znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., bytom D., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom bývalého Okresného súdu Partizánske v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 126/2003 a v súčasnosti vedenom na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. PE – 4 C 126/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. mája 2005 doručené   podanie   Mgr. J. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorým   podával „sťažnosť   na viaceré slovenské súdy vo viacerých veciach (žalobách), pre nekonanie a v dôsledku toho pre spôsobenie súdnych prieťahov (...)“.

V   sťažnosti   pod   bodom   6   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom bývalého Okresného súdu Partizánske v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 4 C 126/2003 a v súčasnosti vedenom na Okresnom súde Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. PE – 4 C 126/2003.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. júna 2003 na Okresnom súde Partizánske „... žalobu proti M. B. o náhradu škody prisvojením si časti mojich osobných vecí,   ktoré   si   žalovaný   zobral   z nášho   spoločného   bytu   u našich   rodičov   (...),   a preto sa dovolávam touto mojou sťažnosťou na Ústavný súd SR zjednania nápravy a vyplatenia odškodného vo forme zadosťučinenia vo výške 70 000 Sk“.

Sťažovateľ tvrdil, že „Ide o evidentné prieťahy v súdnom konaní v tejto veci“.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   citovaného   ustanovenia,   ak   sťažovateľ   namieta   prieťahy   v konaní konkrétneho   súdu,   je   povinný   preukázať   využitie   právnych   prostriedkov   nápravy na ochranu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Takýmto právnym prostriedkom je sťažnosť   na prieťahy   v konaní   podaná   predsedovi   príslušného   súdu   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   20. júna 2005   vyzval   sťažovateľa,   aby   okrem iného predložil listinný dôkaz o tom, či podal sťažnosť na prieťahy v konaní do 31. marca 2005   podľa   ustanovenia   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov a od 1. apríla 2005 podľa ustanovení § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predsedovi okresného súdu (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ 29. júna 2005 doručil ústavnému súdu podanie z 24. júna 2005 označené ako „urgencia   súdneho   konania   vo   veci   PE – 4 C 126/2003“,   ktoré   bolo   adresované predsedovi okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Podľa   ustanovenia   § 3   ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov prosím o upravenie konania vo veci PE – 4 C 126/2003. Pri tejto príležitosti oznamujem súdu, že ak sa nič nezmení, v čase od 1. júla 2005 do 15. septembra 2005 zúčastním sa liečenia a potrebného chirurgického ďalšieho   zákroku,   a preto   prosím,   aby   v uvedenom   časovom   rozpätí   súd   pojednávanie nevytýčil.“

Prílohou   ďalšieho   doplňujúceho   podania,   ktorým   sťažovateľ   reagoval   na   výzvu ústavného   súdu   z 20. júna 2005,   bola   okrem   iného   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu, ktorú podal 5. júla 2005.

Dňa   29. júla 2005   bolo   ústavnému   súdu   doručené   ostatné   podanie   sťažovateľa označené ako „prípis k súhrnnej sťažnosti doručené na ÚS dňa 18. mája 2005 k jej bodu / 6/: sťažnosť na súdne prieťahy v mojej žalobe na M. B. na Okresnom súde v Topoľčanoch, PE – 4 C/126/2003“, ku ktorému sťažovateľ pripojil odpoveď predsedu okresného súdu na prieťahy v namietanom konaní z 15. júla 2005. V tejto odpovedi sa okrem iného uvádza, že: „Po   preskúmaní   Vašej   sťažnosti   som   zistil   prieťahy   v konaní   zo strany   konajúcej sudkyne, a to za obdobie od 09. 09. 2003 prakticky až do 28. 02. 2005, i keď na tunajšom súde sa už vo veci koná. (...) Na základe týchto zistení musím považovať Vašu sťažnosť za opodstatnenú,   a preto   z mojej   strany   bolo   potrebné   prijať   dlhodobé   opatrenie spočívajúce   v tom,   že   predmetná   vec   bola   zaradená   na   dohľad   a jej   priebeh   bude pravidelne sledovaný na operatívnych poradách vedenia, ako aj na pracovných poradách sudcov.“

Z obsahu sťažnosti,   jej príloh, ako aj z písomnej informácie predsedu   okresného súdu   z 18. júla 2005   poskytnutej   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   dožiadania   vyplýva, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil právne prostriedky, ktoré mu   zákon   na   ochranu   ním   označeného   základného   práva   (podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy), ktorého porušenie namieta, poskytol, a na ktorých použitie bol v zmysle už citovaných právnych   predpisov   oprávnený.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti sťažnosti z 24. júna 2005 a 5. júla 2005, ktoré sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu až po výzve ústavného súdu.

Ústavný   súd   v súvislosti   s tým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa ktorej (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosti, ktoré sťažovateľ podal predsedovi okresného súdu 24. júna 2005 a 5. júla 2005, teda až po tom, ako bola podaná sťažnosť ústavnému súdu (18. mája 2005), nemohli byť v okolnostiach prípadu účinným prostriedkom nápravy (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), keďže sťažovateľ vopred neposkytol okresnému súdu primeraný čas na to, aby na tieto sťažnosti reagoval a aby predseda okresného súdu prijal opatrenia na zabezpečenie plynulosti predmetného konania.

Sťažovateľ   taktiež   nepreukázal   ani   netvrdil,   že   uvedenú   podmienku   nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k názoru, že využitie právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mal   sťažovateľ   právo   podľa   citovaných ustanovení   zákona   o   štátnej   správe   súdov   a   zákona   o   súdoch   viac   ako   jeden   mesiac po podaní   sťažnosti   ústavnému   súdu,   nepredstavuje   dostatočný   časový   priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetné sťažnosti boli v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľa iba formálnym úkonom, ktorým nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takéto sťažnosti mohli mať, ak by predseda okresného súdu dostal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 278/04).

Ústavný súd v nadväznosti na to považuje za významné aj zistenie, že po upozornení predsedu   okresného   súdu   sťažovateľom   na   prieťahy   v napadnutom   konaní   tento   uznal opodstatnenosť   sťažnosti   sťažovateľa   a   adekvátne   na   ňu   v primeranej   lehote   reagoval prijatím   potrebných   opatrení   proti   pokračovaniu   prieťahov,   čo   poskytuje   dôvodný predpoklad   urýchlenia   konania   a zabezpečenia   jeho   ďalšieho   plynulého   priebehu   a zároveň   potvrdzuje   účinnosť   tohto   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní.

Vzhľadom   na to, že podľa   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   nie je sťažnosť prípustná,   ak   sťažovateľ   účinne   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje,   že sťažnosť   je potrebné   odmietnuť   pre   nesplnenie   tejto   podmienky   konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   považoval   už ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005