znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 3 S 110/99 z 31. mája 2001, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 So 192/01 zo 6. decembra 2001 a oznámením verejného ochrancu práv sp. zn. 1895/2009 z 5. mája 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. mája 2009 doručené   podanie   J.   G.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré   ústavný   súd   podľa   obsahu posudzoval   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   3 S 110/99 z 31. mája 2001, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 192/01 zo 6. decembra 2001 a oznámením verejného ochrancu práv sp. zn. 1895/2009 z 5. mája 2009.

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   podnetom z 20. apríla 2009 domáhal, aby verejný ochranca práv prešetril postup Sociálnej poisťovne pri posudzovaní jeho invalidity, ktorý vyústil do rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), zo 4. januára 1999. Týmto rozhodnutím bol sťažovateľovi invalidný dôchodok zmenený na čiastočný invalidný dôchodok. Proti tomuto rozhodnutiu Sociálnej poisťovne podal sťažovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol označeným rozsudkom krajský súd a následne po podaní odvolania označeným rozsudkom najvyšší   súd.   Sťažovateľ   namieta,   že   oznámením   verejného   ochrancu   práv   sp.   zn. 1895/2009   z 5.   mája   2009,   ktorým   bol   jeho   podnet   odložený,   došlo   k porušeniu   ním označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k označeným rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľ namieta, že postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, „krajský súd a najvyšší súd spôsobili prieťahy v konaní a postupom súdov malo dôjsť aj k porušeniu mojich práv na zákonného sudcu“.

Sťažnosť   v predloženom   znení   neobsahuje   návrh   rozhodnutia   (petit),   ktorého   sa sťažovateľ domáha.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 S 110/99   z 31.   mája   2001,   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   So   192/01   zo 6. decembra 2001 a oznámením verejného ochrancu práv sp. zn. 1895/2009 z 5. mája 2009.

1. K namietanému porušeniu označených práv oznámením verejného ochrancu práv sp. zn. 1895/2009 z 5. mája 2009

Z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   verejný   ochranca   označeným   oznámením odložil podnet sťažovateľa, ktorým sa domáhal prešetrenia postupu Sociálnej poisťovne pri posudzovaní jeho invalidity s poukazom na to, že podnet sťažovateľa sa týka veci, o ktorej rozhodol   súd,   pričom   v ďalšom   texte   poukazuje   na   skutočnosť,   že   proti   rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 4. januára 1999, ktorým bol zmenený jeho invalidný dôchodok na čiastočný invalidný dôchodok, podal sťažovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol označeným rozsudkom krajský súd a následne po podaní odvolania označeným rozsudkom najvyšší súd. Verejný ochranca práv odôvodnil svoj záver o odložení podnetu s poukazom na § 3 ods. 2 a § 15 ods. 1 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“), pričom nad rámec tohto záveru informoval sťažovateľa o tom, že na posudzovanie jeho invalidity sa nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 25/05 nevzťahuje.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   §   3   ods.   2   zákona   o verejnom   ochrancovi   práv   sa   pôsobnosť   verejného ochrancu práv okrem iného nevzťahuje na súdy s výnimkou orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu.

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv podnet odloží, ak vec, ktorej sa podnet týka, prejednáva súd a nejde o prieťahy v konaní alebo ak už súd vo veci rozhodol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a priloženej   dokumentácie   konštatoval,   že verejný   ochranca   práv by svojím   postupom   pri   vybavovaní podnetu   sťažovateľa   mohol porušiť jeho základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by zásadným spôsobom porušil svoje povinnosti pri vybavovaní jeho podnetu vyplývajúce mu zo zákona o verejnom ochrancovi práv. V danom prípade ale verejný ochranca práv podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   vybavovaní   podnetu   sťažovateľa   postupoval   v súlade s citovanými   ustanoveniami   zákona   o verejnom   ochrancovi   práv,   a preto   k porušeniu označeného   základného   práva   sťažovateľa   oznámením   verejného   ochrancu   práv   sp.   zn. 1895/2009 z 5. mája 2009 o odložení jeho podnetu nemohlo dôjsť.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Z citovaného vyplýva, že základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   sa   na   postup   verejného   ochrancu   práv   pri   vybavovaní   podnetov fyzických   osôb   a právnických   osôb   nevzťahuje,   a preto   oznámením   verejného   ochrancu práv   sp.   zn.   1895/2009   z   5.   mája   2009,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   týchto   práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich práv oznámením verejného ochrancu práv sp. zn. 1895/2009 z 5. mája 2009, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 3 S 110/99 z 31. mája 2001 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 So 192/01 zo 6. decembra 2001

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   na   krajskom   súde   zistil,   že   označené   rozhodnutia   krajského   súdu a najvyššieho súdu nadobudli právoplatnosť 30. januára 2002, pričom sťažovateľ sťažnosť doručil ústavnému súdu až 12. mája 2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   práv   označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009