znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/2013-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. V., Nemecko, zastúpeného K., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. K., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co/283/2011 z 20. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. V.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013 doručená   sťažnosť Ing.   I. V. (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“) a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   8 Co/283/2011   z   20.   novembra   2012   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priložených   príloh   vyplýva,   že   podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas sťažovateľa   so   spôsobom,   akým   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vysporiadal s nárokom   na   úhradu   nákladov   týkajúcich   sa   opravy   nehnuteľnosti,   ktorá   bola v spoluvlastníctve   účastníkov   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Účastníci   konania   pred všeobecnými súdmi boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č..., katastrálne územie S. (ďalej aj „nehnuteľnosť“) v podiele 4/5 pre sťažovateľa a 1/5 spoločne pre navrhovateľa v prvom rade a navrhovateľku v druhom rade. Vzhľadom na skutočnosť, že   nehnuteľnosť   mala   poškodenú   omietku   fasády,   jej   uvoľňujúce   sa   časti   ohrozovali chodcov a nedostatky vykazovala aj konštrukcia komínových telies nad strechou a strešná krytina, bolo navrhovateľom a právnej predchodkyni sťažovateľa rozhodnutím príslušného orgánu verejnej správy nariadené vykonať na nehnuteľnosti v lehote 90 dní udržiavacie práce (opravu). Navrhovateľ v prvom rade ako objednávateľ uzatvoril zmluvu na opravu nehnuteľnosti s dodávateľom a uhradil zálohu a aj celkovú cenu za prevzaté dielo (opravu nehnuteľnosti). Účastníci konania pred všeobecnými súdmi následne 13. decembra 2011 previedli spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti na obchodnú spoločnosť B., a. s. (ďalej len „kupujúca“). Pre spor pred všeobecnými súdmi bola podstatná otázka, či uzatvorením zmluvy o prevode spoluvlastníckych podielov v prospech kupujúcej v okolnostiach danej veci   (vzhľadom   na   zmluvné   dojednania   medzi   účastníkmi   konania   pred   všeobecnými súdmi) došlo k zániku nároku navrhovateľov voči sťažovateľovi na úhradu pomernej časti nákladov   vynaložených   na   opravu   nehnuteľnosti   zodpovedajúcich   spoluvlastníckemu podielu sťažovateľa na nehnuteľnosti.

Okresný   súd   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   potom,   ako   bol   jeho predchádzajúci rozsudok v tejto veci krajským súdom zrušený, uložil sťažovateľovi novým rozsudkom č. k. 18 C (25 C) 86/1998-426 z 27. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) povinnosť zaplatiť navrhovateľom v prvom rade a druhom rade istinu v sume   11 316,80   €   spolu   s   určeným   príslušenstvom   a zároveň   ho   zaviazal   nahradiť navrhovateľom trovy konania. Nárok navrhovateľov z titulu bezdôvodného obohatenia sa sťažovateľa považoval teda okresný súd za dôvodný. S poukazom na okolnosti týkajúce sa uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania pred všeobecnými súdmi a kupujúcou okresný   súd dospel   k   záveru,   že nedošlo   právne   účinným spôsobom   k zániku   záväzku sťažovateľa   jeho   vysporiadaním   s navrhovateľmi.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že sťažovateľ „... vo svojom odvolaní... už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo   na   ne   neprihliadol,   a   v   dostatočnom   rozsahu   poukázal   na   všetky   podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom   na   uvedené   odvolací   súd   považuje   skutkové   a   právne   závery   súdu   prvého stupňa   za   správne   a   v   celom   rozsahu   sa   preto   stotožňuje   s   dôvodmi   uvedenými   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali   za následok   zmenu   skutkového stavu   oproti tomu,   ako   bol   ustálený   súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním boli jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   bez   rozhodnutia   o   odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu by bola ochrana jeho práv výraznou mierou ohrozená, a preto navrhuje, aby ústavný súd vykonateľnosť tohto rozsudku odložil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť ústavne neudržateľnými skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutom rozsudku. Napadnutý rozsudok krajského súdu sa podľa sťažovateľa „opiera o nedostatočne zistený skutkový stav, vyvodenie nesprávnych právnych záverov (ustálenie výšky bezdôvodného obohatenia na strane odporcu bez preukázania skutočných nákladov potrebných   na   sanačno-rekoštrukčné   práce...,   akceptovanie   uznesenia   okresného   súdu o vyčlenení veci na samostatné konanie, ktoré neumožnilo v konaní a rozhodnutí zohľadniť argumentáciu námietky a započítanie pohľadávky voči pohľadávke navrhovateľa zo strany odporcu   (sťažovateľa);   neakceptovanie   zásadných   dôkazov   navrhovaných   odporcom (sťažovateľom) a ich nesprávne a nedostatočné vyhodnotenie...), čo viedlo k arbitrárnemu rozhodnutiu...“. V   konaní   malo   ďalej   dôjsť   aj   k „porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní a práva na kontradiktórne konanie“. Sťažovateľ tiež uvádza, že „nie je zrejmé,   v čom a na základe   akých   vecných   a   právnych   dôvodov   došiel...   odvolací   súd   k   záverom,   že pôvodné   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zo   dňa   27.   11.   2007   (18 C/86/1998)   bolo zrušené a nahradené rozsudkom prvostupňového súdu zo dňa 27. 06. 2011 a odvolacieho súdu zo dňa 20. 11. 2012.“.

Za porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi považuje sťažovateľ to, že „vec... navrhovateľov zo dňa 23. 07. 1998 (18 C 86/98) bola pridelená zákonnej   sudkyni   JUDr.   H.   H.   Z   uznesenia   zo   dňa   14. 10. 2007,   ktorým   súd   rozhodol o odročení pojednávania na neurčito vyplýva, že konala iná sudkyňa, dôkazom čoho je podpis na uvedenom uznesení odlišný od zákonnej sudkyne JUDr. H. Následne začala konať vo veci sudkyňa JUDr. Z. K. Dôvod, pre ktorý došlo k zmene zákonnej sudkyne, nie je zrejmý. V roku 2010 konala v uvedenej veci Mgr. P. S. z dôvodu zmeny rozvrhu práce. Opierajúc sa o ustálenú judikatúru Ústavného súdu, sťažovateľ uvedený dôvod bez ďalšieho považuje za nezákonný dôvod.“.

Ústavný   súd   uvádza,   že   zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy a v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná.

Podľa   § 236   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. g) OSP.

Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 237 písm. g) OSP je dovolanie prípustné, ak súd bol nesprávne obsadený. Výklad   pojmu   „nesprávne   obsadený   súd“   sa   podľa   judikatúry   ústavného   súdu,   ale aj Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vzťahuje   rovnako na otázku nezákonného sudcu, a ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže za   splnenia   zákonných   predpokladov   brániť   proti   porušeniu   tohto   jeho   práva   podaním dovolania (III. ÚS 207/09, IV. ÚS 206/08).

Ústavný súd už vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP uviedol, že dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 OSP), pričom právomoc dovolacieho súdu sa vzťahuje aj na vady prvostupňového rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 243b ods. 3 OSP). Rozhodnutie súdu prvého stupňa v konaní, v ktorom nerozhodoval zákonný sudca, by nemohlo byť zákonné. V takýchto prípadoch by nemohlo byť zákonné a ústavne konformné ani rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Opačný výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku by bol popretím princípu materiálnej ochrany práv vrátane základného práva na súdnu ochranu (m. m. II. ÚS 43/2011).

Ústavný   súd   vo   viacerých   rozhodnutiach   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého „Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 ústavy aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne   akceptovateľné.   Súčasťou   základného práva na zákonného sudcu,   resp.   na súd zriadený   zákonom   je   požiadavka,   aby   prípadné   námietky   účastníka   súdneho   konania týkajúce sa porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa súd, príslušný o týchto námietkach   rozhodovať,   s nimi   preskúmateľným   spôsobom   vysporiadal.“ (napr. III. ÚS 116/06, II. ÚS 136/08).

Základným právom na zákonného sudcu a na súdnu ochranu sa ústavný súd zaoberal napr. vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 136/08 (nález z 5. novembra 2008), v ktorej vyslovil právny názor (zverejnený v Zbierke rozhodnutí a nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008), podľa ktorého «Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)   podľa   čl. 46   až   čl. 50   ústavy   v dovolacom   konaní   umožňuje   predovšetkým ustanovenie   § 237   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Práve   preto   jednotlivé   dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy. Z toho vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva Najvyšší súd Slovenskej republiky, neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   v dovolacom   konaní, a preto   nie je ani ústavne akceptovateľný.» (rovnako   napr. I. ÚS 424/2011).

Navyše, ako sťažovateľ výslovne explicitne uvádza (s. 38 sťažnosti), napadnutým rozsudkom krajského súdu mu mala byť taktiež odňatá možnosť „konať pred súdom, keď nemohol   uplatniť   procesné   práva,   ktoré   mu   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok na ochranu   jeho   práv   vyplývajúcich   z   hmotnoprávneho   predpisu“. Ústavný   súd   v   tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   v zmysle   stabilnej   súdnej   praxe   [pozri napríklad   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   z 27. septembra   2001   sp. zn.   5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu   predchádza,   ale   aj   samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04). V inej veci najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (sp. zn.   2 Cdo 114/2000   z 28.   februára   2001)   uviedol: „Podľa   § 237   písm. f)   O. s. p. dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   tiež   zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Sťažovateľ   sa   teda   zjavne   dovoláva   existencie   takého   porušenia   procesných pravidiel, ktoré zakladá prípustnosť dovolania aj podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] alebo ak bol súd nesprávne obsadený [§ 237 písm. g) OSP].

Uvedené námietky sťažovateľa by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako   aj   ústavného súdu   mohli   byť dôvodom   podania   dovolania   ako   prostriedku   právnej ochrany,   vyčerpanie   ktorého   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ dovolanie podal. Ústavný súd preto musel sťažnosť posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV. ÚS 49/05,   II. ÚS 73/05, I. ÚS 243/2010).

Ústava   ani   zákon   o ústavnom   súde   (§ 53   ods. 1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľovej druhej námietke týkajúcej sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a z toho vyplývajúcej   ústavnej   neudržateľnosti   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Uvedené nedostatky   mohli   byť   preskúmané   najvyšším   súdom   v   rámci   dovolacieho   konania na základe dovolania, ak by dovolanie bolo prípustné, a to najmä s ohľadom na to, že takéto nedostatky by mohli predstavovať tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.

Na   tomto závere nemení nič ani bližšie neodôvodnený   názor   sťažovateľa, podľa ktorého nie je dovolanie v okolnostiach danej veci prípustné. Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (napr.   IV. ÚS 238/07,   IV. ÚS 499/2011)   a   toto   jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené posúdením samotného sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné dodať, že v prípade, ak by sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bez toho, aby túto okolnosť oznámil ústavnému súdu, je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010)   pri   súbežnom   podaní   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy takáto sťažnosť považovaná za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní   (porovnaj   napr.   IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 236/2012).

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09),   že v prípade   podania   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vo vzťahu k úvahe, aké dôsledky by mohlo mať prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného, ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   by   bola sťažovateľovi   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   v   zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99,   body   51,   53   a   54). Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní by mal sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   smerujúcej   proti   tomuto   rozhodnutiu,   a   to   za   obvyklých podmienok.

Z týchto dôvodov   rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch   sťažovateľa   vrátane   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013