znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 194/04-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. l a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 94/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2004 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. l a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 94/00.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   z   27. decembra 2002 sp. zn. 4 T 94/00 podľa § 172 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku bolo zastavené trestné stíhanie   vedené   proti   sťažovateľovi   s odôvodnením,   že   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 5 T 42/00   bolo   zistené,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 5 T 42/00 z 5. marca 2001 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   4 To 161/01   z   28. marca 2002   právoplatne   uznaný   za   vinného z trestného činu podľa § 221 ods. l, § 238 ods. l a § 235 ods. l Trestného zákona.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 87/96 z 11. januára 1996   bol   vzatý   do   väzby   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   Tpr   120/97 z 11. decembra   1997 „bolo   rozhodnuté   o prepustení   na   slobodu   s odôvodnením,   že   súd dospel k záveru, že dôvody ponechania obvineného vo väzbe nie sú dané“.

Sťažovateľ namieta neobjektívnosť celého priebehu trestného konania, nezákonnú väzbu,   nespojenie   trestného   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   4   T   94/00   s trestnou   vecou sp. zn. 5 T 42/00,   prieťahy   v konaní   aj   samotné   zastavenie   trestného   stíhania, ako aj porušenie zákona pri predĺžení väzby a dĺžku trvania väzby, prieťahy pri rozhodovaní vo veci žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a prieťahy pri rozhodovaní o vylúčení sudcu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil, že:

„Okresný   súd   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   T   94/00   porušil   práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, čl. 6 od. 1 dohovoru a čl. 5 ods. 4 dohovoru.“

Ďalej žiada, aby „Okresnému súdu v Trnave prikázal vo veci sp. zn. 4 T 94/00 konať a rozhodnúť“.

Sťažovateľ   taktiež   žiada   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 1 000 000 Sk a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 12 674 Sk.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   vyžadovaných   podľa   citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa a skúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

K porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   označených   v   sťažnosti   malo   dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 94/00, ktoré bolo uznesením z 27. decembra 2002 zastavené. Keďže trestné konanie, ktoré bolo vedené pred okresným súdom proti sťažovateľovi, bolo predmetným rozhodnutím právoplatne skončené, sťažnosť sťažovateľa   treba   považovať   za   oneskorene   podanú   vo   vzťahu   ku   všetkým   právam, ktorých porušenie sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Ústavný súd zistil, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 94/00 z 27. decembra 2002,   ktorým   mali   byť   porušené   základné   práva   sťažovateľa,   nadobudlo   právoplatnosť 21. januára 2003.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je časovo neobmedzený prostriedok ochrany ústavnosti. Preto s prihliadnutím na deň nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu, ktorým mali byť porušené základné práva sťažovateľa, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 18. máj 2004, je potrebné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

V prípade,   že   sťažovateľ   sa   nazdáva,   ako   to   možno   vyvodiť   z obsahu   sťažnosti, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 T 94/00 z 27. decembra 2002 nie je právoplatné, keďže proti nemu podal „z opatrnosti sťažnosť“, ústavný súd poznamenáva, že nemohol z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   prihliadať   na   výsledok   konania   o sťažnosti,   pretože   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 4 T 94/00   z   27. decembra 2002   nadobudlo   právoplatnosť   21. januára 2003,   teda sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   uzneseniu,   ktoré   nemohol   napadnúť   týmto   opravným prostriedkom. Sťažnosť podanú proti predmetnému rozhodnutiu nemožno z hľadiska čl. 127 ods.   1 ústavy považovať za účinný prostiedok   nápravy (mutatis mutandis I.   ÚS   49/02, I. ÚS 117/03). Sťažovateľ neuviedol žiadnu okolnosť, na základe ktorej   by bolo možné v čase,   keď   sťažnosť   podal,   rozumne   očakávať   iný   výsledok   konania   o sťažnosti, resp. prerušenie plynutia lehoty ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v dôsledku podania sťažnosti, ktorú zákon nepripúšťa.

Bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa na rozhodnutie ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2004