znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/08-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   28.   augusta   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   v   konaní   o sťažnosti obchodnej   spoločnosti   G.,   s. r. o.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 163/2006 a jeho uznesením z 9. júna 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti G., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 163/2006 a jeho uznesením z 9. júna 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   20 Cob 163/2006   z 9. júna 2006 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti G., s. r. o., trovy   konania v sume 10 795 Sk (slovom   desaťtisícsedemstodeväťdesiatpäť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. S., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 192/08 zo 17. júna 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod sp. zn. 20 Cob 163/2006 a jeho uznesením z 9. júna 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Podľa   § 30   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prerokoval   túto   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   krajský   súd v podaní zo   16. júla 2008 aj sťažovateľka vo svojom   vyjadrení   z 28.   júla   2008   vyslovili   súhlas,   aby   sa   v danej   veci   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z predloženého súvisiaceho spisu Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“), z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení účastníkov a z listinných dôkazov.

Z prijatej   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 20 Cob 163/2006 z 9. júna 2006 zastavil konanie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného   súdu   sp. zn.   8 Cb 26/2004   z 13. marca 2006   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho poplatku v ustanovenej lehote.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na to, že „Vzhľadom ku skutočnosti, že poplatok za odvolanie   nebol   v   sume   50.118,- Sk   zaplatený   súčasne   s   podaním   odvolania   vyzval Krajský súd 16. 05. 2006, aby navrhovateľ zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie v zmysle ustanovenia § 10 zákona č. 71/1992 Zb. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola doručená právnemu zástupcovu navrhovateľa dňa 22. 05. 2006 a navrhovateľovi dňa 23. 05. 2006.

Súdny poplatok bol pripísaný na účet Krajského súdu dňa 05. 06. 2006 v celej výške. Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   20 Cob 163/2006   zo   dňa   09. 06. 2006   zastavil   konanie o odvolaní,   nariadil   Daňovému   úradu   K.   vrátiť   súdny   poplatok   vo   výške   49.617,- Sk žalobcovi a súčasne nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania a súčasne poučil navrhovateľa, že proti uvedenému uzneseniu nie je prípustné odvolanie.“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla: „Krajský   súd   rozhodnutím   o   zastavení   konania vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   súdny   poplatok   nebol   zaplatený   v   lehote   10   dní   odo   dňa doručenia   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   odoprel   sťažovateľovi   prístup k spravodlivému súdnemu konaniu.

Sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok,   ktorý   bol   pripísaný   na   účet   súdu   dňa 05. 06. 2006 teda v čase rozhodovania súdu už bol súdny poplatok zaplatený a pre súd bol rozhodujúci čas v čase vydania uznesenia o zastavení konania. Vzhľadom na zastavenie odvolacieho konania sa rozsudok Okresného súdu stal právoplatný a zakladá prekážku res iudicata v zmysle ustanovenia § 159 OSP.

Je   potrebné   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   výklad   aký   zaujal   Krajský   súd v predmetnom rozhodnutí je nesprávny a má za následok denegatiu justicie pre sťažovateľa. V   zmysle   ustanovenia   § 10   zákona č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch v znení neskorších predpisov a to ustanovenia ods. 1 a 3 citovaného ustanovenia, je ustanovená lehota 10 dní nie prekluzívnou lehotou na zaplatenie súdneho poplatku, a teda samotné nedodržanie uvedenej lehoty nemá za následok stratu práva na súdnu ochranu (preklúziu) ani sa jeho právo na súdnu ochranu neoslabuje, tak ako to vyložil Krajský súd v Žiline. Uvedená   lehota   má   poriadkový   charakter   a   jej   nedodržanie   má   za   následok zastavenie   konania,   avšak   tento   následok   môže   byť   odvrátený   a   príslušný   súd   zruší uznesenie o zastavení konania ak poplatok bol dodatočne zaplatený v lehote na podanie odvolania.

Uvedené   zvýrazňuje   aj   ustanovenie   § 10   ods. 3   zákona   č. 71/1992   Zb   o   súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov v prvej vete, ktorá ustanovuje povinnosť súdu zrušiť uznesenie o zastavení konania autoremedúrou, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.“

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajský   súd   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 Cob 163/2006   porušil základné právo G., s. r. o. (...) na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Súd uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 Cob 163/2006 zo dňa 09. 06. 2006 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.“

Okrem   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáha   aj   priznania   náhrady   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   z obsahu   zapožičaného   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   podaním z 15. júna 2006 doručeným krajskému súdu 19. júna 2006 sa sťažovateľka odvolala proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   bolo   konanie   o odvolaní   zastavené. Podaním doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 20. februára 2007   sťažovateľka   požiadala,   aby   jej   odvolanie   z 15. júna 2006   bolo považované   za   dovolanie   s tým,   aby   dovolací   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr. 468/08   zo   16. júla 2008,   v prílohe   ktorého   referujúca   sudkyňa   k veci   okrem   iného uviedla:

«Podľa názoru krajského súdu rozhodnutím pod č. k. 20 Cob/l63/2006-72 zo dňa 9. 6. 2006,   keď   došlo   k   zastaveniu   odvolacieho   konania,   nedošlo   sťažovateľovi,   a   to obchodnej spoločnosti G., s. r. o. (...) k odmietnutiu jeho práva na spravodlivé prerokovanie veci,   pretože   k   zastaveniu   konania   o   odvolaní   došlo   práve   z   dôvodu   nesplnenia   si poplatkovej povinnosti sťažovateľom, a to podľa zákonných podmienok, ktoré vyplývajú hlavne zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnkov. Sťažovateľ mal umožnené vykonávať všetky procesné a iné právne úkony, ktoré mu prináležali v predmetnej veci a len nedodržaním zákonných ustanovení sťažovateľom, vyplývajúcich zo zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) nastal dôsledok zastavenia konania o podanom odvolaní zo strany sťažovateľa. Tu je potrebné poukázať na ust.   § 5   ods. 1   písm. a/   zákona   č. 71/1992   Zb.,   podľa   ktorého   sťažovateľovi   vznikla poplatková povinnosť už podaním odvolania. Túto svoju poplatkovú povinnosť nesplnil, a preto bolo postupované podľa ustanovení zákona č. 71/1992 Zb., keď sťažovateľovi bola stanovená lehota 10 dní od doručenia výzvy na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie a v tejto výzve žalobca bol poučený o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku. Výzva súdu zo dňa 16. 5. 2006 bola doručená sťažovateľovi dňa 23. 5. 2006 a právnemu zástupcovi žalobcu 22. 5. 2006. Práve v súvislosti s konaním krajského súdu uznesením pod č. k.   20 Cob/163/2006-72   zo   dňa   9. 6. 2006   je   potrebné   prihliadať   na   aktuálne   znenie zákona č. 71/1992 Zb. platného a účinného nielen k dátumu vzniku poplatkovej povinnosti sťažovateľa, t. z. k dátumu podaného odvolania, ale aj k dátumu rozhodovania krajským súdom. Krajský súd poukazuje na túto skutočnosť vzhľadom k tomu, že niekoľkokrát bola robená zmena a úprava zákona č. 71/1992 Zb. Preto je nevyhnutné prihliadať k zneniu účinnému k dátumu vzniku poplatkovej povinnosti sťažovateľom a rozhodovania krajským súdom. Práve v tom čase s odkazom na ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., ktorého citácia je presne uvedená v uznesení Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 20 Cob/163/2006 z 9. 6. 2006, ak nie je zaplatený súdny poplatok z odvolania,   súd vyzve poplatníka, aby zaplatil súdny poplatok do 10 dní od doručenia výzvy s tým, že ak sa aj napriek výzve poplatok   nezaplatí,   súd   konanie   zastaví.   O   následkoch   nezaplatenia   poplatku   musí   byť poplatník vo výzve poučený. Vzhľadom k tomuto zneniu bolo nevyhnutné vyvodiť, že v ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v tom čase platnom a účinnom je stanovená lehota 10 dní na zaplatenie súdneho poplatku z podaného odvolania a táto má hmotnoprávny charakter, pre zachovanie ktorej bolo určujúce, či bol súdny poplatok zaplatený najneskôr v posledný deň uvedenej lehoty pripísaním na účet krajského súdu. Ak sa tak nestalo a posledným dňom lehoty na zaplatenie súdneho poplatku z odvolania bol 2. 6. 2006 a k jeho úhrade došlo až následne dňa 5. 6. 2006, t. z. že sťažovateľ nesplnil poplatkovú povinnosť v lehote určenej zákonom a malo toto jeho konanie, resp, nedodržanie zákonom stanovenej lehoty za následok zastavenie odvolacieho konania, čo bol priamo zákonný dôsledok. Rovnako podľa názoru krajského súdu nie je dôvodné domáhať sa aplikácie ust. § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb.   platnom a   účinnom   k dátumu   vzniku poplatkovej   povinnosti   sťažovateľa a rozhodovania krajského súdu, a to z toho dôvodu, že predmetný zákon dal, resp. preniesol v spojení aj s Občianskym súdnym poriadkom právomoc a príslušnosť Krajskému súdu v Žiline ako súdu odvolaciemu rozhodovať o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku z podaného   odvolania.   S   odkazom   aj   na   ust.   § 201   veta   prvá   O. s. p.   je   možné   len rozhodnutie súdu prvého stupňa napadnúť odvolaním a nie rozhodnutie Krajského súdu v Žiline   ako   súdu   odvolacieho,   a   tým   nebolo   možné   aplikovať   ust.   § 10   ods. 3   zákona č. 71/1992   Zb.,   na ktoré   poukazuje   sťažovateľ,   pretože   uznesenie   o   zastavení   konania pre nezaplatenie súdneho poplatku je možné zrušiť, ak sa zaplatí súdny poplatok do konca lehoty   na   podanie   odvolania,   pričom   krajský   súd   uznesením   č. k.   20 Cob/163/2006-72 zo dňa 9. 6. 2006 rozhodoval ako odvolací súd, proti uzneseniu ktorého odvolanie nie je prípustné (§ 201 veta prvá O. s. p.), a tým zákonite neprichádzal do úvahy ani postup podľa § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. Sám sťažovateľ svojím postupom spôsobil, že nemohlo dôjsť   k   meritórnemu   prejednaniu   ním   podaného   odvolania,   keďže   nesplnil   jednu z podmienok k takémuto vecnému prejednaniu odvolania, a to nezaplatil súdny poplatok z podaného odvolania v stanovenej lehote, ktorú určuje priamo zákon č. 71/1992 Zb. Pokiaľ zákon č. 71/1992 Zb. stanovil lehotu 10 dní na zaplatenie súdneho poplatku od doručenia výzvy,   tak je zrejmé   a nesporné,   že   ide o zákonom stanovenú lehotu -   zákonnú   lehotu, s ktorou   nemôže   disponovať   súd.   Túto   lehotu   je   súd   povinný   aplikovať   v   rámci   svojho rozhodovania.

Máme za to s poukazom aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obdo 12/2007 zo dňa 26. marca 2008, že sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podstata základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok Ústavy Slovenskej   republiky   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl. 46   ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   povinnosť   právneho zastúpenia   v   niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti   návrhu   na   začatie konania,   zákonné   lehoty   a   taktiež   zaplatenie   súdneho   poplatku   podľa   ustanovení príslušného zákona. Uloženie poplatkovej povinnosti a jej splnenie v zákonom stanovenej lehote,   a   to   podľa   zákona   č. 71/1992   Zb.   nemožno   samo   osebe   považovať   za   rozpor s právom na prístup k súdu chráneným v čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach a slobodách   (napr.   rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veciach   Tolstoj   - Miloslavski proti Spojenému kráľovstvu 1995, resp. Kreus proti Poľsku 2001). Rovnako pri plnení zákonom stanovených povinností je potrebné prihliadať aj na ust. § 18 veta prvá O. s. p., t. z. nielen na tvrdenia sťažovateľa, ale aj na zabezpečenie právnej istoty sporovej protistrany, v danom prípade žalovaného, t. z. že v rámci vyvolaného súdneho konania vyplývajú pre toho ktorého účastníka rovnaké povinnosti v prípade plnenia poplatkovej povinnosti   a   pri   jej   plnení   žiadneho   z   účastníkov   sporového   konania   nemožno   dávať do výhodnejšej pozície. Krajský súd dodáva, že zákon č. 71/1992 Zb. je právnym predpisom, ktorý   obsahuje   ustanovenia   tak   hmotnoprávneho,   ako   aj   procesnoprávneho   charakteru. Za procesnoprávne ustanovenia citovaného zákona možno považovať ust. § 12 až 14, ktoré upravujú konanie vo veciach poplatkov. Stanovená 10 dňová lehota na zaplatenie súdneho poplatku je lehota zákonná, ktorú nemožno skrátiť, ani predĺžiť, je upravená v § 10 ods. 1 zákona   č. 71/1992   Zb.,   ktorého   ustanovenie   má   tým   hmotnoprávny   charakter.   Pre zachovanie takejto lehoty je rozhodujúce, aby súdny poplatok bol najneskôr v posledný deň uvedenej   lehoty pripísaný na účet v danom prípade krajského   súdu.   K dodržaniu   tejto zákonom stanovenej lehoty pre zaplatenie súdneho poplatku zo strany sťažovateľa nedošlo, a preto postup krajského súdu bol súladný nielen so zákonom č. 71/1992 Zb., Občianskym súdnym   poriadkom,   ale   aj   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   Európskym   dohovorom o ľudských právach a slobodách.»

K vyjadreniu   krajského   súdu   zaujala   stanovisko   sťažovateľka   podaním   z 28. júla 2008 doručeným ústavnému súdu 31. júla 2008, v ktorom okrem iného uviedla:

«Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   § 10   ods. 1   zákona   č.71/1992   Zb.   ak   nebol   zaplatený   poplatok   splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví.

Podľa § 167 ods. 2 O s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. „Ak   zákonodarca   prijme   právnu   normu,   ktorej   formulácia   nie   je   jednoznačná, nastoľuje stav právnej   neistoty.   Miera právnej   neistoty je   rozdielna.   Niekedy   ju možno odstrániť   výkladom   práva   podľa   všeobecného   princípu   výkladu   a   uplatňovania   práva ustanoveného   čl. 152   ods. 4   ústavy.   Inokedy   právnu   neistotu   ohľadne   správania ustanoveného   právnou   normou   nemožno   odstrániť   ani   výkladom   podľa   čl. 152   ods. 4 ústavy. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvomi spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky   štátne   orgány   majú   vtedy   ústavou   určenú   povinnosť   uplatňovať   právnu   normu v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ).“ (PL. ÚS 15/1998)

Dňa   05. 06. 2006   bol   súdny   poplatok   za   podanie   odvolania   pripísaný   na   účet odvolacieho   súdu,   t. j.   na   13.   deň   po   doručení   výzvy,   ešte   pred   rozhodnutím   súdu   o zastavení konania, ktoré vydal dňa 09. 06. 2006.

Výkladom   § 10   ods. 1   zákona   č. 71/1992   Zb.   v   spojení   procesnoprávnym ustanovením   § 154   ods. 1   O. s. p.   /prihliadnutím   k   § 167   ods. 2   O. s. p./   neboli   v   čase rozhodovania o zastavení konania, dané predpoklady pre vydanie takéhoto rozhodnutia, nakoľko v   tomto čase   bol už súdny   poplatok zaplatený.   Domnievame   sa,   že len takáto možnosť výkladu cit. ustanovenia zák. o súdnych poplatkoch vrátane súvisiacich ustanovení O. s. p. je v súlade princípom rovnosti a právom na súdnu ochranu, t. j. s Ústavou SR. V   tejto   súvislosti   zároveň   poukazujem   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR 3 Cdo 55/2007 zo dňa 26. 04. 2007 v inej, skutkovo rovnakej veci.

„Každé   konanie   súdu   alebo   iného   orgánu,   ktoré   je   v   rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“ (I. ÚS 26/1994) Krajský súd pri rozhodovaní nerešpektoval povinnosť uplatňovať cit. právnu normu v súlade s ústavou a konal v rozpore s ustanovením § 154 ods. 1 O. s. p., čím porušil naše základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.»

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 20 Cob 163/2006   z 9. júna 2006   uznesením   sp. zn.   3 Obdo 12/2007   z 26. marca 2008 odmietol, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, skúmal, či smeruje proti   takému   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok prípustný.

Podľa   § 236   O. s. p.   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Napadnutým   uznesením   odvolací   súd   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie   súdneho poplatku za podané odvolanie. Vzhľadom na výrok napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O. s. p.

Proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   prípustné   dovolanie   z   dôvodov, uvedených v § 237 O. s. p. Z obsahu žalobcovho dovolania vyplýva, že postup odvolacieho súdu, ktorý odvolacie konanie zastavil, považuje za odňatie možnosti konať pred súdom, čo je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožni realizácia tých procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov   poplatková   povinnosť   vzniká   podaním   návrhu,   odvolania   a   dovolania,   alebo žiadosti o vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ.

Vo veciach poplatkov,   upravených zákonom o súdnych poplatkoch rozhoduje ten orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon (§ 12 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v platnom   znení).   Citované   ustanovenie   nedáva   žiadnu   dispozíciu,   kto   má   o   zastavení súdneho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku rozhodovať. Preto platí všeobecná úprava, obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku, podľa ktorej o odvolaní rozhoduje odvolací súd. Rozhodnutie o zastavení odvolacieho konania nie je rozhodnutím o novom predmete   konania,   ale   rozhodnutím   o   odvolaní   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa. Účastníkovi   sa   právo   na   podanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa neodňalo,   pretože   mal   možnosť   ho   podať   a   aj   ho   podal.   Odvolací   súd   by   odvolanie prejednal, ak by splnil všetky podmienky, okrem iného, ak by zaplatil súdny poplatok. Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Poplatková   povinnosť   vznikne   okamihom,   v   ktorom   nastane   právna   skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Vznik poplatkovej povinnosti za odvolanie je podmienený vykonaním procesného úkonu účastníka - podaním odvolania. V predmetnej veci   žalobca   podal   odvolanie   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   dňa 24. apríla 2006. S podaním odvolania nesplnil poplatkovú povinnosť, v dôsledku čoho ho odvolací súd v zmysle § 211 ods. 2 O. s. p. v znení účinnom v čase podania odvolania vyzval na zaplatenie súdneho poplatku v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Výzva bola žalobcovi doručená   dňa   22. mája 2006,   súdny   poplatok   žalobca   zaplatil   dňa   5. júna 2006,   t. j, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

V danom prípade preto nemožno dospieť k záveru, že postupom odvolacieho súdu bola   žalobcovi   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Žalobca   mal   možnosť   vykonávať procesné   úkony,   ktoré   mu   zákon   priznáva.   K   prejednaniu   odvolania   by   bolo   došlo   v prípade, ak by splnil zákonom stanovenú podmienku zaplatiť súdny poplatok v stanovenej lehote.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku 1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva   priznaného   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva   v oprávnení   každého   reálne   sa   domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú,   a teda   že   základné   právo   na súdnu   ochranu   nespočíva   len   v práve   domáhať   sa   súdnej   ochrany,   ale   túto   aj   v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Ďalej uviedol, že postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka   konania   vyplývajúceho   z čl. 46   ods. 1   ústavy.   Napokon   zdôraznil,   že   ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl. 142   ods. 1   ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pokladá za vhodné zmieniť sa najskôr o tom, že v danej veci považoval za potrebné pred predbežným prerokovaním sťažnosti počkať na rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 20 Cob 163/2006 z 9. júna 2006, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Obdo 12/2007 z 26. marca 2008 tak, že ho ako neprípustné odmietol. V prípade, že by bola   sťažovateľka   dosiahla   nápravu   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   čo   ústavný   súd očakával, musela by byť jej sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   Pretože   dovolanie   sťažovateľky   bolo   najvyšším   súdom   („z kvázimeritórnych dôvodov“) odmietnuté ako neprípustné (po tom, ako napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vecne preskúmal), sťažovateľka bola so zreteľom na spomínaný princíp subsidiarity podľa č. 127 ods. 1 ústavy povinná podať sťažnosť (po tom, ako jej bolo doručené označené uznesenie   najvyššieho   súdu)   proti   najvyššiemu   súdu,   ktorý   rozhodoval   v danej   veci v poslednom   stupni.   Napriek   tomu,   že   tak   neurobila,   ústavný   súd   vychádzajúc z materiálneho chápania ústavnosti považoval vzhľadom na výnimočné okolnosti daného prípadu za potrebné (najmä z dôvodu, že sťažovateľka už nemala k dispozícii žiaden ďalší prostriedok   na   ochranu   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pričom na rozhodnutie dovolacieho súdu musela čakať takmer dva roky od podania sťažnosti) o jej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu   rozhodnutiu,   ktorým   končí konanie pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú pri prerokovávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomocí   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov a podzákonných úprav. Ústavný súd je však oprávnený a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania   a rozhodovania   všeobecných   súdov   vo   veciach, v ktorých   už niet iného   nadriadeného   alebo opravného   súdu,   ktorý   by chránil základné právo účastníka konania pred súdom nižšieho stupňa.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Podstata sťažnosti sťažovateľky je založená na argumentácii, že nemožno zastaviť konanie o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku   za   odvolanie   v ustanovenej   lehote,   keď   v čase   rozhodovania   krajského   súdu o zastavení konania (9. jún 2006) už bol súdny poplatok pripísaný na jeho účet (5. jún 2006).

Napadnuté uznesenie   krajského súdu,   ktorým   bolo   konanie o odvolaní zastavené, ale aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. marca 2008 o odmietnutí dovolania sťažovateľky, sú založené na právnom názore, že podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov [platnom a účinnom nielen k dátumu vzniku poplatkovej povinnosti sťažovateľky, ale aj k dátumu rozhodovania   krajským   súdom   (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“)]   ak   súdny poplatok nebol pripísaný na účet krajského súdu ani v posledný deň vo výzve krajského súdu určenej desaťdňovej lehoty, bolo nevyhnutné konanie zastaviť, pretože dĺžka lehoty vyplýva priamo zo zákona a jej nedodržanie musí mať za následok zastavenie konania. Podľa názoru krajského súdu uvedeného vo vyjadrení k sťažnosti „Pokiaľ zákon č. 71/1992 Zb.   stanovil   10   dní   na zaplatenie   súdneho   poplatku   od   doručenia   výzvy,   tak   je   zrejmé a nesporné,   že   ide   o zákonom   stanovenú   lehotu   -   zákonnú   lehotu,   s ktorou   nemôže disponovať súd. Túto lehotu je súd povinný aplikovať v rámci svojho rozhodovania.“.

Podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 211 ods. 3 OSP ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Podľa   § 5   ods. 1   zákona   o súdnych   poplatkoch   poplatková   povinnosť   vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania, alebo žiadosti o vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ alebo dovolateľ.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním   návrhu   na   začatie   konania,   odvolania   alebo   dovolania,   súd   vyzve   poplatníka, aby poplatok   zaplatil   v   lehote   desiatich   dní   od   doručenia   výzvy;   ak   aj   napriek   výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený.

Podľa   § 10   ods. 3 prvej   vety zákona   o súdnych   poplatkoch   príslušný   súd   zruší uznesenie   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   ak   poplatník   zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania.

Ústavný súd z obsahu predloženého spisu,   ako aj z vyjadrení účastníkov konania zistil, že krajský súd napadnutým uznesením konanie o odvolaní sťažovateľky z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavil napriek tomu, že v čase rozhodovania mal vedomosť o tom, že súdny poplatok bol na účet súdu pripísaný už 5. júna 2006, teda pred vydaním namietaného uznesenia. Uvedený postup a následné rozhodnutie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu kvalifikovať inak, ako odňatie možnosti konať pred súdom odvolateľovi, t. j. v danom prípade sťažovateľke.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na to, že takýto názor je v súlade aj s judikatúrou všeobecných súdov, keď k rovnakému právnemu záveru dospel aj najvyšší súd, ktorý v skutkovo identickej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 55/2007 z 26. apríla 2007, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že všeobecný súd musí   vykladať   a   používať   uvedené   ustanovenia   v   súlade   s   účelom   základného   práva na súdnu   ochranu.   Interpretáciou   a   používaním   tohto   ustanovenia   nemožno   obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Pritom do práva na súdnu ochranu je potrebné nepochybne zahrnúť aj oprávnenie účastníka konania domáhať sa preskúmania rozhodnutia súdu v inštančnom konaní.

Ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. je preto potrebné pri gramatickom, systematickom a logickom výklade ako aj pri zohľadnení jeho ústavnoprávneho rámca, vykladať a aplikovať tak, že ak bola poplatková povinnosť účastníka konania vzniknutá podaním   odvolania   splnená   hoci   aj   po   uplynutí   desaťdňovej   lehoty   určenej   súdom na plnenie, a to pred rozhodnutím súdu o zastavení konania o odvolaní, nie je daný zákonný dôvod   na   zastavenie   odvolacieho   konania.   Len   takýto   výklad   a   aplikácia   uvedeného ustanovenia   súdom   je   správna,   spravodlivá,   zákonná   a   ústavne   komformná.   Pritom zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za aplikáciu a výklad zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich   z Ústavy   Slovenskej   republiky   alebo   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“

Obdobne najvyšší súd v inej skutkovo identickej veci v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cdo 6/01 z 30. augusta 2001 okrem iného uviedol:

„Nemožno   prihliadať   na   to,   že   v dôsledku   podania   odvolania   poplatníkom a suspenzívneho účinku tohto opravného prostriedku, poplatková povinnosť navrhovateľa naďalej trvá (§ 5 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch a contrario) a možno ju preto až do rozhodnutia   odvolacieho   súdu   splniť.   Ustanovenie   § 10   ods. 3   zákona   o súdnych poplatkoch platí len pre súd prvého stupňa a nevylučuje primerané použitie prvej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku o odvolaní.

Na   základe   uvedeného   možno   uzavrieť,   že   ak   navrhovateľ   splnil   poplatkovú povinnosť, ktorá vznikla podaním návrhu na začatie konania, do rozhodnutia odvolacieho súdu o jeho včas podanom odvolaní, nemôže odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku potvrdiť. V takom prípade odvolaciemu súdu nezostáva nič iné, ako toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Aj   keď   k úlohám   ústavného   súdu   nepatrí   zjednocovanie   judikatúry   všeobecných súdov, ústavný súd odvolávajúc sa na svoju predchádzajúcu judikatúru poukazuje na to, že k úlohám   právneho   štátu patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha   štátu   spočíva   v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní   dostupných   bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04).

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   treba   určiť   podmienky,   pri   splnení   ktorých   má nesprávna   aplikácia   jednoduchého   práva   všeobecnými   súdmi   za   následok   porušenie základných práv a slobôd. Základné práva a slobody v oblasti jednoduchého práva pôsobia ako regulatívne idey, na ktoré obsahovo nadväzujú komplexy noriem jednoduchého práva. Porušenie   niektorej   z týchto   noriem,   a to   v dôsledku   svojvôle   (napr.   nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti   (napr.   prílišný   formalizmus),   potom   zakladá   porušenie   základných   práv a slobôd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   a aplikácia   dotknutých   ustanovení   zákona o súdnych   poplatkoch   krajským   súdom   v napadnutom   konaní   bola   poznačená   prílišným formalizmom,   čo v konečnom   dôsledku   viedlo   k tomu,   že   sa   tým   sťažovateľke   odňala možnosť konať pred súdom v jej právnej veci.

Ústavný   súd   v súvislosti   s   uvedeným   konštatoval,   že   aj   výklad   a používanie jednotlivých   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   vrátane   súvisiacich   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V spojitosti   s tým   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konsolidovanú   judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb.   Všetky   orgány   verejnej   moci   sú   povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd   (m. m. II. ÚS 148/06).

Ústavný súd na základe uvedených zistení a východísk dospel k záveru, že krajský súd postupom v napadnutom konaní a uznesením sp. zn. 20 Cob 163/2006 z 9. júna 2006, ktorým   zastavil   odvolacie   konanie   v právnej   veci   sťažovateľky   z dôvodu   nezaplatenia súdneho poplatku v ustanovenej lehote napriek tomu, že v čase jeho rozhodovania bol už súdny   poplatok   pripísaný   na   jeho   účet,   porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   zároveň   považuje   namietaný   postup krajského   súdu   za   vybočenie   zo   stabilizovanej   a ústavne   akceptovateľnej   judikatúry všeobecných súdov.

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým   uznesením   krajského   súdu   zároveň   podľa   § 56   ods. 2   a   3   písm. b)   zákona o ústavnom súde, toto uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude všeobecný súd pokračovať v odvolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v odôvodnení tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   nárok   na   finančné   zadosťučinenie   v zmysle   § 50   ods. 3   zákona o ústavnom súde v danej veci neuplatnila, preto sa ústavný súd touto zákonnou možnosťou vzhľadom   na   viazanosť   petitom   sťažnosti   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom JUDr. M. S. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania za tri úkony právnej služby v sume 10 795 Sk vrátane DPH. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal úhradu trov konania sťažovateľke v uplatnenej sume, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2008