znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/04-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. Š., Neštátna zubná ambulancia, K., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie princípu právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a princípu rovnosti podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie základného práva vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4   Co   2/03   z   3.   decembra   2003,   za   účasti   Krajského   súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. M. Š., Neštátna zubná ambulancia, K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie princípu právneho štátu podľa čl. 1 a princípu rovnosti podľa čl. 12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva vlastniť majetok a porušenie ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 2/03 z 3. decembra 2003.

Sťažovateľ uviedol, že ako prevádzkovateľ neštátneho zdravotníckeho zariadenia, ktorý v rokoch 1998 a 1999 v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o zdravotnom   poistení“)   poskytoval   zdravotnú   starostlivosť   aj   poistencom   Družstevnej zdravotnej   poisťovne   Perspektíva   (ďalej len   „Perspektíva“),   ktorá   mu   riadne   vystavené a doručené faktúry za ním poskytnutú zdravotnú starostlivosť neuhradila, aj keď tak mala podľa   zákona   o   zdravotnom   poistení   a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 98/1995   Z.   z.   o   Liečebnom   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   urobiť   do 30 dní od doručenia účtovného dokladu.

Po   tom,   ako   1. júla 1999 Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo rozhodnutie   č.   3215/1999-A   o   zrušení   povolenia   na   zriadenie   poisťovne   Perspektíva (ktoré nadobudlo   právoplatnosť   17. júla 1999),   vyhlásil   krajský   súd   20. apríla 2001 uznesením sp. zn. 7 K 70/01 na jej majetok konkurz. Keďže u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, menovite to, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky, uplatnil si sťažovateľ pohľadávku, ktorú mal voči nej, u Všeobecnej zdravotnej poisťovne z dôvodu jej prechodu na tento subjekt.

Pretože   Všeobecná   zdravotná   poisťovňa   odmietla   záväzky   zrušenej   poisťovne zaplatiť,   obrátil   sa   sťažovateľ   na   Okresný   súd   Bratislava   V,   ktorý   rozsudkom sp. zn. 8 C 225/01   z   25. novembra 2002   jeho   žalobu   o   zaplatenie   sumy   229 209,70 Sk s príslušenstvom   zamietol   a   následne   v   odvolacom   konaní   krajský   súd   rozsudok   súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol porušený princíp ústavnosti vyplývajúci z čl. 1 ústavy, princíp rovnosti vlastníckeho práva všetkých subjektov podľa čl. 11 listiny, ústavný princíp rovnosti vyjadrený v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj ďalšie vyššie označené práva.

Porušením   čl.   1   ústavy   podľa   sťažovateľa   bolo   to,   že   všeobecné   súdy   použili ustanovenie „§   34   ods.   6   zákona   o   zdravotnom   poistení   nedovolenou   retroaktivitou, nakoľko k uplatneniu práva sťažovateľom prišlo ešte pred účinnosťou uvedenej novely“ zákona o zdravotnom poistení. To považuje sťažovateľ za narušenie inštitútu právnej istoty, s ktorým v právnom štáte súvisí požiadavka legálne nadobudnutých práv. V spojitosti s tým vyjadruje názor, že: „Retroaktívnym použitím uvedeného ustanovenia došlo k narušeniu princípu ochrany dôvery občanov v právo...“

V nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy poukazuje sťažovateľ na   to,   že „Napadnutými   rozhodnutiami   súdov,   ktoré   vychádzajú   z   použitia   uvedeného ustanovenia   sa   výrazne   prispelo   k   narušeniu   rovnováhy   vzťahov   medzi   poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zdravotnou poisťovňou...“. Argumentácia sťažovateľa vyúsťuje do záveru, že „Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu   zvyšuje   ochranu   vlastníctva   vybraných   subjektov   (zdravotnej   poisťovne)   oproti vlastníctvu   iných   (zdravotnícke   zariadenie),   čím   porušuje   ústavne   garantovanú   rovnosť ochrany vlastníctva, bez ohľadu na charakter jednotlivých vlastníkov“.

Čo sa týka čl. 35 ods. 1 ústavy sťažovateľ tvrdí, že napadnutým „... rozhodnutím krajského   súdu   sa   výrazne   zasiahlo   do   riadneho   uplatňovania   práva   na   podnikanie, nakoľko sa týmto rozhodnutím porušila rovnosť pravidiel správania sa na trhu pre všetkých účastníkov“.

Sťažovateľ vyslovuje domnienku, „... že v dôsledku rozhodnutí všeobecných súdov bol pozbavený svojich majetkových práv – pohľadávok voči poisťovni“.

Rozsudkom krajského   súdu   sp. zn. 4 Co 2/03   z   3. decembra 2003   bola   žaloba sťažovateľa   proti   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   právoplatne   zamietnutá.   Zamietnutie nároku sťažovateľa na zaplatenie úhrad za ním poskytnutú zdravotnú starostlivosť považuje sťažovateľ   za   zvláštny   druh   vyvlastnenia   jeho   vlastníctva   nedefinovaného   zákonom, na ktoré   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v   čl.   20   ods.   4   ústavy.   Na   základe uvedeného sa sťažovateľ dostal do situácie, keď je nútený hradiť ním poskytnutú zdravotnú starostlivosť   zo   svojich   vlastných   finančných   zdrojov,   čím   mu   vznikajú   bezprostredné škody na majetku.

S   poukazom   na   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľ   navrhuje, aby ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   a   prijatí   jeho sťažnosti   na ďalšie   konanie vyniesol vo veci samej tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   229.209,70   Sk   s   príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   4 Co 2/03-100   v   dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   6   zákona č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k   porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03 12. 2003, č. k. 4 Co 2/03-100 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 300.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   sťažnosť   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   preskúmal ju z hľadiska   splnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí   podľa   čl.   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ako aj zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným postupom, rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takéhoto práva alebo slobody na strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 113/03).

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 2/03 z 3. decembra 2003. Sťažovateľ všeobecnému súdu vyčíta citovaným rozhodnutím „Právo podnikať bolo zásadným spôsobom porušené, pretože štát zákonmi ukladá zdravotníckym zariadeniam   vykonávať   činnosť   v   prospech   pacientov   poskytovaním   zdravotnej starostlivosti, a to bezplatnými výkonmi a poskytovaním liekov a zdravotníckeho materiálu zo   svojho   vlastníctva,   na   druhej   strane   oddialil   garanciu   úhrady   takto   poskytnutej zdravotníckej   starostlivosti,   čo   môže   podnikateľskému   subjektu   –   zdravotníckemu zariadeniu spôsobiť úpadok a faktickú likvidáciu“.

Na   základe   posúdenia   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   zistil,   že   neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   sťažovateľom namietaným   porušením   základného   práva   na   podnikanie   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy a základného   práva   na   rovnosť   zaručeného   v   čl.   11   listiny.   Takúto   príčinnú   súvislosť nemôže   zakladať   ani   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   za   predpokladu,   že   bol rešpektovaný skutkový a právny stav existujúci v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia podľa § 154   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Súd   môže   pre   svoje rozhodnutie   vziať   do   úvahy   iba   právo   a   skutkový   stav,   ktoré   boli   v   čase   vyhlásenia rozsudku.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nebráni   sťažovateľovi   v   uplatňovaní uvádzaného základného práva.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou   slobody   výkonu   hospodárskej   činnosti   podľa   uváženia.   Súčasťou   takto poskytnutej   záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech   alebo   strata   podnikateľa   vo   svojej   hospodárskej   činnosti   predstavuje podnikateľské   riziko,   ktoré   musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu v ustanoveniach zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré   podnikateľa   definujú   jednak   v   rovine   samotnej   realizácie   podnikateľskej   činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho   rizika   za komplexnú   podnikateľskú   činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným rozsudkom krajského súdu možno vyvodiť aj z toho, že týmto rozsudkom nebola priamo dotknutá podstata práva sťažovateľa podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V rámci predbežného prerokovania tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj v čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 i. f. ústavy. Preto riadiac sa týmto princípom konštatuje, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124 ústavy a konkrétne v čl. 127 ods.   1   ústavy,   kde   sa   ochrana   základných   práv   a   slobôd   rozdeľuje   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných zákonoch.

Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 OSP a § 123 a nasl. Občianskeho zákonníka, prípadne aj iné zákony, napríklad Obchodný zákonník). Platí to aj pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria   súčasť   pojmu   majetok   (porovnaj   zákonnú   definíciu   pohľadávky   podľa   §   488 Občianskeho zákonníka). Ak sťažovateľ uplatnil nárok na ochranu jeho majetku (zaplatenie pohľadávok,   pričom   nerozhoduje   právny   dôvod,   a   preto   to   môže   byť   aj   pohľadávka vzniknutá z titulu zdravotnej starostlivosti) a všeobecné súdy o jeho žalobe riadne konali a rozhodli o nej, nemožno pokračovať v ochrane jeho majetku podaním sťažnosti v konaní pred   ústavným   súdom.   Právomoc   ústavného   súdu   nemôže   v   takom   prípade   založiť   to, že sa sťažovateľ nestotožnil s rozsudkom krajského súdu pri ochrane jeho majetku, ak tento postup a rozhodnutie v celom rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a čl. 46   až   48   ústavy,   v   ktorých   sú   upravené   ústavnoprocesné   princípy   postupov a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri ochrane majetku účastníkov súdneho konania.

Sťažovateľ   mal   v   systéme   všeobecného   súdnictva   proti   namietanému   porušeniu základných práv k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (odvolanie podľa § 201 a nasl. OSP), ktorý využil, hoci neúspešne.

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému už riadny ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   ústavný   súd   vzhľadom   na   to, že netvorí súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozsudky všeobecných súdov.   Uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   v   tejto   veci   by   prichádzalo   do   úvahy iba za predpokladu takého postupu všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva,   ktorým   bolo porušené   niektoré   základné   právo   upravené   v   čl.   46   až 50   ústavy, prípadne by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd však v danom prípade nezistil zjavný nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu na strane jednej a ich právnym zhodnotením na strane druhej.

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   tiež   so   zreteľom   na   judikatúru   ústavného   súdu (napr. IV. ÚS 66/03,   IV. ÚS 100/03)   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o   sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo slobody). Zásady   vyjadrené   v   uvedených   článkoch   ústavy   vyjadrujú   podstatu   základných   práv ako prirodzených   práv   človeka   a   majú   univerzálny   charakter.   Sú   to   ústavné   direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov (m. m. I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho dôvodu vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie uvedených článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   všeobecných   súdov   a   o   priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004