znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., zastúpeného euroadvokátom   JUDr.   Lubomírom   Müllerom,   Symfonická   1496/9,   Praha   5,   Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   v   spojení   s   porušením   čl.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 5 Co 312/2013-58 z 31. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená   sťažnosť   Š.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 5 Co 312/2013-58 z 31. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „Rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 30. 6. 1981 sp. zn. T 98/81 byl stěžovatel uznán vinným trestným činem nenastoupení služby v ozbrojených silách podle § 269 odst. I trestního zákona a byl za to odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní 2 a půl roku nepodmíněně se zařazením do I. NVS.

Výkon trestu, včetně vazby, proběhl od 3. 6. 1981 do 3. 12. 1983. Usnesením   Vojenského   obvodového   soudu   Prešov   ze   dne   16.   1.   1991   sp.   zn. 4 Rtv 138/90 byl podle § 14 odst. 1 písm. f) shora uvedený rozsudek zrušen ve výroku o trestu a stejně tak byla zrušená všechna obsahově navazující rozhodnutí, pokud vzhledem ke změně, k níž došlo, pozbyla svého podkladu.

Následným rozsudkem Vojenského obvodového soudu Prešov ze dne 16. 1. 1991 sp. zn. 4 Rtv 138/90 byl stěžovatel odsouzen k trestu odnětí svobody v trvaní jednoho roku. Sdělením Ministerstva spravedlnosti SR ze dne 14. 12. 1995 č. 6743/93-91/1358/V, byl stěžovatel částečně odškodněn.

Stěžovatel se však pokládal za nevinného, a proto chtěl dosáhnout úplného zproštění trestu i viny. To se nakonec podařilo.

Usnesením Okresního soudu Prešov ze dne 22. 1. 2010 sp. zn. 41 Nt/10/2009 byla všechna dosud pravomocná rozhodnutí zrušená a následným usnesením ze dne 15. 3. 2011 č. j. 5 Tv/3/2010-17 bylo trestní stíhaní stěžovatele zastaveno, neboť žalovaný skutek není trestným činem a není důvod k postoupení věci.

Dne 28.   6.   2011 požádal stěžovatel Ministerstvo spravedlnosti SR o odškodnění, mj. v položce náhrada nákladu obhajoby.

Ministerstvo spravedlnosti SR melo žádost vyřídit do 6 měsíců, t. j. do 28. 12. 2011, ale neučinilo jak.

Stěžovatel se proto 27. 3. 2012 obrátil na soud. V řízení, které bylo zaevidováno u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. 24 C/123/2012, se stěžovatel domáhal náhrady nákladu právního zastoupení ve výši 93,01 Euro s příslušenstvím.

Dříve než soud rozhodí ve věci samé, Ministerstvo spravedlnosti SR postupné začalo plnit. Dne 1. 6. 2012 přiznalo stěžovateli náhradu nákladů právního zastoupení ve výši 93,01 Euro, dne 4. 12. 2012 přiznalo úrok z uvedené částky,

Stěžovatel   na   kroky   Ministerstva   spravedlnosti   SR   reagoval   příslušným   návrhem na částečné zastavení řízení a po přiznání úroků stěžovatel navrhl úplné zastavení soudního řízení. Okresní   soud   Bratislava   I.   návrhu   vyhověl   usnesením   ze   dne   18. 2. 2013   č.   j. 24 C/123/2012-41.   Řízení   zastavil   a   stěžovateli   přiznal   náhradu   nakladů   řízení   ve   výši 97,10 Euro.

Stěžovatel   byl   s   usnesením   soudu   spokojen,   ale   Ministerstvo   spravedlnosti   SR reagovalo   odvoláním,   v   němž   tvrdilo,   že   přiznáním   náhrady   nákladu   řízení   došlo k nedůvodnému obohacení oprávněné strany.

Nato stěžovatel reagoval 13. 5. 2013 vyjádřením k odvolaní. Krajský   soud   Bratislava   usnesením   ze   dne   31.   5.   2013   č.   j.   5   Co/312/2013-58 usnesení soudu prvního stupně v napadené časti změnil tak, že stěžovateli náhradu nákladu řízení nepřiznal.

Nepřiznání náhrady nákladů odvolacího řízení zdůvodnil Krajský soud Bratislava tím,   že   stěžovatel   podal   pro   jednotlivé   odškodňovací   položky   samostatné   žaloby, což je nehospodárné, když vše mohl uplatnil jednou žalobou...“

Sťažovateľ podáva sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) výlučne proti namietanému uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2013.

Podľa názoru sťažovateľa kľúčovou otázkou v danej veci je, či bol povinný podávať výlučne jednu žalobu, aby vyhovel požiadavke súdu na hospodárnosť konania.

Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   takú   požiadavku   na   hospodárnosť   konania, ako ju interpretoval   odvolací   súd,   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   nevyžaduje. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa ho v skutočnosti trestá za úspech v tomto konaní, keď mu ukladá, aby hradil náklady konania „zo svojho“ po tom, ako žalobu podal dôvodne, a to len preto, že žalovaná strana po podaní žaloby postupne splnila všetko ešte predtým, ako súd rozhodol vo veci samej.

Sťažovateľ poukazuje na to, že predmetný spor vznikol kvôli tomu, že Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   nesplnilo   svoju   zákonnú povinnosť   v   zákonom   ustanovenej   šesťmesačnej   lehote   a   následne   začalo   vydávať rozhodnutia, ktorými stanovisko k jednotlivým položkám priebežne menilo.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že ministerstvo „nejprve v šestiměsíční zákonné lhůtě vůbec nereagovalo a poté začalo vydávat rozhodnutí, jimiž stanovisko k jednotlivým položkám průbežně menilo;

Rozhodnutí   ze   dne   1.   6.   2012:   Přiznány cestovní   náklady   59,76   Euro,   náklady obhajoby 93,01 Euro, náhrada ušlého výdělku 2.489,54 Euro, náhrada nákladu Trestního řízení   6,64 Euro,   náhrada   nákladu   vazby   18,59   Euro,   náhrada   nákladu   výkonu   trestu 144,71 Euro, t. j. celkem 2.812,25 Euro. Od této částky však bylo odečteno 60.316,- Sk neboli 2,002,12 Euro, které byly vyplaceny v roce 1995 na základě částečné rehabilitace, takže k výplatě zbylo 810,13 Euro.

Rozhodnutí ze dne 4. 12. 2012: Přiznán úrok 43,99 Euro (z částky 791.54 Euro za dobu od 2. 1. 2012 do 14. 8. 2012).

Rozhodnutí   ze dne   31.   1.   2013;   Přiznaný   cestovní   náklady   59,76 Euro,   náklady obhajoby 93.01 Euro,   doplatek náhrady ušlého výdělku 995,81 Euro,   náhrada nákladu trestního řízení 6,64 Euro, náhrada nákladů vazby 18,59 Euro, doplatek náhrady nákladu výkonu trestu 310,13 Euro, t. j. celkem 1,483,94 Euro (jako doplatek k odškodnění z roku 1995). Od této částky však bylo odečteno 810,13 Euro, které byly vyplaceny na základe rozhodnutí z 1. 6. 2012, takže k výplatě zbylo 673,81 Euro a k tomu úrok z prodlení z této částky. Sporné   a   dosud   nerozhodnuté   zůstává:   Náhrada   nákladu trestního řízeni   (rozdíl 19,92 Euro); náhrada nemateriální ujmy (10.000,- Euro).“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že jednotlivé nároky sa „odvíjajú“ od rôznych   právnych   predpisov   a   navyše,   výpočet   jednotlivých   položiek   komplikovalo čiastočné odškodnenie z roku 1995. Za týchto okolností by sa konanie o všetkých položkách v jednej žalobe stalo úplne neprehľadným.

Poukazuje   tiež   na   ďalšie   skutočnosti,   ktorými   odôvodňuje   uplatnenie   nárokov viacerými žalobami. Dáva do pozornosti skutočnosť, že súdy posudzujú jednotlivé položky niekedy odlišne, rovnako tak existujú prípady, keď žalobcovia podali jednu žalobu a súdy následne niektoré položky vyčlenili na samostatné prerokovanie (rozsudky Okresného súdu České Budějovice č. k. 12 C 30/2001-43 z 12. septembra 2001 a Obvodného súdu pre Prahu 6   sp. zn.   7   C   66/2001   z   13.   augusta   2003).   Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   v   takýchto prípadoch sa konanie neúmerne predlžuje.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   vzhľadom   na   uvedené   postupoval   najefektívnejším spôsobom   tak,   aby   žaloba   bola   jednoduchá,   žalovanú   položku   bolo   možné   jednoducho individuálne   posúdiť,   konanie   nebolo   komplikované   rôznymi   prístupmi   žalovaného k jednotlivým položkám a tým, že by ich bolo potrebné posúdiť podľa rôznych právnych predpisov, nehrozilo by vylúčenie jednotlivých položiek na samostatné konanie a žalobu by bolo možné vybaviť čo najskôr.

V konkrétnom prípade bol určený cieľ dosiahnutý tak hospodárne, že sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu primäl ministerstvo, aby mu žalovanú položku priznalo ešte pred meritórnym rozhodnutím, čím boli ušetrené značné náklady.

Sťažovateľ   tiež   poukazuje   na   to,   že   v   obdobných   sporoch   krajský   súd   priznal úplnú náhradu trov konania, pričom poukazuje na jeho uznesenia č. k. 5 Co 434/2012-24 z 28. septembra 2012, č. k. 5 Co 492/2012-91 z 30. novembra 2012, č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28.   februára   2013   a   č.   k.   5   Co   259/2013-34   z   30.   apríla   2013.   Sťažovateľ   odkazuje na odôvodnenia   týchto   uznesení   s   tým,   že   tam   vysvetlené   zásady   by   sa   mali   uplatniť aj v jeho prípade.

Sťažovateľ argumentuje ďalej aj tým, že ak aj išlo o tzv. drobný spor, neznamená to, že by úspešný   žalobca   automaticky   strácal   právo   na   náhradu   trov   konania.   Rovnako tak existencia iných žalôb, ktorých výsledok môže byť značne neistý, neznamená stratu nároku na náhradu trov konania, kde žalobca bol plne úspešný.

Krajský   súd   však   v   porovnateľnom   prípade   sťažovateľa   postupoval   podľa   jeho tvrdenia celkom inak, čím voči nemu konal diskriminačne.

Sťažovateľ argumentuje, že súd ho vlastne potrestal ako úspešného žalobcu tým, že musí hradiť náklady konania zo svojho len preto, že podal ešte iné žaloby, napriek tomu, že   ministerstvo   spočiatku   vôbec   nerozhodlo   a   potom   k   jednotlivým   položkám   začalo vydávať   rôzne   rozhodnutia,   pritom   povinnosť   postupovať   hospodárne   v   konaní prostredníctvom hromadných žalôb nie je nikde ustanovená.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov listiny a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 312/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013 s tým, aby bolo toto uznesenie zrušené. Domáha sa aj náhrady trov konania v sume 275,94 €.

II.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutia krajského súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ v sťažnosti, a v súvislosti s tým považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   434/2012-24   z   28.   septembra   2012   bolo zmenené   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorým po späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné   odškodnenie   vo   výške   6,64   €   bolo   vyslovené, že sa náhrada   trov   konania   navrhovateľovi   nepriznáva,   a   to   tak,   že   ministerstvo   bolo zaviazané   zaplatiť   navrhovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   72,69   €.   Podľa názoru   krajského   súdu   postup   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   podľa   §   150   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nie   je   a nemôže   byť   pravidlom pri rozhodovaní   o   sporoch   s   nízkou   hodnotou   sporu.   Súd   pri   tomto   rozhodovaní   musí vyhodnocovať nielen výšku hodnoty sporu, ale rozhodne aj jeho charakter. Musí pritom riadne a presvedčivo zdôvodniť, prečo v konaní nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov. Na použitie § 150 ods. 2 OSP nestačí konštatovanie, že trovy konania sú neprimerané voči uplatnenej pohľadávke, aj keď neprimeranosť trov konania k pohľadávke je zákonným predpokladom.   V   tomto   prípade   krajský   súd   okrem   iných   dôvodov   vyplývajúcich z charakteru sporu ani nepovažuje uplatnenú náhradu trov konania za neprimeranú k výške uplatnenej pohľadávky. Pri rozhodovaní o trovách je potrebné postupovať primárne podľa ustanovení   o   náhrade   trov   na   základe   úspechu   v konaní   a   len   v   osobitných   zvlášť odôvodnených prípadoch aj podľa § 150 OSP.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   492/2012-91   z   30.   novembra   2012   bolo potvrdené   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné odškodnenie v sume 39,18 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť navrhovateľke   trovy   konania   vo   výške   87,72   €.   Podľa   názoru   krajského   súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania nie je v zmysle § 150 ods. 2 OSP daná povinnosť primerane   znížiť   náhradu   trov   konania.   Znížiť   ich   možno   až   po   zhodnotení   všetkých skutočností týkajúcich sa sporu, jeho charakteru, ako aj samotnej výšky uplatnenej náhrady trov. Výška priznanej náhrady trov v sume 87,72 € sa nejaví ako neprimeraná vzhľadom na výšku uplatnenej istiny.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 259/2013-34 z 30. apríla 2013 bolo potvrdené uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   po   späťvzatí   návrhu   na   rehabilitačné   odškodnenie v sume   7,44   €   bolo   konanie   zastavené   a   ministerstvo   bolo   zaviazané   nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 72,96 €. Krajský súd v predmetnej veci nevzhliadol dôvody na aplikáciu § 147 ods. 1 OSP alebo § 150 ods. 2 OSP. Aplikáciu moderačného oprávnenia   podľa   §   150   ods.   2   OSP   nepovažoval   za   potrebnú,   pričom   prihliadol na charakter sporu, ktorého základom je odškodnenie navrhovateľa za nezákonné väznenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   č.   119/1990   Zb.“).   Výška   priznanej   náhrady   trov   konania   vo   vzťahu   k   výške uplatnenej istiny   sa   krajskému súdu   nejavila ako neprimeraná aj s prihliadnutím na to, že k navyšovaniu trov právneho zastúpenia došlo aj v dôsledku správania sa ministerstva, ktoré   dodatočne   priznávalo   nároky   navrhovateľa.   Trovy   konania   nevznikli   výlučne zavinením navrhovateľa, pritom túto skutočnosť nemení ani to, že navrhovateľ si viaceré nároky   podľa   zákona   č.   119/1990   Zb.   uplatnil   samostatnými   žalobami,   keďže   týmto konaním neporušil žiadnu zákonnú povinnosť, len využil svoje dispozičné právo. Pokiaľ ministerstvo tvrdí, že ak by boli všetky nároky na odškodnenie uplatnené jedným návrhom, predišlo by sa tým zbytočným súdnym konaniam a trovám právneho zastúpenia, krajský súd na tomto mieste konštatoval, že týmto by sa predišlo aj včasným uspokojením zákonného nároku navrhovateľa.

Uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 18/2013-42 z 28. februára 2013 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým po späťvzatí návrhu na rehabilitačné odškodnenie otca navrhovateľa v sume 27,66 € bolo konanie zastavené a ministerstvo bolo zaviazané nahradiť navrhovateľovi   trovy   konania   v sume   36,36   €.   Krajský   súd   poukázal   na   to,   že okrem prípadov nerozlučného spoločenstva účastníkov konania vystupujúcich v konaní na jednej strane   v   zmysle   §   91   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nemožno   nikoho   nútiť, aby podal   žalobu   spoločne   s   inými   osobami.   Žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho poriadku   neukladá   žalobcom,   ktorí   majú   určité   nároky   voči   tomu   istému   žalovanému, aby si tieto uplatňovali spoločnou žalobou. Rovnako tak jedine žalobca ako „pán sporu“ je taktiež   oprávnený   určovať   rozsah,   v   akom   si   uplatní svoje   nároky   voči   žalovanému. S výnimkou   obligatórne   spojených   konaní   uvedených   v § 113   OSP   si   žalobca   môže slobodne vybrať, či si viacero nárokov uplatní voči tomu istému žalobcovi v rámci jedného konania alebo či   bude iniciovať viacero   súdnych   konaní, prípadne   sa   môže   rozhodnúť, že si niektoré   nároky   neuplatní   vôbec.   Uviedol   tiež,   že ak   si navrhovateľ   uplatnil   svoje nároky voči ministerstvu dvomi samostatnými návrhmi, nemožno to považovať za konanie navrhovateľa vedené s úmyslom spôsobiť škodu protistrane. Navrhovateľ týmto konaním len využil svoje právo určovať predmet a rozsah konania pri uplatňovaní svojich nárokov. Krajský   súd   bol   tiež   toho   názoru,   že   právny   zástupca   navrhovateľa   svojím   konaním nepostupoval v rozpore s profesijnou etikou advokáta, neporušil žiadne právne predpisy a jeho konanie nevykazuje ani znaky zneužitia práva alebo jeho šikanózneho výkonu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že mu mala byť priznaná ako úspešnému účastníkovi náhrada trov konania.

Krajský súd v napadnutom uznesení zhrnul dôvody   rozhodnutia okresného súdu, ako aj odvolacie dôvody ministerstva, uvádzajúc:

„Návrhom   na   vydanie   platobného   rozkazu,   doručeným   súdu   prvého   stupňa   dňa 30. 03. 2012 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 93,01 eura s príslušenstvom, po pripustení jeho   čiastočného   späťvzatia   uznesením   č.   k.   24   C/123/2012-32   zo   dňa   21.   11.   2012, sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 93,01,- eura od 29. 12. 2011 do zaplatenia.

Podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 21. 01. 2013 vzal navrhovateľ svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť s odôvodnením, že odporca navrhovateľovi príslušenstvo v uplatnenej výške už uhradil.

O   trovách   konania,   ktoré   v   tomto   prípade   predstavujú   výlučne   trovy   právneho zastúpenia navrhovateľa, súd prvého stupňa rozhodol podľa ust. §-u 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., podľa ktorého ak sa pre správanie odporcu vzal spať návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Navrhovateľovi súd prvého stupňa z uvedeného dôvodu priznal náhradu trov konania vo výške 97,10 eura.

Odporca   vo   svojom   odvolaní   okrem   iného   uviedol,   že   priznanie   trov   právneho zastúpenia   advokátovi   nielen   v   príkrom   rozpore   s   dobrými   mravmi,   ale   aj   v   rozpore so zákonom č.   586/2003 Z.   z.   o advokácii,   zákona číslo 455/1991 Zb.   o živnostenskom podnikaní ako aj ustanoveniami O. s. p. Advokát má byť povinný pri výkone advokácie postupovať   s   odbornou   starostlivosťou,   ktorou   sa   rozumie,   že   koná   čestne,   svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné,   pričom   dbá na účelnosť   a   hospodárnosť   poskytovaných   právnych   služieb.   Advokát   nesmie   znižovať dôstojnosť advokátskeho stavu a je povinný dodržiavať pravidlá profesijnej etiky. Podľa ust. § 18 ods. 5 zák. č. 586/2003 Z. z. odmena advokátovi nepatrí za tie úkony, pri ktorých nepostupoval s odbornou starostlivosťou.

Odporca v odvolaní... uviedol, že právny zástupca pri uplatňovaní nárokov na súde, ktoré boli u odporcu uplatnené jednou žiadosťou nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keďže jeho úkony v tomto smere nevykazujú známky hospodárnosti poskytovania právnych služieb.

V odvolaní odporca poukázal aj na fakt, že v danom prípade došlo k porušeniu zásady hmotného aj procesného práva, zákazu zneužitia práva, pričom jedným z prípadov zneužitia procesného práva je aj šikanózne konanie, ktoré sa od obyčajného zneužitia práva odlišuje tým, že je vedené s priamym úmyslom spôsobiť protistrane škodu.

Vo   svojom vyjadrení   navrhovateľ   najmä   uviedol,   že podrobné   vysvetlenia svojho postupu   už   nemusí   podrobne   zdôvodňovať,   pretože   podrobné   vysvetlenie   už   urobil opakovane Krajský súd Bratislava v iných uzneseniach rozhodujúcich obdobné konania. Na doplnenie navrhovateľ uviedol, že má dôvody, prečo žalovať jednotlivé položky samostatne.   Odporca   v   šesťmesačnej   zákonnej   lehote   na   žiadosť   o   odškodnenie   vôbec nereagovala.   Po   podaní   žalôb   odporca   zaujímal   k   jednotlivým   položkám   rozdielne stanoviská. Podľa jeho názoru je teda zrejmé, že každá položka si vyžaduje vlastný spôsob dokazovania

Odvolací   súd   sa   nestotožňuje   s   postupom   súdu   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní o priznaní náhrady trov právneho zastúpenia v tomto prípade. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou   odporcu   uvedenú   v   odvolaní,   že   v   tomto   prípade   nebol   postup navrhovateľa   zastúpeného   právnym   zástupcom   v   súlade   so   zákonom   č.   586/2003   Z.   z. keď skutočne   právny   zástupca   konal   v   rozpore   so   zásadou   účelnosti   a   hospodárnosti konania.   V rozpore s touto zásadou je taký postup účastníka konania a prípadne jeho právneho zástupcu, keď sa viacerými návrhmi domáha nároku, ktorý možno uplatniť jednou žalobou. Požiadavka na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou zásadou procesného práva. Je skutočne len na navrhovateľovi koho bude žalovať a akým spôsobom avšak aj takýto postup musí byť v súlade s ostatnými zásadami súdneho konania. Prípadným nesprávnym postupom odporcu pred podaním žaloby v tom, že nárok navrhovateľa neuspokojil bez podania žaloby nemožno ospravedlniť tiež nesprávny postup pri   uplatnení   nároku   súdnou   cestou.   Odvolací   súd   nespochybňuje   právo   navrhovateľa v súdnom   konaní   žalovať   subjekt   ktorý   si   vyberú   a   spôsobom   aký   uznajú   za   vhodné, ale musia si byť vedomí toho, že v prípade ak súd bude spôsob uplatnenia nároku považovať za nehospodárny, že im neprizná náhradu trov konania ako v tomto prípade.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. súd prizná náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. V tomto prípade má odvolací súd za to, že postup navrhovateľa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   nebolo   účelným   uplatňovaním práva. Z týchto dôvodov odvolací súd, rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ust. § 220 O. s. p., zmenil a aplikáciou § 150 ods. 1 O. s. p. navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania tak, ako uviedol vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   argumentáciu   krajského   súdu   možno   považovať za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   malo   byť   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny   názor   totiž   nemôže   sám   osebe   bez   ďalšieho   zakladať   porušenie   práv   podľa označených článkov listiny a dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 OSP, keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľa nutnosť uplatniť nárok súdnou cestou. Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 150   ods.   1   OSP   krajským   súdom   týkajúca   sa   účelnosti   postupu   sťažovateľa,   ktorý uplatnil viacero nárokov proti ministerstvu samostatnými návrhmi.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vo   všeobecnosti   platí,   že   pochybenia   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania spravidla   nedosahujú   samy   osebe   takú   intenzitu,   na   základe   ktorej   možno   vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný   súd   pri   posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu k predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   vedľajšej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že   došlo   k   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   extrémnym   spôsobom,   alebo   že   bolo zasiahnuté aj iné základné právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).

Základnou zásadou uplatňovanou pri náhrade trov konania je zásada zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu). Účastník konania, ktorý v spore uspel, má nárok na náhradu trov tohto konania. Výnimku z uvedeného pravidla ustanovuje § 150 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak sú   tu dôvody   hodné osobitného zreteľa, nemusí súd úspešnému účastníkovi náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. V § 150 ods. 1 OSP sa uvádzajú podľa názoru ústavného súdu dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov hodných osobitného zreteľa je vecou posúdenia súdu v jednotlivom   prípade.   Napriek   tomu   je   napríklad   v   tomto   ustanovení   konkretizované, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí.

Z pohľadu   ústavného súdu   treba považovať za rozhodujúce,   že krajský súd svoj právny   názor   primerane   odôvodnil   a   pri   aplikácii   §   142   ods.   1   a   §   150   ods.   1   OSP nepostupoval   arbitrárne,   rešpektoval   zmysel   a   účel   uvedených   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku.   Argumentácia   krajského   súdu   rešpektuje   pravidlá   logiky   a   nie   je vnútorne   rozporná,   predstavuje   tak   jeden   z   možných   spôsobov   právneho   posúdenia uvedeného skutkového stavu.

Podľa názoru ústavného súdu § 150 ods. 1 OSP je takým ustanovením, ktoré dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Takúto povahu tohto ustanovenia zreteľne dokumentujú aj viaceré rozhodnutia krajského súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal. Kým v niektorých sa dospieva k záveru o neúčelnosti takého   postupu,   keď   účastník   uplatní   viaceré   nároky   vyplývajúce   z   rovnakého právneho predpisu samostatnými návrhmi (napr. aj v teraz skúmanej veci krajského súdu sp. zn.   5   Co   312/2013),   v   iných   rozhodnutiach   krajský   súd   takýto   postup   hodnotí   tak, že neporušuje zásady účelnosti a hospodárnosti konania (napr. vo veciach krajského súdu sp. zn. 5 Co 259/2013 a sp. zn. 6 Co 18/2013).

Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   nespochybňuje,   že   za   určitých   okolností   možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dospieť   aj   v   súvislosti s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ vo svojej podstate namieta to, že krajský súd mu nepriznal náhradu trov konania   (právneho   zastúpenia),   ktorá   podľa   jeho   vyčíslenia   predstavuje   sumu   97,10   € (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Vyčíslená suma trov konania zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 OSP, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo   veciach   týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany   sťažovateľovi   prichádza   do   úvahy   len   v   celkom   mimoriadnych   prípadoch, keď relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti   napadnutému   rozhodnutiu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp. práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožňuje   dospieť   k   záveru,   ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m.   m.   IV.   ÚS   358/09,   IV.   ÚS   414/2010,   IV.   ÚS   79/2011,   IV.   ÚS   251/2011). V posudzovanej   veci   takúto   intenzitu   pochybenia   zo   strany   krajského   súdu,   ktorá by dosiahla   ústavnoprávny   rozmer,   ústavný   súd   nezistil,   čo   taktiež   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014