znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta L., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er/107/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta L. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2010 faxom   a následne   24.   marca   2010   poštou   doručená   sťažnosť   Mesta   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er/107/2009 (ďalej aj „namietané exekučné konanie“).

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ   ako účastník   exekučného konania   (v procesnom   postavení   povinného)   o zaplatenie   sumy   29 528,18   €   s prísl. vedeného súdnym exekútorom JUDr. T. B., B., podal 9. júla 2009 proti exekúcii námietky. Tieto námietky odôvodnil tým, „že Platobný výmer P. v konkurze... zo dňa 24. 5. 2005 (exekučný   titul,   pozn.) nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   proti   nemu   bolo   podané odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   8 Er/107/2009   zo   14.   januára   2010   (ďalej aj „namietané uznesenie“) rozhodol   o námietkach   sťažovateľa   tak, že ich   zamietol. Dňa 2. februára   2010   podal   sťažovateľ   návrh   na   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   zákona č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorým sa okresný súd do podania jeho sťažnosti ústavnému súdu nezaoberal.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   ťažisková   argumentácia,   na   ktorej   založil   svoje námietky proti exekúcii, spočívala na tom, že v namietanom exekučnom konaní neexistuje právoplatný exekučný titul. Ďalej v námietkach proti exekúcii vyslovil názor, že „Konanie oprávneného   je   tak   zmätočné.   Až   zákon   č. 192/2009   Z. z.   s účinnosťou   od   1. 6. 2009 do exekučného konania prináša, že exekučný titul je taktiež rozhodnutie vo veci zdravotného poistenia. Návrh na vykonanie exekúcie povinný (správne má byť oprávnený, pozn.) doručil súdnemu   exekútorovi   už   dňa   24. 2. 2009,   teda   v čase,   kedy   ani   platobný   výmer   podľa exekučného poriadku exekučným titulom ani nemohol byť.“.

V námietkach proti exekúcii dôvodí   sťažovateľ aj tvrdením   o právnej neúčinnosti postúpenia   pohľadávky, „teda   oprávnený   nie   je   osobou   aktívne   legitimovanou... Pohľadávku   nebolo   podľa   hmotného   práva   možné   postúpiť   na   tretiu   osobu,   keďže   to znamená   zmenu   a podstatné   zhoršenie   postavenia   dlžníka,   ktorý   stráca   možnosť   využiť inštitúty ako napr. podať odvolanie, námietky a pod.“.

K   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že „V napadnutom uznesení sa Okresný súd žiadnym spôsobom nezaoberal tvrdeniami sťažovateľa, čím porušil jeho právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie len celkom jednostranne pripomína známe a nenamietané skutočnosti. I keď sťažovateľ nemá právo na to, aby sa súd zaoberal   každým   jeho   tvrdením,   má   právo,   aby   sa   súd   v odôvodnení   vyporiadal   s tak závažnou otázkou v exekučnom konaní, ako je právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu.“.

Zásadným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   však   podľa   sťažovateľa „nepochopiteľné,   priam   arbitrárne   posúdenie   doručenia odvolania sťažovateľa proti platobnému výmeru“, z ktorého sťažovateľ cituje nasledujúcu pasáž: „Povinný   namietal   v námietkach,   že   podal   voči   uvedenému   platobnému   výmeru odvolanie,   avšak   jeho   doručenie   nijakým   spôsobom   nepreukázal.   Súdu   predložil   len písomné vyhotovenie odvolania a poštový podací hárok. Z podacieho poštového hárku je zrejmá len skutočnosť, že P. bola odoslaná písomnosť, avšak nie je zrejmé, o aký druh sa jedná.   Odvolanie   bolo   spísané   s dátumom   20.   6.   2005   a platobný   výmer   nadobudol právoplatnosť dňa 5. 12. 2006, teda cca rok po spísaní odvolania.“.

Podľa sťažovateľa je konštatovanie okresného súdu o tom, že podací hárok nie je dôkazným   prostriedkom   a že   nie   je   jasné,   čo   bolo   odosielané, „v zjavnom   protiklade s právom   na spravodlivý   proces,   keď   súd   si   sám   arbitrárne   rozhodne   o zásadných skutočnostiach a neprihliada na predložené písomné dôkazy. Ak súd vylúčil poštové služby ako prostriedok k preukázateľnému doručeniu písomnosti, vylúčil obranu sťažovateľa proti exekúcii. Tento postup je navyše v protiklade so súdnou praxou, keď poštové podacie hárky ako dôkazný prostriedok sú bežne bez pochybností prijímané. Súd si však vybral extrémne ničím nepodložené stanovisko vymykajúce sa praxi súdneho rozhodovania.“.

Napokon   sťažovateľ   v závere   sťažnosti   označil   postup   okresného   súdu   pri posudzovaní   doručenia   jeho   odvolania   proti   platobnému   výmeru   za „absurdný formalizmus“, ktorý   mu   zabránil   v namietanom   exekučnom   konaní   riadne   konať   pred súdom.

Odvolávajúc   sa   na   uvedené   dôvody   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er/107/2009 porušil základné právo mesta L. na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   uzneseniu   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves 8 Er/107/2009-105 z 14. 1. 2010 a vracia vec na ďalšie konanie.

Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania.

Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- €, a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Er/107/2009, ktorým bolo podľa neho porušené jeho základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené v čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, odôvodnil sťažovateľ tak, že podal 2. júla 2009 námietky proti exekúcii (doručené súdnemu exekútorovi 6. júla 2009), ktorým okresný súd namietaným uznesením nevyhovel, pričom proti tomuto jeho uzneseniu   nie   je prípustné   odvolanie   ani dovolanie.   Sťažovateľ   ďalej   2.   februára   2010 doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, o ktorom okresný súd do podania jeho sťažnosti nerozhodol.

Pokiaľ ide o odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, sťažovateľ uviedol, že takýto návrh nepodal, a to z toho dôvodu, že „namieta existenciu exekučného titulu a zákonnosť samotného exekučného konania“.

V exekučnom   konaní podľa   Exekučného poriadku   má povinný viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľa, že exekúcia sa   začala, aj keď nie   je splnený jej   materiálny predpoklad,   t. j. neexistuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa (neprípustnosť exekúcie).

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   § 50   Exekučného poriadku,   ale   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   § 56   Exekučného   poriadku   a   návrh na zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   Exekučného   poriadku.   Účel   týchto   právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že   v absolútne   alebo   relatívne   neprípustnej   exekúcii   sa   nesmie   pokračovať   a   musí   sa zastaviť   a   prípadne   pred   rozhodnutím   o zastavení   sa   musí   exekúcia   aj   odložiť   (jej vykonávanie).

Ako už bolo uvedené, námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov obrany povinného   v exekučnom   konaní.   Nejde   však   o   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv povinného,   pretože   nevyhovenie   námietkam   nemožno   napádať   riadnym   opravným prostriedkom.   Účinnejším   prostriedkom   obrany povinného je návrh   na odklad exekúcie podľa   § 56   ods. 2   Exekučného   poriadku   (z   dôvodu,   že   možno   očakávať   zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo   neboli   podané   námietky   podľa   § 50   Exekučného   poriadku,   prípadne   sa   takým námietkam   nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu k ochrane povinného   vyplýva z toho,   že proti   rozhodnutiu   o   tomto   návrhu   je prípustné v prevažnej   väčšine   prípadov   odvolanie,   o   ktorom   sa   rozhoduje   v riadnom   inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), t. j. ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

Sťažovateľ potvrdil, že návrh na odklad exekúcie nepodal, a to preto, lebo namieta existenciu samotného exekučného titulu, ako aj zákonnosť samotného exekučného konania. S poukazom na to sa nazdáva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpal všetky právne prostriedky nápravy, ktoré mu zákon účinne poskytoval.

Názor sťažovateľa na vyčerpanie právnych prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom zákone nie je vecne správny. Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľovi takú ochranu označených základných práv, na ktorú bol oprávnený bez časového obmedzenia ihneď   po   začatí   exekučného   konania,   o   ktorom   sa   dozvedel   najneskôr   doručením upovedomenia   o začatí   exekúcie.   Sťažovateľ   bol   oprávnený,   ale   aj   povinný   na   to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy využil, teda   nielen   námietky   podľa   § 50 Exekučného poriadku   a návrh na zastavenie   exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku   do   rozhodnutia   súdu   o   odklade   exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Podľa § 60 písm. e) Exekučného poriadku poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.

Zo súvisiaceho súdneho spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že okresný súd sa   už   nezaoberal   návrhom   sťažovateľa   na   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   Exekučného poriadku, ktorý mu bol doručený 2. februára 2010, pretože mu súdny exekútor 25. februára 2010   doručil   oznámenie   o vymožení   pohľadávky   v namietanom   exekučnom   konaní a ukončení   exekúcie   a zároveň   mu   vrátil   aj   originál   poverenia   na   vykonanie   exekúcie. Návrh   na zastavenie   exekúcie   sa   v dôsledku   uvedeného   už stal   bezpredmetným, o čom okresný súd sťažovateľa vyrozumel prípisom.

Z uvedeného je zrejmé, že by v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného   poriadku)   spojeného   s návrhom   na zastavenie   exekúcie   (§ 57   Exekučného poriadku) nemohlo dôjsť ku skončeniu exekučného konania, keďže do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného. Ak by bol sťažovateľ využil tento právny prostriedok na ochranu svojich práv kumulatívne s návrhom na zastavenie exekúcie, čo, ako už bolo uvedené, mal možnosť urobiť ihneď po začatí exekúcie, musel by sa exekučný súd zaoberať aj jeho návrhom na zastavenie   exekúcie   a vysporiadať   sa   so   všetkými   jeho   námietkami,   ktoré   uplatnil aj v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   Navyše   by   proti   rozhodnutiu   exekučného   súdu v takom   prípade   bolo   prípustné   odvolanie   a o veci   by   rozhodoval   odvolací   súd.   Dôvod nepodania   návrhu   na   odklad   exekúcie   uvedený   v sťažnosti   ani   tvrdenie,   že   sťažovateľ vyčerpal   pred   podaním   sťažnosti   všetky   právne   prostriedky   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde,   sú   v kontexte   uvedených   skutočností   podľa   názoru   ústavného   súdu neakceptovateľné, a to v neposlednom rade aj so zreteľom na § 61 Exekučného poriadku, podľa ktorého je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené. Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa § 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   prijatie   sťažnosti neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ mal na ochranu základného práva, porušenie ktorého namietal, právny prostriedok   (návrh   na   odklad   exekúcie),   o ktorom   by   rozhodoval   exekučný   súd, a o spojenom návrhu na zastavenie exekúcie aj odvolací súd. Tento právny prostriedok však nevyužil,   a preto   v súlade   s   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   je   jeho   sťažnosť neprípustná.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   na   výber,   ktorý   z oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a 7 Občianskeho súdneho poriadku).

Neprípustnosť   sťažnosti   viedla   ústavný   súd   k   tomu,   že   ju   senát   ústavného   súdu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   už   nevyzval   sťažovateľa na predloženie splnomocnenia na jeho zastupovanie v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré   napriek   avizovanému   prísľubu   do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti nepredložil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010