znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom Mgr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 To 2/2011 z 15. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011 doručená sťažnosť M. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 2/2011 z 15. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 91/2010 z 9. decembra 2010 uznaný za vinného zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov nepodmienečne   so   zaradením   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   so   stredným stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd o jeho odvolaní rozhodol uznesením č. k. 3 To 2/2011-225 z 15. februára 2011 tak, že ho ako nedôvodné zamietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že z rozhodnutí súdov oboch stupňov vyplýva, že jeho vina bola preukázaná výpoveďou poškodenej, pričom na tento dôkaz (výpoveď poškodenej) nebolo možné podľa jeho názoru prihliadať, keďže poškodená bola vypočutá iba jedenkrát, a to pred vznesením obvinenia sťažovateľovi. Poškodená v marci 2010 zomrela. Napriek tomu, že poškodená bola vo veci vypočutá len pred vznesením obvinenia sťažovateľovi, okresný súd na hlavnom pojednávaní v rámci dokazovania prečítal výpoveď poškodenej z prípravného konania.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že postupom   okresného   súdu, „teda   čítaním   výpovede poškodenej, ktorá nebola nikdy vypočutá kontradiktórne, došlo k porušeniu článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keďže moje odsúdenie bolo založené (ako   to   vyplýva   aj   z   odôvodnenia   rozsudku)   v   rozhodujúcej   miere   na   tejto   výpovedi poškodenej“.   Keďže   krajský   súd   toto   pochybenie   okresného   súdu   nenapravil,   rovnako zasiahol do práv sťažovateľa. Zároveň takýmto postupom súdov došlo aj k porušeniu zásady rovnosti   zbraní   obsiahnutej   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti argumentuje aj poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 140/04.

Sťažovateľ taktiež namieta, že postupom súdov došlo „aj k porušeniu zásady, že v prípade   pochybností   treba   rozhodovať   v   prospech   obžalovaného“.   V   tejto   súvislosti poukazuje   na   výsluchy   svedkov   F.   M.   a E.   M.,   výpovede   ktorých   súdy   považovali   za rozporuplné (svedok M.) alebo na ne vôbec neprihliadali (svedkyňa M.).

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre Uznesením zo dňa 15. 02. 2011 č. k. 3 To 2/2011 porušil právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 02. 2011 č. k. 3 To 2/2011 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania vo výške 261,82 EUR k rukám obhajcu sťažovateľa, Mgr. J. V., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že všeobecné súdy rozhodli o jeho vine len na základe výsluchu poškodenej, ktorá bola podľa jeho tvrdenia v konaní vypočutá len raz, a to ešte pred vznesením obvinenia sťažovateľovi a z tohto dôvodu sa nemal na hlavnom pojednávaní vykonať dôkaz prečítaním výpovede poškodenej z prípravného konania.

Podľa § 263 ods. 3 Trestného poriadku zápisnica   o   výpovedi   spoluobžalovaného alebo svedka sa prečíta na návrh prokurátora alebo obžalovaného aj vtedy, ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a

a) taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na dlhší čas znemožňuje jej výsluch; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca,

b) išlo o neodkladný úkon alebo neopakovateľný úkon, alebo

c) taká osoba na hlavnom pojednávaní bez oprávnenia odoprela vypovedať.

Podľa § 10 ods. 17 Trestného poriadku neodkladný   úkon   je   taký   úkon,   ktorého vykonanie vzhľadom na nebezpečenstvo zmarenia alebo zničenia neznesie z hľadiska účelu trestného konania odklad na čas, kým sa začne trestné stíhanie.

Podľa § 10 ods. 18 Trestného poriadku neopakovateľný úkon je taký úkon, ktorý v ďalšom konaní už nemožno vykonať.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Vina   obžalovaného   bola   jednoznačne   preukázaná   výpoveďou   poškodenej. Obžalovaným namietaný výsluch poškodenej považoval odvolací súd za vykonaný zákonne. Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   bolo   vypracované   dňa   4.   12.   2009   a   poškodená   bola vypočutá   toho   istého   dňa   vo   večerných   hodinách.   Preto   odvolací   súd   nemá   dôvod pochybovať o tom, že uvedená poškodená by bola vypočutá ešte pred vznesením obvinenia. Obsah   tejto   výpovede   bol   aj   opakovane   zodpovedaný   samotnou   poškodenou   v   rámci konfrontácie s obžalovaným v prípravnom konaní. Je pravdou, že v rámci konfrontácie sa poškodená pomýlila v mene páchateľa, avšak toto sama vo svojej výpovedi opravila. Zo zápisnici   o   konfrontácii   nevyplýva,   že   by   obžalovaný   namietal   zákonnosť   vykonaného dôkazu, teda že by namietal pochybenie poškodenej v označení páchateľa. Okrem výpovede poškodenej mal súd I. stupňa celý rad dôkazov, o ktoré sa mohol pri rozhodovaní v merite veci opierať. Na podporu vierohodnosti výpovede poškodenej bol do konania pribratý aj znalec na vypracovanie znaleckého posudku,   zo záverov ktorého vyplýva,   že znaleckým psychologickým vyšetrením neboli zistené žiadne príznaky duševnej choroby alebo poruchy, v čase vyšetrení bola schopná správne vnímať a reprodukovať udalosti prípadu, ktorý bol predmetom vyšetrovania a z psychologického hľadiska bolo možné považovať jej výpoveď za vierohodnú.

Pokiaľ   obžalovaný   vytýkal,   že poškodená nebola   opätovne vypočutá,   je   potrebné uviesť, že vzhľadom na jej úmrtie v priebehu konania toto ani nebolo možné. Súd I. stupňa správne poukázal na výpoveď starostu obce Ing. M. Ch., ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok. Tento uviedol, že poškodená mu oznámila, že bol u nej muž, v ktorom opoznala obžalovaného, tento chcel od nej peniaze, vykrúcal jej ruky a potvrdil, že v oblasti zápästí mala   modriny.   Tento   svedok   sa   opakovane   rozprával   s   poškodenou,   viezol   ju   aj k psychológovi   na   vyšetrenia   a   vždy   popisovala   rovnako   situáciu   a   ako   páchateľa označovala   obžalovaného.   Túto   skutočnosť   potvrdila   aj   svedkyňa   Z.   J.,   opatrovateľka poškodenej, ktorej poškodená taktiež uviedla, že muž, ktorý bol v kritickom stave u nej a chcel   od   nej   peniaze,   bol   obžalovaný.   Svedok   F.   M.,   na   ktorého   výpoveď   poukázal obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania potvrdil skutočnosť, že bol obžalovaný v daný deň v krčme a potvrdil, že obžalovaný tam bol v rozpätí 17.20 hod. až 17.40 hod., pričom poškodená mala uviesť, že mal byť u nej okolo 17.30 hod. Svedok M. vo svojej výpovedi však uviedol aj skutočnosť, že na nástenné hodiny a neskôr aj na ručné hodiny sa pozrel, keď mal prísť obžalovaný do krčmy, neskôr sa však na hodiny už nepozeral.

Súd I. stupňa mal teda dostatok dôkazov na to, aby mohol rozhodnúť v merite veci tak, že obžalovaného uznal vinným zo spáchania konania kladeného mu za vinu v podanej obžalobe.“

Posudzujúc argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že jeho kľúčová námietka smeruje proti čítaniu výpovede poškodenej z prípravného konania na hlavnom pojednávaní, na základe ktorej bol uznaný za vinného, pričom jej podstata spočíva v tvrdení, že išlo o dôkaz, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom. Sťažovateľ zastáva názor, že výpoveď poškodenej z prípravného konania nesmela byť na hlavnom pojednávaní čítaná (a teda nemala byť použitá ako dôkaz), keďže nespĺňala požiadavky uvedené v § 263 ods. 3 Trestného poriadku, pretože nebola vykonaná kontradiktórne v prípravnom konaní, t. j. výsluch poškodenej nebol uskutočnený za prítomnosti sťažovateľa alebo jeho obhajcu a prítomnosť   pri   tomto   úkone   im   nebola   ani   reálne   umožnená.   S   touto   námietkou sťažovateľa je úzko spojená aj jeho ďalšia námietka týkajúca sa porušenia zásady rovnosti zbraní   (keďže   v   dôsledku   neprítomnosti   sťažovateľa   pri   výsluchu   poškodenej   nemal sťažovateľ možnosť „uplatniť si svoje práva“).

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 370 ods. 2 Trestného poriadku ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   nepodal   proti   namietanému uzneseniu dovolanie.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným) súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal (a stále má) právo podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu   dovolanie   z   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku,   teda   že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. O   dovolaní sťažovateľa   je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší   súd Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011