znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 193/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2004 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho   v konaní o sťažnosti   E.   P.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 94/96, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   27   Cb   94/96 p o r u š e n é b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 94/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom Šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť E. P. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. O. Š., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 193/03 z 29. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 94/96.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 13. decembra 1995 krajskému súdu žalobu o zaplatenie sumy 2 305 360 Sk smerujúcu proti Ing. arch. J. H. – UNITEAM, B.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   súčasne   žiadala,   aby   jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 461 000 Sk.

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3794/03 doručeným ústavnému súdu 29. decembra 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Preštudovaním spisového materiálu sp. zn. 27 Cb 94/96 som zistila, že na základe nevyhnutných   zmien   rozvrhov   práce   konali   vo   veci   3   sudkyne.   Ako   vyplýva   z prehľadu spisového materiálu, ktorý Vám na základe Vašej požiadavky prikladám na zapožičanie, prvá sudkyňa konala od 26. 4. 1996, kedy vec napadla na bývalý Mestský súd v Bratislave po postúpení z Obvodného súdu Bratislava 2 (tam napadla 13. 12. 1995) až do 28. 2. 1998. V tomto období vo veci nekonala od 17. 6. 1996 (navrhovateľka po výzve na zaplatenie súdneho poplatku oznámila súdu, že nemá finančné prostriedky) až do 28. 11. 1997, kedy rozhodla   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Ďalšia   sudkyňa   vec prevzala 1. 3. 1999 a vo veci nekonala až do 28. 1. 2001, kedy vyzvala navrhovateľku opätovne   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   čo   pokladám   za   neadekvátny   úkon,   nakoľko navrhovateľka žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, na čo súd upozornil Najvyšší súd SR v uznesení 3 Obo 176/98 zo 7. októbra 1998, ktorým zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 28. novembra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V podstate bezprieťahovo k veci konala až od 11. 2. 2000 do konca r. 2000. Od 1. 1. 2001 vec prevzala tretia sudkyňa, ktorá vo veci nekonala až do 4. 3. 2002, čo mohlo byť spôsobené tým, že k 1. 1. 2001 ako civilná sudkyňa prevzala veľké množstvo obchodných prvostupňových vecí. Ďalej vo veci nekonala až do 27. 8. 2003 kedy vo veci vytýčila prvé pojednávanie na termín 30. 9. 2003. Na pojednávaní 30. 9. 2003 rozhodla uznesením o oslobodení navrhovateľky od súdnych poplatkov a zároveň i o prerušení konania. Z uvedeného je zrejmé, že predmetná ústavná sťažnosť je z prevažnej časti opodstatnená.

V nadväznosti na uvedené netrvám na ústnom pojednávaní vo veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   krajského   súdu   a zo   spisu   krajského súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby krajskému súdu do 29. decembra 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis krajského súdu sp. zn. 27 Cb 94/96.

Žaloba   sťažovateľky   o zaplatenie   sumy   2   305   360   Sk   bola   Obvodnému   súdu Bratislava 2 doručená 13. decembra   1995. Z označeného súdneho spisu   krajského súdu vyplýva nasledovné:

- Obvodný súd Bratislava 2 postúpil žalobu sťažovateľky (spis) Mestskému súdu v Bratislave 26. apríla 1996 z dôvodu vecnej príslušnosti,

- dňa 4. júna 1996 prevzal právny zástupca sťažovateľky výzvu, ktorou Mestský súd v Bratislave vyzval sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok za návrh,

- dňa 17. júna 1996 bol Mestskému súdu v Bratislave doručený list,   ktorým mu sťažovateľka oznámila, že finančná situácia jej nedovoľuje úhradu požadovaného súdneho poplatku,

- krajský súd uznesením č. k. 27 Cb 94/96-26 z 28. novembra 1997 konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil,

- dňa 17. marca 1998 podala sťažovateľka odvolanie proti uzneseniu krajského súdu o zastavení konania,

-   dňa   25.   mája   1998   krajský   súd   predložil   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- dňa 29. decembra 1998 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 176/98, ktorým bolo zrušené napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   s odôvodnením,   že   krajský   súd   doručoval   výzvu na zaplatenie súdneho poplatku právnemu zástupcovi sťažovateľky napriek tomu, že v spise nie je založené plnomocenstvo na jej zastupovanie,

- podaním z 28. januára 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku,

-   podaním   doručeným   krajskému   súdu   9.   februára   2000   sťažovateľka   požiadala o oslobodenie od súdneho poplatku,

-   prípisom   z 11.   februára   2000   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   o preukázanie tvrdení týkajúcich sa žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku,

-   uznesením   z 15.   mája   2000   krajský   súd   nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie od súdneho poplatku,

- dňa 16. júna 2000 bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku,

- dňa 28. júna 2000 predložil krajský súd spis na rozhodnutie o odvolaní najvyššiemu súdu,

- dňa 7. novembra 2000 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu z 5.   októbra   2000,   ktorým   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil na ďalšie   konanie   s odôvodnením,   že   nedostatočne   zisťoval   majetkové   pomery sťažovateľky v súvislosti s jej žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku,

- podaním zo 17. novembra 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby predložila daňové priznanie a potvrdenie miestneho úradu o vlastníctve nehnuteľných a hnuteľných vecí,

- dňa 4. marca 2002 krajský súd urobil úkony v súvislosti   so zisťovaním miesta pobytu žalovaného,

- dňa 27. augusta 2003 krajský súd nariadil termín pojednávania na 30. september 2003,

-   na   pojednávaní   13.   septembra   2003   krajský   súd   rozhodol   uznesením,   ktorým priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne konanie vo veci prerušil „až do   právoplatného skončenia konania o novom   objavenom majetku“. Z obsahu spisu nevyplýva,   že   by   toto   uznesenie   bolo   ku   dňu   jeho   doručenia   ústavnému   súdu (29. decembra 2003) právoplatné.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   pred   krajským   súdom   je   vymáhanie   pohľadávky   z   titulu zaplatenia   ceny   diela,   ktorú   si   sťažovateľka   uplatňovala   ako   dedička   po   jej   zomrelom manželovi. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie v tejto veci nepredstavuje vysoký stupeň faktickej náročnosti a právnej zložitosti. Pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie o merite veci, ústavný súd konštatuje, že sa vo veci dokazovania pred krajským súdom dosiaľ ani nezačalo. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a dosiahnutých výsledkov ústavný súd nezistil také okolnosti, ktoré by   odôvodňovali   viac   než   8-ročné   trvanie   konania   jeho   skutkovou   alebo   právnou zložitosťou.

Je   potrebné   zohľadniť   aj   to,   že   na   právnu   alebo   faktickú   zložitosť   ako   dôvod doterajšej   dĺžky   konania   nepoukázala   ani   predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov, bolo správanie účastníka súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobeniu prieťahov v konaní zo strany sťažovateľky. Na výzvy krajského súdu reagovala včas a zúčastnila sa pojednávania, ktoré bolo vo veci nariadené.

3. Tretím kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup samotného krajského súdu.

Konanie krajského súdu bolo poznačené nečinnosťou, a to v období od 17. júna 1996 [navrhovateľka   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľka)   po   výzve   tohto   súdu oznámila, že nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku] do 28. novembra 1997   (vydanie   uznesenia   o   zastavení   konania   pre   nezaplatenie   poplatku).   Podobne   sa vyznačuje nečinnosťou aj obdobie od 1. marca 1999 (keď vec prevzala druhá zákonná sudkyňa) do 28. januára 2001 (keď bola sťažovateľke zaslaná výzva na zaplatenie súdneho poplatku). Posledné obdobie nečinnosti je vymedzené od 1. januára 2001 (keď vec prevzala v poradí tretia zákonná sudkyňa), ktorá vo veci nekonala až do 4. marca 2002. V súhrne predstavuje nečinnosť krajského súdu 52 mesiacov.

Uvedené obdobia nečinnosti sú zhodné so zisteniami predsedníčky krajského súdu uvedenými v jej vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3794/03 z 18. decembra 2003, ktorým odpovedala na výzvu ústavného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   celé   doteraz   uskutočnené   konanie   sa   vyznačovalo neefektívnosťou a nesústredenosťou, pretože úkony krajského súdu sa netýkali merita veci, ale   celá   jeho   činnosť   bola   zameraná   výlučne   na   rozhodovanie   o žiadosti   sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ako   nesústredený   postup   krajského   súdu   je možné   vyhodnotiť   aj   tú   skutočnosť, že otázkou   aktívnej   legitimácie   sťažovateľky   sa   začal   zaoberať   po   prvýkrát   až na pojednávaní uskutočnenom 13. septembra 2003.

Znakmi nesústredenosti a neefektívnosti sa podľa ústavného súdu vyznačuje obdobie od   3.   mája   1996   (zaslanie   výzvy   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   JUDr.   O.   Š. na zaplatenie   súdneho   poplatku)   do   29.   decembra   1998   [keď   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil uznesenie krajského súdu z 28. novembra 1997, ktorým konanie v právnej veci sťažovateľky zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku z dôvodu, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola adresovaná právnemu zástupcovi sťažovateľky   napriek   tomu,   že   v   spise   sa   plnomocenstvo   udelené   sťažovateľkou menovanému advokátovi nenachádzalo].

Ako   neefektívny   postup   predstavujúci   v   konečnom   dôsledku   zbytočné   prieťahy v konaní   ústavný   súd   vyhodnotil   tiež   obdobie   od   9.   februára   2000   (keď   sťažovateľka požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a krajský súd jej v dôsledku nedostatočného zisťovania   rozhodujúcich   skutočností,   ktoré   by   mu   umožnili   vec   náležite   posúdiť, resp. v dôsledku nezadováženia dokladov preukazujúcich majetkové pomery sťažovateľky uznesením z 15. mája 2000 oslobodenie nepriznal) do 30. septembra 2003, keď krajský súd po   tom,   čo   v   dôsledku   zrušenia   jeho   citovaného   uznesenia   o   nepriznaní   sťažovateľke oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obo 187/00 z 5. októbra 2000) jej napokon oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.

V spojitosti s tým poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej   základné   právo   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   môže   realizovať   len prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci.   K   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu, ale aj takou činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka   konania,   teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (I. ÚS 133/02).

Ústavný súd už vyslovil, že v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem   iných   stelesnené   také   princípy,   ako   sú   právna   istota   a   spravodlivosť   (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektami, ktorým boli priznané (I. ÚS 24/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 27 Cb 94/96 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   tak   ako   jej   ho   garantuje čl.   48   ods.   2 ústavy, ako aj právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov ústavný súd považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať krajskému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby ďalej nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva sťažovateľky, t. j. bez zbytočných prieťahov, a aby bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 461 000 Sk, čo odôvodnila okrem iného tým, že „stratila vieru v dôveryhodnosť   súdu   a možnosti   domôcť   sa   spravodlivosti“   a tiež   tým,   že   dlhodobé rozhodovanie súdu nepriaznivo pôsobí na jej zdravotný stav.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, ako aj z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27   Cb   94/96   berúc   do   úvahy   všetky   okolnosti   zakladajúce   namietané   porušenie   práva vrátane významu predmetu   sporu   pre sťažovateľku, ako aj skutočnosť,   ktorá   vyplynula zo skúmaného spisu, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   60   000   Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. O. Š., uplatnených   v podaní   zo 14.   apríla   2003.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2004