znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/07-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. G. a O. G., obaja bytom P., zastúpených JUDr. J. K., S.,   vo veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 42/96   a pod   sp. zn. 20 C 36/2003   a   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 Co 21/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. G. a O. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2007 doručená   sťažnosť Ing.   V.   G.   a   O.   G. (ďalej   len   „sťažovatelia“)   doplnená   podaniami doručenými 17. júla 2007, 30. júla 2007 a 16. augusta 2007, ktorou namietajú porušenie ich základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 42/96 a pod sp. zn. 20 C 36/2003 a postupom Krajského súdu   v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 4 Co 21/2007.

Zo sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že S., a. s., P., podal 19. januára 1996 okresnému súdu   proti   sťažovateľom   žalobu   o zaplatenie   pohľadávky   10 170 Sk   s prísl.   (z   dôvodu úhrady   nedoplatkov   na   nájomnom   a úhrad   spojených   s užívaním   bytu).   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 17 C 42/96 zo 17. apríla 2002 rozhodol v merite veci a zároveň vylúčil protinávrh   sťažovateľov   na   samostatné   konanie,   ktoré   bolo   vedené   pod   sp. zn. 20 C 36/2003.   Okresný   súd   o protinávrhu   sťažovateľov   rozhodol   rozsudkom   sp. zn. 20 C 36/2003 zo 4. decembra 2006 tak, že ho zamietol.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uviedli: „Súd   II.   stupňa   -   Krajský   súd   v   Prešove   potvrdil   rozhodnutie   súdu   I. stupňa   - Okresného súdu v Prešove, žalobu tiež zamietol a nepripustil opravný prostriedok. Toto tvrdé rozhodnutie bolo pravdepodobne cielené na zastavenie konania pred súdom vyššieho stupňa, v rozpore s čl. 2 ods. /2/, /3/ a č1. 127 ods. /2/ Ústavy SR a definitívne odloženie žaloby.

Právoplatným,   ale   chybným   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Prešove   dňa 04. 12. 2006   a   Krajského   súdu   v   Prešove   dňa   23. 05. 2007,   bolo   porušené   právo sťažujúcich   sa   občanov   podľa   čl.   127   Ústavy   SR,   ktoré   vzniklo   ich   nečinnosťou,   s následkom zbytočných prieťahov v súdnom konaní, po dobu od 19. 01. 1996 do 30. 6. 2007, v trvaní 11 rokov a 7 mesiacov.“

Sťažovatelia navrhli ústavnému súdu, aby o ich sťažnosti rozhodol takto:«1. „Slovenské republika v zastúpení Okresným súdom v Prešove a Krajským súdom v   Prešove   svojim   postupom   v   konaniach   vo   veciach   17 C-42/1996,   20 C/36/2003 a 4 Co 21/2007 porušili základné ľudské práva sťažovateľov

V. G., P. O. G., P.

na   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   upravené   v   čl.   48.   ods.   /2/   Ústavy Slovenskej republiky."

2. Ústavný súd SR na základe čl. 127 ods. /3/ Ústavy SR priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000,- Sk, z čoho sú povinní podielom Okresný súd v Prešove 95 % Krajský súd v Prešove 5 % sťažovateľom vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Porušovatelia sú povinní sťažovateľom nahradiť trovy súdneho konania.

4. Sťažnosť   na   porušovanie   zákonnosti   vo   vysporiadaní   nárokov   podľa   podaní v kauzách 17 C-42/1996, 20 C/36/2003 a 4 Co 21/2007, uplatnia sťažovatelia na základe č1. 149 ústavy SR na Generálnej prokuratúre SR.»

Zo sťažnosti a z jej doplnení, z ich príloh a z informácií okresného súdu vyplýva, že:

- konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 17 C 42/96 bolo právoplatne skončené 4. decembra 2002,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 17 C 42/96 zo 17. apríla 2002,

-   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn.   20 C 36/2003   bolo   právoplatne skončené   9.   júla   2007,   keď   nadobudol   právoplatnosť   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 20 C 36/2003   zo   4.   decembra   2006   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 4 Co 21/2007 z 23. mája 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom sťažnosti sťažovateľov je okrem iného aj namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 42/96.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   informácie   okresného   súdu,   ako   už   bolo   uvedené,   toto   konanie   bolo právoplatne skončené 4. decembra 2002, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 42/96 zo 17. apríla 2002.

Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 25. mája 2007. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 42/96 nepovažoval za zachovanú, a preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Pri   predbežnom   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 36/2003, ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy súd poskytuje len vtedy, ak bola ústavnému súdu podaná sťažnosť v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Z doplnenia   sťažnosti,   ako   aj   z jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom č. k. 20 C 36/2003-178 zo 4. decembra 2006 žalobu sťažovateľov zamietol. Proti rozsudku okresného súdu   sťažovatelia   podali 27. februára 2007 odvolanie a na základe toho bol 12. marca   2007   spis   predložený   krajskému   súdu,   ktorý   rozhodol   rozsudkom   sp. zn. 4 Co 21/2007   z 23.   mája   2007   tak,   že   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a zároveň uznesením   nepripustil   zmenu   žaloby.   Po   rozhodnutí   a písomnom   vyhotovení   rozsudku krajský súd vrátil spis okresnému súdu 3. júla 2007. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 9. júla 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vyhlásením rozsudku vo veci samej a jeho doručením, ako aj úkonmi spojenými s podaním odvolania okresný súd uskutočnil všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné namietanú vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon konečným aj napriek   podanému   odvolaniu   a vykonaniu   riadneho   opravného   konania.   Keďže rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   k právoplatnému   skončeniu   veci   bez   toho,   aby   bola akýmkoľvek zákonom dovoleným spôsobom vrátená späť okresnému súdu, ústavný súd je toho   názoru,   že okresný   súd   v čase   podania   sťažnosti   (23.   mája   2007   bola   sťažnosť odovzdaná   na poštovú   prepravu   a   25.   mája   2007   bola   doručená   ústavnému   súdu)   už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne prieťahy   v ňom   a napokon   ani   postup   krajského   súdu.   Jediná   úloha   okresného   súdu spočívala   v doručení   rozsudku   krajského   súdu   účastníkom   konania,   čo   okresný   súd bez zbytočného odkladu   vo vzťahu k sťažovateľom splnil   9. júla 2007. Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti okresnému súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   20 C 36/2003   je   zjavne   neopodstatnená   (napr.   IV. ÚS 188/03,   II. ÚS 1/05, IV. ÚS 288/05).

Pretože zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v danom prípade v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva sťažovateľov zo strany okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 36/2003, ústavný súd ju pri predbežnom   prerokovaní v tejto časti   odmietol   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   k porušeniu   označeného   základného   práva sťažovateľov   malo   dôjsť   aj   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Co 21/2007.

Ústavný súd v predmetnej veci konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu celková doba odvolacieho konania krajského súdu bola 2 mesiace a 11 dní (spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku 12. marca 2007 a 23. mája 2007 odvolací súd o odvolaní rozhodol). Sťažnosť sťažovateľov je preto aj v tejto časti zjavne neopodstatnená a ústavný   súd   ju   z tohto   dôvodu   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 31. augusta 2007