená zároveň skutkovou aj   právnou   náročnosťou   veci.   Požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o   žiadosti o prepustenie z väzby preto spravidla môže zodpovedať lehota konania presahujúca na viacerých   stupňov   súdov   dobu   50-tich   dní.   Kritériom   je   najmä   intenzita,   akou   bolo zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým je zrejmé, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne neviedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Čo sa týka výhrady sťažovateľov ohľadne nepredloženia kompletného vyšetrovacieho spisu na verejné zasadnutie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica dňa 28.   01.   2009   je   potrebné   uviesť,   že   vyšetrovateľ   vyšetrovací   spis   prokurátorovi   Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR doručil dňa 09. 01. 2009 a z uvedeného dôvodu logicky nemohli byť predložené súdu výsluchy svedkov, ktorí boli vypočutí po uvedenom dátume. To že   ich   predložil   obhajca   obvinených   má   logické   vysvetlenie   preto,   lebo   obhajca   sa zúčastňoval   pri   uvedených   úkonoch.   Zrejmé   je   teda,   že   prokuratúra   v   tomto   smere nepochybila a postupovala v súlade s ustanovením § 72 odsek 4 Trestného poriadku, ktoré upravuje povinnosť prokurátora v prípravnom konaní predkladať sudcovi pre prípravné konanie   na   rozhodnutie   spolu   s   návrhmi,   na   podanie   ktorých   ho   oprávňuje   Trestný poriadok, a so žiadosťou obvineného o prepustenie z väzby, ktorej nevyhovel, originál alebo overený rovnopis celého spisového materiálu, získaného do tohto času.

Vyšetrovanie vzhľadom k väzbe sťažovateľov R., prebieha urýchlene a to výsluchy sú podľa možnosti vykonávané dva dni v týždni po päť svedkov, čo svedčí o tom, že obvinení nie sú držaní vo väzbe účelovo, ako aj o tom, že sa vyšetrovanie vykonáva intenzívne a bez akýchkoľvek prieťahov. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že voči obvineným nebol porušený ani princíp   proporcionality,   pretože   väzba   obvinených   je daným podmienkam úmerná.

Po preskúmaní sťažnosti Ing. M. R. a Z. R. v zastúpení advokátom JUDr. M. B. som preto toho názoru, že sťažnosť nie je opodstatnená.»

Ústavný súd po   preskúmaní spisu   špeciálnej prokuratúry sp.   zn. VII/1 Gv 28/08 a spisu špeciálneho súdu sp. zn. BB-Tp 47/08 konštatoval, že priebeh konania opísaný vo vyjadrení generálneho prokurátora zodpovedá obsahu uvedených spisov.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   generálneho prokurátora   na   vedomie   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   a vyzval   ho,   aby   k nemu v určenej lehote zaujal stanovisko. Právny zástupca sťažovateľov túto možnosť nevyužil, a preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   vychádzal   len   zo   sťažnosti sťažovateľov, obsahu príslušných spisov špeciálnej prokuratúry a špeciálneho súdu, ako aj vyjadrenia generálneho prokurátora a na tomto základe dospel k týmto záverom:

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľov   postupom špeciálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 28/08

Z dokumentácie, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že špeciálna prokuratúra konala vo veci sťažovateľov od 23. decembra 2008, keď jej bola doručená ich žiadosť o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   do   16.   januára   2009,   keď   prokurátor   špeciálnej prokuratúry rozhodol o tom, že nevyhovie žiadosti sťažovateľov, a preto podľa § 79 ods. 3 Trestného   poriadku   predložil   túto   žiadosť   aj   so   svojím   stanoviskom   špeciálnemu   súdu. V priebehu konania si špeciálna prokuratúra musela zadovážiť vyšetrovací spis, ktorý jej bol doručený až 12. januára 2009, pričom následne vo veci prokurátor špeciálnej prokuratúry urýchlene rozhodol (v priebehu štyroch dní).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   v zhode   s generálnym   prokurátorom konštatoval, že doba konania pred špeciálnou prokuratúrou o žiadosti sťažovateľov o ich prepustenie z väzby na slobodu nebola síce optimálna, ale vzhľadom na okolnosti prípadu, predovšetkým   zložitosť   trestnej   veci   sťažovateľov,   ju   nemožno   považovať   za   tak neprimerane dlhú,   že   by bolo možné   na   tomto   základe   dospieť   k záveru,   že   postupom špeciálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   VII   Gv   28/08   došlo   k porušeniu základných   práv   sťažovateľov   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy.   Pochybenia   špeciálnej prokuratúry totiž podľa názoru ústavného súdu v danom prípade nedosahujú takú intenzitu, ktorá by umožňovala záver, že postup špeciálnej prokuratúry vo veci sťažovateľov nie je z ústavného hľadiska tolerovateľný.

Za zjavne neopodstatnenú ústavný súd vyhodnotil námietku sťažovateľov týkajúcu sa nepredloženia   kompletného   vyšetrovacieho   spisu   špeciálneho   súdu   s poukazom   na relevantnosť argumentácie generálneho prokurátora uvedenej v jeho vyjadrení, podľa ktorej „vyšetrovateľ vyšetrovací spis prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR doručil dňa   09.   01.   2009 a z uvedeného dôvodu   logicky nemohli   byť   predložené   súdu   výsluchy svedkov, ktorí boli vypočutí po uvedenom dátume“.

2.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľov   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tošs 3/2009

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že najvyššiemu súdu bol spis so sťažnosťou prokurátora špeciálnej prokuratúry proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu sp. zn. BB-Tp 47/08 z 28. januára 2009 predložený 3. februára 2009, pričom najvyšší súd o nej rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tošs 3/2009 z 11. februára 2009 a špeciálnemu súdu spis vrátil 24. februára 2009.

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   do   8   dní   od   doručenia sťažnosti prokurátora špeciálnej prokuratúry, t. j. podľa názoru ústavného súdu rozhodol vo veci sťažovateľov urýchlene. Za týchto okolností ústavný súd konštatoval, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tošs 3/2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009