znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 192/04-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., R., ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 2 T 120/03 z 23. septembra 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 398/03 z 13. januára 2004 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 398/03 z 15. decembra 2003, za účasti Okresného súdu Martin a Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. februára 2004 doručená sťažnosť J. M., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   4,   čl.   6   ods.   1 a ods. 3 písm.   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 120/03 z 23. septembra 2003 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   1   To   398/03   z 13.   januára   2004   a   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 1 To 398/03 z 15. decembra 2003. Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 3. mája 2004.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   dôvodom   jej   podania   je   nespravodlivý a nezákonný postup voči jeho osobe a porušenie jeho základných ľudských práv a slobôd zaručených ústavou a dohovorom.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 3. marca 2003 okresným súdom „...vzatý do väzby a následne bolo na mňa vznesené obvinenie pre tr. čin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. Zákona a pre trestný čin neoprávneného vyrobenia a obstarania   platobnej   karty   v spolupáchateľstve   (...).   Ľ.   L.   bol   na   začiatku   trestného stíhania v mojom prípade ako spoluobvinený. Uznesením vyšetrovateľa OÚJP PZ Martin zo dňa 2. 5. 2003 bola trestná vec obv. Ľ. L. z dôvodu jeho neprítomnosti účelovo vylúčená na samostatné konanie. Z toho istého dôvodu, pre neprítomnosť Ľ. L., čiže pre neschopnosť a   liknavosť   OČTK   mi   boli   24.   6.   2003,   10. 7. 2003   a   19.   8.   2003   odročené   hlavné pojednávania. Týmto benevolentným postupom OČTK bol porušený zákon podľa § 2 ods. 4 Tr.   poriadku,   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   ustanovenie   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 5 ods. 4“.

Porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   vidí   sťažovateľ   v   tom, „...   že   všetky   hlavné pojednávania mi boli odročené na základe nedostavenia sa svedka, obv. Ľ. L., a aj napriek tomu,   že   som   žiadal   ja,   moja   obhajkyňa   a   samotná   prokurátorka   a   sudca   vypočuť uvedeného svedka, kvôli objektívnemu objasneniu celého prípadu ma Okresný súd Martin odsúdil, čím ignoroval moje návrhy a podania, na ktoré mám právo.

Poukázal ďalej na to, že v doterajšom priebehu trestného stíhania bolo porušené aj jeho právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, a to tým, že krajský súd nepredvolal ani jedného svedka z tých, ktorých žiadal vypočuť.

Sťažovateľ sa v ďalšej časti sťažnosti zmienil o tom, že na základe jeho odvolania krajský súd „... na neverejnom zasadnutí konanom 13. januára 2004 rozhodol, že: Podľa § 258 ods. 1 písm. b), c), d), ods. 2 Tr. poriadku zrušuje rozsudok Okr. súdu v Martine, sp. zn.   2   T   120/03   z   23.   9.   2003   v časti - vo   výroku   o   vine,   ktorým   bol   obžalovaný v bode 2) uznaný za vinného zo spáchania tr. činu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej karty v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 249c ods. 1 Tr. zákona, vo výroku o treste a vo výroku o náhrade škody.   Dňa 23.   3.   2004 sa konalo hlavné pojednávanie na Okr. súde Martin, kde sa opätovne prejednával § 249c ods. 1 Tr. zákona, resp. vrátená vec Okresnému súdu v Martine na došetrenie. Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí všetci svedkovia,   no vzhľadom na   to,   že   svedok   Ľ.   L.   sa opätovne nedostavil   na moje   hlavné pojednávanie, sudca odročil hlavné pojednávanie na 11. mája 2004“. V spojitosti s tým kladie   sťažovateľ   otázku, „...ako   je   možné,   že   mi   bolo   odročené   hlavné   pojednávanie (pri § 249c ods. 1 Tr. zák.) z dôvodu nedostavenia sa uvedeného svedka?, ale ten istý sudca ma   odsúdil   za   obzvlášť   závažný   tr.   čin   lúpeže   v   spolupáchateľstve   podľa   §   9   ods.   2, § 234 ods. 1 Tr. zákona, aj keď Ľ. L. vôbec nevypovedal a ani raz sa nedostavil na moje hlavné pojednávanie?!“.

Sťažovateľ nadväzne na to vyslovuje názor, že: „Mám zato, že ak mi bolo odročené hlavné pojednávanie z 23. 3. 2004 na 11. mája 2004 z dôvodu nedostavenia sa uvedeného svedka,   sudca   Okr.   súdu   v   Martine   mal   postupovať   tak   isto   ako   v   tomto   prípade aj pri minulých pojednávaniach pre tr. čin lúpeže v spolupáchateľstve, čo je závažný trestný čin, mal súdne pojednávanie odročovať a nie ma odsúdiť!“.

Na základe uvedeného sťažovateľ opäť argumentuje, že týmto postupom okresného súdu bol porušený čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru.

Pokiaľ ide   o namietané porušenie čl. 5 ods.   4 dohovoru   a čl. 17 ods.   2 ústavy, sťažovateľ poukazuje na to, že bol vzatý do väzby len na základe výpovede poškodeného. Podľa neho je z charakteru obvinenia zrejmé, že „... nešlo o skutok, v ktorom by som mohol, eventuálne by sa dalo pokračovať, ako to vyžaduje ustanovenie § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Mám   za   to,   že súd   nepostupoval   správne pri posudzovaní   dôvodnosti väzby a pochybil opakovane v tomto smere, keďže moju žiadosť o prepustenie podanú v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru bezdôvodne zamietol“.

Namietajúc   porušenie   čl.   46   ods.   3   ústavy   očakáva   sťažovateľ „...   spravodlivé odškodnenie, či už morálne resp. finančné“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho označených práv a dal podnet na jeho prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody na slobodu.

Napokon sťažovateľ žiada, aby mu bol v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny zástupca, keďže voči ustanovenému obhajcovi, ktorý ho zastupuje pred všeobecným súdom, nemá dôveru.

Ústavný súd si vyžiadal sťažovateľom napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov a zistil, že okresný súd rozhodol v jeho trestnej veci na hlavnom pojednávaní konanom 23. septembra 2003   rozsudkom   sp. zn.   2 T 120/03,   ktorým   ho   uznal   za   vinného zo spáchania   trestného   činu   lúpeže   v   spolupáchateľstve   podľa   §   9   ods.   2,   §   234 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej karty v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 249c ods. 1 Trestného zákona, za čo mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 a pol roka, na výkon ktorého bol zaradený do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Krajský súd rozsudkom sp.   zn. 1 To 398/03 z 13. januára 2004 zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 120/03 z 23. septembra 2003 v časti – vo výroku o vine (ako aj vo výroku o treste a výroku o náhrade škody), ktorým bol sťažovateľ v bode 2) uznaný za vinného zo spáchania trestného činu neoprávneného vyrobenia a obstarania platobnej karty v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 249c ods. 1 Trestného zákona a na základe § 259 ods. 3 Trestného poriadku ho odsúdil podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere troch rokov. Zároveň podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku krajský   súd   v   časti,   v   ktorej   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil,   vrátil   vec okresnému súdu, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 398/03 z 15. decembra 2003 podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a jeho písomný sľub daný podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal.

II.

Podľa ustanovenia čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie o návrhu fyzických osôb alebo právnických osôb v prípadoch ustanovených v čl. 127 a čl. 127a ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný   súd   návrh   odmietne, ak dospeje k   názoru,   že   je tu ktorýkoľvek   z   dôvodov   opodstatňujúcich   odmietnutie   návrhu.   Pre   odmietnutie   návrhu postačuje   existencia   čo   i   len   jediného   z   dôvodov   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 17 ods. 2 ústavy, sťažovateľ poukazuje na to, že bol vzatý do väzby len na základe výpovede poškodeného. Podľa neho je z charakteru obvinenia zrejmé, že „... nešlo o skutok, v ktorom by som mohol, eventuálne by sa dalo pokračovať, ako to vyžaduje § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák.“.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach sťažovateľov predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého pozbavenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, II. ÚS 183/02).

Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K   obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku. Zákonom, ktorý ustanovuje predpoklady na uplatnenie tohto ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným   princípom   viazané   v   celom   rozsahu   všeobecné   súdy   vykonávajúce trestnoprávnu jurisdikciu vrátane rozhodovania o väzbe obvinených osôb.

Pokiaľ   ide   o   spôsob   stíhania   sťažovateľa,   z   predložených   rozhodnutí   orgánov činných   v   trestnom   konaní   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   stíhaný   na   základe   uznesenia vyšetrovateľa o začatí trestného stíhania z 3. marca 2003 a obžaloby podanej prokurátorom Okresnej   prokuratúry   v   Martine   15.   mája   2003,   o   ktorej   rozhodoval   prvostupňový aj odvolací trestný súd naposledy rozsudkom z 13. januára 2004.

Prvostupňový aj odvolací trestný súd riadne odôvodnili závery svojich rozhodnutí vo výrokoch o vine aj treste a krajský súd sa náležite vysporiadal so všetkými hmotnými i procesnými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 23. septembra 2003 sp. zn. 2 T 120/03.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   napadnuté   rozhodnutia   trestných   súdov   nemôžu   byť v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s   tvrdeným   porušením   čl.   17   ods.   2   ústavy   z   dôvodov uvedených sťažovateľom, ktorý v podstate argumentoval najmä skutkovými okolnosťami, ktoré   sa   nedajú   spájať   s   námietkou,   že   bol   stíhaný,   pozbavený   slobody   a   odsúdený bez zákonného dôvodu a nie spôsobom ustanoveným v zákone.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   skutkové   závery   a   aplikáciu   príslušných ustanovení   Trestného   zákona   okresným   súdom   a   krajským   súdom   nemožno   považovať za svojvoľné   alebo   arbitrárne   a   účinky   takejto   interpretácie   a   aplikácie   sú   zlučiteľné s ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecných   súdov nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti názoru všeobecných súdov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Ústavný súd preto konštatuje, že nebolo možné, aby označenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy

Podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   „Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto   rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   46   ods.   2   ústavy   je   na   napadnuté   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ktoré   nerozhodovali   vo   veci   sťažovateľa   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   t.   j.   podľa   ustanovení   upravujúcich   správne   súdnictvo, zjavne neaplikovateľný a z toho dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu   priamej   súvislosti   medzi   namietanými   skutočnosťami   a   základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr. I. ÚS 44/03).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu   alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom a s účinnosťou   od 1. júla   2004   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov.   Takýto   prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   tom, že „... pre neprítomnosť Ľ. L., čiže pre neschopnosť a liknavosť OČTK mi boli 24. 6. 2003, 10. 7. 2003 a 19. 8. 2003 odročené hlavné pojednávania. Týmto benevolentným postupom OČTK bol porušený zákon podľa § 2 ods. 4 Tr. poriadku, čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky...“. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť v tejto časti smeruje iba proti okresnému súdu.

V trestnej veci sťažovateľa sa zisťoval skutok s kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu lúpeže (§ 234 ods. 1 Trestného zákona) a trestného činu neoprávneného vyrobenia   a   obstarania   platobnej   karty   (§   249c   ods.   1   Trestného   zákona)   spáchaných v spolupáchateľstve. Takéto trestné veci   prax všeobecných   súdov   považuje za skutkovo zložité, najmä ak ide aj o tzv. ekonomickú kriminalitu. V konaní okresný súd vykonal množstvo   dôkazov,   najmä   svedeckými   výpoveďami,   ale   aj   ostatnými   dôkaznými prostriedkami. Preto ústavný súd konštatuje, že v trestnej veci sťažovateľa možno zohľadniť aj jej skutkovú a právnu zložitosť.

Skutková náročnosť veci vyplýva aj z obsahu rozhodnutia krajského súdu (rozsudok sp.   zn.   1   To   398/03   z   13.   januára   2004),   ktorý   zrušil   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 2 T 120/03 z 23. septembra 2003 v časti – vo výroku o vine (ako aj vo výroku o treste a výroku o náhrade škody), ktorým bol sťažovateľ v bode 2) uznaný za vinného zo spáchania   trestného   činu   neoprávneného   vyrobenia   a   obstarania   platobnej   karty v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 a § 249c ods. 1 Trestného zákona.

Úkony,   ktoré   okresný   súd   vykonal   od   podania   obžaloby,   neboli   ojedinelé,   preto nemohol jeho postup hodnotiť ako taký, ktorý by nesmeroval k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd zistil, že okresný súd aj po tom, ako mu bola trestná vec sťažovateľa krajským   súdom   v   zrušenej   časti   napadnutého   rozsudku   vrátená,   aby   ju   v   potrebnom rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol,   efektívne   a   plynulo koná,   zohľadňujúc aj záväzný právny názor odvolacieho súdu. Najbližší termín pojednávania je nariadený na 15. jún 2004.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľa,   ktoré uvádza vo svojej sťažnosti, sa netýkajú takých skutočností, ktoré by mohli viesť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ani iných základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z dôvodu, že výsluch sťažovateľom navrhovaného svedka Ľ.   L.   sa   v   prípravnom   konaní   ani   na   hlavnom   pojednávaní   neuskutočnil,   nemohlo v súvislosti s nevypočutím uvedeného svedka reálne dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa spojených s jeho prítomnosťou na pojednávaní a vykonávaním dokazovania.

Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   nezistil vyžadovanú príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označeného základného práva a napadnutým rozsudkom okresného súdu (resp. možnosť jeho porušenia), reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, odmietol ju ako zjavne neopodstatnenú (m. m. I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/99, III. ÚS 138/02).

4. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, v súlade s ktorým   má   každý,   kto   je   pozbavený   slobody   zatknutím   alebo   iným   spôsobom,   právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné. Z okolností prípadu ústavný súd   vyvodil,   že   porušovateľom   tohto   práva   by   mal   byť   krajský   súd,   ktorý   naposledy uznesením sp. zn. 1 To 398/03 z 15. decembra 2003 podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a jeho písomný sľub daný podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal.

Z čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. O porušení čl. 5 ods. 4 dohovoru možno preto v súvislosti   s väzbou spravidla   hovoriť vtedy,   keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu   neumožňuje alebo   ju   umožňuje v   neprimerane   dlhých   lehotách,   prípadne   keď v konkrétnej veci rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený.

Podľa názoru ústavného súdu z tvrdení sťažovateľa, podľa ktorých je z charakteru obvinenia zrejmé, že „... nešlo o skutok, v ktorom by som mohol, eventuálne by sa dalo pokračovať, ako to vyžaduje ustanovenie § 67 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Mám za to, že súd nepostupoval správne pri posudzovaní dôvodnosti väzby a pochybil opakovane v tomto smere, keďže moju žiadosť o prepustenie podanú v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru bezdôvodne zamietol“, nevyplývajú   žiadne   skutočnosti   umožňujúce   konštatovať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, že krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 398/03 z 15. decembra 2003 nepreskúmal dôvodnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku   alebo   inak   porušil   princíp   ustanovený   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorý rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu spojenej s jeho písomným sľubom, ktorý dal v zmysle § 73 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku,   vychádza   podľa   ústavného   súdu   z konkrétnych   faktov,   je   logické, legitímne,   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je   tiež   náležite   odôvodnené.   Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu, má právo   vypočúvať   alebo dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa § 2 ods. 4 prvej vety Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa § 2 ods. 5 prvej vety Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrhy strán.

Podľa   §   2   ods.   6   Trestného   poriadku   orgány   činné   v   trestnom   konaní   hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, čo obstarali orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Sťažovateľ vidí porušenie vyššie označených práv okrem iného v tom, že „Súd pri rozhodovaní ignoroval fakt, že obvinený v mojom prípade ako svedok Ľ. L. ovplyvňoval poškodeného, ako je to uvedené v spisovom materiáli, a aj napriek tomu súd rozhodol o mojej   vine   len   na   základe   výpovede   poškodeného.   V   tomto   prípade   súd   nemohol objektívne rozhodnúť a neriadil sa právnou legislatívou, kde sa nezrovnalosti a pochybnosti majú posudzovať v prospech obvineného a už vôbec nebral do úvahy fakt, že nebol vypočutý svedok, ktorý by dokázal moju nevinu“.

V   spojitosti   s   tým   upriamuje   sťažovateľ   pozornosť   na   to,   že „Dňa   23.   3.   2004 sa konalo   hlavné   pojednávanie   na   Okr.   súde   Martin,   kde   sa   opätovne   prejednával § 249c ods. 1   Tr.   zákona,   resp.   vrátená   vec   Okresnému   súdu   v   Martine   na   došetrenie. Na hlavnom pojednávaní boli vypočutí všetci svedkovia, no vzhľadom na to, že svedok Ľ. L. sa opätovne nedostavil na moje hlavné pojednávanie, sudca odročil hlavné pojednávanie na 11.   mája   2004“. Z   uvedeného   sťažovateľ   vyvodzuje,   že   okresný   súd   mal   takto postupovať „... aj pri minulých pojednávaniach pre tr. čin lúpeže...“.

Aj   krajskému   súdu   sťažovateľ   vytýka,   že   „... ignoroval všetky   moje   návrhy a podania,   vôbec   sa   nimi   nezaoberal,   a   ako   druhostupňový   súd,   ktorý   má   povinnosť napraviť chyby Okresného súdu, účelovo zanedbal túto povinnosť, porušil uvedené zákonné ustanovenia, ako aj články dohovoru a články Ústavy SR a odsúdil ma za trestný čin, ktorého som sa vôbec nedopustil“.

Sťažovateľ   teda   namietal   predovšetkým   skutkové   zistenia   všeobecných   súdov a v podstate   žiadal,   aby   ústavný   súd   posúdil   vecnú   správnosť   vykonaného dokazovania uvedeného v napadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu.

1. Pokiaľ   ide   o   porušenie   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu,   treba poukázať na citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane základných práv   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   k   rozsudku   okresného   súdu rozhodol   v   odvolacom   konaní   krajský   súd,   a   preto   vzhľadom   na   uvedenú   zásadu subsidiarity   nie   je   v   právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 2 T 120/03 z 23. septembra 2003.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo treba túto časť sťažnosti smerujúcu proti okresnému súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   označených   základných   práv   rozsudkom krajského súdu, podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   I. ÚS 127/03).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu „... výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako   aj   nepriamych   dôkazov,   z   ktorých   bez   akýchkoľvek   pochybností   možno   vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený v bode 1) napadnutého rozsudku. Taktiež, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 Tr. zákona. Okrem výpovede poškodeného poukazuje krajský súd najmä na výpoveď svedka M. V., ktorému poškodený bezprostredne po konflikte v bare oznámil, čo sa stalo a zhodne so svojou neskoršou výpoveďou tomuto svedkovi opísal, ako došlo k lúpeži. Pokiaľ   aj obžalovaný   namietal,   že   v   čase   skutku   tancoval,   z   výpovede   poškodeného   je zrejmé, že skutočne tancoval, avšak v čase pred lúpežou. Obhajobu obžalovaného preto považuje krajský súd za účelovú, s cieľom zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Prvostupňový súd   podľa   názoru   krajského   súdu   dôkazy   ohľadom   bodu   1)   napadnutého   rozsudku vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por., a tak dospel k správnym a úplným skutkovým zisteniam“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré   by   mohli   byť   východiskom   pre   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu ohľadom   zistenia   skutkového   stavu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o porušení práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) dohovoru.

K   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nevypočutia   ním   navrhovaného   svedka je potrebné poznamenať, že právo dosiahnuť predvolanie svedka nie je absolútne. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva „Prináleží zásadne len vnútroštátnemu súdu rozhodnúť o nutnosti alebo vhodnosti predvolať svedka. Len výnimočné okolnosti by mohli viesť súd k záveru, že je nezlučiteľné s čl. 6, že určitá osoba nebola vypočutá ako svedok“. (napr. Rozsudok Bricomt v. Belgicko zo 7. júla 1989, A č. 158, § 89; podobne aj rozsudok Engel a spol. v. Holandsko z 8. júna 1976, A č. 22, § 81).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004