znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š. L., P., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 4 Cdo 262/2006 z 26. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2007 doručená sťažnosť Š. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol   k dohovoru“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Cdo 262/2006 z 26. júla 2007.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území T., zapísaných v katastri nehnuteľností   Katastrálneho   úradu   v Bratislave,   Správa   katastra   pre   hlavné   mesto Slovenskej republiky Bratislavu (ďalej len „hlavné mesto Bratislava“) na LV č. 3421 ako pozemok parc. č. 2034/20 zastavané plochy a nádvoria o výmere 93 m2, pozemok parc. č. 2034/21   ostatné   plochy   o výmere   744   m2 a pozemok   parc.   č.   2036   zastavané plochy a nádvoria o výmere 83 m2.

Sťažovateľ uviedol, že pri výstavbe diaľnice D 61 Mierová - Senecká a cestného obchvatu   Vajnor,   miestna   časť   Bratislava,   došlo   v dôsledku   zmeny   v projektovej dokumentácii stavby k väčšiemu záberu pozemkov, než boli zamerané a vykúpené v zmysle pôvodného geometrického plánu č. 31321704/221-308/99/2 vyhotoveného 19. júla 2000, čo bolo   zistené   po   dokončení   stavby   a jej   uvedení   do   prevádzky.   Nad   rámec   pôvodne vykúpených pozemkov (1 073 m2) bolo zabraných celkovo 920 m2 pozemku, na ktorých je umiestnené cestné teleso.

Po   márnej   snahe sťažovateľa   majetkoprávne vyporiadať   zabraté nehnuteľnosti   sa tento   domáhal   ochrany   vlastníckeho   práva   voči   Hlavnému   mestu   Bratislava   (ďalej   aj „odporca v prvom rade“) a Slovenskej správe ciest, Miletičova 19, Bratislava (ďalej len „odporca   v druhom   rade“),   podaním   žaloby   Okresnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“)   o vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého protiprávnym konaním staviteľa a investora stavby (o zaplatenie 294 400 Sk s príslušenstvom).

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 10   C 173/04 z 12.   mája 2005 zaviazal odporcu v prvom rade zaplatiť sťažovateľovi 294 400 Sk s príslušenstvom, voči odporcovi v druhom rade návrh sťažovateľa zamietol.

Na   základe   odvolania   odporcu   v prvom   rade   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Co 322/05 z 11. apríla 2006 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti odporcu v prvom rade zaplatiť sťažovateľovi 294 400 Sk s príslušenstvom zmenil tak, že návrh sťažovateľa zamietol.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   4   Cdo   262/2006   z   26.   júla   2007   dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 322/05 z 11. apríla 2006 zamietol ako nedôvodné.

Podľa tvrdenia sťažovateľa: «Tak Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, ako aj Najvyšší súd SR ako súd dovolací pri rozhodovaní vo veci samej nebral do úvahy skutočnosť, že v zmysle Dohody o prevode diaľničných úsekov D2 a D61 vedených územím hlavného mesta SR Bratislavy do diaľničnej   siete   SR   a o súčinnosti   pri   príprave   a výstavbe   týchto   diaľničných   úsekov uzatvorenej medzi   Ministerstvom dopravy,   pôšt a telekomunikácií SR,   Námestie slobody č. 6, 810 05 Bratislava a Hlavným mestom SR Bratislava, Primaciálne námestie č. 1, 814 99 Bratislava uzatvorenej dňa 25. 03. 1999 a Dodatku č. 1 k dohode zo dňa 30. 03. 2000, podľa čl. II, ods. 1 „Investorom prípravy a výstavby diaľnic na území hl. mesta je Slovenská správa   ciest   Bratislava,   ods.   2   „Investorom   prípravy   častí   diaľničného   privádzača špecifikovaného v čl. 3 ods. 2, písm. d) dohody a prípravy časti diaľničného privádzača špecifikovaného v čl. 3 ods. 2, písm. f) dohody a v čl. 3 ods. 2 písm. i) dodatku k dohode bol Generálny investor hlavného mesta SR Bratislavy“ a užívateľom je Hl. mesto Bratislava - teda aj spornej nehnuteľnosti.»

Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého sa sťažovateľ mal domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva voči odporcovi v druhom rade, ktorý bez akýchkoľvek pochybností zásah do jeho vlastníckeho práva fakticky vykonal. Podľa tvrdenia sťažovateľa:

„Majetkový prospech mesta Bratislavy vznikol už tým, že bez zmluvy začalo užívať majetok sťažovateľa, pritom vôbec nie je rozhodujúce, kto nevykúpenie pozemku zanedbal. Preto v tejto súvislosti bolo bezpredmetné skúmať a zisťovať, kto konkrétne na pozemku sťažovateľa vybudoval komunikáciu, kto bol jej investorom (hoci aj ním bol investorský útvar hl. mesta SR Bratislavy) a pod., keď toto zistenie nemalo pre riešenie otázky, kto predmetný   pozemok   sťažovateľa   užíva,   žiaden   význam,   ak   bolo   preukázané,   že   mesto Bratislava je užívateľom spornej komunikácie, ktorá je na ňom postavená a v dôsledku toho túto časť pozemku sťažovateľ užívať doposiaľ osobne nemôže.“

Podľa názoru sťažovateľa:„Všeobecné súdy - Okresný súd, Krajský súd i Najvyšší súd - mali preto zaviazať žalované mesto Bratislavu zaplatiť sťažovateľovi, ako vlastníkovi pozemku pod diaľničnou prípojkou, za užívanie jeho pozemku bez právneho dôvodu bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájomného tak, ako to urobil OS v predmetnom konaní.“

Sťažovateľ tvrdí:„V   prípade,   kedy   sú   právne   závery   súdu   v extrémnom   nesúlade   s vykonanými skutkovými zisteniami, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“

Zároveň sťažovateľ považoval výklad použitých ustanovení Občianskeho zákonníka všeobecnými súdmi za „natoľko svojvoľný a arbitrárny, že zasiahol do vlastníckeho práva sťažovateľa, garantovaného ako čl. 20 Ústavy, tak aj čl. 1 Protokolu č. 1 Dohovoru“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 262/2006 z 26. júla 2007, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 262/2006 z 26. júla 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania v sume 7 492 Sk.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a rovnakého práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv, krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 322/05 z 11. apríla 2006 na odvolanie odporcu v prvom rade zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C 173/04 z 12. mája 2005 v napadnutom výroku o povinnosti odporcu v prvom rade zaplatiť sťažovateľovi 294 400 Sk s príslušenstvom tak, že návrh sťažovateľa zamietol. O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 262/2006 z 26. júla 2007 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

«V preskúmavanej veci z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) vychádzal z názoru, že zodpovednosť za porušenie vlastníckeho práva žalobcu neoprávneným naviac zabratím nehnuteľností (nad rozlohu vykúpených pozemkov žalovaným 1/) nie je daná na strane žalovaného 1/, ale na strane žalovaného 2/, ktorý fakticky takýto zásah do vlastníckeho práva žalobcu vykonal, preto sa mal žalobca domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva voči žalovanému 2/. To znamená, že pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu žalobcom uplatneného nároku, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že zo strany žalobcu ide o nárok na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nestotožnil sa však so závermi súdu prvého stupňa o tom, že za takto žalobcovi vzniknutú škodu zodpovedá žalovaný 1/. Skutkové   zistenia   potrebné   pre   posúdenie   nároku   žalobcu   na   náhradu   škody, z ktorých vychádzali oba súdy nižšieho stupňa pri rozhodovaní, sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Ako z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne   vyplýva,   k neoprávnenému   záberu   pozemkov   žalobcu   došlo   zo   strany žalovaného 2/, t. j. zo strany stavebníka a investora stavby jeho realizačnou činnosťou, pri ktorej došlo nad rámec pôvodného plánu a dohôd k zabratiu väčšej výmery pozemkov, ako bolo určené geometrickým plánom a odkúpené žalovaným 1/ tak, ako to správne uvádza v odôvodnení svojho rozsudku aj odvolací súd. Za tejto situácie sa dovolací súd stotožnil so závermi odvolacieho súdu, že pri posúdení zodpovednosti žalovaného 1/ za vznik škody z hľadiska porušenia právnej povinnosti nevykúpením naviac zabratých nehnuteľností nejde o porušenie   právnej   povinnosti   pri   ochrane   vlastníckeho   práva   žalobcu,   ale   táto zodpovednosť je daná na strane žalovaného 2/, ktorý bez akýchkoľvek pochybností takýto zásah fakticky vykonal, preto ochrany svojho vlastníckeho práva sa mal žalobca domáhať voči   žalovanému   2/.   Na   správnosti   tohto   záveru   nemení   nič   ani   fakt,   že   zatiaľ   (bez kolaudačného rozhodnutia) je verejná komunikácia vybudovaná aj na naviac zabratých pozemkoch žalobcu vo faktickom užívaní žalovaného 1/. Pre úplnosť dovolací súd dodáva k výhrade   dovolateľa   v závere   jeho   dovolania,   že   zo   strany   odvolacieho   súdu   nedošlo k „zmiešavaniu“   dvoch   inštitútov   -   bezdôvodného   obohatenia   a náhrady   z neoprávnenej stavby, a jeho odkaz na ustanovenie § 135b Občianskeho zákonníka v závere odôvodnenia rozsudku pre posúdenie správnosti   dovolaním napadnutého rozhodnutia právny význam nemá. Preto   dovolací   súd   dovolanie   žalobcu   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   zamietol (§ 243 ods. 1 O. s. p.).»

K problematike práva na spravodlivý proces treba uviesť, že okrem prístupu k súdu sa   čl.   46   ods.   1   ústavy   priznáva   aj   určitá   kvalita   súdneho   konania,   inak   povedané, spravodlivý proces.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ak sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali,   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom dovolacieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení   Občianskeho   zákonníka   (o ochrane   vlastníckeho   práva,   o zodpovednosti   za vzniknutú škodu).

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu vo veci preskúmania napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v rozsahu vymedzenom v dovolaní sťažovateľa je zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   a preto   ho   ústavný   súd   považuje   za   ústavne akceptovateľný.

Bolo   nepochybne   v právomoci   najvyššieho   súdu   príslušné   zákonné   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   (o   zodpovednosti   za   vznik   škody   z hľadiska   porušenia   právnej povinnosti pri ochrane vlastníckeho práva) vyložiť. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   a uviedol   skutkové   zistenia,   o ktoré   oprel   svoje rozhodnutie,   akými   úvahami   sa   pri   tom   spravoval,   ako   aj   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   (§   420   ods.   1   Občianskeho   zákonníka),   podľa   ktorých   zistený   skutkový   stav posúdil.

Podľa názoru ústavného súdu právny záver najvyššieho súdu, že zodpovednosť za vznik   škody   z hľadiska   porušenia   právnej   povinnosti   nevykúpením   navyše   zabratých nehnuteľností je daná na strane odporcu v druhom rade (ako stavebníka a investora stavby jeho realizačnou činnosťou), a nie odporcu v prvom rade, nemožno považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený. Napokon aj sám sťažovateľ sa v žalobnom návrhu pôvodne domáhal   svojich   finančných   nárokov   spoločne   a nerozdielne   od   odporcu   v prvom   rade aj odporcu   v druhom   rade.   Proti   zamietavému   výroku   okresného   súdu   proti   odporcovi v druhom   rade   však   sťažovateľ   odvolanie   nepodal,   preto   odvolací   súd   nemohol   zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   z   26.   júla   2007   a namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k namietanému   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu k dohovoru ústavný súd uvádza,   že porušenie práv priznaných týmito článkami nemôže samo   osebe   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc   (I.   ÚS   44/03).   O prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1 ústavy,   resp.   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   k   dohovoru   by   bolo   možné   uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jeho ďalšími návrhmi.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2008