znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010 predbežne prerokoval sťažnosti N. P. a M. P., D., vedené Ústavným súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 552/2010, sp. zn. Rvp 584/2010 a sp. zn. Rvp 585/2010 vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008, Ex 127/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti N. P. a M. P. vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 552/2010, sp. zn. Rvp 584/2010 a sp. zn. Rvp 585/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 552/2010.

2. Sťažnosti N. P. a M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2010 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“), následne 22. marca 2010 mu bola doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ako aj ďalšia   sťažnosť   sťažovateľky,   a napokon   24.   marca   2010   doručili   obaja   sťažovatelia ústavnému súdu ďalšie dve samostatné sťažnosti. Všetky sťažnosti sú do značnej miery obsahovo totožné a sťažovatelia nimi namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 48 Er 598/2008, Ex 127/2008 (ďalej aj „namietané exekučné konanie“).

Z obsahu sťažností a ich príloh okrem iného vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi namietaného exekučného konania (v procesnom postavení povinných) o vymoženie sumy 7 500 000 Sk s prísl., ktoré začalo 15. apríla 2008 na základe poverenia č. 5803 045349* vydaného okresným súdom pre súdneho exekútora JUDr. M. Z.

Už 17. septembra 2007 sa sťažovatelia pri návšteve banky, v ktorej majú vedené účty, dozvedeli o zablokovaní týchto účtov a po následnej návšteve exekútorského úradu súdneho exekútora zistili, že je proti nim vedená exekúcia. Exekučným titulom v tejto veci je   rozhodcovské   rozhodnutie   rozhodcu   JUDr.   J.   Č.   (ďalej   len   „rozhodca“)   sp. zn. RK Cb/1/2007 zo 7. mája 2007 (ďalej len „namietaný rozhodcovský rozsudok“) vydané podľa sťažovateľov na základe sfalšovanej zmenky. V spojitosti s tým podali sťažovatelia 18. septembra 2007 trestné oznámenie.

Sťažovatelia   podrobne   opisujú   chronológiu   priebehu   namietaného   exekučného konania, v ktorom podľa nich konal a rozhodoval miestne nepríslušný súd a dochádzalo v ňom   k celému   radu   podvodov,   pochybení   a nezákonností   konkretizovaných v sťažnostiach. Napokon došlo k stavu, keď okresný súd „viedol súbežne dva ex. konania voči tým istým povinným, na tú istú sumu údajného dlhu, na základe toho istého exekučného titulu rozhodcovského rozsudku zo dňa 7. 5. 2007 a pritom vedome uznal za exekučný titul listinu,   ktorá   preukázateľne   porušovala   zák.   482/2002   Z. z.   a bola   v príkrom   rozpore s zákonom   na ochranu   osobných   údajov   a s právom   na   ochranu   osobných   údajov, garantovaným Ústavou SR“.

Sťažovatelia   poukazujú   na   podľa   nich   neoprávnené   zisťovanie,   získavanie a zhromažďovanie údajov o ich osobách, ako aj nezrovnalosti, pokiaľ ide o uvedenie adresy ich   trvalého pobytu,   ako   aj   mena a   priezviska   sťažovateľky   na   poverení   na   vykonanie predmetnej   exekúcie,   v   namietanom   rozhodcovskom   rozsudku   a   následne   v   súdnym exekútorom vydanom upovedomení o začatí exekúcie sp. zn. EX 127/08 z 29. apríla 2008 so skutočným stavom, ktorému uvedené údaje nezodpovedali.

Vo vzťahu k spochybňovanému rozhodcovskému rozsudku sťažovatelia namietajú, že rozhodca nemal ich písomný súhlas na to, aby tento rozsudok obsahoval ich osobné údaje a aby ho postúpil neoprávnenej osobe (druhému majiteľovi sfalšovanej zmenky), ktorá ho následne poskytla ďalším neoprávneným osobám a napokon bol prostredníctvom súdneho exekútora „prijatý súdom za účelom ďalšieho spracovania a poskytovania súdneho spisu iným osobám, ktoré sa so spisom oboznámili a robili si z neho kópie a výpisy“.

Sťažovatelia sú toho názoru, že „Súd v zmysle § 1 v spojení s § 2 OSP, v spojení s § 58 ods. 1 EP v spojení s čl. 46 Ústavy SR mal povinnosť nezákonne začatú exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Súd opakovane porušil zákon a svojvoľne v exekúcii neoprávnene pokračoval,   čím   preukázal,   že   koná   výlučne   v záujme   a prospech   oprávneného.   Osoby konajúce v mene súdu opakovanými porušeniami ústavy, zákona a medzinárodných zmlúv, prejavili svojvôľu, sa dopustili nielen nesprávneho procesného postupu, ale nepochybne aj nesprávneho úradného postupu, porušili zákon č. 4822/2002 Z. z., porušili ústavné práva sťažovateľky garantované   čl. 19.   ods. 2   a ods. 3 Ústavy   SR,   čl. 22 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 Ústavy   SR,   zneužili   jej   osobné   údaje,   ohrozili   bezpečnosť   a neoprávnene   zasiahli do súkromia, preukázali svoju zaujatosť vo veci, čím porušili právo na právnu a súdnu ochranu a na spravodlivý proces.“.

Odvolávajúc sa na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovatelia navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o dočasnom   opatrení   a odložil   vykonateľnosť namietaného   rozhodcovského   rozsudku,   ako   aj   poverenia   č. 5803 045349*   vydaného 15. apríla 2008 okresným súdom pre súdneho exekútora JUDr. M. Z.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosti   na   ďalšie   konanie a následne vo veci samej nálezom rozhodol tak, že vysloví porušenie ich označených práv postupom okresného súdu v namietanom exekučnom konaní, zakáže okresnému zneužívať ich osobné údaje, a „aby tieto osobné údaje zo súdneho spisu sp. zn. 48 Er 598/2008 boli zlikvidované“, zakáže okresnému súdu používať namietaný rozhodcovský rozsudok a ďalšie písomnosti obsahujúce ich osobné údaje a zruší poverenie vydané okresným súdom pre súdneho exekútora JUDr. M. Z. Napokon sťažovatelia žiadajú, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému v sume 25 000 €.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 22 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 8 a čl. 10 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   48 Er 598/2008, Ex 127/2008.

K   porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv   malo   dôjsť   podľa   ich   tvrdenia predovšetkým   v   dôsledku   toho,   že   okresný   súd   zneužil   ich   osobné   údaje   tým,   že   ich neoprávnene zhromažďoval, neoprávnene prijal do súdneho spisu sp. zn. 48 Er 598/2008, Ex 127/2008 písomnosti,   v ktorých   došlo   k zneužitiu   ich   osobných údajov,   neoprávnene spracovával písomnosti,   ktoré   obsahovali ich   osobné údaje, neoprávnene sprístupnil   ich osobné   údaje tretím   osobám   a zbavil   ich   práva   na informáciu   o tom,   že   ich   údaje boli neoprávnene spracované a poskytnuté tretím osobám.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v   súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 552/2010, sp. zn. Rvp 584/2010 a sp. zn. Rvp 585/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu ich právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na to, že všetky sťažnosti smerujú proti   postupu   okresného   súdu   v tom   istom   exekučnom   konaní,   rozhodol   ústavný   súd uplatniac   citované   právne   normy   tak,   ako   to   je   uvedené   v   prvom   bode   výroku   tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 3   a   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 598/2008, Ex 127/2008

Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 235/2010 zo 6. mája 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú a neprípustnú   sťažnosť sťažovateľov   okrem   iného   vo   veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ku   ktorému malo dôjsť   postupom   okresného súdu   v namietanom exekučnom konaní.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre neprípustnosť a zjavnú neopodstatnenosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienky konania, ktoré možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcom návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   ako   neprípustný   alebo   zjavne   neopodstatnený   (m. m. III. ÚS 41/2010).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného porušenia   čl. 19   ods. 3   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru   už   po   ich predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   v   spojení   s   § 24   písm. a)   zákona o ústavnom súde ako neprípustné.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 a čl. 10 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom exekučnom konaní

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   sa   vo   veci   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa   poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred   neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd (I. ÚS 61/06).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľmi   namietané   porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môžu   domôcť   využitím   im dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Judikatúra ústavného súdu taktiež stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (napr. I. ÚS 214/09).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04). Ak   o závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Zo sťažností a tiež zo zistení ústavného súdu týkajúcich sa namietaného exekučného konania vyplýva, že okresný súd ako súd prvého stupňa uznesením sp. zn. 48 Er 598/08, EX 127/08   z   1.   júla   2008   zamietol   návrh   sťažovateľov   ako   povinných   na   zastavenie exekúcie pre vymoženie sumy 7 500 000 Sk s prísl.   vedenej   súdnym exekútorom.   Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie doručené Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 19. augusta 2009 a odvolanie sťažovateľky bolo krajskému súdu doručené 8. septembra 2009 (doplnené podaniami doručenými krajskému súdu 12. októbra 2009 a 12. novembra 2009).

V   konaní   o   návrhu   sťažovateľov   na   zastavenie   exekúcie,   resp.   v   odvolaní sťažovateľov   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľov na zastavenie exekúcie boli namietané v zásade obdobné skutočnosti a na základe rovnakej ťažiskovej argumentácie ako v sťažnostiach podaných ústavnému súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   právny   prostriedok,   ktorý   im   Exekučný poriadok (§ 57 a nasl.) poskytuje, využili.

Na   základe   toho   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovatelia   mali   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré   mali   byť   napadnutým   postupom   okresného   súdu   podľa   ich   názoru   porušené. Oprávnenie   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   rozhodnúť   o namietanom   postupe okresného súdu vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý by ju mohol uplatniť iba vtedy, ak by už sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž môže vzhľadom na princíp subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mali   sťažovatelia   k dispozícii   v poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   nemôže   dôjsť   tak,   že   by   z konania   o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné opäť poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z nich   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Pretože   v okolnostiach   danej   veci   je   namietaný   postup   okresného   súdu   (vrátane postupu   súdneho   exekútora)   preskúmateľný   krajským   súdom   na základe   odvolania sťažovateľov   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   48 Er 598/08,   EX 127/08   z 1.   júla 2008,   ktorým   bol   zamietnutý ich   návrh   na zastavenie   exekúcie,   neprichádza   do   úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal námietkami smerujúcimi proti postupu okresného súdu, a preto treba sťažnosti pred konečným rozhodnutím krajského súdu považovať aj za predčasné.

Na   základe   týchto   záverov   a   právneho   hodnotenia   skutkových   okolností   daného prípadu ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažností v tejto časti je aj ich oneskorené podanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde.   Nedodržanie   tejto   lehoty je zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Z obsahu súvisiaceho spisu bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že sťažovatelia sa o namietanom postupe okresného súdu, ktorým malo okrem iného dôjsť k porušeniu ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 8 a čl. 10 dohovoru mohli dozvedieť najneskôr v auguste, resp. septembri 2009,   keď   podali   odvolanie   proti uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   48 Er 598/08, EX 127/08 z 1. júla 2008, ktorým nebolo vyhovené ich návrhu na zastavenie exekúcie.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   s prihliadnutím   na   dátum,   kedy   sa   mohli sťažovatelia   oboznámiť   so   spisovým   materiálom   okresného   súdu   sp. zn.   48 Er 598/08, EX 127/08, a deň doručenia ich sťažností ústavnému súdu (19. marca 2010, 22. marca 2010 a   24.   marca   2010),   možno   uzavrieť,   že   lehota   ustanovená   na   tento   druh   konania   pred ústavným súdom uplynula sťažovateľom skôr, než podali uvedené sťažnosti.

Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde zároveň ako podané oneskorene.

Keďže ústavný súd sťažnosti odmietol, vylučuje to ich vecné preskúmanie, a preto bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   uplatnenými sťažovateľmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010