znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. J., bytom P., zastúpenej advokátom Mgr. R. Š., T., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 36 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky postupom Slovenskej republiky - Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1.   Späťvzatie   sťažnosti   JUDr. M. J.   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 36 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky postupom Slovenskej republiky   -   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky p r i p ú š ť a   a konanie z a s t a v u j e.

2. Sťažnosť JUDr. M. J. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2005 doručená   sťažnosť   JUDr. M. J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 12   ods. 1   a   2,   čl. 30   ods. 4   a   čl. 36   písm. c)   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Slovenskej republiky - Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo spravodlivosti“).

Z   obsahu   sťažovateľkinej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že „Sťažovateľka   je sudkyňou (...) na základe zvolenia do funkcie Národnou radou SR č. 944/2001/17 zo dňa 27. 6. 2001. Od 1. 12. 1996 sťažovateľka pracovala v justícii ako justičná čakateľka, pričom do 31. 12. 1996 bola zamestnaná na (...) s miestom výkonu práce na (...) a od 1. 1. 1997 na (...) s miestom výkonu práce na (...), kde pôsobila do 31. 5. 2001 a od 1. 6. 2001 sa vrátila na (...), kde pôsobila až do zvolenia do funkcie sudkyne. Predtým pracovala na (...) od   10. 4.   1995   do   12. 4. 1996   a od   15. 4. 1996   do   30. 11. 1996   na   sekcii   personálnej a mzdovej na (...). V týchto zamestnaniach sťažovateľka vykonávala prácu, pre ktorú bolo predpísané   vysokoškolské   vzdelanie   právnického   smeru.   Dňa   1. 12. 1999   sťažovateľke uplynula zákonom č. 335/1991 (§ 61) Zb. o súdoch a sudcoch stanovená 3-ročná lehota na výkon   prípravnej   služby   pre   funkciu   sudcu.   Pred   jej   uplynutím   mala   sťažovateľka v úmysle využiť ust. § 61 Zákona č. 335/91 Zb. o súdoch a sudcoch a žiadala listom zo dňa 16. 4. 1999   vtedajšieho   ministra   spravodlivosti   JUDr. J. Č.   o skrátenie   doby   prípravnej služby,   aby   mohla   absolvovať   justičnú   skúšku   v skoršom   termíne   a to   pred   uplynutím 3-ročnej   doby   prípravnej   služby.   Svoju   žiadosť   odôvodnila   tým,   že   ku   dňu   konania justičných skúšok v dňoch 26. - 28. 10. 1999 dosahovala zákonom predpokladaných 2 roky a 11 mesiacov justičnej praxe a mala ešte rok a 233 dní inej právnej praxe navyše, ktorá by sa   dala   započítať   do   justičnej   praxe.   Minister   spravodlivosti   JUDr. J. Č.   listom č. 3456/1999-40 zo dňa 29. 8. 1999 oznámil sťažovateľke, že výnimku v tretej vete ust. § 61 zák. č. 335/91 Zb. (započítanie inej právnej praxe, prípadne skrátenie praxe) nevyužil ani v jednom   prípade.   Uviedol,   že   jediné   kritérium,   ktoré   stanovil   pre   účasť   uchádzačov na justičné skúšky v dňoch 26. až 28. 10. 1999, bolo to, že všetci uchádzači museli mať ukončené 3 roky prípravnej justičnej služby k 31. 10. 1999. Sťažovateľka dodatočne zistila, že   tvrdenia   ministra   spravodlivosti   SR   J. Č.   sa   na   pravde   nezakladali,   lebo   v termíne 26. - 28. 10. 1999 bolo umožnené na základe ministerskej výnimky podľa ust. tretej vety § 61 zák. č. 335/91 Zb. absolvovať v skrátenom termíne skúšky Mgr. G., Mgr. S. a Mgr. L. Tieto   uchádzačky   boli   zvýhodnené   pred   inými   uchádzačmi   a vzťahovali   sa   na   ne   iné kritériá, než na iných justičných čakateľov, ktorí spĺňali rovnaké osobnostné i vedomostné predpoklady k tomu, aby im mohla byť čakateľská prax skrátená. Odsun sťažovateľky na termín   konania   justičnej   skúšky   v dňoch   13. 4.   až   15. 4. 2000   znamenal   v jej   prípade predĺženie justičnej praxe nad zákonom limitované 3 roky o celkovú dobu 3,5 mesiaca. Po absolvovaní justičných skúšok sa dňa 17. 10. 2000 konala voľba sudcov do funkcie, pričom sťažovateľkine podklady neboli z jej neznámych dôvodov predložené príslušným inštitúciám a nebolo jej umožnené uchádzať sa o funkciu sudcu. Sťažovateľka spĺňala všetky zákonom stanovené predpoklady potrebné pre výkon funkcie sudkyne, tak ako iní uchádzači o túto funkciu,   ktorí   navrhnutí   na voľbu   dňa   17. 10. 2000   boli.   Sťažovateľka   bola   zvolená do funkcie až 27. 6. 2001, t. j. po 15-tich mesiacoch od vykonania justičnej skúšky. Celkove tak Ministerstvo spravodlivosti SR nezákonne predĺžilo čakateľskú prax sťažovateľky nad rámec 3 rokov o 18,5 mesiaca, hoci to ust. § 61 zák. č. 335/2001 Zb. (pozn.: správne má byť zák. č. 335/1991) o súdoch a sudcoch neumožňovalo a nebolo jej umožnené po uplynutí 3-ročnej prípravnej služby vykonať okamžite odbornú skúšku, hoci sa jej sťažovateľka mala podrobiť hneď po uplynutí 3-ročnej praxe podľa ust. § 63 cit. zákona“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „... nebola   so   vzniknutou   situáciou   spokojná a obrátila sa na Ministerstvo spravodlivosti SR so žiadosťou o nápravu situácie. Dostala odpoveď, že nemôže byť navrhnutá na voľbu do funkcie z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov   v rezorte   justície.   Následne   dňa   8. 11. 2000   žalobkyňa   podala   proti žalovanému   SR   –   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   na   Okresný   súd   Bratislava I   žalobu o náhradu škody podľa ust. § 18 zák. č. 58/1969 Zb. spôsobenej porušením čl. 30 ods. 4 ústavy   a zák. č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch.   Žiadala   zaplatenie   celkovej   náhrady škody   vo   výške   387.955,-   Sk,   spolu   s príslušným   úrokom   z omeškania,   ktorá   spočívala v rozdiele   platu   čakateľky   a platu   sudkyne,   ktorý   by   sťažovateľka   dosahovala,   keby   si žalovaný plnil povinnosti stanovené v zákone o súdoch a sudcoch a umožnil jej absolvovať skúšku okamžite po ukončení čakateľskej praxe, t. j. v deň 1. 12. 1999 a keby ju v tomto termíne navrhovateľ aj navrhol na voľbu do funkcie. Zároveň žiadal priznať 2 ušlé 13-te platy, na ktoré by jej vznikol nárok, keby bola navrhnutá do funkcie v súlade s platnom Ústavou   SR   a zák. č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch.   Rozsudkom   Okresného   súdu v Bratislave I č. k. 22 C 160/00-144 zo dňa 1. 12. 2003 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného   súdu   Bratislava I   č. k.   22 C 160/00-153   zo   dňa   17. 12. 2003   bol   nárok sťažovateľky   uznaný   zčasti   za   opodstatnený   a bola   jej   priznaná   náhrada   škody 101,407,40 Sk   so   17,6 %-tným   úrokom   z omeškania   zo   sumy   2.752,40   Sk   od   4. 1. 2001 až do zaplatenia   a zo   sumy   98 655,- Sk   so   17,6 %-tným   úrokom   z omeškania   ročne od 12. 6. 2003 až do zaplatenia a náhrady trov konania 1.904,- Sk. Rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 45/04-176 zo dňa 9. 3. 2005 a rozsudky nadobudli   právoplatnosť   dňa 7. 4. 2005.   Odvolací súd   mal   za to,   že nesprávny úradný postup   žalovaného   spočíval   len   v tom,   že   sťažovateľku   žalovaný   nepredložil   na   voľbu do funkcie na termín 17. 10. 2000 a priznal jej preto ušlý zisk za obdobie od 26. 10. 2000 (keď sa sľub ostatných konal) do 26. 6. 2001, kedy sľub zložila navrhovateľka. V ďalšej časti nepovažoval návrh za dôvodný, lebo minister spravodlivosti nie je povinný na žiadosť uchádzača   justičnú   prax   skrátiť   a započítať   ani   inú   právnu   prax   a v rozhodnutí o nevyhovení žiadosti   sťažovateľky na skrátenie praxe a neumožnení ísť   na just.   skúšku na skorší   termín,   súd   nevidel   porušenie   zákona.   V konečnom   dôsledku   však   bolo skonštatované, že k porušeniu práva na prístup sťažovateľky k verejnej funkcii za rovnakých podmienok stanovenej v čl. 30 ods. 4 Ústavy došlo“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že všeobecné súdy neuznali jej nárok na náhradu škody v plnej výške, pričom „Vo veci 22 C 160/00 nie je možné z dôvodov uvedených v ust. § 237 a nasl. O. s. p. podať žiaden z mimoriadnych opravných prostriedkov a sťažovateľka už   vyčerpala   všetky   možnosti   nápravy.   Preto   sa   v   lehote   uvedenej   v   ust.   § 53   ods. 3 zák. č. 38/93 Zb. v znení neskorších predpisov domáha súdnej ochrany titulom porušenia svojich ústavných práv na Ústavnom súde SR“.

Podľa sťažovateľky „V danom prípade SR - Ministerstvo spravodlivosti SR dlhodobo porušovalo   právo   sťažovateľky   na   prístup   k   verejnej   funkcii   za   rovnakých   podmienok a funkcia sudcu bezpochyby verejnou funkciou je. (...) Súčasťou práva na prístup k funkcii sudcu je aj prístup k justičnej skúške, a to za nediskriminačných a vopred jasných pravidiel. Sťažovateľka   zastáva názor,   že SR   -   Ministerstvo spravodlivosti SR   porušilo   ust.   čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Postup ministra spravodlivosti pri výbere uchádzačov o absolvovanie justičnej skúšky v termíne 26. - 28. 10. 1999 bol jasne diskriminačný a nedá sa ospravedlniť tým,   že   udeľovanie   výnimiek   a   skracovanie   praxe   je   výlučne   na   vôli   ministra.   Čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy SR je záväzný aj pre ministra spravodlivosti a pri udeľovaní výnimiek má byť zachovaný ústavný princíp rovnosti. Osoby spĺňajúce rovnaké predpoklady ako tie, ktorým sa udelila výnimka, mali byť oboznámené s tým, že výnimky boli udeľované a táto skutočnosť sa nemala sťažovateľke ani iným uchádzačom zatajovať. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na porušenie všeobecného princípu rovnosti. Tento princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a závažnosti, aby odôvodňovali takéto nerovnaké zaobchádzanie. Minister spravodlivosti zaobchádzal s jednou skupinou uchádzačov   o   justičnú   skúšku   inak,   udelil   im   výnimku,   tým   tieto   osoby   neoprávnene zvýhodnil pred uchádzačmi s takými istými kritériami, ktorí sa tiež uchádzali o výnimku, túto   nedostali   a   boli   odsunutí   vykonať   justičnú   skúšku   v   neskoršom   termíne.   Aby   bol zachovaný   princíp   rovnosti   daný   čl. 12   Ústavy   SR,   mal   minister   spravodlivosti   udeliť výnimku   a skrátiť   prax   všetkým   uchádzačom   o justičnú skúšku,   ktorí   o ňu   žiadali,   (...) prípadne neudeliť výnimku nikomu“.

Keďže   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   takto   podľa   sťažovateľky nepostupoval,   domáha sa „... odstránenia   tohto neoprávneného zvýhodnenia iných osôb a porušenia jej práva zaručeného v čl. 12 ods. 1, 2 a čl. 30 ods. 4 Ústavy SR“.

Opísaný postup ministerstva spravodlivosti považuje sťažovateľka za diskriminačný a   ďalej   sa   cíti   byť   poškodená   aj   tým,   že   po   absolvovaní   justičných   skúšok   v   termíne 14. až 15. marca 2000 nebola následne „... navrhnutá na voľbu sudkyne, hoci spĺňala všetky zákonom stanovené predpoklady, čím jej bolo priamo znemožnené po dobu 18,5 mesiaca uchádzať sa o funkciu   sudkyne.   Tým   jej bola   spôsobená značná   majetková ujma,   ktorá spočíva v rozdiele platu čakateľa a platu, ktorý by poberala ako sudkyňa. Podľa ust. § 15 ods. 1   písm. b)   zák. č. 420/1991   Zb.   o platových   pomeroch   sudcov   sťažovateľke   patril od 1. 6. 1997   plat   6.000,- Sk   mesačne   v hrubom.   Pokiaľ   by   sťažovateľka   bola   zvolená do funkcie sudkyne v decembri 1999, patril by jej základný plat podľa zák. č. 420/1991 Zb. vo výške 21.070,- Sk a od 11. 4. 2000 vo výške 24.150,- Sk v hrubom. Podľa ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 429/1991 Zb. sudcovia majú v kalendárnom roku, v ktorom pracovali vo funkcii najmenej 9 mesiacov, nárok na 1 plat naviac vo výške platu za mesiac november určeného podľa ust. § 3 až 7, príp. § 2 ods. 2. Keby bola sťažovateľka navrhnutá na voľbu do funkcie v roku 1999 a zvolená, mala by nárok na 2 tieto platy. Pre neplnenie povinností SR – Ministerstva   spravodlivosti   SR   bola   sťažovateľka   navrhnutá   na   voľbu   do   funkcie   až po 15-tich   mesiacoch   od   absolvovania   justičných   skúšok.   Sťažovateľka   súhlasila s pridelením na Okresný súd v T., pričom Ministerstvo spravodlivosti si bolo už v roku 2000 vedomé skutočnosti, že na tomto súde je o 12 sudcov menej a že ide o extrémne personálne poddimenzovaný   súd,   čo   dokazuje   správa   č. 12564/2000-410   z 9. 5. 2000.   Sťažovateľka bola schopná pracovať ako sudca od 1. 12. 1999, keby jej bolo umožnené ísť na justičné skúšky   v skoršom   termíne   a okamžite   po   ich   absolvovaní   bola   navrhnutá   na voľbu   do funkcie. Ako sudkyňa by sa mohla venovať vybavovaniu spisov a keďže nemohla viac ako 18 mesiacov bez vlastného zavinenia vykonávať funkciu sudcu, počet prideľovaných spisov jednotlivým sudcom sa v dôsledku katastrofálnej personálnej poddimenzovanosti Okresného súdu v T. zvyšoval a od počiatku nástupu do funkcie v júni 2001 až dodnes sa sťažovateľka musí vyrovnávať so stavom, keď jej je prideľované neprimerané množstvo vecí, ktoré nie je schopná   fyzicky   ani   psychicky   zvládnuť.   Sťažovateľka   je   vystavená   nátlaku   v podobe neustálych   hrozieb   disciplinárnym   senátom   za prieťahy   v konaní,   ktoré   nezavinila, neustálym   požiadavkám   na   zvyšovanie   výkonnosti   a dlhodobému   a chronickému   stresu. Celkove sa sťažovateľka obrátila 5x na predsedníčku Okresného súdu v T. JUDr. M. T. s upozornením   podľa   ust.   § 30   ods. 4   zák. č. 385/2000   Z. z.   o súdoch   a sudcoch na neprimeraný počet prideľovaných vecí, avšak bez zjavného výsledku. Stav k 30. 4. 2005 v jej senáte 14 C je 411 C - vecí nevybavených a 318 nerozhodnutých. Pokiaľ by si SR – Ministerstvo   spravodlivosti   plnilo   povinnosti   pri   personálnom   obsadzovaní   súdov a dôsledne   uplatňovalo   ust.   § 63   zák. č.   335/1991   Zb.,   nedochádzalo   by   k prieťahom v súdnom konaní a spisy by sa vybavovali priebežne. Podľa rozvrhu práce na rok 2004 dokonca sťažovateľka 5 mesiacov v roku zastupovala ďalšieho sudcu v senáte 15 C, pričom jej bol prideľovaný cestou elektronickej podateľne plný nápad spisov v senáte 15 C“.

Sťažovateľka   požaduje,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie za porušovanie jej práv v sume 500 000 Sk. Požadovaný rozsah priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia   odvodzuje   sťažovateľka   od   majetkovej   ujmy spôsobenej   rozdielom   platových   náležitostí   justičného   čakateľa   a   sudcu   a   zostávajúce finančné prostriedky žiada za porušenie práva na uspokojivé pracovné podmienky. V záverečnej časti navrhla sťažovateľka ústavnému súdu rozhodnúť o jej sťažnosti týmto nálezom:

„Ústavný   súd   vyslovuje,   že   neumožnením   absolvovať   justičnú   skúšku   v termíne, 26. - 28. 10. 1999   došlo   k porušeniu   jej   ústavného   práva   na   rovnosť   a prístup   k volenej funkcii za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 12 ods. 1, 2 a článku 30 ods. 4 Ústavy SR, nepredložením   dokladov   navrhovateľky   na   voľbu   do   funkcie   po   splnení   predpokladov na výkon   funkcie   sudkyne   došlo   k porušeniu   jej   ústavného   práva   na   prístup   k volenej a inej verejnej   funkcii   za   rovnakých   podmienok   zaručeného   v čl. 30   ods. 4   Ústavy   SR a preťažovaním   nadmerným   množstvom   prideľovaných   vecí   v jej   senátoch,   neriešením personálnej poddimenzovanosti Okresného súdu T. došlo k porušeniu jej ústavného práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci zaručeného čl. 36 písm. c) Ústavy SR.“

Na výzvu ústavného súdu na predloženie splnomocnenia pre advokáta v konaní pred ústavným súdom v súlade s ustanovením § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   mu   bolo   7. júla 2005   doručené   podanie   advokáta   Mgr. R. Š.,   T., označené ako „Oznámenie o prevzatí právneho zastúpenia. Čiastočné späťvzatie ústavnej sťažnosti“.

V   predmetnom   podaní   menovaný   advokát   ústavnému   súdu   oznámil, „... že   na základe plnej moci zo dňa 4. júla 2005, ktorú zasielam v prílohe, som ako advokát prevzal právne zastúpenie sťažovateľky“, a zároveň tiež to, „... že sťažovateľka berie späť ústavnú sťažnosť   v časti,   v   ktorej   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   ústavného   práva na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky a ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci podľa čl. 36 písm. c) Ústavy SR“.

II.

1. V zmysle § 54 zákona o ústavnom súde ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Keďže sťažovateľka svoju sťažnosť zo 7. júna 2005 v časti týkajúcej sa namietaného porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 36   písm. c)   ústavy   postupom   ministerstva spravodlivosti spočívajúcim v preťažovaní nadmerným množstvom prideľovaných vecí v jej senátoch   a   neriešením   personálnej   poddimenzovanosti   Okresného   súdu   T.   vzala   späť podaním zo 4. júla 2005 a ústavný súd zo sťažovateľkou uvedených argumentov a ňou predložených dôkazov nezistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepripustenie späťvzatia sťažnosti,   napr.   také,   ktoré   by   nasvedčovali   mimoriadne   závažnému   spôsobu   porušenia základných práv sťažovateľky, konanie o jej sťažnosti v uvedenej časti zastavil.

2. Ďalšiu časť sťažnosti ústavný súd prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť a jej nedodržanie predstavuje zákonom ustanovený dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej oneskorenosť (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   návrh   sťažovateľky   v   časti   týkajúcej   sa namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 30 ods. 4 ústavy postupom   ministerstva   spravodlivosti,   ktorým   jej   nebolo   umožnené absolvovať justičnú skúšku   v   termíne   26. - 28. októbra 1999   a nepredložením   dokladov   Národnej   rade Slovenskej   republiky   na   voľbu   za   sudcu   po   splnení   predpokladov   na výkon   funkcie sudkyne.

Ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že plynutie dvojmesačnej lehoty podľa   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   začalo   v   danej   veci   od   právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 22 C 160/00 z 1. decembra 2003 v spojení s doplňujúcim   rozsudkom   označeného   súdu   sp. zn.   22 C 160/00   zo   17. decembra 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 45/04, 4 Co 46/04 z 9. marca 2005. Sťažnosť   sťažovateľky   totiž   nesmeruje   proti   postupom   alebo   rozhodnutiam   uvedených všeobecných súdov, ale za porušovateľa svojich základných práv označila len Slovenskú republiku - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Porušovanie jej práv malo pritom podľa obsahu sťažnosti spočívať jednak v tom, že jej nebolo umožnené absolvovať justičnú skúšku v termíne 26. - 28. októbra 1999, a tiež v   tom,   že   ministerstvo   spravodlivosti   nepredložilo   doklady   Národnej   rade   Slovenskej republiky na voľbu za sudcu po tom, keď splnila predpoklady na výkon funkcie sudcu, t. j. v nesprávnom   úradnom   postupe,   ktorý   možno   podľa   ústavnej   terminológie   (čl. 127 ods. 2 ústavy), ako aj terminológie uplatňovanej v zákone o ústavnom súde [§ 50 ods. 1 písm. b) a nasl.] označiť ako „iný zásah“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   úprava   platná   v čase,   keď   sa   sťažovateľka mohla dozvedieť   o   „inom   zásahu“   zo   strany   ministerstva   spravodlivosti   [t. j.   najneskôr 8. novembra 2000, keď podala žalobu o náhradu škody podľa ustanovenia § 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) platného do 30. júna 2004],   neumožňovala   sťažovateľke   uchádzať   sa   o   ochranu   svojich   práv   aj v konaní pred všeobecným súdom podľa piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana sú okrem iného aj opravné prostriedky, ktoré má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktoré jej umožňujú odstrániť ten stav, v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 18/04). Len vyčerpanie takýchto opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   podmienkou   prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   v   okolnostiach   prípadu   nepovažuje   za   takýto   právny   prostriedok vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základných práv žalobu o náhradu škody   podľa   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu,   ktorá   ani   za   predpokladu   úspešnosti sťažovateľky v konaní pred všeobecným súdom neumožňuje odstrániť ten stav, v ktorom sťažovateľka vidí porušenie jej základných práv. V konaní o nároku na náhradu škody na základe žaloby podľa zákona o zodpovednosti za škodu (platného v relevantnom čase) rozhodovali   označené   všeobecné   súdy   v   právnej   veci   sťažovateľky   iba   o   reparačnej povinnosti štátu voči nej za škodu, ktorá jej vznikla v dôsledku   nesprávneho úradného postupu zo strany ministerstva spravodlivosti, a to bez ohľadu na skutočnosť, že posúdeniu opodstatnenosti   uplatneného   nároku   predchádzalo   prejudiciálne   zistenie   namietaného porušenia jej základných práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľka   popri   žalobe o náhradu   škody   mala   v   tejto   veci   paralelne   uplatniť   na   ústavnom   súde   v   zákonom ustanovenej lehote aj nárok na ochranu ústavnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť vyššie opísaným spôsobom ešte v roku 1999 a z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľka sa o týchto   skutočnostiach   dozvedela   najneskôr   20. novembra 2000,   bola   jej   sťažnosť vzhľadom   na   dátum   jej   doručenia   ústavnému   súdu   (7.   júna   2005)   podaná   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde pre tento typ konania pred ústavným súdom.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   po   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005