znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/09-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 36/2007 z 15. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo   160/2008   z   11.   septembra   2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2008 doručená sťažnosť J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 36/2007 z 15. mája 2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 160/2008 z 11. septembra 2008.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že riaditeľ Colného úradu v Košiciach (ďalej len „colný úrad“) rozhodnutím č. 13704/99 zo 6. augusta 1999 rozhodol o skončení služobného   pomeru   sťažovateľa   prepustením   podľa   §   183   ods.   1   písm.   e)   zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe colníkov“). Dôvodom prepustenia podľa   sťažovateľa   bolo   údajné   porušenie   jeho   služobných   povinností   zvlášť   hrubým spôsobom,   pričom   jeho   ponechanie   v služobnom   pomere   by   bolo   na   ujmu   dôležitých záujmov štátnej služby. Zvlášť hrubé porušenie služobných povinností malo spočívať v tom, že sťažovateľ pri výkone služby zanedbal viacero veľmi dôležitých povinností a službu vykonával spôsobom odporujúcim platným právnym predpisom.

Konanie sťažovateľa bolo v predmetnom rozhodnutí popísané z hľadiska skutkového priebehu   tak,   že „pri   prepustení   tovaru,   3   zvitkov   pozinkovaných   oceľových   plechov valcovaných za studena dňa 2. 8. 1999 do režimu vývoz rozhodnutím č. 0566404901137 po vykonaní   čiastočnej   vnútornej   colnej   kontroly   dopravný   prostriedok,   kamión ev. č... a príves ev. č..., na ktorom bol uvedený tovar prepravovaný, opatril dvoma colnými uzávermi   č.   5662/42,   pričom   pri   colnej   kontrole   vykonanej   colnými   orgánmi   Českej republiky bolo zistené, že na ložnej ploche dopravného prostriedku sa nachádzalo okrem deklarovaného   tovaru   aj   10 369   kartónov   cigariet   rôznych   značiek   neopatrených kontrolnou známkou SR, pričom neboli porušené colné uzávery, ani istiaci systém a nedošlo tak k násilnému vniknutiu na ložnú plochu dopravného prostriedku“.

Rozhodnutie riaditeľa colného úradu o skončení služobného pomeru sťažovateľa jeho prepustením   bolo   v odvolacom   konaní   potvrdené   rozhodnutím   generálneho   riaditeľa Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“)   č.   8752/99-2004/99/4 z 19. októbra 1999.

V rozhodnutí   popísané   konanie   sťažovateľa   (pozri   už   citované,   pozn.)   bolo   aj predmetom trestného konania vedeného Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru Košice II (ďalej len „okresný úrad vyšetrovania“) pod sp. zn. ČVS: OÚV-673/20-K2-1999 pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením z 28. marca 2002 vyšetrovateľ okresného úradu vyšetrovania (ako uvádza sťažovateľ,   pozn.) „zastavil   trestné   stíhanie   žalobcu   z dôvodu,   že   nebolo   dokázané,   že skutok   spáchal   obvinený   teda   nemohol   ho   spáchať   ani   nedbanlivostným   konaním“. Vo výrokovej   časti   k sťažnosti   priloženého   uznesenia   vyšetrovateľa   okresného   úradu vyšetrovania sp. zn. ČVS: OÚV-673/20-K2-1999 KB z 28. marca 2002 sa uvádza „Podľa § 172   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   trestné   stíhanie   proti   obvinenému   J.   M... zastavujem, lebo nie je dokázané, že skutok spáchal obvinený“, pričom v záverečnej časti jeho odôvodnenia je uvedené: „... Z vykonaného vyšetrovania vyplýva, že konanie J. M. nenaplnilo všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, preto bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohoto uznesenia.“

Sťažovateľ podal 7. mája 2002 colnému úradu návrh na obnovu konania vo veci skončenia   služobného   pomeru.   V návrhu   na   obnovu   konania   poukázal   na   uznesenie o zastavení trestného stíhania voči nemu a na závažné dôkazy obsiahnuté v jeho odôvodnení vykonané v priebehu trestného konania.

Rozhodnutím č. 84003/2006-5631 z 8. decembra 2006 riaditeľ colného úradu obnovu konania na návrh sťažovateľa nepovolil. O podanom odvolaní rozhodol generálny riaditeľ colného riaditeľstva rozhodnutím č. 15809/2007 z 9. februára 2007 tak, že rozhodnutie riaditeľa colného úradu potvrdil.

Žalobou   podanou   proti   colnému   riaditeľstvu   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania zákonnosti   jeho   rozhodnutia.   Krajský   súd   žalobu   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn. 6 S 36/2007 z 15. mája 2008 zamietol ako nedôvodnú s tým, že colným orgánom v danom prípade nevyplývala zo zákona povinnosť vyhovieť návrhu sťažovateľa na obnovu konania, a to ani v prípade preukázania existencie mimoriadne závažných okolností, ktoré colník (sťažovateľ) nemohol bez svojej viny v konaní uplatniť a ktoré by odôvodňovali podstatne priaznivejšie rozhodnutie, a súčasne konštatoval, že zamietnutím návrhu na obnovu konania nemohlo dôjsť k ukráteniu sťažovateľa na jeho subjektívnych právach.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ vytýkal prvostupňovému súdu, že „sa   nedostatočne   zaoberal námietkou zneužitia   správneho   uváženia pri   rozhodovaní o návrhu   na   obnovu   konania   správnym   orgánom   prvostupňovým   aj   druhostupňovým“. Sťažovateľ   namietal,   že „i napriek   preukázateľne   existujúcim   mimoriadne   závažným okolnostiam   spôsobilým   priviesť   nesporne   priaznivejšie   rozhodnutie   pre   účastníka správneho   konania   obnovu   konania   nepripustil.   Práve   v dôsledku   postupu   správneho orgánu došlo k vybočeniu zo zásady voľnej úvahy, ktorá je limitovaná následkom, teda zásadným porušením práv účastníka správneho konania, pretože tento nemá inú možnosť ako sa domôcť preskúmania a zvrátenia stavu právnej neistoty.“.

Najvyšší súd v konaní o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 160/2008 z 11.   septembra   2008   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   z   15.   mája   2008   potvrdil. Poukázal   pritom   na   judikatúru   najvyššieho   súdu   (rozsudok   sp.   zn.   5   Sž   35/2002)   so záverom,   že „porušenie   služobnej   prísahy   alebo   služobnej   povinnosti   sa   môže   colník dopustiť aj z nedbanlivosti, a nemusí ísť len o úmyselné konanie, ktoré by mohlo zakladať jeho prípadnú trestnú zodpovednosť“.

Podľa názoru sťažovateľa „správne súdy tak prvostupňový ako aj druhostupňový sa nedostatočne   oboznámili   s dôvodom   uvedeným   v prepúšťacom   rozhodnutí   správneho orgánu t. j. rozhodnutie riaditeľa Colného úradu Košice č. 13704/99 zo dňa 6. 8. 1999, z ktorého   jednoznačne   a nesporne   vyplýva,   že   sťažovateľ   –   colník   bol   prepustený   zo služobného pomeru z dôvodu priloženia colnej uzávery, pričom v tomto čase sa na ložnej ploche   nachádzal   nedeklarovaný   tovar   (cigarety).   Táto   skutočnosť   bola   v prípravnom trestnom konaní vyvrátená a konanie bolo zastavené z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok   spáchal   obvinený t.   j.   sťažovateľ.   V ďalšom   priebehu správneho konania   ako   aj v konaniach   o návrhu   na   obnovu   konania,   v konaniach   o preskúmanie   rozhodnutia správneho   orgánu   došlo   zo   strany   žalovaného   colného   orgánu   k prezentovaniu modifikovaného dôvodu prepustenia colníka a síce, že tento priložil colnú uzáveru na ložnú plochu dopravného prostriedku a túto priložiť nemal.“.

Sťažovateľ   namieta,   že „v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Košiciach a Najvyšším   súdom   SR   nebola   poskytnutá   sťažovateľovi   adekvátna   a potrebná   súdna ochrana“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Krajský súd v Košiciach rozhodnutím sp. zn.: 6 S 36/2007 zo dňa 15. 5. 2008 porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn.: 8 Sžo 160/2008 zo dňa 11. 9. 2008 porušil základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn.: 8 Sžo 160/2008 zo dňa 11. 9. 2008, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

4. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: 6 S 36/2007 zo dňa 15. 5. 2008, vracia vec a prikazuje mu vo veci konať.

5.   Sťažovateľovi   J.   M.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   po 150.000,- Sk vo vzťahu ku každému z porušovateľov za spôsobený stav právnej neistoty a bezmocnosti voči.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť J. M. trovy konania vo výške   6.732,-   Sk   do   15   dní   od   právoplatnosti   nálezu   na   účet   advokáta   JUDr. P.   S., advokátska kancelária so sídlom K.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 S 36/2007 z 15. mája 2008

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd z princípu subsidiarity svojho konania, z ktorého vyplýva, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. III. ÚS 51/07, III. ÚS 212/08).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol okrem iného rozsudok krajského súdu sp.   zn.   6   S   36/2007   z   15.   mája   2008,   ktorým   sa   rozhodovalo   v správnom   súdnictve o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva č. 15809/2007 z 9. februára 2007. Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať namietaný rozsudok   krajského súdu, pretože o odvolaní proti uvedenému   rozsudku   krajského súdu (ako súdu prvého stupňa) bol oprávnený rozhodnúť a aj rozhodol najvyšší súd (ako odvolací súd) rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 160/2008 z 11. septembra 2008.

Z uvedeného dôvodu   ústavný súd po   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 160/2008 z 11. septembra 2008

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia a postupu správnych orgánov pri vydaní rozhodnutia o nepovolení obnovy konania rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 36/2007 z 15. mája 2008 tak, že tento rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Za   účelom   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 8 Sžo 160/2008 z 11. septembra 2008 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého okrem iného vyplynulo:

„Žalobca   dňa 03.   05.   2002 podal návrh na obnovu konania,   pričom ako dôvod podania tohto návrhu uviedol, že uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Košice II ČVS: OÚV-673/20-K zo dňa 28. 03. 2002 bolo trestné stíhanie vedené voči jeho osobe podľa   ustanovenia   §   172   ods. 1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zastavené,   lebo   nebolo dokázané, že skutok spáchal žalobca. Zastavujúce rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 04. 2002. Žalobca vychádzajúc z tohto zastavujúceho uznesenia a poukazujúc na ustanovenie § 234 ods. 1, 2 zákona č. 200/1998 Z. z. žiadal, aby riaditeľ Colného úradu Košice   povolil   obnovu   konania   a zrušil   rozhodnutie   o skončení   služobného   pomeru prepustením zo dňa 06. 08. 1999, č. 13704/99. Žalobca v návrhu uviedol, že dodatočne boli zistené mimoriadne závažné okolnosti, ktoré nemohol v správnom konaní bez svojej viny uplatniť...

Colný úrad Košice rozhodnutím zo dňa 8. decembra 2006 pod č. 84003/2006-5631 návrh na obnovu   konania vo veci skončenia   služobného   pomeru   rozhodnutím riaditeľa colného úradu č. 13704/99 zo dňa 6. augusta 1999 o prepustení zo služobného pomeru zamietol a obnovu   konania nepovolil.   V odôvodnení   rozhodnutia   colný úrad   uviedol,   že dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre obnovu konania tak, ako to ustanovuje § 234 zákona č. 200/1998 Z. z....

Žalovaný   rozhodnutím   zo   dňa   9.   februára   2007,   č.   15809/2007-1409   odvolanie žalobcu   proti   prvostupňovému   správnemu   rozhodnutiu   o nepovolení   obnovy   konania zamietol a rozhodnutie colného úradu zo dňa 18. 12. 2006 potvrdil. Aj žalovaný vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené dôvody na obnovu konania v zmysle ustanovenia § 234 ods. 1 zákona č. 200/1998 Z. z.“.

Najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   ďalej   cituje   relevantné   ustanovenia   zákona o štátnej službe colníkov (§ 234 ods. 1, 2 a 3) a Občianskeho súdneho poriadku (§ 244 ods. 1, § 247 ods. 1, § 249 ods. 2, § 250i ods. 1, 3 a § 245i ods. 2), ktorých interpretáciu (vo vzťahu k posudzovanej veci) krajský súd v prvostupňovom rozsudku vykonal.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom, sa najvyšší súd následne zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jeho právnym posúdením a skúmaním, či boli splnené súčasne všetky podmienky na povolenie obnovy konania   ustanovené   v   §   234   ods.   1   zákona   o štátnej   službe   colníkov,   pričom   dospel k záveru,   že „rozhodnutie   žalovaného   vrátane   voľnej   správnej   úvahy   žalovaného a prvostupňového   správneho   orgánu   boli   v súlade   so   zákonom.   Predmetom   trestného konania   nebolo posudzovanie,   či konaním   resp.   opomenutím   žalobcu došlo   k porušeniu služobných   povinností   alebo   služobnej   prísahy.   Podľa   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže colník dopustiť   aj z nedbanlivosti   a nemusí   ísť   len o úmyselné   konanie,   ktoré   by   mohlo zakladať jeho prípadnú trestnú zodpovednosť (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sž 35/2002 schválený správnym kolégiom NS SR 09. 05. 2002 na uverejnenie, rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo 5/2007 z 10. 10. 2007).

Aj podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotnoprávne   a procesnoprávne   predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu verejnej správy (napr. uznesenie ÚS SR č. k. II ÚS 127/07-21 zo 06. 06. 2007). Cez tieto špecifiká správneho súdnictva Najvyšší súd SR posudzoval aj dôvodnosť námietok žalobcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavané rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového orgánu sú v súlade so zákonom, majú požadované formálne i obsahové náležitosti a sú dostatočne odôvodnené. Aj podľa názoru odvolacieho súdu správne uváženie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu je v súlade so zásadami logického myslenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený   ani   povinný   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   zistenia   a právne   názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový   a právny   základ ich   rozhodnutí.   Ústavný   súd nepreskúmava, či   v konaní pred všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie   právnych   noriem   a postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu napadnutých   rozhodnutí,   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských právach   a základných   slobodách.   Skutkový   stav   a právne   závery   všeobecného   súdu   sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených listinných dôkazov vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľa   s hodnotením   vykonaného   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia správneho   orgánu   (colného   riaditeľstva)   a   právnym   názorom   všeobecného   súdu (najvyššieho súdu ako správneho súdu), teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení, a hodnotením skutkového stavu vo veci sťažovateľa.

Najvyšší súd ako odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že colné orgány (colný úrad a colné riaditeľstvo) svojím postupom pri vydaní rozhodnutia o nepovolení obnovy konania neporušili zákon. Bolo predovšetkým na správnom orgáne, aby   posúdil   sťažovateľom   tvrdené   nové   skutočnosti   vo   veci   skončenia   jeho štátnozamestnaneckého   pomeru   odôvodňujúce   jeho   návrh   na   obnovu   konania   a z toho vyvodil   záver   podľa   vlastnej   úvahy.   Najvyšší   súd   v tejto   súvislosti   konštatoval,   že rozhodnutie o skončení služobného pomeru prepustením je personálnym rozhodnutím, ktoré je nezávislé na tom, či sa separatne vedie trestné konanie. Colné riaditeľstvo vychádzalo zo skutočností ním zistených, vo vzťahu k riešeniu personálnej otázky, za ktorého stavu ním preskúmavané skutočnosti nemusia byť trestným činom. V danom prípade colné orgány boli viazané zákonom o štátnej službe colníkov (upravujúcim v § 234 ods. 1 podmienky na povolenie   obnovy   konania) a z tohto   pohľadu   posudzovali   okolnosti   prípadu   vo   vzťahu k dôvodom   návrhu   na   obnovu   konania   vo   veci   prepustenia   sťažovateľa   zo   služobného pomeru.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sťažovateľ   v odvolacom konaní neuviedol nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný pohľad na vec, a to ani za toho stavu, že trestné stíhanie za skutok, ktorý mu bol kladený za vinu a ktorý súvisel s jeho prepustením zo služobného pomeru, bolo zastavené, pretože zastavenie trestného konania nemohlo mať automaticky za následok nutnosť konštatovania, že sa sťažovateľ nedopustil (konaním alebo opomenutím) porušenia služobných povinností alebo služobnej prísahy a že nedošlo k porušeniu zákona vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona o štátnej službe colníkov.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery najvyššieho   súdu   o   existencii   a relevantnosti   dôvodov,   na   základe   ktorých   potvrdil prvostupňový rozsudok (vo veci preskúmania rozhodnutia colného riaditeľstva), alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného súdu   posúdenie odvolania sťažovateľa   najvyšším   súdom takéto   nedostatky   nevykazuje.   V takom   prípade   ústavný   súd   nemá   žiaden   dôvod   a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecného súdu (najvyššieho súdu), ktoré sú zhodné so závermi krajského súdu ako prvostupňového súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu skutočne vo veci sťažovateľa došlo. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta   porušenie   ním   označených   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 8 Sžo 160/2008 z 11. septembra 2008 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2009