znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/2011-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie práv   podľa   čl.   14   ods.   1,   2,   3   a   7,   čl. 15   ods. 1   a   2   a   čl.   16   Medzinárodného   paktu o občianskych a politických právach v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 17 a čl. 18 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 2 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

a)   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   súvisiacim s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“,

b) postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 a uznesením sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010 a

c)   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 To 225/2010   a   jeho   uznesením   z   9.   decembra   2010,   ako   aj   jeho   uznesením   sp.   zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011 doručená sťažnosť J. T., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 5 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 Protokolu č.   7 k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „protokol č. 7“), práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie práv podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a čl. 2 ods. 1 a čl. 5 ods. 1 medzinárodného paktu

a)   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo   spravodlivosti“)   tým,   že „prijala   a   schválila   návrh   na   aplikáciu   zásady (3x a dosť!) zakotvením tejto zásady v ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákon (zákon NR - SR č. 300/2005 Z. z. účinný od 01. 01. 2006) a prenesením tejto úlohy a povinnosti na orgány OČTK – na všeobecné súdy v k. č. 2 T 188/07 rozsudku OS – Zvolen zo dňa: 12. 05. 2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu -KS – Banská Bystrica č. k. 2 To/225/10 zo dňa: 09. 12. 2010 aplikáciou uvedenej zásady a jej doslovnej dikcie“ (ďalej aj «postup ministerstva spravodlivosti súvisiaci s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“»),

b) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“) a uznesením sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010 a

c) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   225/2010   a   jeho   uznesením   z   9.   decembra   2010   (ďalej   aj „namietané uznesenie“), ako aj jeho uznesením sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 188/2007 z 12. mája 2010 uznaný za vinného v bode 1 zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona a v bode 2 z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa § 188 ods. 1, § 47 ods. 2, § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 a § 38 ods. 7 Trestného zákona na súhrnný, úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu   so   stredným   stupňom   stráženia   a   bol   mu   tiež   uložený   trest   prepadnutia   veci kuchynského   noža.   Okresný   súd   taktiež   zaviazal   sťažovateľa   na   náhradu   škody poškodenému   vo   výške   36,51   €.   Zároveň   okresný   súd   zrušil   výrok   o   treste   rozsudku Okresného súdu Žiar na Hronom sp. zn. 3 T 25/2009 z 13. januára 2010, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   a   to   jednak prostredníctvom   obhajcu,   ako   aj   sám.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   To   225/2010 z 9. decembra 2010 zamietol odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   uvádza,   že   podal   aj   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia   proti   ministerstvu   spravodlivosti   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania o poskytnutie   súdnej   ochrany   a   ochrany   osobnosti   v   súvislosti   s podľa   jeho   tvrdenia protiústavnou   aplikáciou   zásady   „trikrát   a   dosť“,   ako   aj   podnet   Kancelárii   prezidenta Slovenskej republiky a podnet verejnému ochrancovi práv.

Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010 návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol a krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010 toto rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažnosť smeruje aj proti ministerstvu spravodlivosti, a to z dôvodu, že je podľa názoru   sťažovateľa   „autorom“   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   účinného   od 1. januára 2006, ktorý zaviedol zásadu „trikrát a dosť“.

Sťažovateľ zastáva názor, že uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov v dôsledku aplikácie zásady „trikrát a dosť“ (§ 47 ods. 2 Trestného zákona) je neústavné, pretože je v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby (čl. 50 ods.   5 ústavy, § 2 ods. 8 Trestného poriadku), a taktiež považuje ustanovenie § 47 ods. 2 Trestného zákona za retroaktívne, a to vzhľadom na ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v jeho prípade ide o opakované trestanie za skutky, za ktoré bol odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 79/1983 z 18. júla 1983 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov, pričom tento trest bol zrušený rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 5 T 144/1983 z 9. januára 1984, ktorým mu bol uložený súhrnný a úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 6 mesiacov,   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   3   T   268/84 z 18. decembra 1984, ktorým bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 6 mesiacov, pričom z výkonu tohto trestu odňatia slobody bol 2. mája 1991 uznesením   Okresného   súdu   Trnava   sp.   zn.   1 Pp 35/1991   podmienečne   prepustený   na skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov.

Sťažovateľ k týmto odsúdeniam uvádza, že časť z právoplatne uložených trestov mu bola odpustená v dôsledku amnestie, o čom nie je v namietanom rozsudku ani uznesení žiadna zmienka. Sťažovateľ tvrdí, že tieto odsúdenia boli už zahladené, a preto naňho treba hľadieť v   súvislosti   s týmito   odsúdeniami   tak,   ako   keby   nebol   odsúdený   (§   93   ods.   1 Trestného zákona). Vo vzťahu k odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3 T 268/84 z 18. decembra 1984 sťažovateľ navyše udáva, že bolo podľa jeho názoru nezákonné a nespravodlivé.

Sťažovateľ v súvislosti s uvedenými námietkami poukazuje na právomoc ústavného súdu rozhodovať o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   uvádza,   že   dovolanie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo svojej veci nepodal, keďže najvyšší súd „by moje dovolanie s vysokou pravdepodobnosťou zamietol alebo odmietol, pretože ani on NS – SR zrejme nemá právomoci posudzovať ústavnosť ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákona, ale má skôr povinnosť ich aplikovať, tak ako ostatné všeobecné súdy...

Ústavný súd SR v jeho rozhodnutiach – nálezoch o. i. deklaruje skutočnosť, že sa riadi konštantnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, so vzhľadom na vyššie uvedené,   mám   za   to,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   môj   návrh   v   spojení s individuálnou   sťažnosťou   podľa   článku:   127   ods.   1   Ústavy   SR   neodmietne,   resp. nezamietne – neodloží.“.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním z 28. marca 2011, v ktorom poukazuje na ďalšie aspekty podľa jeho názoru nezákonnej aplikácie zásady „trikrát a dosť“. Sťažovateľ zastáva názor, že § 43 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon z roku 1961“) bol zrušený rovnako ako § 44 a § 45 starého Trestného zákona, a preto ustanovenie   §   437   ods.   5   Trestného   zákona,   ktoré   je   podľa   jeho   tvrdenia   navyše retroaktívne, by nemalo poukazovať na už zrušené ustanovenie zákona. Sťažovateľ taktiež poukazuje na to, že trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 ani trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 (za ktoré bol sťažovateľ odsúdený už uvedenými rozsudkami z rokov 1983 a 1984) nie sú uvedené v § 62 Trestného zákona z roku 1961.

V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   nepodal   dovolanie,   sťažovateľ   poukazuje   aj   na judikát trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, podľa ktorého si ten, kto chce podať dovolanie, musí na tento procesný úkon zvoliť obhajcu, pričom jeho finančná situácia mu neumožňuje zvoliť si obhajcu.

Okrem základnej námietky sťažovateľa, ktorá spočíva v neústavnosti zásady „trikrát a dosť“ sťažovateľ namieta aj to, že krajský súd uskutočnil verejné zasadnutie 9. decembra 2010, na ktorom jeho odvolanie zamietol v jeho neprítomnosti z dôvodu zlého zdravotného stavu, pričom svoju obhajkyňu (substitučnú zástupkyňu ustanoveného obhajcu) požiadal, aby žiadala verejné zasadnutie z tohto dôvodu odročiť.

Sťažovateľ tvrdí, že viacerí z obhajcov, ktorí mu boli ustanovení, si neplnili riadne svoju funkciu, a to ani len základnú, keďže neboli sťažovateľa ani raz navštíviť vo väzbe a po prvýkrát ho videli až na hlavnom pojednávaní a vôbec s ním neprerokovali stratégiu obhajoby.   Konkrétne   v   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľ   uvádza   mená   JUDr.   P. a Mgr. V. a „ďalší pred nimi“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho odvolacími námietkami uvedenými v ním napísanom rozsiahlom odvolaní a zaoberal sa len odvolaním spísaným jeho obhajcom, a to aj napriek jeho požiadavke uvedenej v ňom napísanom odvolaní, aby krajský   súd   rozhodoval   len   o   odvolacích   námietkach   uvedených   v   odvolaní   spísanom sťažovateľom,   a   nie   o   námietkach   uvedených   v   odvolaní   obhajcu.   Sťažovateľ   taktiež požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu bol ustanovený obhajca JUDr. J. S., s tým, že sa bude obhajovať sám. Takýmto postupom krajského súdu došlo podľa sťažovateľa k zásahu do jeho základného práva na obhajobu a k odopretiu spravodlivosti.

Ďalšia námietka sťažovateľa sa týka zásahu do práva na zákonného sudcu, keďže podľa jeho názoru nedošlo v rámci druhostupňového konania k náhodnému prideleniu veci, keďže o všetkých jeho sťažnostiach   v prípravnom konaní, ako aj o jeho odvolaní proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu rozhodoval, až na jednu výnimku, senát krajského súdu 2 To, resp. 2 Tpo.

Sťažovateľ   namieta   aj   nedostatočnú   prieskumnú   činnosť   krajského   súdu   pri prerokúvaní jeho odvolania proti   odsudzujúcemu rozsudku.   Poukazuje na zámenu mien svedkov M. a M. G. a na chybné časové vymedzenie stretnutia sťažovateľa so sudcom JUDr.   Š.   v   odsudzujúcom   rozsudku   okresného   súdu,   pričom   krajský   súd   si   tieto nezrovnalosti vôbec nevšimol.

Sťažovateľ tiež namieta, že nebolo preukázané, že skutok označený v obžalobe ako skutok 1 sa stal. Celé obvinenie podľa sťažovateľa bolo založené na výpovedi drogovo závislého svedka – poškodeného M. G.

Okresný   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   podľa   názoru   sťažovateľa   vôbec nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ tiež okresnému súdu vyčíta, že vôbec necituje v namietanom rozsudku základné zásady trestného konania, ktorými sa spravoval, ako to má na mysli ustanovenie § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Všetky   tieto   skutočnosti   podľa   názoru   sťažovateľa   nasvedčujú,   že   zákonná   sudkyňa okresného súdu nebola v jeho veci nestranná.

Sťažovateľ zastáva názor, že orgány činné v trestnom konaní a v jeho veci konajúce súdy sú proti nemu zaujaté, že «súdy zjavne už mali „dosť“ konaní o mojej osobe». Toto podozrenie   má   vyplývať   z   rozličného   prístupu   tých   istých   orgánov   činných   v trestnom konaní a súdov v jeho vyššie uvedenej trestnej veci a v trestnej veci, v ktorej bol v postavení poškodeného, vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 T 198/2008 a krajským súdom pod sp. zn. 2 To 310/2010.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2, 3, 5 a 6 ústavy, práv podľa čl. 2 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 protokolu č. 7, práv podľa čl. 2 ods. 1, čl. 6 ods. 1, 2 a 3, čl. 7, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, ako aj porušenie práv podľa čl. 14 ods. 1, 2, 3 a 7, čl. 15 ods. 1 a 2 a čl. 16 medzinárodného paktu a tiež porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 7 ods. 5, čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 154 ods. 1 ústavy, čl. 1, čl. 17 a čl. 18 dohovoru a čl. 2 ods.   1   a čl.   5   ods.   1   medzinárodného   paktu   postupom   ministerstva   spravodlivosti   pri prijímaní zásady „trikrát a dosť“, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd namietaný rozsudok okresného súdu, ako aj namietané uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že vec bude pridelená inému senátu (podrobný návrh nálezu je uvedený na stranách 50 až 66, resp. 70 sťažnosti, pozn.).

Sťažovateľ spolu so sťažnosťou doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   ministerstva spravodlivosti súvisiacim s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“, ako aj postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   188/2007   a   jeho   rozsudkom z 12. mája   2010,   v ktorom   aplikoval   zásadu   „trikrát   a   dosť“   na   jeho   trestnú   vec, a postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   225/2010   a   jeho uznesením z 9. decembra 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   sťažovateľa   postupom   ministerstva spravodlivosti vytýka sťažovateľ ministerstvu spravodlivosti, že „prijala a schválila návrh na aplikáciu zásady (3x a dosť!) zakotvením tejto zásady v ust. § 47 ods. 2 a § 437 ods. 5 Tr. zákon (zákon NR - SR č. 300/2005 Z. z. účinný od 01. 01. 2006) a prenesením tejto úlohy a povinnosti na orgány OČTK – na všeobecné súdy v k. č. 2 T 188/07 rozsudku OS – Zvolen zo dňa: 12. 05. 2010 v spojení s uznesením odvolacieho súdu – KS – Banská Bystrica č. k. 2 To/225/10 zo dňa: 09. 12. 2010 aplikáciou uvedenej zásady a jej doslovnej dikcie“ .

Rovnako sťažovateľ namieta aplikáciu zásady „trikrát a dosť“, teda ustanovenia § 47 ods. 2 Trestného zákona v spojení s ustanovením § 437 ods. 5 Trestného zákona na jeho trestnú vec v namietanom rozsudku okresného súdu, ako aj namietanom uznesení krajského súdu.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   zásada   „trikrát   a   dosť“   obsiahnutá   v   §   47   ods.   2 Trestného zákona je v rozpore so zákazom opakovaného stíhania osoby za čin, za ktorý bola už právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby (čl. 50 ods. 5 ústavy, § 2 ods. 8 Trestného   poriadku),   a   taktiež   považuje   ustanovenie   §   47   ods.   2   Trestného   zákona   za retroaktívne, a to vzhľadom na ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   nesúlad   ustanovení   §   47   ods.   2 Trestného   zákona   a   §   437   ods.   5   Trestného   zákona   s ústavou,   ako   aj   s   príslušnými medzinárodnými zmluvami.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a   na   základe   jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03,   III.   ÚS   184/06, IV.   ÚS   314/07).   Z   citovaného okrem   iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore   s   ústavnou   úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Vyriešiť otázku, či   boli príslušné ustanovenia Trestného zákona, ktoré aplikovali všeobecné   súdy   v   trestnej   veci   sťažovateľa,   v   súlade   s   ústavou,   resp.   medzinárodnými zmluvami, možno teda iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy (m. m. II. ÚS 336/09, IV. ÚS 226/2010), a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde vyplýva, že návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy môžu ústavnému súdu predložiť len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda   Slovenskej republiky, súd,   v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv, t. j. fyzickým osobám (a teda ani sťažovateľovi) právo podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy neprislúcha. Za týchto okolností vyhodnotil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesúladu príslušných ustanovení Trestného zákona upravujúcich zásadu „trikrát a dosť“ ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše,   vo   vzťahu   k   ministerstvu   spravodlivosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že zákony neprijíma ministerstvo spravodlivosti ani iné ministerstvo, ale zákonodarný zbor, ktorým je Národná rada Slovenskej republiky [čl. 86 písm. a) ústavy].

Vo vzťahu k námietkam, ktoré sťažovateľ uviedol v podaní, ktorým doplnil svoju sťažnosť, týkajúcim sa rovnako aplikácie zásady „trikrát a dosť“ ústavný súd uvádza:

Ústavnému   súdu   nie   je   známe,   na   základe   čoho   sťažovateľ   dospel   k   záveru,   že ustanovenie § 43 Trestného zákona z roku   1961 bolo zrušené. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (1. januára 2006, pozn.) bol zrušený Trestný zákon z roku 1961 ako celok (§ 439 bod 2. Trestného zákona). Avšak do zrušenia Trestného zákona z roku 1961, teda do 31. decembra 2005 existovalo v ňom ustanovenie § 43; len ustanovenia § 44 a § 45 Trestného zákona z roku 1961 boli zrušené, a to s účinnosťou od 1. júla 1990.

Podľa § 43 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin teroru (§ 93, § 93a), terorizmu (§ 94), nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 2 až 5 alebo § 171b ods. 2 alebo 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179, ohrozenia   bezpečnosti   vzdušného   dopravného   prostriedku   a   civilného   plavidla   podľa § 180a,   zavlečenia   vzdušného   dopravného   prostriedku   do   cudziny   (§   180c),   založenia, zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   a   teroristickej   skupiny   (§   185a), nedovolenej   výroby   a   držby   omamnej   látky,   psychotropnej   látky,   jedu,   prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 2 až 7, výroby detského pornografického diela (§ 205b), týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§ 215), obchodovania s deťmi podľa § 216a ods. 2 alebo 3 alebo § 216b, vraždy (§ 219), ublíženia na zdraví podľa § 222, zavlečenia do cudziny (§ 233), lúpeže (§ 234), brania rukojemníka (§ 234a), vydierania podľa § 235 ods. 2 alebo 3, hrubého nátlaku podľa § 235a alebo § 235b ods. 2 až 5, znásilnenia (§ 241), sexuálneho násilia (§ 241a), sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2 až 4   alebo obchodovania   s   ľuďmi   (§   246),   hoci   už   bol   za   takéto   trestné   činy   dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky podľa § 29 ods. 3; inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvadsať rokov.

Podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dokonaný trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144, vraždy podľa § 145, ublíženia na zdraví podľa § 155, nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2, 3 alebo 4, obchodovania s ľuďmi podľa §   179,   obchodovania   s   deťmi   podľa   §   180   ods.   2   alebo   3   alebo   podľa   §   181,   brania rukojemníka   podľa   §   185,   zavlečenia   do   cudziny   podľa   §   187,   lúpeže   podľa   §   188, vydierania podľa § 189 ods. 2, 3 alebo 4, hrubého nátlaku podľa § 190 alebo § 191 ods. 2, 3 alebo 4, znásilnenia podľa § 199, sexuálneho násilia podľa § 200, sexuálneho zneužívania podľa   §   201   ods.   2   alebo   3,   týrania   blízkej   osoby   a   zverenej   osoby   podľa   §   208, všeobecného   ohrozenia   podľa   §   284,   ohrozenia   bezpečnosti   vzdušného   dopravného prostriedku a lode podľa § 291, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny podľa   §   293,   založenia,   zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296, založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny podľa § 297, teroru podľa § 313 alebo   §   314,   násilného   prekročenia   štátnej   hranice   podľa   §   354   ods.   2,   3   alebo   4, prevádzačstva podľa § 355 ods. 3, 4 alebo 5, výroby detskej pornografie podľa § 368, genocídia podľa § 418, terorizmu podľa § 419 alebo neľudskosti podľa § 425, ktorý už bol za takéto trestné činy, hoci aj v štádiu pokusu, dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, a to aj bez splnenia podmienok uvedených v odseku 1. Súd môže takémuto páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v § 39 ods. 1 alebo 2.

Podľa § 437 ods. 5 Trestného zákona ustanovenie § 47 ods. 2 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedených v § 43 ods. 1 zákona č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších   predpisov,   ak   osoba   spáchala   ďalší trestný čin uvedený v § 47 ods. 2 po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Z uvedeného vyplýva, že v ustanovení § 43 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 sú uvedené aj trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961, za ktoré bol sťažovateľ odsúdený rozsudkami z rokov 1983 a 1984.

Je pravdou, že trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 a lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona z roku 1961 nie sú uvedené v § 62 Trestného zákona z roku 1961,   avšak   táto   skutočnosť   nemá   žiaden   súvis   s   trestnou   vecou   sťažovateľa,   keďže ustanovenie   §   62   Trestného   zákona   z roku   1961   upravuje   podmienečné   prepustenie z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ku   ktorému   môže   dôjsť   až   po   výkone   dvoch   tretín uloženého trestu odňatia slobody.

Medzi námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa § 43 a § 62 Trestného zákona z roku 1961 a namietaným porušením práv označených sťažovateľom nezistil teda ústavný súd nijakú príčinnú súvislosť, ktorá by mohla zakladať dôvod na vyslovenie ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom ministerstva spravodlivosti súvisiacim s uplatňovaním zásady „trikrát a dosť“, ako aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 188/2007 a jeho rozsudkom z 12. mája 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010, v ktorom aplikoval zásadu „trikrát a dosť“ na jeho trestnú vec, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu,   že   bola   podaná   zjavne   neoprávnenou   osobou,   a tiež   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   188/2007   a   jeho   rozsudkom   z   12.   mája   2010 a uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   (všeobecným) súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Rovnaká argumentácia platí aj vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn.   9   C   102/2010   z   21.   júla   2010.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010

Napriek tomu, že sťažovateľ v úvode sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv   aj   krajský   súd   a   jeho   uznesenie   sp.   zn.   14   Co   220/2010   z   13.   septembra   2010, v odôvodnení   sťažnosti   však nijaké konkrétne námietky   vo   vzťahu k tomuto   uzneseniu (rovnako ani vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 C 102/2010 z 21. júla 2010) nevznáša. Navyše, v rozsiahlom petite nálezu (s. 50 až 66, resp. 70 sťažnosti) sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušenia svojich práv týmto rozhodnutím krajského súdu a ani sa nedomáha jeho zrušenia.

Celá   sťažnosť,   jej   doplnenie   a   aj   požadovaný   petit   nálezu   sú   koncentrované   na rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 188/2007 z 12. mája 2010 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 225/2010 z 9. decembra 2010. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010 sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia. Navyše ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní sťažnosti a spisovej dokumentácie vyžiadanej na tento účel z okresného súdu nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu sp. zn. 14 Co 220/2010 z 13. septembra 2010 a sťažovateľom   označenými   právami   podľa   ústavy,   dohovoru   a medzinárodného   paktu, ktorá by mohla signalizovať, že došlo k ich porušeniu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 225/2010 a jeho uznesením z 9. decembra 2010

Okrem základnej námietky súvisiacej s aplikáciou zásady „trikrát a dosť“ (pozri časť II, bod 1 tohto uznesenia) namieta sťažovateľ vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   To   225/2010 a jeho uzneseniu   z 9.   decembra   2010   najmä tieto skutočnosti:

a) uskutočnenie verejného zasadnutia 9. decembra 2010 v jeho neprítomnosti,

b) porušenie práva na obhajobu a iných práv tým, že viacerí z ustanovených obhajcov si neplnili riadne svoju funkciu,

c) nedostatočnú prieskumná činnosť krajského súdu, ktorý sa nezaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažovateľom písanom rozsiahlom odvolaní, ako aj nepovšimnutie si chýb dokazovania vykonaného okresným súdom (krajský súd sa podľa tvrdenia sťažovateľa zaoberal len odvolaním spísaným jeho obhajcom, a to aj napriek jeho požiadavke uvedenej v odvolaní, aby krajský súd rozhodoval len o odvolacích námietkach uvedených v odvolaní spísanom ním, a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu),

d) zásah do jeho práva na zákonného sudcu, keďže podľa názoru sťažovateľa nedošlo v rámci druhostupňového konania k náhodnému prideleniu veci,

e) pri skutku 1 obžaloby nebolo vôbec preukázané, že sa skutok stal, pričom celé obvinenie sťažovateľa stojí na výpovedi drogovo závislého svedka – poškodeného M. G.,

f) nevysporiadanie sa s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa.

K   námietke   uskutočnenia   verejného   zasadnutia   konaného   9.   decembra   2010 v neprítomnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   jeho   zistení   vyplynulo,   že krajskému súdu bolo na tomto verejnom zasadnutí obhajkyňou JUDr. Z. S. (substitučnou zástupkyňou ustanoveného obhajcu JUDr. J. S.) predložené čestné vyhlásenie sťažovateľa z

9. decembra 2010, z ktorého vyplýva, „že tento výslovne žiada, aby sa dnešné VZ vykonalo v jeho neprítomnosti“.

Ústavný   súd   si   zabezpečil   aj   presné   znenie   čestného   vyhlásenia   sťažovateľa z 9. decembra   2010,   z   ktorého   vyplýva,   že   sťažovateľ   čestne   vyhlasuje: „...   som   sa dnešného dňa 9. 12. 2010 o 9.00 hod. dostavil do advokátskej kancelárie JUDr. J. S. v Banskej Bystrici a JUDr. Z. S., ktorá má v mojej trestnej veci na základe substitučnej plnej moci zastupuje oznámil, že mám vážne zdravotné problémy, mal som byť hospitalizovaný v nemocnici v Z., s čím som ja nesúhlasil a dostavil som sa do advokátskej kancelárie, aby som túto skutočnosť oznámil.

V   zmysle   uvedených   skutočností   týmto   prehlasujem,   že   žiadam,   aby   verejné zasadnutie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, č. k. 2 To 225/10 s termínom konania vytýčeným   na   9.   12.   2010   o   10.10   hod.   prebehlo   v   mojej   neprítomnosti   a   s   takýmto postupom a konaním v trestnej veci vedenej proti mojej osobe súhlasím.

Čestné prehlásenie podpisujem vlastným podpisom.“

Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažovateľ   celkom   jednoznačne   vyjadril   súhlas,   resp. požiadavku, aby sa verejné zasadnutie o jeho odvolaní uskutočnilo v jeho neprítomnosti, t. j. táto námietka sťažovateľa je zjavne nedôvodná.

K ďalšej námietke uvedenej v bode b) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namieta neplnenie povinností obhajcu len vo vzťahu k JUDr. P. a Mgr. V., ako aj k „ďalším pred nimi“.

V rámci prvostupňového konania bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu JUDr. S. uznesením okresného súdu z 5. februára 2009, ktorý ho zastupoval aj v odvolacom konaní (resp.   na   základe   substitučnej   plnej   moci   JUDr.   S.).   JUDr. B.   P.   bol   sťažovateľovi ustanovený za obhajcu uznesením okresného súdu z 13. novembra 2008 (č. l. 380 spisu) a Mgr. R. V. bol sťažovateľovi ustanovený za náhradného obhajcu uznesením okresného súdu rovnako z 13. novembra 2008 (č. l. 381 spisu). JUDr. S. bol sťažovateľovi ustanovený za obhajcu až po JUDr. P. a Mgr. V. Naňho sa teda námietka sťažovateľa nevzťahuje. JUDr. J. S. (resp. na základe substitučnej plnej moci JUDr. S.) zastupoval sťažovateľa na hlavnom pojednávaní, pri vyhlásení rozsudku okresného súdu, ako aj v rámci odvolacieho konania, a mal teda možnosť prípadné nedostatky predchádzajúcich obhajcov korigovať. Preto ani túto námietku sťažovateľa nemožno považovať za dôvodnú.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nezaoberal odvolacími námietkami uvedenými v   ním   písanom   rozsiahlom   odvolaní   a   zaoberal   sa   len   odvolaním   spísaným   obhajcom sťažovateľa,   a   to   aj   napriek   jeho   požiadavke   uvedenej   v   odvolaní,   aby   krajský   súd rozhodoval len o odvolacích námietkach uvedených v odvolaní spísanom sťažovateľom, a nie o námietkach uvedených v odvolaní obhajcu, keďže sťažovateľ požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu bol ustanovený obhajca JUDr. J. S., s tým, že sa bude obhajovať sám.

V   namietanom   uznesení   krajský   súd   najprv   zhrnul   odvolacie   námietky   uvedené v odvolaní   spísanom   obhajcom   sťažovateľa   a   následne   konštatoval,   že „V   písomných dôvodoch odvolania písaných rukou, obžalovaný v podstate napádal závery znalkyne K. vo vzťahu ku svedkovi M. G., ktoré sú v rozpore so správou odborníka z A. Preto navrhol, aby súd   nevyhodnotil   znalecký   posudok   ako   relevantný,   keďže   Mgr.   K.   nemá   odbornú spôsobilosť a prax v odvetví skúmania duševného stavu a života drogovo závislých osôb. Ďalej sa obžalovaný venoval otázkam, čo je toluén, fyzická závislosť, sociálna závislosť a príčiny drogových závislostí a čo je droga a drogová závislosť. Preto požiadal súd, aby pri rozhodovaní nevychádzal z nejakých predsudkov o jeho minulosti (trestnej činnosti) a aby súd sa odosobnil od všetkých predsudkov a rozhodol slobodne, nestranne tak, že ho spod obžaloby oslobodí, pretože je nevinný.“.

Krajský súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia uvádza, že „Obžalovaného zo spáchania prvého skutku uvedeného v napadnutom rozsudku usvedčuje poškodený M. G., ktorý jednoznačne uviedol, že obžalovaný ho bil ako v amoku, že mu strhol hodinky a zobral bundu. Výpoveď poškodeného G. podporil aj svedok M. S., príslušník Mestskej polície Z., ktorý uviedol, že poškodený G. ihneď po stretnutí obžalovaného v parku (pričom v parku išli dvaja muži), ho jednoznačne opoznal ako osobu, ktorá ho prepadla, zbila a odcudzila mu náramkové hodinky a mikinu. Okresný súd v tejto súvislosti správne skúmal aj vierohodnosť výpovede poškodeného G., ktorú namietal obžalovaný. Zo znaleckého dokazovania znalcov Mgr. E. K. a MUDr. V. H. v tomto smere vyplynulo, že poškodený M. G. nemá tendencie skresľovať skutočnosti, ktoré prežil. V čase uvedeného skutku bol poškodený G. síce závislý na drogách, no v deň spáchania skutku nemal k dispozícii drogu, iba toluén, ktorý našiel, z neho sa raz nadýchol, čím nemohol dosiahnuť taký stupeň opojenia, aby bola ovplyvnená jeho schopnosť vnímať, bol toho času schopný si zapamätať udalosti z uvedeného dňa a následne   ich   reprodukovať.   Preto   okresný   súd   správne   vyhodnotil   výpoveď   svedka   – poškodeného   za   vierohodnú   a   keďže   zodpovedala   aj   ďalším   dôkazom   vykonaným   na hlavnom pojednávaní, správne ho uznal vinným v bode 1.) rozsudku zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. v znení Zák. č. 576/2009 Z. z. z 3. 12. 2009 účinného od 1. 1. 2010 ako páchateľa za dokonaný trestný čin podľa § 47 ods. 2 Tr. zák. č. 576/2009 Z. z. z 3. 12. 2009 účinného od 1. 1. 2010...

Okresný súd nepochybil ani pri ukladaní trestu obžalovanému. Pri jeho ukladaní prihliadol   na   všetky   okolnosti,   na   ktoré   je   podľa   zákona   povinný   prihliadnuť.   Správne vyhodnotil   osobu   obžalovaného,   ktorý   bol   doposiaľ   17-krát   súdne   trestaný.   V   prípade obžalovaného je nutné konštatovať, že okresný súd nemal inú možnosť, než aplikovať ust. § 47 ods. 2 Tr. zák., pretože obžalovaný sa po tretíkrát dopustil trestného činu uvedeného v tomto ustanovení a preto musel aplikovať pri ukladaní trestu tzv. zásadu trikrát a dosť. Z uvedeného dôvodu ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku obžalovaného, aby nebola táto zásada aplikovaná. Navyše v tomto smere nebolo možné prihliadnuť ani na požiadavku obžalovaného, aby sa táto zásada neaplikovala ani z dôvodu, že od vykonania trestu za skutky kvalifikované ako obzvlášť závažné trestné činy uplynula dlhšia doba. Pri aplikácii zásady trikrát a dosť je totiž rozhodné, či obžalovaný spáchal tri trestné činy vymenované v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák. za presne vymedzených podmienok. Preto požiadavka obhajoby v tomto prípade nebola relevantná...

K ostatným odvolacím námietkam obžalovaného krajský súd uvádza, že vzhľadom na vykonané   dôkazy   a   samotnú   povahu   námietok   nemohol   k   nim   prihliadnuť,   keďže   ich vyhodnotil ako účelové, ktoré mali obžalovaného zbaviť trestnej zodpovednosti alebo túto znížiť na minimum, aby sa tak vyhol uloženiu vysokého trestu.“.

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa časťou odvolacích námietok obžalovaného zaoberal   (podstata   odvolacích   námietok   sťažovateľa   spočívala   práve   v spochybňovaní hodnovernosti   výpovede   poškodeného   G.   a   v   spochybňovaní   aplikácie   zásady   „trikrát a dosť“)   a   časť   jeho   námietok   vyhodnotil   ako   účelové.   Námietka   sťažovateľa o nedostatočnej prieskumnej činnosti krajského súdu preto podľa názoru ústavného súdu neobstojí. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že sťažovateľ v závere svojho odvolania požiadal krajský súd, aby zrušil opatrenie okresného súdu z 5. februára 2009, ktorým mu bol ustanovený obhajca JUDr. J. S. s tým, že sa bude obhajovať sám.

V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ na základe čestného vyhlásenia spísaného v advokátskej kancelárii JUDr. J. S. 9. decembra 2010   celkom   jednoznačne   vyjadril   požiadavku,   aby verejné   zasadnutie   o   jeho   odvolaní prebehlo   v   jeho   neprítomnosti,   teda   bez   jeho   osobnej,   priamej   obhajoby   len   za   účasti obhajcu.

Sťažovateľ   namieta   aj   zásah   do   práva   na   zákonného   sudcu   v   dôsledku   absencie náhodného pridelenia veci v rámci odvolacieho konania s poukazom na skutočnosť, že o všetkých jeho sťažnostiach, resp. odvolaní rozhodoval od počiatku trestného stíhania senát 2 To, resp. 2 Tpo v zložení JUDr. J. M., Mgr. R. Ď., Mgr. J. B.

O   prvej   sťažnosti   (aj   o   ďalších   sťažnostiach)   sťažovateľa   podanej   v   rámci prípravného konania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 208/2007 z 25. mája 2007 o vzatí sťažovateľa do väzby rozhodoval senát krajského súdu 2 Tpo v zložení JUDr. J. M., Mgr.   J.   B.,   Mgr.   R.   Ď.   (uznesenie   sp.   zn.   2   Tpo   77/07   zo   4.   júla 2007).   Tento   senát rozhodoval aj o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu.

Vyvodzovanie   pochybností   o   nedostatku   náhodného   pridelenia   odvolania sťažovateľa senátu 2 To len zo skutočnosti, že ten istý senát krajského súdu opakovane rozhodoval ako sťažnostný súd v rámci prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa, je celkom hypotetické a nemá oporu v žiadnom ďalšom argumente vrátane toho, že tento senát prejednával   ako   odvolací   senát   aj   inú   trestnú   vec,   v   ktorej   má   sťažovateľ   postavenie poškodeného.   Nejde   preto   o   dôvodnú   námietku,   ktorá   by   bola   spôsobilá   vyvolať pochybnosti o rešpektovaní práva na zákonného sudcu.

Námietka sťažovateľa uvedená v bode e) sa týka hodnotenia dôkazov. Námietky sťažovateľa súvisiace s   hodnotením   dôkazov   sa   týkajú výlučne dokazovania vo   vzťahu k skutku 1 namietaného rozsudku, ktorý bol kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188 ods.   1 Trestného zákona, keďže práve odsúdenie za tento skutok podmieňuje aplikáciu zásady „trikrát a dosť“. Z rozsudku okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je zrejmé, že rozhodujúcim dôkazom pri uznaní viny sťažovateľa v skutku 1 bola výpoveď poškodeného M. G. Rovnako z namietaného rozsudku a uznesenia vyplýva, že to nebol dôkaz jediný. Ďalšími dôkazmi bola výpoveď svedka M. S., znalecké posudky z odboru psychológie, psychiatrie a zdravotníctva chirurgie a výpoveď pracovníka resocializačného centra.   Pokiaľ   ide   o   osobu   poškodeného   (osoba   s   rozsiahlou   drogovou   minulosťou)   a hodnovernosť   jeho   výpovede,   všeobecné   súdy   sa   s   týmito   okolnosťami   náležite vysporiadali, pričom vychádzali so záverov znaleckého posudku z odboru psychológie a psychiatrie, ktoré ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Z týchto dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Napokon rovnako za nedôvodnú treba považovať námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa okresný súd nevysporiadal s dôkazmi, ktoré boli v prospech sťažovateľa a krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil.

Z   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   zjavne   vyplýva,   že   tento   sa   riadne vysporiadal s dôkazmi v prospech sťažovateľa, keď uviedol, že „Pokiaľ ide o výpoveď svedka B. súd pri hodnotení tohto dôkazu prihliadol jednak na dlhoročné kamarátstvo s obžalovaným T., a jednak musel konštatovať, že medzi jeho výpoveďou a obžalovaného T., sú podstatné rozdiely, keď T. popísal komunikáciu s fetujúcim chlapcom (nie s poškodeným) a   dokonca,   že   mu   aj   zahodil   fľašu,   kým   svedok   B.   uviedol,   že   T.   s   nikým   iným nekomunikoval, ani nemal žiaden konflikt. Závažný rozpor videl súd aj v tom, že svedok popisoval dej ako noc z piatka na sobotu a že chcel aby T. išiel s ním do Ž. aby mal istotu, že skutočne pôjde s ním do B. robiť. Bál sa že počas soboty mu ujde. Je však nepochybné, že deň z 23. 05. 2007 na 24. 05. 2007 bol deň zo stredy na štvrtok a nie ako svedok hovoril z piatka na sobotu. Preto mal súd vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdení tohto svedka a výpoveď považoval za nevierohodnú. Pokiaľ ide o ďalšie výpovede, svedok G., Š., C. ku skutku nič nevedeli uviesť, D. len potvrdzoval, že T. mal mať v presne neustálenom období roka 2007 neobmedzený prístup k alkoholu, avšak podľa jeho výpovede už v čase prvej výpovede   tohto   svedka   v   prípravnom   konaní   (5.   5.   2007)   T.   už   bol   vyhodený.   Naviac pripustil,   že   nevie   čo   robil   T.   po   večeroch,   podľa   neho   si   zháňal   alkohol   z   hocikiaľ odmalička.   M.   N.   len   potvrdil   závislosť   poškodeného   v   minulosti,   čo   ani   poškodený nepopiera.“.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Aplikujúc uvedené právne názory na uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 225/2010 z   9.   decembra   2010   ústavný   súd   konštatoval,   že   právne   názory   v ňom   obsiahnuté   sú primeraným   spôsobom   odôvodnené,   nie   sú   v žiadnom   prípade   arbitrárne,   preto   je   toto uznesenie   aj   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné,   čo   sa   v plnom   rozsahu vzťahuje aj na postup krajského súdu predchádzajúci vydaniu tohto uznesenia.

Na základe týchto skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011