znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/2013-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. M. O., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   IV   č. k.   15 Er 1146/2009-16   z 11. novembra 2011, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti Mgr. M. O. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č. k. IV. ÚS 193/2013-13   z 5.   apríla   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. M. O. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 prvou vetou ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 Er 1146/2009-16 z 11. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ v exekučnej veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn.   15 Er 1146/2009   v prospech   oprávneného Slovenská republika – Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, Špitálska 14, Bratislava, proti nemu ako povinnému o vymoženie sumy 16,59 € podal námietky proti exekúcii a námietky proti trovám exekúcie. Sťažovateľ tvrdil, že vykonateľnosť exekučného titulu (bloku na pokutu vydaného 18. júla 2007) v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty na vymáhanie povinnosti z neho vyplývajúcej zanikla. Podľa sťažovateľa „vymáhateľnosť pokuty za priestupok a lehoty pre zánik jeho vymáhateľnosti sa spravujú zákonom účinným v čase, keď bolo rozhodnutie vydané“. Zároveň nesúhlasil s vypočítanými trovami exekúcie.

Napadnutým uznesením okresného súdu boli námietky sťažovateľa proti exekúcii, ako aj proti trovám exekúcie zamietnuté. Podľa napadnutého uznesenia okresného súdu „Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je blok na pokutu nezaplatenú na mieste OR PZ Bratislava   I   v   Bratislave   č. k.   AA   771890   zo   dňa   18. 07. 2007,   ktorý   nadobudol vykonateľnosť dňa 03. 08. 2007. Trojročná prekluzívna lehota stanovená podľa § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinného do 31. 08. 2008 na vymáhanie pohľadávky by uplynula dňa 03. 08. 2010, v priebehu uplynutia tejto lehoty však novelizáciou zákona o priestupkoch vykonanej   zákonom   č. 298/2008   Z. z.,   účinným   od   01. 09. 2008   došlo   k   vypusteniu ustanovenia   o   trojročnej   prekluzívnej   lehote   na   možnosť   vymáhania   uloženej   pokuty za priestupok   z   ustanovenia   § 88   ods. 1.   V   novele   zákona   o   priestupkoch   neexistujú prechodné ustanovenia účinné pre prípady od 01. 09. 2008, ktoré by upravovali prípad, keď exekučný titul bol vydaný pred 01. 09. 2008 a trojročná prekluzívna lehota na vymáhanie by uplynula po 01. 09. 2008.

Exekučný súd je toho názoru, že v danom prípade nemožno vyhovieť námietkam povinného proti exekúcii a exekúciu zastaviť v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) EP z titulu prekluzívnej   lehoty   na   vymoženie   uloženej   pokuty   za   priestupok.   V   rozhodnom   období, t. j. ku   dňu   03. 08. 2010   nemožno   už   aplikovať   právnu   normu   (ust.   § 88   ods. 1   zákona o priestupkoch v znení do 31. 08. 2008), pretože ide o právnu normu, ktorá už v tomto rozhodnom   období   nebola   platná.   Novelizácia   ust.   § 88   ods. 1   zákona   o   priestupkoch v znení od 01. 09. 2008 je príkladom nepriamej retroaktivity. Novela nerieši stav stretu rozdielnych   úprav,   a   preto   právne   účinky   novelizovaného   ust.   § 88   sa   od   01. 09. 2008 vzťahujú aj na právne vzťahy založené v minulosti. Pokiaľ ide o samotnú lehotu na výkon rozhodnutia, súd poukazuje na ust. § 51 zákona o priestupkoch v spojení s § 71 ods. 3 zákona o správnom konaní č. 71/1967 Zb. Toto ustanovenie umožňuje pre prípad, že nie je v zákone   o   priestupkoch   úprava   ohľadne   výkonu   rozhodnutia   použiť   úpravu   uvedenú v zákone o správnom konaní. Čo sa týka lehoty na vymoženie uloženej pokuty za priestupok, táto je upravená v § 71 ods. 3 zákona o správnom konaní tak, že výkon rozhodnutia možno nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty učenej pre splnenie uloženej povinnosti. V danom   prípade   teda   už   nie   je   potrebné,   aby   v   stanovenej   trojročnej   lehote   došlo k vymoženiu   uloženej   pokuty,   ale   postačí,   aby   v   lehote   troch   rokov   po   uplynutí   lehoty určenej na splnenie povinnosti došlo k nariadeniu výkonu rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom k tomu,   že exekučný súd má za to,   že po vydaní   exekučného   titulu,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   a   stal   sa   vykonateľným, nenastala   žiadna   okolnosť,   ktorá   by   spôsobila   zánik   vymáhaného   nároku,   bránila   jeho vymáhateľnosti a povinný v námietkach neuviedol žiadne iné dôvody, pre ktoré by bola predmetná exekúcia neprípustná, súd v súlade s § 50 ods. 1 EP rozhodol tak, že námietky povinného ako nedôvodné zamietol.

Súdny   exekútor   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie   vyčíslil   trovy   exekúcie   ako predbežné.   Nejedná   sa   o   skutočné   trovy   exekúcie,   lebo   ich   výška   je   podmienená okolnosťami,   za   ktorých   sa   exekúcia   uskutoční.   Predbežné   trovy   exekúcie   nie   sú,   ani nemôžu byť na samom začiatku exekučného konania presne špecifikované a z objektívnych dôvodov   nie   je   možné   dopredu   určiť,   v   akej   výške   vzniknú   trovy   exekúcie   počas   jej vykonávania. Ak by po skončení exekúcie došlo k vymoženiu určených predbežných trov, ktoré by presahovali skutočné trovy exekúcie, súdny exekútor je povinný vrátiť preplatok povinnému.“.

Podľa   sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   odporuje   čl. 46   ods. 1 v spojení   s čl. 1   ods. 1   ústavy,   pretože   neobsahuje jasné   právne   závery   majúce   pre   vec podstatný význam, a tiež preto, že právne závery v ňom obsiahnuté sú svojvoľné a zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentuje dvoma základnými námietkami. Podľa neho zanikla vykonateľnosť exekučného titulu, na základe ktorého bola vedená exekúcia, a to uplynutím prekluzívnej lehoty na jeho vykonanie. Navyše, okresný súd mal pochybiť aj pri posudzovaní jeho námietok proti trovám exekúcie.

Vo   vzťahu   k zániku   vykonateľnosti   exekučného   titulu   v dôsledku   uplynutia prekluzívnej lehoty sťažovateľ uvádza:

«Právne   závery   súdu   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   ohľadom   plynutia prekluzívnej lehoty pre zánik vymáhateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok odporujú   požiadavke   právneho   štátu   (čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky)   a   tieto právne   závery   súdu   sú   tiež   zjavne   neodôvodnené   a   svojvoľné   (čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky).

Požiadavke právnej istoty a dôvery občana v právo, ktoré sú obsiahnuté v princípe právneho štátu, zodpovedá jedine taký výklad § 88 ods. 1 (v znení účinnom do 31. 8. 2008 a od   1. 9. 2008)   zákona   č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch,   že   vymáhateľnosť   rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok a lehoty pre zánik jeho vymáhateľnosti sa spravujú zákonom účinným v čase, keď bolo rozhodnutie vydané.

V ust. § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinnom do 31. 8. 2008 uvedená trojročná lehota je prekluzívna, uplynutím ktorej prestáva byť blok na pokutu nezaplatenú na mieste exekučným titulom, stráca účinnosť (zaniká právo ním priznané) a na jeho základe sa už ďalej nemôže viesť exekúcia.

Podľa   § 88   ods. 1   zákona   č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch,   v   znení   účinnom do 31. 8. 2008 (teda aj v čase vydania exekučného titulu v tejto veci), rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na jej zaplatenie. Novela   zákona   o   priestupkoch   č. 298/2008   Z. z.   účinná   od   1. 9. 2008   síce dovtedy účinné ust.   § 88 ods. 1 cit.   zák.   pojednávajúce o trojročnej prekluzívnej   lehote zrušila,   avšak   žiadne   prechodné   ustanovenia   novela   neobsahuje,   preto   sa   zrušenie trojročnej   prekluzívnej   doby   na   vymáhateľnosť   rozhodnutia   o   priestupku   vzťahuje   len na rozhodnutia vydané po 1. 9. 2008. Pre posúdenie vymáhateľnosti rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok vydaných do 31. 8. 2008 sa majú použiť predpisy účinné pred týmto dňom, ktoré ustanovili trojročnú prekluzívnu dobu v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch v znení   účinnom   do   31. 8. 2008.   Opačný   výklad   by   znamenal   retroaktívne   vzťahovanie zrušenia trojročnej   prekluzívnej doby (novelou   č. 298/2008   Z. z.   účinnou od   1. 9. 2008) na rozhodnutia, ktorých vymáhateľnosť v čase ich vydania bola obmedzená len na trojročnú prekluzívnu dobu (§ 88 ods. 1 zákona o priestupkoch účinný do 31. 8. 2008), čo odporuje požiadavke právneho štátu, právnej istoty a ochrany už nadobudnutých práv podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj všeobecnému zákazu retroaktivity v trestnom a priestupkovom práve založenom v článku 50 ods. 6 Ústavy SR....

Dlžník   z   pokuty   za   priestupok   má   podľa   § 88   ods. 1   zákona   č. 372/1990   Zb. o priestupkoch, v znení účinnom do 31. 8. 2008, právnu istotu a nadobudnuté právo, že rozhodnutie možno voči nemu vykonať len v prekluzívnej lehote 3 rokov od vykonateľnosti rozhodnutia.   Zrušenie   tejto   trojročnej   prekluzívnej   lehoty   novelou   § 88   ods. 1   zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, účinnou od 1. 9. 2008 sa nemôže týkať tých rozhodnutí, ktoré sa stali vykonateľnými pred 1. 9. 2008; inak by sa jednalo o retroaktívne odňatie práva už   nadobudnutého (práva   dlžníka,   že rozhodnutie voči   nemu možno   vykonať   len v trojročnej   prekluzívnej   lehote)   a   to   bez   výslovného   intertemporálneho   ustanovenia zákona.

Neobstojí ani záver súdu o tom, že v danej veci sa jedná o „nepriamu“ (zrejme myslel   nepravú)   retroaktivitu.   Tá   môže   byť   založená   len   na   základe   výslovného intertemporálneho ustanovenia zákona, pričom sám súd uznáva, že novela č. 298/2008 Z. z. účinná   od   1. 9. 2008   žiadne   intertemporálne   ustanovenie   neobsahuje   a   vykonateľnosť rozhodnutí spred 1. 9. 2008 nerieši. Tak isto neobstojí záver súdu o podpornom použití § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože ten sa na danú vec nevzťahuje, a vykonateľnosť   rozhodnutí   o   priestupku   sa   spravuje   výlučne   § 88   ods. 1   zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (či už v znení pred alebo po 1. 9. 2008).»

Sťažovateľ nesúhlasí ani s posúdením trov exekúcie okresným súdom. Podľa neho sú právne závery   okresného   súdu «v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   ohľadom   trov exekúcie... zjavne neodôvodnené a svojvoľné do tej miery, že sa súd odchýlil od zmyslu a účelu ust. § 201 ods. 1 Exekučného poriadku (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa   osobitného   právneho   predpisu   v   upovedomení   o   začatí   exekúcie. V   rámci predbežných trov exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri   upustení od exekúcie; náhradu výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

Zmyslom uvedeného zákonného ustanovenia je,   že v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie má byť odmena exekútora len v rozsahu, ako pri upustení od exekúcie (t. j. v najmenšom rozsahu predpokladanom zákonom ) a náhrada vecných výdavkov má byť v upovedomení vyčíslená len v rozsahu, v akom tieto vecné výdavky exekútorovi reálne a preukázateľne vznikli (t. j. nie je prípustné v upovedomení vyčísľovať náhradu vecných výdavkov predbežne či orientačne bez reálneho vydokladovania ich vynaloženia). Uvedený výklad   zodpovedá   aj   požiadavke   hospodárnosti   exekučného   konania   a   zásade proporcionality medzi právom oprávneného a ochranou povinného.

Zmysel a účel citovaného § 201 ods. 1 Exekučného poriadku úplne neguje záver súdu v   napadnutom   uznesení:   „Nejedná   sa   o   skutočné   trovy   exekúcie,   lebo   ich   výška   je podmienená okolnosťami, za ktorých sa exekúcia uskutoční. Predbežné trovy exekúcie nie sú,   ani   nemôžu   byť   na   samom   začiatku   exekučného   konania   presne   špecifikované a z objektívnych dôvodov nie je možné dopredu určiť v akej výške vzniknú trovy exekúcie počas   jej   vykonávania.   Ak   by   po   skončení   exekúcie   došlo   k   vymoženiu   určených predbežných trov, ktoré by presahovali skutočné trovy exekúcie, súdny exekútor je povinný vrátiť preplatok povinnému.“

Vzhľadom na uvedené je povinnosťou súdu sa pri rozhodovaní o námietkach proti trovám exekúcie vysporiadať s každou jednou položkou trov exekúcie namietanou povinným a v odôvodnení uznesenia uviesť, ktorá položka trov exekúcie namietaná povinným je či nie je dôvodná; nestačí námietky proti trovám exekúcie zamietnuť všeobecným odkazom na to, že   trovy   sú   určené   len   orientačne   či   predbežne,   pretože   by   sa   jednalo   priam   až o „odmietnutie spravodlivosti“ či „denegatio iustitiae“.

Pritom je bežnou praxou aj odvolacích súdov (ak sa k nim dostane rozhodovanie o trovách exekúcie) vysporiadať sa s každou jednou položkou trov exekúcie namietanou povinným.» (Sťažovateľ   odkazuje   na   uznesenie Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn. 20 CoE 315/2010 z 23. decembra 2010, ktoré pripojil k sťažnosti, pozn.)

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   sa   domáha,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie a následne vo veci samej rozhodol, že týmto uznesením bolo porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   podľa   čl. 46   ods. 1   v   spojení   s čl. 1   ods. 1   ústavy.   Ďalej   navrhuje,   aby   napadnuté uznesenie okresného súdu bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon navrhuje aj priznanie úhrady trov konania.

Po   prijatí sťažnosti   na ďalšie   konanie ústavný súd   z vyžiadaného spisu   zistil,   že sťažovateľ   podal   12.   decembra   2011   (pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu)   podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, pričom tento podnet odôvodnil v podstate rovnakými argumentmi, ako samotnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Z vyžiadaného   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal 4. júna 2012 proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mimoriadne dovolanie. Pre rozhodnutie o sťažnosti je   podstatné,   že   generálny   prokurátor   v   mimoriadnom   dovolaní   vytýkal   rozhodnutiu okresného súdu, že spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, a to z toho dôvodu, že okresný súd mal podľa jeho názoru nesprávne posúdiť otázku subsidiárneho použitia § 71 ods. 3   Správneho   poriadku   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2008   na   vykonateľnosť rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok. Generálny prokurátor zastáva názor, že okresný súd nesprávne posúdil nemožnosť aplikácie § 88 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 372 /1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom do 31. augusta 2008 na posudzovanú vec. Generálny   prokurátor   nesúhlasil   ani so   spôsobom,   akým   sa   okresný   súd   v napadnutom uznesení   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   trov   konania.   Pokiaľ   ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, generálny prokurátor sa stotožnil s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v podnete na podanie mimoriadneho dovolania (v zásade zhodnou s jeho argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti ústavnému súdu).

Potom, ako ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 6 MCdo 12/2012 z 26. júna 2013 (ďalej   aj „uznesenie najvyššieho   súdu“)   mimoriadne   dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Vo vzťahu k rozhodovaniu o sťažnosti sú z pohľadu ústavného súdu významné tie časti odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorých najvyšší súd uvádza:

„Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky. Pokiaľ ide o lehoty, platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre tie lehoty, ktoré sa v deň, keď novela zákona nadobudla účinnosť, ešte neskončili, platia ustanovenia nového zákona. Len v prípade, ak by zákon doteraz ustanovoval dlhšiu lehotu, skončí sa až v tomto neskoršom čase.

V posudzovanej veci podkladom pre exekúciu je blok na pokutu za priestupok vydaný 18. júla 2007, ktorý nadobudol vykonateľnosť 3. augusta 2007. Ide teda o exekučný titul, ktorý bol vydaný za účinnosti staršej právnej úpravy, t. j. v období, keď platilo ustanovenie § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Trojročná lehota uvedená v tomto ustanovení začala plynúť dňom nadobudnutia vykonateľnosti tohto exekučného titulu, t. j. dňom 3. augusta 2007 a uplynula 3. augusta 2010. Ide teda nepochybne o lehotu, ktorá sa v deň účinnosti novely   zákona   o   priestupkoch   vykonanej   zákonom   č. 298/2008   Z. z.   neskončila.   V   § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch nebola ustanovená dlhšia lehota ako tá, ktorá je predmetom úpravy v § 71 ods. 3 správneho poriadku, a ktoré ustanovenie je potrebné na danú vec podporne použiť. To znamená, že aj podľa novej právnej úpravy trojročná lehota začne plynúť 3. augusta 2007 a uplynie 3. augusta 2010. Oproti úprave v zákone o priestupkoch sa zmenila len skutočnosť, s ktorou sa spája zachovanie uvedenej lehoty. Účelom uvedeného časového obmedzenia pri vymáhaní rozhodnutí vydaných správnym orgánom je iniciovať jeho realizáciu oprávneným v primeranom čase. Nejde tu o lehotu, v ktorej by povinný mal určitý   procesný   úkon   uskutočniť.   Povinný   žiadne   procesné   oprávnenie,   ktoré   by   bolo obmedzené lehotou uvedenou v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, nezískava. Neprichádza preto do úvahy ani porušenie skôr nadobudnutých procesných práv na strane povinného aplikáciou novej právnej úpravy, a teda porušenie zásady ochrany už nadobudnutých práv podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že v posudzovanej veci treba pri strete právnych úprav uplatniť vyššie uvedenú všeobecnú zásadu pre lehoty, a teda že v danej veci treba použiť znenie nového právneho predpisu. Aj v tejto časti treba preto považovať námietky generálneho prokurátora za neopodstatnene podané.

Najvyšší   súd   sa   v uvedenom   uznesení   vysporiadal   aj   s námietkami   vo   vzťahu k trovám konania, uvádzajúc:

„Napokon, ani námietka generálneho prokurátora, že rozhodnutie exekučného súdu v časti, v ktorej zamietol námietky povinného proti trovám exekúcie, je nepreskúmateľné, nie je dôvodná. Exekučný súd síce stručne, ale zrozumiteľne a jasne uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval námietky povinného v tejto časti vznesené za opodstatnené. Tým, ako rozhodnutie   v   tejto   časti   odôvodnil,   sa   fakticky   vyporiadal   aj   s   námietkami   uvedenými povinným. Odôvodnenie uznesenia exekučného súdu v dotknutej časti spĺňa preto parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že exekučný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv povinného.

Ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie výzvou z 22. apríla 2013 požiadal o vyjadrenie okresný súd, ktorý prípisom z 9. mája 2013 oboznámil ústavný súd s tým, že spis   sp. zn.   15 Er 1146/2009   sa   nachádza   na   najvyššom   súde   na   účel   rozhodnutia o podanom mimoriadnom dovolaní. Následne listom z 5. septembra 2013 spolu so zaslaným spisom vzťahujúcim sa na danú vec sa okresný súd vyslovil, že napadnutým uznesením okresného   súdu   nedošlo   k porušeniu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa,   pričom poukázal aj na závery uznesenia najvyššieho súdu, ktoré majú potvrdzovať tento jeho názor, a súhlasil taktiež s upustením od ústneho pojednávania v danej veci. Uvedené stanovisko okresného súdu bolo zaslané sťažovateľovi na vyjadrenie.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   z 18.   septembra   2013   vyjadril   názor,   že   podaná sťažnosť   je   jediným   účinným   prostriedkom   nápravy.   Vo   vzťahu   k sťažnosti   je   dôležité tvrdenie   sťažovateľa,   že „uznesenie   najvyššieho   súdu   nemôže   slúžiť   ako   argument o neodôvodnenosti ústavnej sťažnosti, pretože sa v ňom nijako nevysporiadal s aktuálnom judikatúrou ústavného súdu k právnej otázke zákazu retroaktivity, právnej istoty a ochrany už nadobudnutých práv tak, ako bola prezentovaná v ústavnej sťažnosti a aj v mimoriadnom dovolaní“. Sťažovateľ taktiež nesúhlasil ani so záverom najvyššieho súdu vo vzťahu k jeho námietkam   o trovách   konania,   poukazujúc   na   to,   že   jeho   argumentáciu   si   osvojil aj generálny   prokurátor   v mimoriadnom   dovolaní.   Napokon   taktiež   vyjadril   súhlas,   aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   stanoviskami   účastníkov   konania   k   sťažnosti dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci, a preto upustil v danej veci od ústneho pojednávania. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03).

Avšak podľa názoru ústavného súdu po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na základe podnetu sťažovateľa proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z dôvodov, ktoré sa zhodujú s dôvodmi sťažnosti, by mal ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   postupovať   analogicky   ako   v prípade   súčasne prebiehajúceho   konania   o dovolaní   sťažovateľa   a konania   o   sťažnosti,   t. j.   považovať sťažnosť za neprípustnú, resp. ako predčasne podanú (m. m. I. ÚS 169/09, III. ÚS 192/2011, IV. ÚS 369/2011).

V okolnostiach   danej   veci   ale   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   ani v sťažnosti a ani neskôr po jej podaní neinformoval ústavný súd o tom, že už pred podaním sťažnosti   podal   podnet   na   mimoriadne   dovolanie,   práve   naopak,   v sťažnosti   vo   vzťahu k mimoriadnemu dovolaniu uviedol iba to, že „generálny prokurátor podľa § 243e a nasl. O. s. p. síce môže podať na základe podnetu účastníka mimoriadne dovolanie, avšak nie je podnetom účastníka viazaný a sám rozhoduje, či mimoriadne dovolanie podá“, čím chcel poukázať na to, že nemá iný účinný prostriedok nápravy, ako podať sťažnosť ústavnému súdu. Zároveň taktiež neoboznámil ústavný súd so skutočnosťou, že po podaní sťažnosti bolo jeho podnetu vyhovené a generálny prokurátor podal proti napadnutému uzneseniu okresného   súdu   mimoriadne   dovolanie.   Sťažovateľ   tým,   že   podal   nielen   sťažnosť ústavnému   súdu,   ale   aj   podnet   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho dovolania,   ktorý   ho aj následne   podal,   vytvoril   minimálne odvtedy,   ako   vedel   o podaní mimoriadneho   dovolania,   v   zásade   vedome   taký   stav,   keď   v   identickej   veci   ešte   pred rozhodnutím o týchto prostriedkoch nápravy súbežne konali tak najvyšší súd, ako aj ústavný súd, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010), pričom   sťažovateľ o tejto skutočnosti, ako už bolo uvedené, ústavný súd neinformoval.

Rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorým bolo mimoriadne dovolanie zamietnuté, bolo prijaté až 26. júna 2013, po rozhodnutí ústavného súdu o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (5. apríla 2013).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie tak najvyšší súd na základe mimoriadneho opravného prostriedku, na podanie ktorého dal sťažovateľ podnet, prijal nové rozhodnutie, ktorým sa rozhodnutie v jeho veci v rámci všeobecného súdnictva   skončilo (uznesením najvyššieho súdu o zamietnutí mimoriadneho dovolania) a ktorým sa zároveň vysporiadal s argumentáciou,   ktorá   zodpovedá   sťažovateľovej   argumentácii   v   sťažnosti   podanej ústavnému súdu (generálny prokurátor sa stotožnil s odôvodnením podnetu sťažovateľa). To potvrdzuje   aj   vyjadrenie   sťažovateľa   z 18.   septembra   2013,   podľa   ktorého   bolo mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym   prokurátorom „z   dôvodov,   ktoré   sa v podstatných rysoch zhodujú s dôvodmi uvedenými v sťažnosti“.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127   ods. 1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd   pripomína,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne   preskúmava   len   právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom na podnet sťažovateľa bolo   úlohou   najvyššieho   súdu,   aby   zabezpečil   ochranu   základných   práv   sťažovateľa. Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   nastupuje   ochrana   garantovaná   ústavným   súdom   až v prípade   zlyhania   tohto   mechanizmu   a primárne   má   byť   orientovaná   na   preskúmanie výsledku (prijatého rozhodnutia) a procesu (konania, ktoré mu predchádzalo) v rámci tohto mechanizmu.

Sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   iba   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu, ktoré ale v okolnostiach danej veci nie je tým rozhodnutím, ktorým sa konanie právoplatne skončilo.   Sťažovateľ   mal   možnosť   sťažnosťou   napadnúť aj uznesenie   najvyššieho   súdu o zamietnutí mimoriadneho dovolania, ale neurobil tak. Ani jeho podanie z 18. septembra 2013,   v   ktorom   sa   vyjadruje   k predmetnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   nemožno považovať za sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ani za rozšírenie jej petitu.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   nemohol   hodnotiť   ústavnú   konformitu   záverov, ku ktorým dospel najvyšší súd vo svojom uznesení, ktoré je v okolnostiach danej veci tým rozhodnutím, ktorým sa konanie skončilo.

Zmyslom a funkciou sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je náprava zásahu orgánu verejnej   moci   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, avšak k tejto náprave nemôže dôjsť tak, že by do konania o sťažnosti nebolo zahrnuté a z prieskumu ústavného súdu bolo vyňaté práve rozhodnutie o poslednom právnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práv sťažovateľovi poskytuje. V dôsledku   toho   by   prípadné   rozhodnutie   ústavného   súdu   o   sťažnosti   smerujúcej   voči napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   by   sa   vyhovelo   sťažovateľovi (za podmienky, že by sa ústavný súd stotožnil s jeho argumentáciou), ale ktorým by nebolo dotknuté   uznesenie   najvyššieho   súdu,   nemohlo   byť   v   podmienkach   právneho   štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty považované za ústavne akceptovateľné, pretože by mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozličných rozhodnutí v tej istej veci (m. m. IV. ÚS 77/2010, IV. ÚS 369/2011). Aj po prípadnom zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu by totiž uznesenie najvyššieho súdu ostalo nedotknuté, a to vrátane právnej argumentácie týkajúcej sa sťažovateľom uplatnených námietok. Zároveň by takým rozhodnutím došlo k popretiu princípu subsidiarity.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   nemohol   vyhovieť,   a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V   nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa nerozhodoval.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 12. decembra 2013