znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/07-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29. novembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3673/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1893/98) takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   39 Er 3673/2006   (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1893/98) p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti B., s. r. o., trovy   právneho   zastúpenia   v sume   7 492,24 Sk   (slovom sedemtisíc štyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún   a dvadsaťštyri   halierov)   na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 192/07 z 31. augusta 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3673/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1893/98).

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   na   základe   jej   návrhu   na   súdny   výkon rozhodnutia vydal okresný súd 19. januára 1999 uznesenie, ktorým nariadil súdny výkon rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   povinnej.   Dňa   27. februára 2006   sťažovateľka v súlade s prechodným ustanovením § 372m Občianskeho súdneho poriadku podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie a zároveň to oznámila okresnému súdu. Okresný súd 18. októbra 2006 súdnu exekútorku vyzval, aby vyčíslila výšku vymáhanej pohľadávky. Z dôvodu „nevyčíslenia pohľadávky“ okresný súd uznesením vyššieho súdneho úradníka z 29. januára 2007   jej   žiadosť   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol. Sťažovateľka sa proti tomuto uzneseniu 23. februára 2007 odvolala a okresný súd odvolaniu vyhovel.   Podľa   informácie   okresného   súdu   bolo   súdnej   exekútorke   vydané   poverenie na vykonanie exekúcie 24. mája 2007.

V   napadnutom   konaní   tak   ako   pri   rozhodovaní   o   návrhu   na   výkon   rozhodnutia, aj v konaní o návrhu na vykonanie exekúcie bol okresný súd dlhodobo nečinný, a preto sa sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej sa domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a úhradu trov konania.

Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   doručil   2. novembra 2007   svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky, v ktorom uviedol:

„Vec   vedená   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn.   39 Er/3673/2006   bola   pridelená na vybavenie zákonnej sudkyni JUDr. N. P., ktorá od 01. 01. 2007 bola dočasne pridelená na výkon funkcie sudcu na (...).

Vo veci konala vyššia súdna úradníčka, ktorá uznesením č. k. 39 Er/3673/2006-8 zo dňa 29. 01. 2007 zamietla žiadosť exekútorky JUDr. Z. D. na vykonanie exekúcie. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie, doručené súdu dňa 26. 02. 2007. Opatrením predsedu súdu zo dňa 02. 04. 2007 bola vec pridelená JUDr. G. S., ktorá sa stala vo veci zákonnou sudkyňou a ktorá vo veci vykonala tieto úkony:

Uznesením   č.   k.   39 Er/3673/2006   zo   dňa   17. 04. 2007   zrušila   uznesenie   vydané vyššou súdnou úradníčkou dňa 29. 01. 2007 č. k. 39 Er/3673/2006-8 a vydala dňa 24. 05. 2007 poverenie na vykonanie exekúcie. Toho času vo veci prebieha exekúcia.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   doručil 14. novembra   2007   svoje   stanovisko   k   vyjadreniu   okresného   súdu,   v ktorom   uviedol: „(...) oznamujeme,   že   nepovažujeme   za   potrebné   sa   vyjadriť   k vyjadreniu   predsedníčky Okresného súdu Bratislava II. sp. zn. Spr. 2118/07 z 24. 10. 2007, nakoľko všetko podstatné sme už uviedli v podanej ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   vo   veci   sťažnosti   sťažovateľky   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich   stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03). Toto   základné   právo   sa   uplatňuje   aj   v nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po vydaní upovedomenia   o   začatí   exekúcie   bez zbytočných   prieťahov   uskutočnila   exekúcia   podľa zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   tak,   aby   vymáhaný   nárok bol čo najskôr,   ak   tomu   nebránia   dôvody   relatívnej   alebo   absolútnej   neprípustnosti exekúcie, uspokojený.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   aj   v   exekučnom   konaní   a   porušenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej judikatúry   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 111/02,   III. ÚS 142/03,   II. ÚS 2/05)   skúma   vždy   so zreteľom   na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci   (1), správania účastníka konania (2) a napokon aj spôsobu, akým v konaní postupoval súd (3).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie okresného súdu v konaní o výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí a v exekučnom konaní nemožno považovať za právne zložité a v danej veci s prihliadnutím na priebeh uvedeného   konania,   resp.   procesné   úkony   vykonané   okresným   súdom   v tomto   konaní nemožno   hovoriť   ani   o   skutkovej   zložitosti,   ktorá   by   spôsobila   predĺženie   uvedeného konania.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria - správania sťažovateľky - v posudzovanom konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadne   také   okolnosti,   v dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť k spomaleniu postupu súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v posudzovanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že návrh sťažovateľky na výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   bol   okresnému   súdu   doručený 17. decembra 1998. Okresný súd uznesením z 19. januára 1999 nariadil v uvedenom konaní výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí. Po nariadení výkonu rozhodnutia okresný súd až do 1. septembra 2005 v tejto veci neuskutočnil žiaden relevantný procesný úkon, ktorý   by   smeroval   ku   skončeniu   tohto   konania,   resp.   k   uspokojeniu   pohľadávky sťažovateľky ako oprávnenej.

Podľa § 372m Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 341/2005 Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   platnom   a účinnom po 1. septembri 2005 mal okresný súd v preskúmavanom konaní povinnosť po doručení oznámenia sťažovateľky o podaní návrhu na výkon exekúcie postúpiť predmetnú vec spolu s poverením na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období po 1. septembri 2005 mohol v predmetnom konaní realizovať len jednoduché procesné   úkony   (vydanie   poverenia   súdnemu   exekútorovi   a následne   postúpenie   veci súdnemu exekútorovi), ktoré nemožno z hľadiska času potrebného na ich prípravu alebo realizáciu považovať za náročné.

Zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu 27. februára 2006 doručil oznámenie o podaní návrhu na výkon exekúcie a súčasne ho požiadal, aby súdnej exekútorke postúpil spisový materiál v jeho veci spolu s poverením na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   podaním   z   18. októbra 2006   vyzval   sťažovateľku na doplnenie   návrhu   na   udelenie   poverenia.   Uznesením   vyššieho   súdneho   úradníka z 29. januára 2007 okresný súd zamietol návrh na vydanie poverenia súdnej exekútorke. Okresný   súd   následne na základe   odvolania   sťažovateľky   uznesením   zo   17. apríla 2007 zrušil   napadnuté   uznesenie   vyššieho   súdneho   úradníka   a   24. mája 2007   vydal   súdnej exekútorke poverenie na vykonanie exekúcie v predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že okresný súd v napadnutom konaní o výkon rozhodnutia   v období   od   19. januára 1999   (vydanie   uznesenia   o   nariadení   výkonu rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí)   až   do   1. septembra 2005,   t. j.   počas   obdobia trvajúceho   viac   ako   šesť   rokov   a sedem   mesiacov   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon smerujúci   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   napriek   tomu,   že   jeho   postupu nebránila žiadna zákonná prekážka. Okrem toho ani postup okresného súdu v predmetnej veci   po   27. februári 2006,   t. j.   po   doručení   oznámenia   sťažovateľky   o podaní   návrhu na vykonanie exekúcie, nemožno podľa ústavného súdu považovať za efektívny, pretože v jeho   dôsledku   realizácia   jednoduchých   procesných   úkonov   (vydanie   poverenia a postúpenie veci súdnej exekútorke) okresnému súdu trvala až do 31. mája 2007 (doručenie spisu v uvedenej veci súdnej exekútorke), t. j. viac ako 1 rok a 3 mesiace.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   tohto   konania,   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu, ako aj so zreteľom na to, že predmetné konanie bolo poznačené aj neefektívnou činnosťou, je potrebné konštatovať, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu. Ústavný súd   preto dospel   k názoru, že postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 39 Er 3673/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1893/98) došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 000 Sk z dôvodov uvedených v jej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3673/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1893/98) a berúc do úvahy konkrétne okolnosti   prípadu,   predovšetkým   predmet   uvedeného   konania,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   D.   K.   Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti), a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk, t. j. spolu 5 940 Sk, čo spolu s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH (19 % z 6 296 Sk) predstavuje sumu 7 492,24 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   7 492,24 Sk   je   okresný   súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007